Niekoľkomesačné chrlenie jedovatých politických útokov na Rusko zo strany USA a ich spojencov vyvolalo, reakciu RF a jej prezident V. Putin začal konať. Po niekoľkých dňoch rozhodovania sa v Rusku pristúpilo k uznaniu samostatnosti separatistických štátov na Donbase (Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky) a majú sa nimi uzavrieť zmluvy o priateľstve a spolupráci. Ide iste o neštandardný krok, ktorý však patril do možného repertoáru reakcií Moskvy na nevídanú rusofóbnu hystériu vyúsťujúcu do výmyslu o masívnom „útoku“ na Ukrajinu. Z hľadiska riešenia situácie, ktorá sa vytvorila v posledných mesiacoch v oblasti medzinárodných vzťahov a bezpečnosti, tento ťah Putina, znamená, že sa snaží udržať si iniciatívu a primäť Západ ak nie k prijatiu ruských požiadaviek, tak aspoň k zamysleniu sa nad nimi. Vzhľadom na mesiace vyhrocovania problému vzťahov Rusko – Západ a Rusko – Ukrajina a ich chúlostivosť, ide však o rizikový krok, ktorý môže mať kontroverzné následky. 

V prvom rade zadá podnet k ďalšiemu zostreniu protiruských nálad, ktoré už roky „zacykleným“ spôsobom zapĺňajú hlavný politicko-mediálny priestor v štátoch EÚ a NATO, teda aj na Slovensku. Podľa prvých reakcií, ktoré sa objavili na Západe, je krok Moskvy ostro odsudzovaný, označuje sa za porušenie medzinárodného práva ako aj zvrchovanosti a celistvosti Ukrajiny. Povedie aj k novej vlne sankcií, ktorých následky budú tiež kontroverzné. „Metanie“ sankciami na všetky strany, na ktoré si USA a EÚ v posledných rokoch zvykli, však nič nerieši. Evidentne sa pri nich špekuluje a často ide o vyhrážky, ktoré do medzinárodnej politiky ani práva nepatria. Niekedy pripomínajú konanie, aby sa nepovedalo, že sa nič nerobí, ale nevie sa čo s tým. Aktuálne, podľa niektorých vyjadrení, ak ruské vojsko nevstúpi („nezaútočí“) na priestor kontrolovaný kyjevskou vládou, budú sankcie len „miernejšie“ a dotknú sa najmä donbaských republík a ich predstaviteľov. Ruský minister zahraničných vecí S. Lavrov sa vyjadril, že na sankcie si už Moskva zvykla a že Západ sa tak či tak nejaké chystal urobiť. Nemecký kancelár O. Scholz už ohlásil pozastavenie certifikácie plynovodu Severný prúd  2 (Nord stream 2)

Médiám hlavného prúdu na Západe verí čoraz menej ľudí, ale o to usilovnejšie robia (čiernu) nadprácu pri mätení obyvateľstva a vytváraní chaosu v jeho hlavách. Ešte včera (20. februára) šírili informácie o tom, že Rusko má pripravený zoznam Ukrajincov, ktorých chce po „útoku“ zlikvidovať alebo zavrieť do zberných táborov. Rozhárane pôsobiaci britský premiér B. Johnson vajatá o tom, že Rusi chystajú najväčšiu vojnu operáciu v Európe po druhej svetovej vojne, ale časť médií za tým vidí jeho snahu prekryť aféru s pijanskými večierkami počas pandemických obmedzení. 

Paradoxom sa stalo, že po výzvach na odchod časti diplomatického personálu a občanov západných i iných štátov z Ukrajiny sa sami kyjevskí predstavitelia naplašili tohto strašenia a najmä jeho ekonomických následkov. Vyvoláva to dojem, že o tom, čo sa deje na Ukrajine, rozhoduje vo Washingtone. Aj avizovaný presun zastupiteľských úradov z Kyjeva do Ľvova pripomína psychologickú operáciu, ktorá má vyvolať zdanie neexistujúcich procesov.  

Už dávnejšie sa objavili aj výmysly o tom, že V. Putin chce obnoviť ZSSR, ktoré sa prezentujú v rôznych podobách. Podľa niektorých názorov to ohrozuje aj nesovietske postsocialistické štáty, čo tvrdia napr. v ČR. Ide o nezmyselné konštrukcie, ktoré sú mimo geopolitickej reality a využívajú sa opäť len na strašenie a dezinformáciu verejnej mienky. 

O výrokoch Čaputovej, Hegera, Korčoka a ďalších exponentov rozhádanej narýchlo zbúchanej štvorkoalície na Slovensku, ktorá sa zubami-nechtami snaží udržať moc do konca volebného obdobia, v súvislosti s ukrajinskou krízou nebudeme radšej ani písať. Je zbytočné aj nejako ich analyzovať či hodnotiť, lebo je jasné odkiaľ „fúka vietor“ a že nejde o skutočné záujmy Slovenska.   

Uvedieme niekoľko základných (možno až historicky významných) dramatických okolností, ktoré podmieňujú charakter ukrajinskej krízy, lebo samozrejme nezačala včera. Ponecháme bokom dejiny Ukrajiny – prvý štát s týmto oficiálnym názvom (predtým sa spravidla viazalo toto teritórium na nejaké spojenie s Kyjevom) sa však objavuje až po Októbrovej revolúcii v Rusku v roku 1917. Zaujímavé by bolo sledovať aj vývoj ukrajinskej štátnosti v 20. storočí – čo sa považovalo za Ukrajinu na začiatku storočia a v akých hraniciach sa v roku 1991 osamostatnila. Nesmie sa však zabudnúť ani na krutosti ukrajinského nacionalistického extrémizmu (nielen banderovského), ktorý sa začal formovať formoval už v 20. rokoch minulého storočia a dnes tento odkaz šíri kyjevská moc, nachádzajúca sa pod jeho silným tlakom.

„Súčasná“ etapa ukrajinskej krízy začala po neústavnom prevrate v Kyjeve vo februári 2014, ktorému predchádzali udalosti „euromajdanu“ (od jeho vyostrenia sa začali na Západe prehliadať a kryť násilnosti a extrémizmus síl derúcich sa k moci). Po referende v marci 2014 došlo k pričleneniu Krymu k RF. V apríli 2014 boli jednostranne vyhlásené separatistické republiky na časti územia Doneckej a Luhanskej oblasti, kde je prevaha ruskojazyčného obyvateľstva a kyjevská vláda začala proti nim antiteroristickú operáciu. Boli dva pokusy o ovládnutie týchto republík Kyjevom, ktoré skončili neúspechom, pričom priniesli obete aj medzi civilným obyvateľstvom. 

V záujme riešenia krízy prijali Minské dohody. Prvá bola prijatá pod patronátom OBSE za účasti Ukrajiny, Doneckej ľudovej republiky, Luhanskej ľudovej republiky a RF v septembri 2014 a druhá vo februári 2015 Francúzskom, Nemeckom, RF a Ukrajinou tiež za podpory OBSE. Na tomto základe by sa dalo predpokladať, že pôjde o riešenie regionálneho problému v Európe. Vzhľadom na polohu Ukrajiny a jej možnosti (s pribúdajúcim časom sa znižujú) sa však problém za tichej, skrytej angažovanosti USA stal globálnym a slúži na jeho zneužívanie v protiruskom ťažení. RF na vývoj reagovala opatrne, len postupne, ale nakoniec hodenú rukavicu zdvihla, najmä keď väčšina štátov NATO a EÚ sa k tejto scestnej washingtonskej „iniciatíve“ pridala. 

K všeobecnej charakteristike problému pridáme len dve konkrétne udalosti z mnohých vecí, ktoré priliali olej do ohňa krízy, ale Západ na ne reagoval politikou dvojakého metra. Prvou udalosťou bol ešte v máji 2014 masaker v Odese. Po podpálení budovy Domu odborov kam sa ukryli po zrážkach s nacionalistami, protestujúci proti „majdanu“, zahynulo 42 osôb. Druhou udalosťou je doteraz neobjasnené zostrelenie Boeingu 777 letu MH 17 malajzijských aerolínií v júli 2015, ktoré sa zrútilo neďaleko obce Hrabove v Doneckej oblasti a zahynulo pri ňom 298 osôb.   

Prezident RF vydal pokyn na presun ruských vojsk na územie donbaských republík a označil to za mierovú misiu, čo Západ vedie na ďalšie odsudzovanie konania Moskvy. Každý pohyb vojsk jedného štátu na území druhého štátu v súčasnej zložitej medzinárodno-bezpečnostnej situácii predstavuje riziko zvyšovania napätia. Týka sa to však aj pohybu rôznych „spojencov“ na území štátov EÚ či NATO).  

V zložitosti „ukrajinskej krízy“ treba vidieť dva priestory – prvým sú Donecká a Luhanská oblasť v rámci Ukrajiny a druhým sú menšie územia, ktoré v nich kontrolujú ľudové republiky. Snahy niektorých kruhov v ľudových republikách získať kontrolu nad celou oblasťou sú nebezpečné a hrozia eskaláciou krízy. Tlačový tajomník prezidenta RF D. Peskov zdôraznil, že štáty boli uznané v hraniciach, v ktorých sa  vyhlásili v roku 2014.  

Vzhľadom na to, že udalosti sú príliš „čerstvé“, situácia nesmierne komplikovaná a postoje medzinárodných aktérov sa tiež menia, nechceme robiť ďalekosiahle závery. Nie je to alibizmus, ale za niekoľko dní môže byť situácia iná a lepšie je neponáhľať sa s hodnotením, aby sme za každú cenu ešte viac nemiatli ľudí aj tak v zložitej, viacrozmernej a málo prehľadnej situácii. Iste niečo sa zmenilo, ale čo to znamená, naplno ukážu až najbližšie dni, týždne a možno až mesiace. Dajú sa však charakterizovať niektoré významné aspekty a súvislosti možného vývoja.

Po prvé, pri úzkostlivom pohľade na normy medzinárodného práva (ktoré však Západ, najmä USA už desaťročia nerešpektujú), treba pripustiť, že krok Moskvy nie je v súlade s nimi. Stále však pôsobia neblahé dôsledky brachiálneho porušenia medzinárodného práva najmä pri bombardovaní Juhoslávie letectvom štátov NATO v roku 1999, ktoré neskôr viedlo k jednostrannému vyhláseniu kosovského štátu (semenišťom organizovaného zločinu v Európe), pri útoku koalície ochotných na Irak v roku 2003, ako aj pri zneužití bezletovej zóny nad Líbyou na podporu vzbúrencov proti legitímnej vláde M. al-Kaddáfího a i. Zdôrazníme, že nebyť samovyhlásenia kosovského štátu za podpory Západu, mohlo by sa proti súčasnému ruskému kroku namietať viac. Štáty, ktoré s uznaním Kosova súhlasili, proti ruskému kroku zo včerajška z morálneho hľadiska nemôžu nič namietať. V realite sa však stále používa západný dvojaký meter.  

Po druhé, tento krok znamená koniec platnosti Minských dohôd, ktoré však Ukrajina takmer úplne ignorovala a stále obviňovala Rusko z ich neplnenia, hoci sa týkali ukrajinského územia a moci na ňom. Francúzsko a Nemecko považovalo tieto dohody za jediný spôsob riešenia krízy. V roku 2016 sa na normandskom formáte prijala Steinmeierova (F.-W. Steinmeier bol vtedy ministrom zahraničných vecí NSR) formulácia (plán), ale nakoniec to v Kyjeve vyvolalo protesty. Trochu zjednodušene možno povedať, že Francúzsko a Nemecko nenašlo efektívny spôsob na zmenu postoja vlády v Kyjeve k zmierňovaniu napätia a plneniu dohôd (možno impertinentne dodať, že USA by pri svojom huckaní Ukrajiny voči RF urobili lepšie, keby Minské dohody nekomentovali). V širšom kontexte ide aj o to, že Západ prehliadal prejavy extrémizmu na Ukrajine. EÚ, ktorá v mnohých prípadoch za oveľa menšie „prehrešky“ začala rôzne konania a uvalila sankcie, však podľa niektorých zdrojov poskytla Ukrajine najväčšiu finančnú pomoc zo všetkých štátov mimo únie. A Kyjev stále viac žiada nielen politickú podporu, ale aj finančnú a vojenskú pomoc.

Po tretie, pôjde o vývoj na medzinárodnej scéne. Samotné uznanie štátu je formálna záležitosť, ktorá môže mať rôzne súvislosti a dôsledky. Otázkou je, ktoré štáty sa pridajú k uznaniu donbaských republík. Zatiaľ väčšina nezápadných štátov (vrátane ČĽR) vyzýva v kríze k zdržanlivosti. Kyjev vyjadril možnosť prerušenia diplomatických stykov s Moskvou. 

Silné slova nič nevyriešia. Nasadzovanie psej hlavy štátu, ktorý nekonal tak, ako si to vo Washingtone predstavovali v posledných desaťročiach, skončilo fiaskami. Priestor pre diplomaciu stále existuje, len mentorsky možno dodať, že ide predovšetkým o rokovania, pri ktorých sa dospeje ku kompromisom a zohľadnia sa záujmy zainteresovaných strán (názory Washingtonu najmenej od roku 1999 už nie sú etalónom svetovej politiky a bezpečnosti).

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave