V decembri 1944, v temných dňoch druhej svetovej vojny, sa na malom mestečku v Malmédach v Belgicku odohral jeden z krvavých masakrov, ktoré zanechali trvalú stopu v histórii. Bol to okamih, ktorý pretrváva v pamäti ako symbol brutalít vojny. Udalosť sa stala známa ako „Masaker v Malmédach“, hoci sa udiala neďaleko dediny Baugnez. Na tomto mieste bolo veľké množstvo amerických vojakov chladnokrvne zastrelených po tom, čo sa vzdali Nemcom.
Rozhodnutie, ktoré zmenilo osud
Nedeľa, 17. decembra 1944. Okolo 12:15 sa kolóna Batérie B 285. pozorovacieho práporu poľného delostrelectva rozhoduje prejsť cez Baugnez, hoci veliteľ David E. Pergrin odporúčal obísť túto trasu. Poručík Virgil T. Lary sa však rozhodol riskovať a ísť smerom na Baugnez a do Ligneuville. A tak kolóna zostúpila na juh.
V diaľke Lary zbadal pred sebou idúci buldozér. Zrazu sa rozpútalo peklo, keď nemecké tanky spustili na kolónu paľbu. Vyrútil sa nemecký konvoj. Z približne kilometrovej vzdialenosti zasiahli a vyradili prvý americký nákladný automobil, čo spôsobilo zastavenie celej americkej kolóny. Nemeckí vojaci začali strieľať a bežali cez pole, pričom niektoré zdroje tento pohyb spochybňujú, pretože pole bolo údajne príliš močaristé na to, aby sa ním dalo ľahko prejsť. Avšak americkí vojaci, ktorí sa schovávali v priekopách a za vozidlami, mohli nadobudnúť dojem, že Nemci prebiehajú cez pole.
Vodič buldozéra sa rýchlo rozhodol pridať plyn a uniknúť z miesta bojov. Podarilo sa mu utiecť do Ligneuville, kde varoval kapitána Greena. Medzitým sa niekoľkí americkí vojaci skryli do priekop pri ceste, aby sa chránili pred paľbou nemeckých tankov.
Rozkaz vzdať sa = rozsudok smrti
Horiace vozidlá a neprehľadná situácia spôsobila v americkej jednotke chaos. Vtedy poručík Lary dal rozkaz zastaviť paľbu z ľahkých zbraní a rozkázal svojim mužom, aby sa vzdali Nemcom. Zatiaľ čo väčšina vojakov sa vzdala, niekoľko mužov utekalo do neďalekej opustenej kaviarne na rohu, aby tam našli úkryt.
V obrnenom vozidle prichádza veliteľ 3. práporu, SS Hauptsturmführer Diefenthal. Diefenthal vydal rozkaz zajať amerických mužov v kaviarni a všetkých zajatcov, vrátane vojenského policajta Homera Forda. Následne ich Nemci mali zoradiť na otvorenom poli vedľa kaviarne do ôsmich radov a prehľadať ich. Všetko nasvedčovalo tomu, že budú prevezení do zajateckých táborov. Namiesto toho sa však blížila hrôza, ktorá sa navždy zapísala do dejín.
Diefenthal rozmiestnil dva tanky. Medzitým dorazil aj veliteľ Peiper. Ten rozkázal SS Sturmbannführerovi Poetschkemu, aby nastolil poriadok, zabavil palivo a vozidlá a nestrácal viac čas. Pokračovanie v postupe na Ligneuville a nakoniec k rieke Mása malo pre neho najvyššiu prioritu. Nemecký konvoj sa opäť dal do pohybu a pokračoval v ceste.
Niečo po 14:00 bol seržantovi Hansovi Siptrottovi, veliteľovi tanku 731, vydaný osudný rozkaz, aby spustil paľbu na zajatcov, neozbrojených amerických vojakov. Ešte predtým však Georg Fleps, rumunský vojak Waffen-SS, bez toho, aby počkal na Siptrottov pokyn k streľbe, sám od seba vystrelil dve rany na poručíka Laryho. Tento moment rozpútal neovládateľný masaker. Američania začali v zmätku kričať nadávky na Nemcov. Lary, stále nažive, ich vyzval, aby zostali pokojní a nevyvolávali ďalšiu provokáciu.
Bolo však už neskoro – guľomety na tankoch začali strieľať. Tank 731 prestal strieľať ako prvý, ale tank 732 pokračoval v paľbe a ďalšie nemecké vozidlá sa k nemu pridali. Paľba trvala najmenej päť minút, kým sa situácia upokojila.
Pole smrti a zázraky živých
Masaker sa skončil, ale hrôza trvala ďalšie minúty. Nemeckí vojaci, ktorí boli zodpovední za starostlivosť o zajatcov, po utíšení paľby vstúpili do poľa a systematicky kontrolovali telá a dobíjali zranených. Koho videli živého, na toho vystrelili. Dokonca sa uvádza, že skupina Američanov bola každá jednotlivo prestrelená piatimi dodatočnými ranami od vojaka Gustava Sprengera.
Akoby zázrakom zostalo niekoľko amerických vojakov nažive. Medzi nimi bol aj Lary, ktorý utrpel spomínané dve strelné rany. Nemeckí vojaci, ktorí sa práve pripravovali na odchod a pokračovanie v postupe, si zrazu všimli skupinu približne 20 mužov, ktorí vyskočili a bežali cez pole na sever k lesu.
Nemecké jednotky opäť otočili svoje zbrane smerom k poľu a spustili paľbu. Približne dvanásť mužov sa namiesto toho pokúsilo dostať k neďalekej kaviarni, aby tam našli úkryt. Nemci však kaviareň podpálili a muži, ktorí sa pokúsili vyjsť von, boli nakoniec zavraždení.
Plukovník Pergrin v Malmédach počul streľbu, ale nevedel, čo sa deje. Nasadol do džípu a odišiel na kopec pri cestnej zátarase. Kým sa pokúšal zistiť, čo sa tam odohráva, z lesa zrazu vyšli štyria muži, ktorí podali zmätené svedectvo o tom, čo zažili. Pergrin mužov odviezol do Malméd.
Neskôr dorazilo k zátarase 291. ženijného práporu viac preživších. Keď sa zotmelo, prišiel aj posledný preživší, Warren Schmidt, ktorý sa celú dobu ukrýval v ľadovom potoku. Na farme sa medzitým zrútil poručík Lary, ktorého previezli do Malméd k plukovníkovi Pergrinovi. Počas noci sa k 291. ženijnému práporu prihlásilo viac vojakov.
Celkovo sa podarilo uniknúť 43 vojakom, zatiaľ čo 84 zostalo mŕtvych na mieste.
Pomsta za masaker: Krutá odpoveď Američanov
Do 24 hodín vedel každý americký vojak, čo sa stalo. Táto udalosť znamenala zlom v zaobchádzaní s nemeckými zajatcami. Hitler dúfal, že jeho plán neprejavovať voči Spojencom žiadne zľutovanie spôsobí, že sa v panike stiahnu. Stal sa však presný opak – Američania boli naplnení nenávisťou a rozhodnutí pomstiť mužov, ktorí zahynuli pri Baugnez. Niekoľko skupín nemeckých vojakov, ktorí sa neskôr vzdali, bolo bez milosti zastrelených rovnako ako to pri Malmédach urobili Nemci im.
Zabití americkí vojaci zostali ležať na zamrznutých poliach v okolí križovatky až do 13. januára 1945. Americká armáda tvrdila, že to trvalo tak dlho (takmer mesiac) kvôli prebiehajúcim bojom v tejto oblasti.
Súd v Dachau: Spravodlivosť alebo fraška?
Po vojne sa konal súdny proces proti 73 príslušníkom 1. SS-Panzer divízie. Proces sa začal 16. mája 1946 v Dachau. Muži neboli obvinení len z „masakru v Malmédach“, ale aj z desiatich ďalších prípadov. Na celej trase, ktorou postupovala Peiperova jednotka došlo k zločinom a excesom voči vojnovým zajatcom aj voči civilnému obyvateľstvu Belgicka. Obvinení boli z vraždy 90 neidentifikovaných belgických civilistov plus zo zabitia 538 a 749 nešpecifikovaných spojeneckých vojakov.
Poručík Lary identifikoval Georga Flepsa ako toho, kto ako prvý vystrelil na zajatých Američanov neďaleko Baugnez. Súd sa skončil 16. júla 1946 rozsudkom smrti pre 43 Nemcov, 22 dostalo doživotie, dvaja boli odsúdení na 20 rokov a päť mužov na 10 rokov väzenia. Medzi odsúdenými na smrť boli aj Fleps a Peiper.
Avšak v prípade nastal zvrat. Keď vyšlo najavo, že priznania boli pravdepodobne získané mučením, boli 14. septembra toho roku všetky tresty smrti zmenené na tresty odňatia slobody. Dňa 25. októbra 1955 bol Dietrich prepustený na slobodu, napriek nesúhlasu brigádneho generála McAuliffa, ktorý bol v tom čase veliteľom americkej armády v Nemecku. McAuliffe predtým trikrát zablokoval Dietrichovo prepustenie. Joachim Peiper bol prepustený 22. decembra 1956 napriek protestom Americkej légie.
Epilóg tragédie
Peipera jeho minulosť prenasledovala aj v Nemecku. V roku 1972 sa presťahoval do Francúzska. Miestni obyvatelia vedeli o jeho minulosti dôstojníka SS a otvorene prejavovali svoju nespokojnosť s jeho prítomnosťou. Niekoľko týždňov pred svojou smrťou v roku 1976 poskytol Peiper rozhovor, čo mohlo byť poslednou kvapkou pre jeho vrahov. V noci 14. júla 1976 krátko po polnoci vhodili francúzski komunisti Molotovov koktail do jeho domu v Traves. Joachim „Jochen“ Peiper zomrel na otravu dymom. Mal 71 rokov.
Po vojne bol na miesto masakra umiestnený jednoduchý kríž. Neskôr sa na druhej strane križovatky objavil stály pamätník pripomínajúci masaker.
Autor: Marek Kurta
zdroj: After the Battle no. 4
