Slovenskí umelci sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie ocitajú v centre politických a spoločenských sporov. Stačí, aby verejne vyjadrili svoj názor na dianie v krajine, a okamžite čelia ostrej kritike, útokom či výzvam, aby „zostali pri zábave“. Mlčať však odmietajú – a herec Slovenského národného divadla Ľuboš Kostelný to dal najavo mimoriadne stručne.
Na nenávistné reakcie na sociálnych sieťach odpovedal jedinou vetou, ktorá vystihla podstatu problému:
„Najviac možno vykrikujú tí, ktorí toho vedia najmenej.“
Keď sa umenie stretne s politikou
Otvorený postoj hercov k spoločenským témam vyvoláva rozdelené reakcie. Pre jedných sú hlasom svedomia a prirodzenou súčasťou verejnej diskusie, pre iných len „komediantmi“, ktorí by sa mali držať mimo politiky. Práve toto nálepkovanie sa podľa umelcov stáva nástrojom umlčiavania.
Napätie v kultúrnej obci podčiarkujú aj nedávne udalosti v Slovenskom národnom divadle, kde sa personálne zmeny a politické tlaky stali predmetom verejnej polemiky.

Kritika bez argumentov
Ľuboš Kostelný priznáva, že nenávistné odkazy sú pre hercov každodennou realitou. Podľa neho však často nejde o vecnú kritiku, ale o hlučné emócie bez hlbšieho porozumenia.
Podobný názor zastáva aj herec Maroš Kramár, ktorý v rozhovoroch pripomína, že divadlo má odjakživa spoločenskú funkciu.
„Divadlo je zrkadlo spoločnosti. Už v rozprávkach ide o dobro a zlo – a to je politika. Prečo by sa herec nemohol vyjadrovať?“ pýta sa.

Nie odbornosť, ale cit a rozhľad
Podľa Kramára nejde o to, že by herci boli politickí experti. Skôr o schopnosť vnímať súvislosti, pracovať s príbehmi, hodnotami a konfliktmi, ktoré sa v spoločnosti opakujú.
Kostelný ako pedagóg VŠMU vidí kľúč v kritickom myslení a všeobecnom prehľade. Zdôrazňuje, že úlohou školy nie je len učiť remeslo, ale viesť študentov k záujmu o svet okolo seba. Práve takýto rozhľad môže byť podľa neho pre niektorých aj „nepohodlný“.
Mlčanie nie je riešenie
Slovenskí umelci tak dávajú jasne najavo, že svoju spoločenskú rolu nechcú zredukovať len na zábavu. Historická skúsenosť – od Nežnej revolúcie až po dnešok – podľa nich ukazuje, že kultúra má právo aj povinnosť vstupovať do verejného priestoru.
A ako naznačil Ľuboš Kostelný jedinou vetou, hlasná kritika ešte neznamená pravdu.