Prelom 15. a 16. storočia sa viezol v znamení veľkých kultúrnych zmien, ktoré sa práve šírili celou Európou. Renesancia dosahovala svoj vrchol a na všetkých panovníckych dvoroch sa podporovalo umenie a vzdelanosť. Výnimkou nebolo ani rázovité Škótsko. Keď sa v roku 1488 na trón dostal pätnásťročný Jakub IV. (1473 -1513), nadišli lepšie časy pre literátov i vedcov. Kráľ, ktorý sám plynule hovoril desiatimi jazykmi, držal nad nimi ochrannú ruku a podporoval ich. Vďaka jednému z nich však prišiel takmer o celý kráľovský majetok.
Krátka éra škótskej renesancie
Jakub sa zaujímal o vedecké záležitosti do tej miery, že nechal vytvoriť mnoho podporných inštitúcií, ktoré boli v dane dobe novinkou. V Edinburghu bola založená Univerzita praktického lekárstva i kráľovská zlievareň. Rovnako bola vytvorená prvá kníhtlačiareň. Kráľ mal však jednu vášeň, ktorá ho celkom opanovala, a to bola chémia. Na nej ho fascinovala predovšetkým alchýmia.
Táto pokútna veda bola v tých dobách veľmi rozšírená a všeobecne sa verilo, že existuje kameň mudrcov, mýtický artefakt, ktorý má schopnosť premeniť bežné kovy na zlato. Pri zmiešaní s vínom v správnom pomere mala vzniknúť tzv. quinta essencia, teda elixír života, ktorý mal byť komplexným liekom na všetky choroby a tým mal zabezpečiť mladosť i večný život. A Jakub, hoci bol veľmi inteligentným monarchom, celkom prepadol týmto poverám.
Prichádza samozvaný spasiteľ
Do tejto vášne vstúpil záhadný muž John Damian de Falcuis, muž tajomného pôvodu, ktorý sa objavil na kráľovskom dvore niekedy pred rokom 1501. Bol zhruba rovesníkom kráľa a hoci pochádzal z Talianska, medzi dvoranmi si rýchlo vyslúžil prezývku „francúzska pijavica.“
Najprv sa stal osobným lekárom kráľa. Pri jednej z osobných prehliadok sa mu útržkom a zaiste nie náhodou zmienil, že má skúsenosti s alchýmiou. Vraj na svojich potulkách Európou navštívil niekoľko laboratórií a na vlastné očí bol svedkom pokusov, kde bol akýkoľvek kov premenený na zlato. A pri oných skúsenostiach si dokonca zapamätal recept, ako túto chemický nemožnú reakciu zabezpečiť. Tým kráľovi zahral na tu pravú strunu.
Zlaté sľuby a miznúce poklady
Jakub sa teda rozhodol urobiť z Damiana hlavného vedca v jeho sídle na hrade Stirling. Dal mu dostatok prostriedkov i času na úspešné experimentovanie. Vyhradil pre neho samostatné laboratórium, ktoré sa mimochodom stalo prvým v celej histórii Škótska. Tam za zatvorenými dverami mohol Damian tajomnými praktikami pripravovať onú látku.
Vstup do miestnosti nebol povolený nikomu, len jemu a kráľovi. A kráľ bol trpezlivý, pretože Damian ho svojím odhodlaním a výrečnosťou presvedčil, že je schopný stanovený cieľ rýchlo dosiahnuť. Zo štátneho rozpočtu sa vytrácali obrovské sumy a kráľovský pokladník mal hlavu v smútku. Panovník totiž nariadil, aby sa hradili všetky výdavky, o ktoré Damian zažiada, a takisto aby sa objednal akýkoľvek tovar, ktorý bude k svojim pokusom potrebovať. Problémom bolo, že hlavnými prísadami pre získania kameňa mudrcov boli zlato, striebro a ortuť. Nič z toho nebolo v Škótsku dostatok, väčšinu bolo treba dovážať z ďalekých krajov. A tak na chladný sever putovali hromady drahých kovov, no kameň mudrcov sa stále neobjavoval, hoci drahokamy v Damianovej prítomnosti záhadne mizli.
Hľadanie zázračnej zložky
Po čase začal byť kráľ trochu nervózny. Výdavky sa stále zvyšovali, preto vyzval Damiana k nejakému stanovisku, prečo sa mu v experimentoch akosi nedarí. Alchymista si však našiel výhovorku. Problém bol vraj v tom, že mu pravdepodobne chýba nejaká zvláštna zložka, ktorá spôsobí magický účinok. Len zatiaľ nevie, ktorá to je. Aby to zistil, navrhoval, že sa vyberie na cestu do zahraničných krajín, kde by navštívil rôzne alchymistické centrá, a tam rozšíril svoje poznatky. Jakub bol opätovne mimoriadne zhovievavý a zdá sa, že i naivný. Pustil teda Damiana na prieskum po Európe.
O jeho osude na starom kontinente sa nevie veľa, dá sa len predpokladať, že si tam plnými dúškami užíval bohatstvo, ktorý sa mu podarilo pri „experimentovaní“ zadovážiť. Lenže každé vrecko má svoje dno a po niekoľkých rokoch sa Damian, na počudovanie všetkých, vracia späť na škótsky kráľovský dvor.
Postavil sa pred kráľa a popísal mu, ako prešiel hory doly, navštívil niekoľko desiatok slávnych laboratórií, stretol sa s mnohými vedcami a učencami. A teraz sa vrátil, pretože konečne vie, čo chýbalo k tomu, aby získal kúzelnú zmes. Bola to Aqua vitae, teda Voda života, čo nebolo nič iné ako škótska whisky. Hoci sa i táto skutočnosť môže zdať len Damianovym výmyslom, pravdou je, že v Európe si alchymisti naozaj whisky ctili ako nejaký druh svätého grálu. Predstavovala totiž spojenie dvoch živlov, ohňa a vody. Predovšetkým oheň mal podľa alchymistov božskú moc, čo v súvislosti s whisky nie je až tak ďaleko od pravdy. A šarlatánovi Damianovi viac nebolo treba. K potrebným ingredienciám, najmä zlatu a striebru, si vypýtal i sudy páleného, ktoré má spôsobiť oné magické účinky. Minimálne teda jemu.
Zrodí sa konečne kameň?
Kráľ pristúpil i na túto hru a pokladníkovi opäť prikázal, aby vybavil všetko, o čo ho bude alchymista žiadať. Ten nelenil a okamžite predostrel svoje požiadavky. Do laboratória sa zase hrnuli drahé kovy, ku ktorým sa pridali aj kade s niekoľkoročnou zrelou whisky starostlivo vypálenou v neďalekom kláštore.
Za zatvorenými dverami Damian tvrdo pracoval, dodávaný tovar sa utešene míňal, no prekliaty kameň stále nikde. Ani Damiana nebolo mimo svojej pracovne často vidieť, iba sem tam sa mihol trmácajúc sa k pokladníkovi po ďalšiu objednávku. Medzi dvoranmi sa rýchlo začalo povrávať, že Damian pravdepodobne nevyužíva whisky čisto na výskumné účely. Kráľ bol však zhovievavý, Damiana si medzičasom veľmi obľúbil a často ho navštevoval, aby si s ním zahral karty. Ako inak, prehrával a Damian si i toto nechával vyúčtovať zo štátnej pokladnice. Kráľ chudobnel a alchymista bohatol, no nebol dôvod mu nedôverovať. Veď na vlastné oči videl, ako v laboratóriu whisky buble v podivných prístrojoch. Netušil, že Damianove experimenty boli v skutočnosti len destiláciou, ktorá robila whisky ešte silnejšou.
Po istom čase a naliehaní poradcov však i kráľov pohár benevolentnosti pretiekol. V septembri roka 1507 dáva alchymistovi ultimátum. Buď mu hneď a zaraz zadováži ten zázračný kameň, alebo ho bude považovať len za šarlatána a alkoholika. I tentokrát Damian vytiahol tromf z rukáva. Aby dokázal kráľovi, že je ozajstným vedcom, predvedie mu, že vie lietať. A to nielen na krátke vzdialenosti. Z hradieb Stirlingu vraj dokáže preletieť až do francúzskeho Paríža, vzdialeného vzdušnou čiarou okolo 900 km.
Pokus o let do Paríža
Na túto parádu sa prišli pozrieť zástupy ľudí, hoci odlet bol naplánovaný na polnoc počas mesačného splnu. Damian si celý deň predtým pripravoval pár krídel, ktoré si zhotovil z orlích pier, a pripevnil si ich k ramenám. Ešte sa potužil pár hltmi whisky tušiac, že to možno bude naposledy, a vystúpil na hradby. Asi 20 metrov pod ním sa na neho díval zvedavý dav škodoradostne ho povzbudzujúci ho k výskoku. Lietajúci muž začal čoraz rýchlejšie mávať krídlami, vyskočil a… nasledoval strmhlavý pád dolu. Damian sa nedostal ďalej ako pod hradné múry. Jeho cesta do Paríža sa nevydarila, ale na údiv všetkých si zlomil len nohu. Dopadol totiž len na kopu hnoja. Vtedy si možno i Damian pomyslel, či mu nebolo lepšie i umrieť, než zažiť takúto hanbu. Ako to ale teraz vysvetlí kráľovi?
Nepoučiteľný kráľ
Avšak taký výmyselník ako Damian mal vysvetlenie na všetko. Keď ho priviedli k Jakubovi, začal ho presviedčať, že jeho nezdar musí mať nejakú vonkajšiu príčinu, pretože on bol na vzlet pripravený dokonale. Panovník mu teda dovolil zahájiť prvé vyšetrovanie leteckej nehody na svete.
Damian už po niekoľkých hodinách prišiel s jasným záverom. Do orlích krídel mu niekto zámerne podstrčil i slepačie. A sliepky predsa nevedia lietať, navyše ich priťahuje hnojisko. Kráľovi táto interpretácia dokonale stačila. Dovolil Damianovi naďalej ostať na dvore a dokonca nemusel ani svoj letecký pokus zopakovať. Večne opitý alchymista, určite už vyčerpaný zo všetkých tých lží, rozhodol sa čoskoro radšej rezignovať na svoje funkcie a kráľ mu za všetok vedecký prínos vyplatil penziu, z ktorej mohol žiť celých 5 rokov. To mu prišlo ako dobrý dôvod vybrať si ďalšiu dovolenku. Onedlho opúšťa Škótsko so zámienkou získania vedomosti o ďalších experimentálnych kúskoch.
Peniaze sa mu ale rýchlo minuli a v roku 1512 sa vracia oddýchnutý naspäť. Odvtedy sprevádzal kráľa pri hľadaní zlatých baní na juhovýchode krajiny a kto vie, ako by to pokračovalo ďalej, keby Jakub v roku 1513 nešťastne nepadol v bitke proti Angličanom.
Záver legendy o lietajúcom alchymistovi
Od smrti kráľa sa o Damianovej činnosti nevie absolútne nič. V súčasnosti ale má na hrade Stirling svoju podobizeň lietajúceho muža z dreva. Kráľova slabosť pre svojho alchymistu stála Škótsko celý majetok. No netreba zabudnúť na jedno, že jeden Damianov súčasník tiež vytvoril lietajúci stroj, ktorý nikdy nefungoval, a predsa ho oslavujeme dodnes. Hovoríme o Leonardovi da Vinci. Kto vie, či Damian na svojich opileckých potulkách náhodou nenarazil v Taliansku na tohto slávneho génia a neinšpiroval sa ním.
Autor: Marek Kurta
