Začiatkom decembra odovzdal nový slovenský veľvyslanec v Ruskej federácii Ľubomír Rehák do rúk prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina poverovacie listiny. Môže tak začať novú éru vzťahov, ktoré boli naštrbené aktivistkou zahraničnou politikou slovenskej diplomacie voči Ruskej federácii.
Niet pochýb o tom, že akási falošná solidarita voči Českej republike v kauze Vrbětice, keď Slovensko po vzore niektorých pobaltských krajín tiež vypovedalo ruských diplomatov, naším vzájomným vzťahom veľmi nepomohla. Treba však oceniť, že reakcia ruskej strany voči Slovensku bola v tomto zmysle presne recipročná, takže vzťahy sa aj vďaka zdržanlivým krokom Ruskej federácie nepokazili viac, než bolo za daných okolností nevyhnutné.
Zároveň sa ukazuje, že dlhodobá a veľmi štedro platená antiruská kampaň nenesie na Slovensku ovocie v takej miere, ako by si to donori politických mimovládnych organizácií želali. Podľa prieskumu GLOBSEC-u až 61 percent Slovákov nepokladá Ruskú federáciu za bezpečnostnú hrozbu, a dokonca 47 percent slovenských respondentov vníma Ruskú federáciu ako strategického partnera. Naopak, v Indexe odolnosti a zraniteľnosti krajín, ktorý meria dopad „prokremeľskej propagandy“ na danú spoločnosť, Slovensko skončilo na treťom mieste. Najviac „postihnuté“ je Srbsko, ktoré na škále indexu bolo ohodnotené 55 bodmi zo 100. Najhoršie z krajín Európskej únie dopadlo Maďarsko, ktoré získalo 44 bodov a Slovensko je tretie s počtom bodov 32.
Je to logické, vo vzájomných dejinách nemáme žiadne zásadné historické záťaže, ako napríklad Poliaci, ktorí zažili tri delenia Poľska, predovšetkým však vojensko-politické dôsledky Paktu Ribbentrop-Molotov. Iste, aj vďaka týmto historickým záťažiam, a aj vďaka veľmi silným väzbám na americkú politiku je dodnes Poľsko hádam najrusofóbnejšou krajinou v Európe. Slovensko takéto záťaže nemá a aj politická intervencia v roku 1968 nie je chápaná ako prejav ruského či sovietskeho imperializmu. Naopak, v Česku sú tieto resentimenty podstatne silnejšie, na Slovensku je však toto obdobie skôr vnímané ako nešťastný politický akt dobovej politickej garnitúry, nie ako definičný znak ruskej imperiálnej zahraničnej politiky.
Slovensko napriek svojej súčasnej politickej garnitúre je voči protiruskej politickej propagande značne rezistentné. Slovenská zahraničná politika reprezentovaná vedením ministerstva zahraničných vecí, hlavne jej ministrom Ivanom Korčokom a štátnym tajomníkom Martinom Klusom je plne vo vleku európskeho politického naratívu. Predovšetkým však politický jastrab minister obrany Jaroslav Naď vedie totálne „proNATOvskú“ politiku. Politické mimovládne organizácie tak napriek veľmi štedrým finančným injekciám nenapĺňajú očakávania svojich donorov a väčšina slovenských občanov sa touto propagandou nedala presvedčiť.
Zdroj: cz.sputniknews.com
