Pred stovkami rokov boli lekári oveľa skôr umelcami experimentu než rešpektovanými odborníkmi. Etika bola pre nich cudzie slovo a ich recepty často pripomínali kuchársku improvizáciu šialenca. Tu sú najhlúpejšie (a najnebezpečnejšie) liečby, ktoré naši predkovia ešte brali vážne.
Keď je lekárnička plná ťažkých kovov
Čo navrhovali slávni otcovia medicíny?
-
Ambroise Paré odporúčal otrieť rany s olovo‑striebornými platničkami. Výsledok? Dezinfekcia s otráveným systémom.
-
Na liečbu kostných zmien po syfilise Paré navrhoval rozrezanie svalu a vtieranie ortuti priamo do kostných výrastkov. Účinok? Neželaný.
-
Paracelsus a Alexius Pedemontanus si veľmi pochvaľovali masť z arzénu na vyrážky či ortuť na hemoroidy. Ortuť bola ešte zmiešaná s rosným olejom a myrrhou – mňam.
-
V 18. storočí nahradili arzén antimónom v kapsule, ktorú po vyprázdnení bolo možné vybrať, naplniť a znovu skonzumovať. Opakovane. Proste novoveká chuťovka.
Majú ma zabiť, tak nech ma aspoň ožerú!
Na prelome nového storočia si americkí lekári mysleli, že strychnín s whisky je ideálny na stimuláciu srdca. Pacient skončil živý a opitý, no nie veľmi stabilný – až päť mužov ho muselo držať, aby ostal na operačnom stole, a to nielen z obáv, že by sa chcel pobrať do najbližšieho šenku. Iné liečby odporúčali klystír z horúcej kávy s whisky na poranený hrudník. Účinok? Skôr popáleninový než hojivý.
Trus, výkaly, lajná – všetko sa hodí!
Niektorým pacientom sa zle odkašliavalo, našťastie aj na to bol recept. Majster Alexius Pedemontana nariadil pacientom vychutnať si vývar z myších výkalov zmiešaných s cukrom a bobkovým listom. Proste špeciálne smoothie. Výkaly sa hodili na všetko. Prasačie boli väčšie, tak sa používali ako tampóny pri krvácaní z nosa. Aróma zblíženia. Na obličkové kamene a infekcie tu zas boli kravské lajná, našťastie zmiešané s ovocnou šťavou, cukrom a medom – pre ľahšie prehĺtanie. Údajne to šlo dolu krkom jedna radosť! Ani ľudská potreba neostala bez pozornosti. Ako liek na všetky možné neduhy používal prášok vyrobený z ľudských výkalov… ktorý si vháňal do očí.
Zdá sa, že natieranie sa výkalmi bolo v staršej medicíne veľmi módne. V 60. rokoch 17. storočia Thomas Willis, najbohatší anglický lekár, odporúčal liečiť pľúcne ochorenia nápojom vyrobeným z konského, kohútieho, kravského alebo holubieho trusu. To iste prečistilo neraz nielen pľúca, ale aj žalúdok.
Ordinácia ako mučiareň
V minulosti bolo neradno dostať hemeroidy. Dobrým spôsobom, ako sa zbaviť hemoroidov, bolo vytrhnúť ich nechtami. Nepáči sa ti? Dobre, tak priložíme rozžhavené želiezko.
Aj liečba syfilisu priniesla len bolesť. Jedným zo spôsobov, ako odstrániť bolestivé vredy u pacientov trpiacich syfilisom počas epidémie v EURópe, bolo ich ešte bolestivejšie kauterizovať nahriatymi tyčami. To, samozrejme, nemalo žiadny pozitívny účinok – v skutočnosti to často spôsobovalo ďalšie infekcie. Lekári čoskoro zistili, že to nepomáha, tak skúsili nieč iné. Pacienta umiestnili do stanu naplneného parami zohriatej ortuti, arzénu, antimónu a olova. Zákrok spôsobil stratu zubov a poškodenie hrdla, pľúc a mozgu. Zvlášť to posledné ostalo už nezvratné.
Lieky z mŕtvolných zvyškov (doslova)
Králi ako Karol II. Anglický, francúzsky František I. či kráľ Dánska Christian IV. údajne užívali lieky z mŕtvych ľudských častí. Podľa Paracelsa v nich bol životadarný „balzam“. Hemeroidy sa hojne vyskytovali samozrejme aj v urodzených zadniciach a tu mali niektorí alchymisti skutočne originálne riešenie: odporúčali pórovanie hemoroidov prstom zosnulého! Veď nebožtíkovi bol aj tak už na nič.
Hoci nikto nikdy nedokázal liečivú silu liekov vyrobených z ľudských pozostatkov, istý čas boli populárne aj tablety vyrobené z rozdrvených fragmentov egyptských múmií. Mali však rovnaký liečivý účinok ako bájny roh jednorožca.
Záver – Ak ťa to nezabije, aspoň ťa to rozprúdi…
Lekári našich predkov vynašli viac metód, ako nás zabiť než vyliečiť. Na niektoré lieky vraj stačila myšlienka na krupobitie. Avšak našťastie – doba sa zmenila, etika nás posunula k antibiotikám a vynálezom, kde jediná vec, ktorú vdychuješ, je sterilný vzduch, nie výpary ortuti.
Autor: Marek Kurta
