Áno. Keď bola bolesť formou umenia – a hygiene sa ešte len hovorilo vykašli sa na to… Ak si myslíte, že vaša stolička v práci je nepohodlná, poďakujte sa, že nežijete v 17. storočí. Tam by vás totiž namiesto ergonomického sedáku čakala Judášova kolíska. V skratke: drevená pyramída, na ktorú vás posadili tak, že sa vám život premenil na permanentný výkrik.
Anatomická lekcia bolesti
Predstavte si kužeľ z dreva – vrchol špicatý ako daňový úradník po výplate – na ktorý bola obeť pomaly spúšťaná, zviazaná ako vianočný darček diabla. Kontaktné miesto? Intímne partie. Áno, presne tie.
Mučenie sa dalo „prispôsobiť“ – ako keby šlo o stredovekú verziu nastavení v aplikácii:
-
pridať olejček pre „hladší sklz“,
-
pohupovať sem a tam pre efekt „lunapark“,
-
alebo rovno pripevniť závažia, aby fyzika ukázala svoju temnú stránku.
Výnimočná pozornosť sa venovala aj detailom – napríklad tomu, že sa zariadenie takmer nikdy neumývalo. Takže ak ste náhodou prežili bolesť, smrť vás mohla počkať v podobe infekcie.
Aby to nebolo málo, obete zvyčajne viseli na prístroji celé noci, aby sa mohli ráno „rozcvičiť“ v ďalšej várke agónie. Keď omdleli, mučiteľ ich zdvihol, počkal, kým sa preberú – a šup, ide sa znova.
Ak sa dnes sťažujete na nedostatok spánku, spomeňte si na ľudí, ktorí ho vtedy mali… doslova „na špičke“.
Psychológia, poníženie a perfektné PR Inkvizície
Judášova kolíska nebola len o fyzickej bolesti – bola to aj forma dokonalého poníženia. Nahý človek, vystavený pohľadom všetkých, neschopný sa pohnúť, odsúdený na to, aby trpel a modlil sa, že to čoskoro skončí.
A ak nie? Aspoň poskytol publiku nezabudnuteľné „predstavenie“.
Niektoré zdroje dokonca tvrdia, že kolíska sa používala ako výstraha – stála na námestiach ako memento mori pre všetkých, ktorí mali chuť spochybňovať cirkev. Ak by existoval Tripadvisor pre mučiace zariadenia, Judášova kolíska by mala hodnotenie 5 hviezdičiek za kreativitu, ale nula za komfort.
Bolesť, ktorá obletela Európu
Pre veľký úspech kolíska zažila medzinárodnú kariéru. Názov je odvodený od známej biblickej postavy Judáša, ktorý zradil Ježiša Krista. Verilo sa, že mučiace zariadenie bolo pomenované po Judášovi ako prostriedok na trestanie tých, ktorí boli považovaní za zradcov svojho blížneho. Nástroj pochádzal zo Španielska a tam bol naozaj ako doma. Španielska inkvizícia totiž dokázala urobiť z každého mučiaceho nástroja festival „pokánia“. Odtiaľ sa efektívny prostriedok na pravdovravnosť rozšíril do dnešného Talianska, Nemecka a ďalších krajín. Mimochodom, niektorí historici špekulujú, že zariadenie sa používalo aj po skončení inkvizície, pretože niektorí „súkromní podnikatelia“ v oblasti výsluchov si ho nechali – vraj „na špeciálne prípady“.
Bonus: keď prdy zvíťazili nad mečom
A keď už hovoríme o bizarnostiach – v Japonsku v tom istom období vzniklo umelecké dielo „He-gassen“, teda Bitka prdov.
Zatiaľ čo Európa vynašla pyramídu bolesti, Japonci kreslili samurajov, ktorí sa navzájom odfukujú prdmi tak silnými, že zhadzujú ploty.
Dva kontinenty, dve kultúry – ale rovnaká fascinácia tým, čím sa končí tráviace ústrojenstvo.
Záver?
Dnes nám „mučenie“ spôsobuje pomalý internet alebo dlhý rad na pošte. Ale v 17. storočí to znamenalo niečo omnoho doslovnejšie.
Judášova kolíska zostáva jedným z najbizarnejších symbolov temnej stránky histórie — obdobia, keď sa kreativita stretla s krutosťou a vznikol prístroj, ktorý by aj samotný Judáš nazval: „Trochu prehnané, chlapci.“
Autor: Marek Kurta
