Pred niekoľkými dňami „elitní“ vyšetrovatelia Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) obvinili bývalého trojnásobného premiéra Roberta Fica, bývalého ministra vnútra Roberta Kaliňáka a advokáta Mareka Paru pre podozrenie zo založenia a zosnovania zločineckej skupiny. Viac o tejto téme sme sa rozprávali s právničkou Juditou Laššákovou.
Do akej miery sú podľa Vás ich obvinenia postavené na priamych a nespochybniteľných dôkazoch?
Na začiatok by som chcela konštatovať, že v prípade vyššie uvedených osôb sa bavíme o dvoch uzneseniach. S Robertom Ficom a Robertom Kaliňákom je v uznesení vznesené obvinenie aj osobám Ing. Norbert Bödör a PaedDr. Tibor Gašpar. Uznesenie voči advokátovi Marekovi Parovi je vznesené iba jemu za vedomé napomáhanie členom zločineckej skupiny, ktorú podľa uznesenia zosnoval Ing. Norbert Bödör.
V slovenských podmienkach je zázrak, ak o uznesenie o vznesení obvinenia nezakopnete. Problém nie je sa k nemu dostať, čo je v konečnom dôsledku úplná katastrofa pre prácu orgánov činných v trestnom konaní. Zúfalstvom doby je, že málokto si uznesenia prečíta celé. Teda, ani to by nebol problém. Len nech sa k nemu nevyjadruje, ak tak neurobil.
Rada by som však upozornila ešte na jednu vec z Vašej otázky. O „nespochybniteľných“ dôkazoch nemôžeme hovoriť. To je na posúdení súdom. Viem, že mnohí novinári používajú takéto vyjadrenia aj v titulkoch článkov, ide však čisto o mediálny prostriedok, ako článok predať. V oboch vyššie spomenutých uzneseniach je viac dôkazných prostriedkov, teda výpovedí svedkov, než dôkazov. Svedkovia sú z hľadiska právnej teórie považovaní za „prameň dôkazov“. Tu sa pozastavím. Jedným zo svedkov a teda prameňom dôkazov je aj JUDr. Ľudovít Makó. Z medializovaných správ vraj vypovedá k 86 skutkom. Možno by bolo vhodné zamyslieť sa nad tým, či je v ľudských silách si pamätať toľko udalostí, mien a detailov. Na druhej strane nevylučujem, že pán Makó je jedinečnou výnimkou spomedzi ľudí, ktorý si pamätá aj vlastné narodenie a vedel by ho podrobne opísať. Myslím si, že my ženy môžeme závidieť jeho pani manželke. Mnohé sa sťažujeme na to, že naši partneri zabudnú na pre nás významné výročia. Jemu sa to určite nikdy nestalo. S takou pamäťou je to absolútne vylúčené, všakáno.
Nebudem hodnotiť dôkazy ani dôveryhodnosť svedkov. Je však nespochybniteľným faktom, že dané uznesenie obsahuje veľa „vaty“ – ak smiem použiť novinársky výraz. Vraj „trestná činnosť“ tohto druhu už dvíha obočie aj v zahraničí. Nie je tajomstvom, že minister zahraničných vecí Maďarska Péter Szijjártó už na svojom facebookovom profile verejne deklaroval, že udalosti na Slovensku pozorne sledujú aj oni. (https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=522631335996831&id=100047499063575&sfnsn=mo)
Pre objektívnosť treba povedať, že sú isté podozrenia z možných korupčných trestných činov zo strany niektorých vysokopostavených nominantov bývalých vlád Smeru-SD. Akým spôsobom by sa mal skutočný právny štát západného typu s týmito podozreniami vysporiadať?
Hlavne bez zbytočných novinových článkov. Lenže to by nemohlo vzniknúť ani toto uznesenie, ktoré niekto múdry nazval „zlým investigatívnym článkom“. V podstate v uznesení ani nejde o právo. Ide o to, kto skôr presvedčí „tých svojich“ o pravdivosti tohto paškvilu.
Podozrenia by mali byť v každej krajine vyšetrené. Problém nastáva vtedy, ak je v nejakej krajine obyvateľstvo doslova médiami bičované do nepríčetnosti a k pomste. Ak totiž vyšetrovateľ alebo prokurátor rozhodne spôsobom, že „skutok sa nestal“ alebo „skutok sa stal, ale nie je trestným činom“, médiá by nemali iniciatívne vyvolávať dojem, že zastavenie trestného konania je účelové, prípadne niekým zaplatené alebo vybavené. Investigatívna práca žurnalistu nemôže spočívať v tom, že on je o niečom presvedčený a ak sa niečo na úradoch neudeje tak, ako si to on „želá“, tak z toho urobí príbeh o mafii v štátnych orgánoch.
Trestné právo je ultimaratio. Viem, že toto slovné spojenie v éteri už našlo svoje mediálne zviditeľnenie. Mám ale dojem, že mu nie celkom dobre porozumela slovenská verejnosť. Ultimaratio znamená krajné riešenie. To „najkrajnejšie“, kde iné nie sú použiteľné. Na Slovensku sa zdá, že účelom trestného konania je čo najviac osôb zavrieť takpovediac za mreže. Akoby sme na Slovensku trpeli komplexom pomsty. Slogany „do basy“ znejú nielen na demonštráciách, ale aj z úst slovenských politikov. Jeden z najhlasnejších krikľúňov v tomto smere bol Daniel Lipšic. Čo si o jeho charaktere myslím, je jedna vec. Druhá je tá, že ak existuje opatrenie, ktorým je možné nahradiť obmedzenie slobody jednotlivca miernejším opatrením, napríklad náramkom, určite budem hlasovať za to miernejšie riešenie. Mnohých postihlo to, čo samotného Lipšica. I keď je nutné dodať, že už menej vodičom sa to stalo priamo na priechode pre chodcov ako jemu. Podstata spočíva v uvedomelej spoločnosti. Niekedy si pripadám ako v krajine pomsty. Každý chce vidieť tiecť krv. Uvedomelá spoločnosť sa snaží o spolužitie v mieri a v harmónii. A zároveň sa snaží naprávať hriešnikov. Nikto nie je svätý a ak niekto hrubým spôsobom porušil pravidlá stanovené nami všetkými, môže byť na čas izolovaný, aby uňho došlo k náprave. Ale to vieme dosiahnuť iba tak, ak našou prvoradou myšlienkou bude spravodlivosť a nie pomsta. Kým sa nezbavíme nutkania „posielať každého za mreže“, budeme v pozícií pomstychtivých barbarov.
Aké legislatívne riešenia by mohli pomôcť striktne oddeliť súdnu moc od zákonodarnej a výkonnej, aby sme už viac neboli svedkami podozrení z možného zasahovania politickej moci do práce vyšetrovateľov, sudcov a prokurátorov?
Striktne dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky!
Mnohí si myslia, že v roku 2020 sme volili predsedu vlády. Toto je však blud kolosálnych rozmerov! Ústava Slovenskej republiky stanovuje podmienky na vymenovanie predsedu vlády. V článku 110 ods. 2 je stanovené, že
„Za predsedu vlády môže byť vymenovaný každý občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky.“
Ak si pozorne prečítate túto vetu ešte raz, zistíte, že predsedom vlády môže byť každý, kto je „voliteľný“ a nie „zvolený“ do Národnej rady SR. I keď už niekoľko rokov vysvetľujem tento rozdiel, mnohí ho stále nechápu. Rovnako by sme mali pristupovať aj k súdnej moci. Jej kreovanie je zložitejšie, keďže získanie sudcovského talára je podmienené aj získaním právnického vzdelania druhého stupňa a justičnou skúškou, čo sa ani pri zákonodarcoch, ani členoch vlády neočakáva. Problém nie je ani tak menovanie sudcov. Opätovne sa vraciam k médiám a nám – občanom. Zvykli sme si kritizovať súdy za rozhodnutia. Každý z nás má sympatie, alebo prechováva nevraživosť voči osobám, ktoré sa pred trestným súdom ocitnú. Lenže nikto z nás neovláda obsah spisu. Teda okrem sudcu. A ten môže rozhodnúť iba na základe toho, čo v spise je. V rámci princípu rovnosti zbraní napríklad civilný sudca nemôže požiadať žiadnu zo strán, aby doplnila ten alebo onen dokument. I keď by mu v rámci rozhodovania pomohol. Na to sú advokáti, aby chránili záujmy svojich klientov všetkými možnými a legálnymi prostriedkami. Možno by sudcovi pomohla v spore napríklad listina z emisnej kontroly, alebo STK, nemôže však o ňu požiadať. A tak sa môže stať, že rozhodne „prekvapivo“. Lenže to nie je chyba sudcu, ale advokáta. A verte či nie, takýchto a podobných prípadov je dosť. Samozrejme s niektorými zákonnými výnimkami (netýka sa to nesporových konaní podľa CMP, spotrebiteľských vecí, antidiskriminačných sporov…), kedy sudca môže nahradiť aktivitu procesnej strany.
Samozrejme medializované kauzy sú o niečom inom. Tam zohrávajú hlavnú úlohu médiá. A v konečnom dôsledku my – konzumenti týchto informácií. Ak by sme my stratili záujem o bombastické informácie s tečúcou krvou, možno by aj novinári prinášali triezvejšie príspevky. Skrátka, sme k sebe málo nároční! Náročnejší divák alebo čitateľ by mal mať záujem o rozvoj krajiny, kde žije, nie o osobné invektívy politikov a ich žabomyšie vojny, prípadne súdne procesy, ktoré nám v konečnom dôsledku neprinesú nič. Po kauze Bašternák neklesla cena múky ani benzínu. Kým sa my nezačneme zaujímať o pokrok a rozvoj Slovenska, budeme sa točiť v kole pomsty, ktorá nikoho neposunie dopredu.
Nechcem vynechať ani sudcov. Aj medzi nimi sú takí, ktorí dokážu rozhodovať principiálne a podľa zákona a ja verím, že týchto je drvivá väčšina. Žiaľ, sú aj takí, ktorí nezvládajú psychický tlak, ktorý rozpútavajú médiá. Chápem, že aj sudcovia majú svoje životy, aj oni sú ľudia a majú lepšie a horšie dni. To sa však nemôže odzrkadľovať na ich práci. Rozhodnutie zotrvať v sudcovskom talári ponechávam na ich svedomí. Každý z nás najlepšie pozná sám seba.
Aký vývoj očakávate v súvislosti s obvinením Róberta Fica, Róberta Kaliňáka a Mareka Paru?
Spravodlivý! Iný scenár si nechcem pripustiť. Každý robíme chyby a nikto nie je dokonalý. Preto aj trestné konanie má niekoľko úrovní. Vyšetrovateľ – prokurátor – generálna prokuratúra – súd prvého stupňa – odvolací súd – Ústavný súd – Európsky súd pre ľudské práva. Mechanizmy sú nastavené dobre. Treba dodržiavať zákonnosť a spravodlivý proces. Nič viac. Ale ani nič menej!
Jedným zo základných princípov, ktorý je u nás porušovaný na dennom poriadku, je práve princíp prezumpcie neviny. Médiá nám vnucujú, že Dušan Kováčik je odsúdený. Pokiaľ ja viem (a viem to dobre), Kováčik je stále nevinný! Nielenže prvostupňový rozsudok stále nie je právoplatný, ten človek bol postavený pred súd s trochu lepšie napísaným obvinením, akému čelia v súčasnosti Fico, Kaliňák a Para. O Dušanovi Kováčikovi sme vedeli z médií, že je to „Ficov muž 61:0“. Ak v jeho prípade bolo toľko pochybení, zaujímalo by ma, prečo nie je súdený ani pre jedno z nich. Nie som sudca a je mi odporné súdiť ľudí podľa jednej strany. Zásada audiatur et alterapars (vypočuť aj druhú stranu) by mala byť prirodzená nám všetkým. Už malé dieťa vie, ak je potrestané nespravodlivo. Trestom v civilizovanej krajine je aj morálne odsúdenie, lenže sa mi zdá, že morálnych princípov sme sa vzdali už dávno. Dokonca už dlhšiu dobu sme svedkami toho, ako sa morálne odsúdenie človeka deje podľa inštrukcie médií a tým sa predchádza právoplatnému uznaniu viny.
Vývoj nasledujúcich udalostí bude mať dôsledok aj na náš štát. Ak niekto spácha trestný čin, má byť za to súdený v spravodlivom a zákonnom procese. Nie verejným lynčom. Možno by sme mohli počúvnuť slová, ktoré vyslovil Marek Ťapák: „mali by sme urobiť dva kroky dozadu!“ Žiaľ, zdá sa mi, akoby sme sa rútili do priepasti nespravodlivosti, nezákonnosti a svojvôle a ešte sa nám samotným zdá rýchlosť nedostatočná. Že tomu ešte aj tlieskame, už ani nestojí za komentár.
Myslíte si, že v prípade ich odsúdenia sa bude touto vecou zaoberať aj Európsky súd pre ľudské práva?
Dúfam, že do tohto štádia sa tieto obvinenia nedostanú. Ale ako jedna z inštancií samozrejme je v hre.
Ako hodnotíte vyjadrenia členov vládnej koalície a prezidentky Zuzany Čaputovej?
So zdvihnutým obočím. Nie som si istá, kedy nadobudli politici pocit, že sa musia vyjadrovať ku všetkému. Možno je chyba aj v nás občanoch, že nedokážeme prijať odpoveď od politika v znení „ja neviem“. Bez znalosti spisu, bez znalosti obsahu uznesenia je veľmi nebezpečné vyjadrovať sa v pozícii politika. Ak súd rozhodne opačne, než avizoval dotyčný politik, môžu nastať dve veci: (i) politik sa ospravedlní alebo (ii) začne tvrdiť, že súdy sú skorumpované, aby nestratil tvár za to, že sa na začiatku mýlil. Čo je častejší úkaz na Slovensku už nechám na posúdenie čitateľov.
Ako hodnotíte rozhodnutie generálneho prokurátora delegovať svoju právomoc na Úrad špeciálnej prokuratúry? Mnohí hovoria, že si umyl ruky.
Maroš Žilinka vylúčil Daniela Lipšica a Ján Šanta sa vyjadril nasledovne: „Je to úplne neštandardné, de iure nerozhodol on, ale keďže to de facto ponechal nám, tak bolo jasné, že my tento návrh podáme, to musel vedieť dopredu“ (https://dennikn.sk/minuta/2820618/). Netreba veľa fantázie na to, aby si čitateľ domyslel, že „oni“ teda ÚŠP (Úrad špeciálnej prokuratúry) vedeli, že Žilinka by to nepodal. Možno si niekto myslel, že týmto obvinením a žiadosťou o vydanie zabije dve muchy jednou ranou a konečne sa uvoľní aj stolička, na ktorej podľa niektorých zavadzia Maroš Žilinka. Zároveň by sa pripravil o možnosť aplikácie § 363 Trestného poriadku. O právny štát bojujeme ostatné dva roky intenzívnejšie než doteraz. Stále ale platí, že niektoré veci treba nechať vychladnúť, ustúpiť o tie dva kroky a vyčkať. Aj podľa Budhu „tri veci nemôžu byť dlho ukryté: slnko, mesiac a pravda“.
Otázka na záver. Akým spôsobom môžeme ako spoločnosť prispieť k tomu, aby sme už v budúcnosti neboli viac svedkami likvidácie zákonnosti a právneho štátu?
Aj keď v militantnej dobe, ale pokúsim sa vysvetliť mnou použitú metaforu: myslím si, že by sa z nás mali stať ostreľovači. Niekedy mi občania, a teda voliči, pripadajú ako deti, ktoré dostali do rúk samopal a strieľajú veľa, ale vedľa. Musíme sa viac zaujímať o zákony a o politiku. Musíme si byť istí tým, čo sa pýtame. Musíme presne zacieliť. Nemôžeme pripustiť, aby sme triafali vedľa. Lebo v takom prípade dokáže vo voľbách vyhrať populista sľubujúci neuveriteľné hlúposti. Ide o našu budúcnosť, náš štát a to, čo tu po sebe zanecháme našim deťom.Zhováral sa: Matej Mindár
