6. august 1945 – deň, keď sa ľudský život vyparil v záblesku svetla
Je ráno. Nad japonským mestom Hirošima je jasno, ticho, letná horúčava. Ľudia idú do práce, deti sa hrajú v uliciach. Nikto ešte netuší, že o pár sekúnd sa svet zmení. Nie navždy – ale nezvratne.
O 8:15 dopoludnia z výšky viac než 9 kilometrov klesá na padáku čosi nepoznané. Atómová bomba.
Ticho. Svetlo. Tieň.
Explózia, ktorú spôsobila bomba s menom Little Boy, bola taká silná, že teplota v epicentre dosiahla viac než 3 000 °C. V zlomku sekundy sa všetko živé v blízkosti výbuchu vyparilo. Doslova.
Tí, ktorí sa nachádzali priamo v jeho dosahu, zmizli bez stopy – a predsa po nich predsa len niečo ostalo…
Tieň, ktorý nezmizol
Na niektorých miestach v Hirošime sa stalo niečo, čo ani fyzika nedokázala spočiatku vysvetliť. Na schodoch, stenách a chodníkoch zostali otlačky ľudí – doslova ich tiene.
Zvlášť známy je „tieň človeka na schodoch“ pred Bankou pri moste Aioi – epicentrom výbuchu. Tento človek stál alebo sedel na schodoch presne v momente výbuchu. Jeho telo blokovalo žiarenie, a keď sa v zlomku sekundy vyparil, na kameni zostal tmavší odtlačok, kde sa lúče nedostali.
Z človeka tak ostal len tieň. Navždy. Tieň, ktorého tvar svedčí o tom, kde bol človek v okamihu smrti.
Záznam bolesti, ktorý nemožno vymazať
Tieto „tiene smrti“ sa stali symbolom nezmyselného utrpenia, ale aj tichou výpoveďou o tom, čo dokáže ľudská technológia, keď sa jej vytratí súcit. Neboli to len odtlačky tiel – boli to posledné výkriky existencie, navždy vypálené do kameňa.
Fotografie týchto tieňov obleteli svet. Nie ako výstraha, ale najprv ako kuriozita, neskôr ako historické memento. Dnes sú súčasťou Múzea mieru v Hirošime, kde sa ľudia každý deň zastavujú v tichu. Niektorí plačú. Iní nedokážu povedať ani slovo.
80 rokov neskôr – pamätáme
Dnes, 80 rokov po tejto tragédii, Hirošima žije – ale nezabúda. Vyše 140 000 ľudí zomrelo. Niektorí okamžite. Iní pomaly – na následky popálenín, žiarenia, utrpenia, ktoré si len ťažko vieme predstaviť.
A predsa, najvýrečnejšími svedkami sú tie neživé tiene, ktoré nehovoria, nekričia, ale mlčia navždy. „Z človeka ostal iba tieň.“ tu nie je metafora, ale memento…
Autor: Marek Kurta
