Moje osobné vyznanie tým, ktorí odmietajú princíp kolektívnej viny a prichádzajú vzdať úctu na cintoríny, hroby a pietne symboly vojakom Červenej armády, odpočívajúcim v slovenskej zemi a spomienka na slovenských vojakov, ktorým nebolo dopriate vrátiť sa domov z bojísk tretích štátov za slobodu.

Keby malo platiť machiavellovské „každý národ má takú vládu, akú si zaslúži“, tak včera sme viacerí prešli šokovou terapiou  pri pohľade na „ošiaľ“ tisícového davu slovenského národa, poslancami nazývaného „pracujúca chudoba“, ktorý sa dobrovoľne klaňal hneď na dve strany: Boháči z Nemcka, žijúci v Monaku, ktorí sa nad tým sami začudovali a vyjadrili svoj údiv a zástupcom svojej vlády, ktorá im okázalo prezentovala svoju bezhraničnú moc, povýšenosť a neobmedzenosť v akomkoľvek svojom konaní, keď ľuďom v spoločnej štátnej „kase“ nedokáže nájsť  stoeurovú žobračenku, ale nehanbí sa pre seba a pre nich robiť tabule hojnosti najvyberanejších jedál, aperitívov a vína. Táto panská lumpačka nám pripomenula Senecovo čítanie Neronovi z listu priateľa: „Dnes v Ríme každý kto podchvíľou neoslavuje Cézara, sa ihneď stáva podozrivým a musí zomrieť. Čo sa stalo s rímskym ľudom, ktorý za kus chleba ochotne žije v krvi a hanbe ? Sú to podlé časy.“  

Na bratislavskom hrade rodine Geissnerových otvorili dvere do miestností, ktoré sú pre verejnosť neprístupné, k show patrilo aj gradovanie zábavy za rečníckym pultom Národnej rady Slovenskej republiky, a to bez požiadavky na dress cod podľa hesla : Aký parlament, taká úcta. Vládne médiá sa budú predbiehať v bombastických titulkoch v novinách, aby sa štátom vyciciavaný slovenský národ vytešoval, že Carmen si objednala kaderníka… Dnes si ľudia v hmotnej núdzi mohli čítať článok „Geissenky sa na Slovensku „ohákli“. Do našich ulíc vytiahli KABELKY ZA TISÍCE EUR“, v ktorom sa dozvedeli, že tú najdrahšiu mala dcéra, za ktorú jej rodičia vysolili takmer 3 000 Eur. Tá pravá „reality show“ nás však ani po tomto „ošiali“ neminie. Tisíc nadšencov si Geissnerovci nevezmú so sebou, pre nich show skončí a ich slovenský komparz nebude mať na chleba. A budova parlamentu ? Tá v prípade ohrozenia nášho štátu poslúži ako Archa Noemova, ktorá našim poslancom aj s ich rodinami a ich domácimi miláčikmi zabezpečí včasný útek do ich majetkových a finančných rajov, pokým naše deti, vnukovia a pravnukovia tu budú zomierať, možno sa ani selfíčok s klokanmi nedožijeme … 

Toto je však Váš svet, do ktorého nepatria všetci Slováci a nepatrí do nich celé Slovensko. V deň Geissner show sme si my ostatní uctili pamiatku tých padlých vojakov druhej svetovej vojny, ktorí odpočívajú v 22 cintorínoch a  9 179 hroboch a na znak vďačnosti sme im postavili 2 811 pietnych symbolov.

Každý z vojnových cintorínov sa stal súčasťou nášho kultúrno – historického  dedičstva. Sú tu príbehy mladých chlapcov, takmer ešte detí, ktorí u nás zostali a nikdy sa nevrátili domov k svojim rodinám, aby mohli žiť svoje životy.

V druhej svetovej vojne padlo 13 263 Slovákov a Čechov, ktorí sú pochovaní na 360 cintorínoch v 6 733 spoločných vojenských hroboch najmä na území Bieloruska, Poľska, Ruskej federácie a Ukrajiny. V Ruskej federácii padlo za slobodu 536 slovenských vojakov, na Ukrajine 386.

Trvalým mementom na hrôzy druhej svetovej vojny pre nás zostáva aj 102 vypálených obcí a osád, v ktorých bolo umučených a zavraždených 5 300 Slovákov, ktorí boli po vojne nájdení v 211 spoločných hroboch.

V dnešný deň však chcem upozorniť na jediný článok vládnej tlače, ktorý bol uverejnený v Aktualitách dňa 6.3.2022 pod titulkom: „Obyčajní Rusi za nič nemôžu. Naozaj?“, ktorého obsahom je princíp kolektívnej viny. K tomuto nebezpečnému precedensu sa však z tých, ktorí sa vyjadriť mali, nevyjadril, nikto ho neodsúdil, nenamietol, prešiel s tichým konkludentných súhlasom, čo je tragédia. Dobrozdanie kolektívnej vine povzbudilo, ako to vždy býva, negatívne vášne, ktoré vyvrcholili poškodzovaním pamätníkov Červenej armáde, v ktorých spia svoj večný sen svorne vedľa seba Rusi aj Ukrajinci na Slavíne, aj vo Svidníku a …. Stanovisko rezortu diplomacie k jednému z týchto trestných činov bolo nasledovné: „Farby ukrajinskej vlajky na Slavíne sú výzvou občanov Slovenskej republiky, aby Rusko skončilo túto nezmyselnú vojnu“. Žiadne odsúdenie kolektívnej viny. 

Pokračovaním bol jeden z najhanebnejších „dobrých vtipov“ na Slovensku, ktorý však Slováci, žijúci v zahraničí prijali ako hrozivú realitu s dotazom že „čo tam na Slovensku, preboha, robíte ?“. Išlo o „Petíciu za demoláciu pamätníka Slavín“, obsahom ktorej bol „návrh, aby boli pozostatky padlých vojakov premiestnené do Ruska“. Medzi 64 podpisov za túto petíciu svieti aj meno Adolf Hitler a pod petíciou sú „zo žartu“ uvedení jej signatári: Prof. Ing. Július Hlísta MSc, externý poradca US embasy BA – poverený komunikáciou Veľvyslanectva spojených štátov amerických s Európskou úniou, zástupca Vlády SR pre poskytovanie pomoci Ukrajine v súvislosti s prebiehajúcou vojnou, dobrovoľník Open Society Foundation a člen politickej strany Liberálna strana Melišovci.

V uvedenom prípade nejde o „utajovaný listinný dôkaz“, „škodlivá aktivita“ je identifikovaná, v mnohých občanoch môže „vzbudiť aj pochybnosti o schopnosti štátnych orgánov riadne vykonávať správu vecí verejných nereagovaním na jej obsah, (napr. označením Adolfa Hitlera), čím môže polarizovať spoločnosť a zvýšiť napätie medzi jednotlivými sociálnymi skupinami v spoločnosti“.

Aká by bola reakcia slovenskej vlády voči Ruskej federácii,  keby sa Rusi zachovali recipročne ? V Rusku, Krasnodarskom regióne zahynulo počas druhej svetovej vojny 530 slovenských vojakov, ktorým sa zo strany nezabúdajúcich ruských občanov dostalo pocty v podobe centrálneho pamätníka na dôstojnom mieste v obci Kutajskaja, na ktorého odhalení sa 26.04.2011 zúčastnila aj slovenská vládna delegácia.  O hroby padlých slovenských vojakov – našich detí sa dodnes starajú a a na miesto ich posledného odpočinku ďaleko od domova nosia kvety vďaky, piety a úcty Rusi, ktorí nezabúdajú, že svoje mladé životy položili za ich slobodu. Na toto pietne miesto  by mal  v deň víťazstva nad fašizmom každý rok položiť veniec spomienky a úcty, že na nich vlasť nezabúda, veľvyslanec Slovenskej republiky v Rusku …

K návratu čo len spomenutia princípu kolektívnej viny v našom verejnom priestore uvádzam nasledovné:

Všetci poznáme Denník Anny Frankovej, ktorý je tragickým hlasom nemeckého dievčatka židovského pôvodu, ktoré bolo spolu s rodinou deportované do nacistického koncentračného tábora po tom, čo strávilo dva roky skrývaním sa utajenom prebývaní v Holandsku. Internácia v tábore bola pre Annu smrteľná, rovnako ako pre milióny ďalších ľudí, vinných len z toho, že boli Židmi. 

Je tu však aj ďalší, menej známy denník, napísaný počas nemeckého obliehania Lenigradu počas druhej svetovej vojny. Je to denník Táne Savičevovej, ktorý je rovnako silný, pretože je pripomenutím zúfalstva, ktoré prežívalo civilné obyvateľstvo počas obliehania Leningradu, ktoré trvalo 2 roky a 5 mesiacov, od 8. septembra 1941 do 27. januára 1944. Tieto útrapy prežívali prostí ľudia – Rusi, takí istí ako my Slováci, Ukrajinci, Bielorusi, Židia … a preto pozor na tých, ktorí použijú slová „kolektívna vina“.

Pozostatky denníka poskytujú mrazivý obraz utrpenia, ktorým si toto malé dievčatko prešlo a jeho desivo stručný obsah by mal byť výkrikom nielen proti vojne, ale aj „princípu kolektívnej viny“ – v tomto prípade Rusov.

1. Žeňa zomrel 28.decembra 1941 o 12,30 hod.
2. Babička zomrela 25.januára 1942 o 15,00 hod.
3. Leka zomrela 17. marca 1942 o piatej hodine ráno
4. Strýko Vasja zomrel 13. apríla 1942
5. Strýko Leša zomrel 10. mája 1942 o 16,00 hod. 
6. Maminka zomrela 13. mája 1942 o 7,30 hod.
7. Všetci Savičevoví sú mŕtvi. Zomreli všetci.

Táňa bola v roku 1942 zachránená a spolu so 140 ďalšími deťmi prevezená do sirotinca v dedine Krasnyj Bor, kde však na následky vojnových útrap zomrela na črevnú tuberkulózu. Jej denník bol použitý ako svedectvo o nacistických zločinoch počas norimberského procesu. 

Počas obliehania Leningradu Dmitrij Šostakovič, v podkroví mestského konzervatória, ako dobrovoľný hasič, pomáhal hasiť požiare spôsobenými bombovými útokmi, zložil na počesť obliehaného a ťažko skúšaného mesta  svoju slávnu„ Leningradskú symfóniu 7“. Bola to hymna ruského odporu, ktorá si okamžite získala medzinárodné uznanie aj za hranicami Ruska a hrala sa na prestížnych svetových scénach, najmä v Spojených štátoch, kde jej newyorskú premiéru dirigoval Arturo Toscanini. 

Slovenský režisér Matej Mináč princíp kolektívnej viny so všetkými tragickými dôsledkami ukázal svetovej verejnosti vo filme Všetci moji blízki /rok 1999) a v roku 2002 v celovečernom dokumentárnom filme Sila ľudskosti, ktorý získal medzinárodnú cenu Emmy 2002 za najlepší dokumentárny film, predstavil osobnosť sira Nicholasa Winstona, ktorý pred istou smrťou vo vyhladzovacích táboroch zachránil 669 prevažne židovských detí z bývalého Československa, medzi ktorými bolo aj niekoľko detí zo Slovenska tým, že dokázal vypraviť z Prahy niekoľko vlakov do Veľkej Británie. Rodičia sa so svojimi deťmi lúčili na Hlavnej stanici s vedomí,, že ich už nikdy neuvidia, že ich deti prídu o svojich biologických rodičov a zmenia svoju identitu, zostanú však žiť.

Vyhladením veľkej časti židovského obyvateľstva ukrajinského mesta Odesa bol aj masaker v dňoch 22. až 24. októbra, kedy rumunské a nemecké okupačné sily po nespravodlivom obvinení Židov z teroristického  útoku zhromaždili na námestí v prístavnej oblasti 19 000 Židov a tisíce ľudí zmasakrovali guľometmi alebo upálili v budovách, ktoré podpálili. Ďalších 20 000 až 25 000 Židov nútili pochodovať pozdĺž asi 30 km cesta, kde boli zabití všetci, ktorí nedokázali držať krok kolóny, a to deti, starší ľudia a zdravotne postihnutí. Zvyšok asi 22 000 bol prevezený do štyroch obchodných domov, kde boli navŕtané otvory na prechod guľometných sudov a po zatvorení dverí bola nariadená vojakom streľba do budov a aby mali istotu, že masaker nikto neprežil, na druhý deň hodili na toto miesto niekoľko bômb. Ostatní Židia v meste boli vytiahnutí na námestie a poliali ich benzínom, ktorí zapálili. Po skončení vojny bolo v masových hroboch nájdených viac ako 22 000 ľudských tiel. V mene princípu kolektívnej viny.

Následné masakre voči približne 35 000 Židom, ktorí ešte zostali v Odese nažive, pokračovali ich násilným presťahovaním do geta, kde boli ponechaní vonku na mraze, takže  najmä deti a starší ľudia zomreli na omrzliny. Posledných 19 582 Židov bolo poslaných v nekrytých vagónoch do Berezovky, odkiaľ pochodovali na smrť do koncentračných táborov Golta.  Takisto na základe princípu kolektívnej viny.

Múzeum holokaustu vo Washingtone uvádza, že „rumunské a nemecké vojská zabili počas okupácie Odesy najmenej 100 000 Židov.

„Národy sú si oveľa bližšie k sebe ako ich vlády“, čo sme vyjadrili svojou solidaritou, podporou a pomocou ukrajinskému ľudu. Pápež však v tejto proxi vojne vzal pod svoju ochranu mŕtvych na obidvoch stranách vojny a nás trápi to, že zasa zomierajú Slovania.

Druhého mája 2014 bol v Odese spáchaný jeden z najzávažnejších zločinov spáchaných v Európe proti civilnému obyvateľstvu. Nie je možné popierať a zamlčať faktom, že rusky hovoriaci Ukrajinci boli marginalizovaní do podriadenej triedy zničením svojej identity a kultúry, čo vyvolalo protesty, ktorých výsledkom bol masaker vo vnútri domu odborových zväzov, ktorý si oficiálne vyžiadal 48 obetí, ktoré boli vrátane žien a detí brutálne zavraždené a z ktorých zostali iba zhorené telá. Jedna zo žien v pokročilom štádiu tehotenstva bola uškrtená telefónnym káblom. Západ však kolektívne mlčí a to aj napriek tomu, že existuje nespočetné množstvo dôkazov vrátane videozáznamov. Dňa 7. novembra 2014 vtedajší poslanec Európskeho parlamentu Matteo Salvini požiadal EP o stanovisko EÚ k masakre v Odese s poukazom na dostupné dôkazy, ktoré naznačujú, že „obliehači konali v úmysle zabiť“. Poslanec žiadal o „ vyjadrenie pevného odsúdenia toho, čo sa stalo a prijať také zahraničnopolitické stanoviská, ktoré pomôžu zabrániť opakovaniu takýchto dramatických udalostí“. Západ nereagoval ani vtedy a nereaguje ani dodnes. 

Toľko k hrozivému návratu princípu kolektívnej viny.

Dana Bystrická