V dnešnej dobe sa čistota považuje za základ zdravia a hygieny. No v stredoveku bola situácia úplne iná — špina bola často znakom zbožnosti a umývanie sa? Takmer smrteľný hriech!
Svätice, ktoré sa neumývali
V listoch sv. Hieronyma čítame: „Ten, kto raz prijal krst, už sa kúpať nemusí.“ Pre zbožné kresťanky to znamenalo jedno — špinu na koži vnímali ako duchovný pancier. Sv. Kinga (1224-1292) po smrti manžela vstúpila do kláštora a umývala si len tvár, ruky a maximálne krk. Od krku nadol – tabu. Umývanie pod kľúčnymi kosťami bolo neprijateľné a kúpanie sa považovalo za ťažký hriech.
Niektoré svätice ako sv. Agnesa (3. storočie) údajne počas celého svojho krátkeho života nikdy vodou nepoškvrnili ani palec. A sv. František z Assisi (13. storočie)? Ten špinu miloval tak veľmi, že vraj aj po smrti navštevoval bratov a chválil ich zanedbaný vzhľad.
Kúpeľ? Až cez moju mŕtvolu!
Kúpanie sa považovalo za zbytočný luxus, pýchu alebo rovno ohrozenie spásy duše. Ženám sa odporúčalo umývať maximálne v mise, a to decentne — nikdy nie v celosti. Atanáz, alexandrijský biskup, vo svojom Druhom liste pannám prirovnal ženy k holubiciam, spájaným s čistotou, a nabádal ich, aby sa podobne ako tieto vtáky uspokojili s umývaním v umývadlách. Podľa jeho názoru ženy, ktoré sa oddávali kúpeľom, „nielenže samy utrpeli ujmu, ale často viedli k skaze aj ostatných“. Biskupi varovali, že čistota tela môže viesť k pokušeniu.
A čo spoločné kúpele manželov? Ach jáj, kdeže! Ediktom z roku 475 pápež Bonifác zakázal kúpanie s osobou opačného pohlavia a neskorší edikt takýto čin výslovne odsúdil. V 11. storočí bolo pokáním za tento hrozný čin… trojdňový pôst.
Výnimka: Pred svadbou a… v mikve
Zbožné židovky však čistotu neodmietali. Po každej menštruácii sa povinne kúpali v rituálnych kúpeľoch zvaných mikva. Ich čistota bola dôsledkom presných predpisov – vlasy, nechty, nič nesmelo stáť medzi telom a vodou. Výsledok? Minimálne 12 dôkladných kúpeľov ročne. Mnohé ich dodržiavali s väčšou horlivosťou, než náboženstvo prikazovalo – čo vadilo aj rabínom.
Rovnako aj moslimky sa o čistotu starali veľmi svedomito – najmä cez pravidelné návštevy hammamov. Aj preto arabské rozprávky opisujú kresťanov ako ľudí, čo sa „už pri narodení pokropia a viac sa nemusia nikdy umývať“.
Kúpele pre krásu, vajíčka pre pleť
A predsa – nie všetky ženy v stredoveku ignorovali hygienu. Tí, ktorí prijali rytierstvo a lásku dvorskú, začali čistiť nielen dušu, ale aj telo. V stredovekých dielach sa dočítame, že aj „Venušina komôrka“ (áno, hádate správne) musela byť čistá. Zanedbanie intímnej hygieny bola spoločenská samovražda.
Trotula de Ruggiero, legendárna lekárka z 12. storočia, odporúčala ženám olej z bobkového listu pre príjemnú vôňu nôh a intímnych partií. K žuvaniu odporúčala fenikel, petržlen alebo ligurček — pre svieži dych. A čo bolo na bielenie pokožky? Med a… vajíčka! Dokonca sa zaznamenáva, že pre dvorné dámy kráľovnej Hedvigy nakúpili 30 vajec výhradne na kúpeľ!
💧 EURópa sa preberá – kúpele v móde
Po návrate križiakov z Blízkeho východu sa kultúra kúpeľov opäť rozšírila. V mestách ako Krakov vznikali desiatky mestských kúpeľov. Ľudia sa síce nekúpali denne, ale možnosť tu bola. Florentský cestovateľ Poggio bol v roku 1414 pri návšteve dnešného Švajčiarska šokovaný: „Helvétky sa kúpu aj štyrikrát denne, spievajú, pijú, tancujú – nahé, ako bohyne!“
Záver? Umývať sa je fajn. Ale nie každému je to po chuti!
Stredovek nás učí, že medzi čistotou tela a duše sa kedysi muselo vyberať. Dnes už našťastie je aj taká možnosť byť dobrým človekom a stále nesmrdieť. Dejinný vývoj ukázal, že ľudstvo sa postupne prirodzene väčšinovo priklonilo k hygiene a čistote, ale stále sa našli aj takí, ktorí to zavrhovali. Napokon, výnimkou nie je ani dnešná doba…
Autor: Marek Kurta
