FULCHER, J.: Kapitalizmus, veľmi stručný úvod. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2010

V roku 2004 vyšla prvý krát^[1] kniha profesora sociológie Jamesa Fulchera s názvom Kapitalizmus, veľmi stručný úvod, ktorú o 6 rokov neskôr vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v edícii Pohľady za horizont. Iste, recenzie sa robia predovšetkým na nové tituly, avšak vzhľadom na podnetnosť tejto knihy a fakt, že ju slovenská verejnosť stále nepozná, zaslúži si recenziu aj po jedenástich rokoch od vydania. Dôvodom je aj fakt, že je stále k dispozícii v skladoch a bolo by škoda, ak by táto kniha zapadla prachom. Čo je to vlastne kapitalizmus? Kde vznikol? Aké to malo následky? To sú základné otázky, na ktoré sa snaží nájsť odpovede sociológ James Fulcher v sto stranovej knižke so žltým obalom, na ktorom vidíme kontrast Wall street a ležiaceho bezdomovca. Podstatné však je, že kniha nie je politickým pamfletom – aj keď to tak možno na prvý pohľad vyznieva – ale dominantne knihou opisnou, faktografickou a viac-menej nestrannou (normatívny rozmer knihy je až sekundárnym motívom).

STRUČNÝ ROZBOR KNIHY, KAPITALIZMOV JE VIAC

Fulcher opisuje vznik kapitalizmu, pričom jeho korene spája s diaľkovými obchodnými výpravami za korením a vznikom kapitalistickej výroby v súvislosti s priemyselnou revolúciou. Za krajinu zrodu kapitalizmu určil Anglicko, kde nahradil feudálnu spoločnosť^[2], avšak taktiež dodáva, že súmerne postupne vznikal aj v Európe^[3]. Nezabúda ani na známy text Maxa Webera^[4] o súvislostiach medzi vznikom kapitalizmu a etikou kalvínov, ktorá pre tematizovanie pracovitosti podporovala kapitalistickú podnikavosť. Podľa Fulchera má kapitalizmus rôzne formy od:

• kapitalizmu anarchistického teda kapitalizmu voľnej súťaže (18. a 19. storočie; je spojený s nekontrolovanými aktivitami kapitalistických podnikateľov a konkurenciou medzi malými továrňami a dielňami),

• cez riadený alebo regulovaný kapitalizmus (od druhej polovice 19. storočia po 70. roky 20. storočia; je spojený so štátnymi sociálnymi opatreniami)

• až po privatizačný-neoliberálny kapitalizmus (80. roky 20. storočia; nová pravica; Keith Joseph a Thathcherová).

Podľa Fulchera prešiel kapitalizmus dvomi premenami:

1. premenou anarchistického kapitalizmu na kapitalizmus riadený ako možnosť chránenia ľudí pred dôsledkami fungovania trhových síl a 

2. premenou riadeného kapitalizmu na privatizačný kapitalizmus, ktorý je spojený s väčšou slobodou, ale taktiež neistotou a oslabením istôt.

Fulcher však dodáva, že táto etapa pravdepodobne nebude posledná pretože privatizácia nevyriešila základné problémy ako je sociálna nerovnosť, nestabilita a opakujúce sa krízy (s. 47).^[5]

Vznik kapitalizmu spája s vysokými investíciami kapitálu v očakávaní veľkého zisku. Všeobecne kapitalizmus predpokladá investície kapitálu a následný zisk (s. 18).^[6] Taktiež autor zdôrazňuje mzdovú pracovnú silu, vznik pracovného času a pracovného voľna a trh ako spôsobom výmeny medzi ponukou a dopytom s možnosťou nadobudnutia peňazí špekulatívnym spôsobom.^[7] Zároveň však autor nevníma kapitalizmus ako fenomén statický, naopak, zdôrazňuje jeho dynamickosť, teda podliehanie zmenám.

Zaujímavosťou knihy je, že Fulcher nazerá na kapitalizmus v kontexte jeho odlišného vývoja viazaného na konkrétne národné špecifiká.^[8] Už v úvode pre slovenské vydanie pripomína, že rôzne formy kapitalizmu sú príznačné pre ten-ktorý národ, odrážajú sa v ňom národné ideológie, fungovanie inštitúcií a osobité formy riešenia problémov (s. 8).^[9] Fulcher delí kapitalizmy na: švédsky kapitalizmus, ktorý podobne ako britský, spája silne rozvinutý sociálny štát a minimálne zasahovanie štátu do priemyselného procesu; ďalej uvádza americký kapitalizmus spojený s individualizmom a voľným trhom a napokon kapitalizmus japonského typu, ktorý bol od počiatku riadený.

Fulcher neverí v alternatívy voči kapitalizmu (podľa Fulchera alternatíva socializmu prišla o svoju dôveryhodnosť a alternatívy voči kapitalizmu považuje za nedôveryhodné, nemajúce podporu a dodáva, že nevytvorili ani alternatívu kompatibilnú so súčasnými modelmi výroby a spotreby s. 96), preferuje teda skôr regulovanie kapitalizmu. Na otázku či existuje globálny kapitalizmus Fulcher odpovedá, že globálny kapitalizmus nevznikol nedávno, ale už pri svojom vzniku sa rozvíjal do celého sveta (podobného názoru je aj Immanuel Wallerstein).

Dodáva, že kapitál obieha medzi úzkou skupinou najbohatších ľudí a taktiež, že globalizácia nespája ľudí, ale naopak vznikom extrémnej nerovnosti skôr rozdeľuje (taktiež dodáva, že cirkulácia kapitálu beží najmä medzi hŕstkou bohatých krajín západu). Poslednú kapitolu knihy autor venuje otázke krízy ako nevyhnutného znaku kapitalistickej ekonomiky a hľadaniu alternatív voči kapitalizmu ako aj alternatívam v rámci kapitalizmu.

Fulcher je fanúšikom zmien v rámci systému, teda z kontextu vyplýva, že je fanúšikom kapitalizmu s ľudskou tvárou, ktorý dlhodobo na Slovensku presadzujú sociálni demokrati, ktorým pochopiteľne vlastná ideológia neumožňuje systematicky prekonať protirečenia systému, v ktorom žijeme.

KAPITALIZMUS – ALTERNATÍVY V ŇOM ČI MIMO NEHO?

Fulcherova kniha však nie je iba opisom kapitalizmu bez normatívneho rozmeru, aj keď opisnosť v knihe dominuje. Autor taktiež pripomína nutnosť silného štátu, ktorý by mal okresávať sociálnu nerovnosť a všeobecne nutnosť štátu vo vývoji kapitalistickej ekonomiky. Naposledy knihu Jamesa Fulchera recenzoval Daniel Šmihula rok po vydaní v roku 2011^[10], ktorý pripomenul, že aj keď Fulcher neponúka prevratné náhľady, ani zdrvujúcu kritiku, pôsobí skôr ako skriptum pre rozšírené heslo do slovníka. Podľa Šmihulu je kapitalizmus efektívnou formou usporiadania ekonomického života, zároveň však dodáva, že vysoká ekonomická efektivita nemusí znamenať vysokú spoločenskú efektivitu. Šmihula preferuje korekcie kapitalistického ekonomického mechanizmu aby zabezpečoval sociálnu solidaritu, primeranú rovnosť na udržanie jednoty, demokracie, sociálneho zmieru, obrany a ekologicky udržateľného rozvoja; preto potrebuje silný štát. Šmihula sa v duchu kapitalistickej utópie idealisticky domnieva, že slobodná trhová hospodárska súťaž by mala predpokladať konkurenciu nie medzi triedami, ale subjektmi na jednej spoločenskej a ekonomickej úrovni.^[11]  Šmihula je však napokon voči kapitalizmu v súčasnej podobe kritický a dodáva, že arogantní úspešní kapitalisti zabúdajú na sociálny rozmer svojho podnikania, nepreferuje však (na základe textu), podobne ako Fulcher, jeho systematickú zmenu.

ANALYTICKÝ ROZMER KNIHY JE UŽITOČNÝ

Fulcherova kniha by rozhodne nemala chýbať v knižnici každého sociálneho kritika, sociálneho filozofa, ale aj ľudí, ktorí sa všeobecne zaoberajú otázkami vecí verejných a sociálne spravodlivosti. Dovolím si povedať, že by si ju mali určite prečítať aj priaznivci libertarianizmu. Fulcher je voči kapitalizmu kritický, ale berie ho realisticky ako adaptabilný a dynamický systém, ktorý je podľa neho v podstate neprekonateľný. Túto tézu však spochybňuje napríklad posledný vývoj Číny, ale aj kríza pandémie, ktorá ukazuje, že kapitalizmus nedokáže prekonať každú krízu, obzvlášť ak je zamedzený jeho základný atribút, teda obchodovanie, výmena tovarov za účelom zisku.

Ďalej globálna pandemická situácia ukázala, že etatizmus – resp. zásahy štátu a verejnej sféry do sféry súkromnej v oblasti jednak obmedzovania podnikania či naopak finančnej podpory sanácie strát – je v kritickej situácii nutný.

Fulcherova kniha je rozhodne zaujímavým čítaním obzvlášť pred potenciálne ďalšiu krízou. V nasledujúcich rokoch sa ukáže, či sa trhová spoločnosť dokáže adaptovať aj na situáciu po budúcej potencionálnej kríze v prípade, že sa situácia bude naďalej zhoršovať. Avšak už teraz je evidentné, že bez zásahov štátu a občianskej angažovanosti – ktorá je nad rámec voľno-trhového modelu, ktorého modlou je individualizmus – by sa celá spoločnosť od začiatku pandemickej krízy jednoducho zrútila a prešla do chaosu.

Pripravil PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Poznámky

^[1] Pôvodne FULCHER, J.: Capitalism: A Very Short Introduction. Oxford University Press, 2004

^[2] Za príčinu považuje šírenie obchodných vzťahov, vznik veľkých priemyselných podnikov a námezdnej pracovnej sily, vznik kapitalistickej výroby, rozdelenie pôdy, resp. prechod kolektívneho vlastníctva pôdy do súkromného vlastníctva (ohradzovanie pozemkov, ktoré spomína aj Thomas More v diele Utópia) a následný vznik proletariátu, ale nevylučuje ani následky moru v súvislosti s oslabením feudalizmu.

^[3] Konštatuje, že príčinou vzniku kapitalizmu v Európe je aj povaha samotných európskych miest. V Nemecku, Taliansku, Flámsku (tkáči), ale aj Rakúsko-Uhorsku v súvislosti s investovaním do ťažby nerastov či v Holandsku – finančná revolúcia v Antverpách (zmenky ako spôsob financovania riskantných obchodných výprav). Spomína tiež štrajk tlačiarov v Lyone, už v roku 1539.

^[4] WEBER, M.: Protestant Ethic and the Spirit of Capitalism. Oxford University Press, 2010

^[5] Fulcher však zďaleka nie je jediným autorom, ktorý sa pokúsil o periodizáciu kapitalizmu. Určite treba pripomenúť už K. Marxa a F. Engelsa, ktorí vypracovali v rámci vlastnej filozofie dejín etapy na pred-monopolný kapitalizmus a monopolný kapitalizmus; pričom Lenin nadviazal tematizovaním kapitalizmu imperiálneho. Ďalším teoretikom, ktorý na túto etapizáciu nadviazal je teoretik Fredric Jameson, ale aj Slavoj Žižek a ďalší autori, ktorí píšu o tzv. globálnom kapitalizme. Podľa Wallesteina bol však kapitalizmus globálny už od svojho počiatku, s čím sa stotožňuje aj Fulcher, ktorý však dodáva, že zásadný rozdiel je v rýchlosti jeho rastu (dynamickosti). Pre ďalšie informácie o periodizácii kapitalizmu v marxistických teóriách filozofie dejín pozri bližšie: PERNÝ, L.: Vybrané kapitoly zo súčasnej anglo-americkej sociálnej filozofie: Liberalizmus, komunitarizmus, neomarxizmus. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2018

^[6] Investícia peňazí v očakávaní zisku… kapitál sú peniaze investované za cieľom získania viac peňazí…  premena majetku na kapitál.

^[7] V tejto súvislosti som si spomenul na utopistu Ch. Fouriera, ktorý opísal trh ako zvrátený obeh tovarov, ktoré v rukách prostredníkov, nech sa už volajú kupci či veľkoobchodníci, ktorí zmocnia  sa výrobku, vydierajú rovnako producenta ako konzumenta a vnášajú zmätok svojou chamtivosťou, špekulačnými machináciami, podvodmi, vydieraním, konkurzami atď.

^[8] To vyplýva aj z autorovej vedeckej činnosti. Autor sám o sebe píše, že svoju činnosť spája s porovnávaním spoločností:

„Mojím hlavným záujmom bolo porovnávacie štúdium rozvoja spoločností. Prvýkrát som od devätnásteho storočia vykonal porovnávaciu štúdiu o meniacich sa vzťahoch medzi zamestnávateľmi, odbormi a štátom v Británii a Švédsku. Potom som sa začal obzvlášť zaujímať o charakteristické črty japonskej spoločnosti a zaujímavú otázku, ako japonci dokázali poraziť. Západ vo svojej vlastnej hre tým, že sa vyhýba koloniálnej nadvláde, vytvára vlastné impérium a stáva sa najprv vojenskou a potom ekonomickou superveľmocou. Záujem o tieto spoločnosti bol spojený so širším záujmom o rozvoj kapitalizmu, jeho fázy rozvoja, globalizáciu a rôzne inštitucionálne formy…“

^[9] V kontexte Slovenska a jeho transformácie na kapitalizmus v roku 1989 sa pýta rečnícku otázku, ktorý model kapitalizmu by si Slovensko malo vybrať. Odpoveď však možno nájsť po prečítaní knihy. V súlade s Fulcherovou teóriou by bolo možné konštatovať, že slovenská spoločnosť prešla v roku 1989 transformáciou zo socialistickej spoločnosti rovno do privatizačného kapitalizmu. Následne sa po masívnych privatizáciách čiastočne obohatil počas sociálno-demokratických a národných vlád o prvky riadeného či štátneho kapitalizmu, aby sa opätovne vrátil na trajektóriu kapitalizmu neoliberálneho.

^[10] ŠMIHULA, D.: In: James Fulcher: Kapitalizmus (recenzia). In: Blog.sme.sk. 2011. Dostupné online: https://blog.sme.sk/smihula/spolocnost/james-fulcher-kapitalizmus-recenzia

^[11] Utopista Charles Fourier by k tomu dodal: „Zvrátená je aj konkurencia, lebo smeruje k zmenšeniu miezd a pokrokom priemyslu vedie ľud k strádániu: čím viac vzrastá, tým ťažšie zháňa robotník prácu a za mzdu tým horšiu; inak zase čím viac rastie počet obchodníkov, tým viac rastie i ich nesolídnosť, pretože sa im horšie zarába.“ 

Mýtus súťaže vyvrátil aj Robert Owen, ktorý si v 19. storočí uvedomil, že práve ona konkurencia medzi subjektmi je hlavným problémom. Napriek založeniu svojho sociálneho podniku v New Lanark, ktorý bol mimoriadne úspešný, si uvedomil, že práve úspech tohto podniku je založený na špecifický podmienkach, druhu podniku a taktiež zhody okolností. Owen na rozdiel od Fulchera a recenzenta Šmihulu pochopil, že kapitalizmus nemožno vylepšovať ale skutočne hľadať voči nemu alternatívu nie v jeho rámci, ale nad jeho rámec. Alternatívu našiel v kooperujúcej-družstevnej spoločnosti, kde kritériom nie je zisk ale zmysluplnosť.

Aj súčasná Čina považuje kapitalizmus za historicky nutné, ale prekonateľné historické štádium, ktoré je síce efektívne pre určitú etapu vývoja, no rozhodne ho nepovažuje za definitívny stav. Napokon sa Fulcher možno mýli aj v tom, že nič ako finálna kríza „nie je v dohľade“ (s .96) (po poslednom roku pandémie, ktorá práve radikálnymi zásahmi štátu, absolútne spochybnila voľno-trhový model spoločnosti, si je možné predstaviť praktický akýkoľvek scenár dejinného vývoja).