Predstavte si Vianoce… bez stromčekov, darčekov, kolied, a dokonca aj bez toho pána, čo sa dlhšie neholil. Presne tak to vyzeralo v 17. storočí v Anglicku, keď puritáni zobrali Vianoce do parády a rozhodli sa: „Dosť bolo zábavy. Toto sa tu nebude sláviť!“ Žiadne „Ho-ho-ho“, žiadne soby. Len práca, pôst a pohoršené pohľady.
Zavrhnutý predchodca Santu
Áno, bolo tomu už tak. V očiach puritánov bol aj Otec Vianoc – Father Christmas, bradatý predchodca Santa Clausa, symbolom nemorálnosti, pretože rozdáva dary a podporuje „nezdravé radovánky“.
A tak sa budúci Santa ako nebezpečný šíriteľ radosti stal politickým problémom! Rozdáva darčeky? Podozrivé. Usmieva sa? Nevhodné. Ľudia sa pri ňom bavia? Zakázať.
„Najviac zla je na Vianoce!“
Puritáni mali jasný cieľ: odstrániť „pompézne“ zvyky a zbytočné preháňanie, ktoré sprevádzalo Vianoce. Pýtali sa: Kedy sa pácha najviac lúpeží, smilstva a vrážd? Kedy sa ľudia najviac venujú hazardu, banketom a hodujú viac ako za celý rok? No predsa na Vianoce! A to treba zatrhnúť!
Člen parlamentu William Prynne dokonca v roku 1632 napísal, že mu je z týchto sviatkov zle, pretože keby aj neveriaci Turci videli Vianoce oslavujúcich Angličanov, mysleli by si, že náš Spasiteľ je „obžera, pôžitkár, ochlasta, diabol, priateľ krčmárov a hriešnikov.“ Kto vie, ako by popísal ľudí oslavujúcich Vianoce dnes. A nielen v Anglicku.
Vianočné podzemie: revolúcia v tajnosti
Ľudia sa však Vianoc nechcel vzdať a začali ich sláviť v starom štýle potajme. V domácich príbytkoch si zaspievali koledy a dali si aj obľúbený puding. Nerobili to asi veľmi nenápadne, pretože vikár Ralph Josselin v roku 1646 poznamenal, že mnohé rodiny síce boli už „odvyknuté od starých zábav“, ale väčšina verejnosti sa stále držala tradícií. Ľudia teda zachovali ducha Vianoc cez jedlo a rodinné stretnutia, aj keď verejné bohoslužby boli obmedzené alebo zakázané.
Rok 1647: keď Vianoce vyšli do ulíc
Problém sa však vyhrotil v roku 1647, keď sa úrady pokúsili presadiť všeobecnú legislatívu prijatú v lete, podľa ktorej sa už nemali dodržiavať žiadne festivaly alebo sviatky „doteraz poverčivo zaužívané“. Vianočné pečivo tak malo zmiznúť z rodinných stolov aj na tajňáka a nariadilo sa pracovať a pootvárať obchody. To vyvolalo nepokoje:
-
V Londýne sa zatvárali obchody, ktoré mali byť povinne otvorené. Obchody, ktoré sa otvorili, čelili útokom a ľudia v nich tovar porozhadzovali.
-
V Canterbury hrali v uliciach zápasy predchodcu dnešného futbalu a prinútili starostu zatvoriť trh.
-
V Ipswich a Oxforde dochádzalo k bitkám, bolo mnoho zranených aj obetí.
Obrovská rebélia, niektorí si dokonca dovolili nahlas zanôtiť koledu! Zákon ostal nenaplnený. Podľa kronikárov desaťtisíc mužov v Kent a Canterbury dokonca prijalo rezolúciu: „Ak nemôžeme mať svoj Vianočný deň, chceme späť kráľa na tróne.“ To bol totiž čas, keď vládol namiesto kráľa parlament. A ten mal dilemu: tvrdý zásah by odcudzil obyvateľstvo, prílišná tolerancia by urazila puritánskych fanatikov. Niektorí extrémisti dokonca navrhovali trestať vedúcich nepokojov pred vojenským súdom,. Nakoniec však boli väčšinou po súdnom konaní prepustení.
Záver: Vianoce sa nedajú zakázať
Hoci náboženská časť sviatkov bola obmedzená, jedlo, rodina a tajné oslavy zabezpečili, že Vianoce prežili. Puritáni možno Vianoce na chvíľu zakázali, ale duch sviatkov napriek tomu prežil – a aj vďaka tomu dnes môžu na niektorých miestach oslavovať s punčom, stromčekom a darčekmi bez obáv z razie. Samozrejme, len v prípade, že neprídu zase nejaké protipandemické opatrenia.
Autor: Marek Kurta
