Keď pred takmer troma rokmi vyhral voľby Matovič a dokonca sa rozhodol ísť do exekutívy, bolo v zásade jasné, že perspektíva toho, že by vláda dovládla do konca svojho mandátu, bola už na začiatku veľmi problematická. A treba konštatovať, že aj tie najhoršie obavy sa naplnili mierou vrchovatou. Už od začiatku to bola vláda chaosu, nevyberavých osobných útokov, plná diletantskej improvizácie, už od začiatku sa celé Slovensko stalo rukojemníkom jedného extrémne hypertrofovaného ega, jedného osobnostne ťažko narušeného jedinca. Po roku aj niečo nastala rekonštrukcia, ale len tak polovičato. Matovič síce musel opustiť post premiéra, ale vo vláde ostal ako minister financií, a miesto seba nominoval sebe extrémne oddanú figúrku, ktorá hneď od začiatku fungovala len ako figový list. Heger čoby nový premiér dokázal hrať svoju rolu len v zahraničí, aj to v zásade len preto, lebo o zahraničnú politiku Matovič nikdy nejavil záujem. Postupom času sa ukázalo, že Heger je len premiérom do dobrého počasia, že pred problémami vždy a zásadne uteká, že nie je schopný prijať ťažké, ale nevyhnutné riešenia, že trpí absolútnou absenciu vlastnej vôle a že doslova pôsobí ako biely kôň Matoviča. Neskôr vláda prerážala všetky rekordy v nedôveryhodnosti, čo bol len logický dôsledok hrubej nekompetentnosti spojenej s aroganciou, spupnosťou a extrémnou politickou konfrontáciou. Matovič spôsobil, že vládnutie sa premenilo na nekonečný gladiátorský zápas plný osobných útokov, atakov, podpásoviek, a to, paradoxne, nielen voči opozícii, ale aj voči koaličnému partnerovi strane SaS. Je preto jasné, že kríza vládnutia sa rekonštrukciou „prvoaprílovej“ vlády nevyriešila, ale len odsunula. Začiatok súčasnej krízy, ktorá 15.decembra rezultovala do pádu vlády, možno datovať prijatím prorodinného alebo dokonca protiinflačného balíčka proti vôli SaS. Už samotná táto skutočnosť bola na hrane, aby ju dokázala strana SaS predýchať, ale prelomenie veta prezidentky s pomocou Beluského sedmičky, teda poslancov ĽS NS, bol posledný klinček do rakvy. To, ako viem, viedlo k ultimátu, ktoré strana SaS zverejnila 6. júla a ktoré expirovalo koncom augusta. Nakoniec teda strana SaS odišla do opozície s pôvodným zámerom pôsobiť ako konštruktívna opozícia, ale veľmi skoro sa ukázalo, že pri Matovičovi sa to jednoducho nedá. Je absurdné, že ako minister menšinovej vlády miesto toho, aby pokorne a trpezlivo vyjednával priechodnosť jednotlivých zákonov, správal sa ešte spupnejšia a miera jeho konfrontácie so stranou SaS bola nakoniec väčšia než voči svojmu úhlavnému nepriateľovi strane SMER. Osudným dňom pre koalíciu sa tak stal 15. december, keď sa nad všetku pochybnosť ukázalo, že s Matovičom sa naozaj nedá. Treba pritom zdôrazniť, že koalícia dostala vďaka tarabovcom dvojdňový time out. Miesto toho, aby sa naozaj snažili dohodnúť na nejakom prijateľnom riešení, všetko sa točilo okolo jedného hypertrofovaného ega lídra OĽANO. Veľa naznačilo dvojdenné rokovanie poslaneckého klubu OĽANO vo vládnom hoteli na Bôriku. Tam sa jasne ukázalo, že klub sa začína jednoznačne štiepiť, takzvaná občiansko- demokratická platforma zjavne tlačila na dohodu so stranou SaS a na odchod nielen Matoviča, ale aj Mikulca. Čo je prekvapivé, k tejto frakcii sa pridal aj minister Naď a je všeobecne známe, že za liberálnou platformou je Budaj. O tom, že debaty boli vyhrotené, svedčí aj facebookový status ultramatovičovca Gyimesiho, ktorý o svojich liberálnych kolegoch napísal nasledovné: „Liberáli v OĽANO vrážajú nôž do chrbta nielen vláde, ale aj všetkým voličom. Ak im táto zrada prejde, prehodnotím svoje ďalšie politické pôsobenie. Stop liberálom.“ Zdá sa teda, že rozpad klubu OĽANO, alebo odchod niektorých jej členov je otázkou niekoľko málo dní. No na vyvrcholenie drámy sme si museli počkať až na samotný koniec. V deň hlasovania OĽANO ohlásilo tlačovku, kde zvestovalo, že Matovič je ochotný abdikovať, ak strana SaS bezpodmienečne podporí rozpočet, o ktorom celé týždne vyhlasovala, že je absolútne katastrofálny. Je až nepochopiteľné, že Matovič skúša rovnaký trik znova. V septembri tiež na poslednú chvíli. Tiež predložil ono povestné desatoro, ktoré požadoval za svoj odchod, dobre vediac, že je pre stranu SaS absolútne neprijateľné.