Vážení občania, keď pred tridsiatimi rokmi 1. januára 1990 prezident Václav Havel povedal, že „naše krajina nevzkvéta“, chcel tým naznačiť, že za štyridsať rokov neslobody má naša krajina množstvo problémov, neprosperuje a potrebuje novú víziu. Strašné je, že dnes sme v stave, keď za rok a pol svojho vládnutia dostala nová garnitúra našu spoločnosť do ešte horšieho marazmu, ako tomu bolo v roku 1990. Áno, naša spoločnosť nerozkvitá a, bohužiaľ, posledný februárový deň roku 2020 sa do našej histórie zapíše tými najčiernejšími písmenami. Už nástup novej vlády jasne naznačil, že sa k moci dostali ťažko defektné, narcistické a hlboko nekompetentné osoby. Bolo zúfalé počúvať o dvanásťhodinových krízových štáboch, ktorých jediným výstupom boli fotky smradľavých ponožiek na facebooku. Čo je však ešte oveľa horšie, arogantná moc začala ignorovať všetky argumenty. Je otrasné čítať svedectvá odborníkov, ktorí boli akceptovaní, len ak ponížene služobníčkovali. Predstava, že premiér venuje štyri hodiny času len a len na to, aby presvedčil o svojich chorých názoroch odborníkov, ktorým vzdelanosťou ani inteligenciou nesiaha ani po päty, je zničujúca. V čase, keď všetci racionálni lídri vo svete získali rekordnú podporu, naša spoločnosť zápasila s hlúpymi experimentmi jedného sebastredného narcisa, ktorý si zvolil ako objekt svojho experimentu našu spoločnosť. Absurdná uzávera ciest tesne pred Veľkou nocou síce vyvolala opravenú kritiku jedného koaličného partnera, ak by si však niekto myslel, že to bude viesť čo len k minimálnej sebareflexii lídra vlády, tak sa škaredo zmýlil. Už vtedy bolo jasné, že vládu nad naším štátom dostal do rúk extrémne pomstychtivý a krajne neschopný človek, ktorého jediným cieľom účinkovania v politike je ukojiť vlastné ego a presadiť svoje osobné politické vendety. Nasledovalo množstvo ďalších opatrení, ktoré vychádzali len z utkvelej predstavy chorého človeka s katastrofálnymi dôsledkami. Masívne testovanie na prelome októbra či novembra 2020 nízkymi pochlebovačmi označené ako nové Slovenské národné povstanie, neviedlo k ničomu dobrému, ale dokázalo „znásilniť“ celý národ. Vtedy začal postupný, ale vytrvalý rozklad našej spoločnosti. Výsledky arogantného a krajne nekompetentného vládnutia sa prejavili veľmi skoro. Takmer 13-tisíc zbytočných úmrtí ide na vrub arogancii, hlúposti a nekompetentnosti aktuálnej vlády. Treba to už raz povedať jasne a jednoznačne: Igor Matovič a jeho vláda sú plne politicky zodpovední za úmrtie obrovského množstva ľudí. Poďme však k ďalším témam, ktoré kvária našu spoločnosť.
Riadenie našej spoločnosti však zlyháva na všetkých frontoch. Máme najrekordnejší nárast zadlžovania v celej Európe, navyše pri takmer najnižšej miere kompenzácií pre bežných ľudí či podnikateľov postihnutých pandémiou. Len vďaka neskutočnej ľudskej malosti nebolo možné prijať univerzálny odškodňovací zákon, ktorý by naozaj mohol pomôcť tým, ktorí trpeli najviac. Osobná politická odplata, neustále ponižovanie svojich politických partnerov sa stalo tristným štandardom našej dennej politiky. Najsmutnejšie na tom však je, že rukojemníkom šarvátok dvoch politikov sa stali nevinní občania. Je strašné žiť v štáte, kde verejná služba zdegenerovala na gladiátorské zápasy, ktorých arénou je parlament alebo vystúpenia politikov v médiách.
Dnes a denne zaznieva množstvo osobných invektív a minimum racionálnych riešení. Je obrovskou smolou, že racionálne nevyužijeme astronomické čiastky z fondu obnovy, pričom ide o príležitosť, ktorá sa prihodí maximálne raz za generáciu. Miesto toho, aby sme vyvolali celospoločenskú diskusiu o tom, ako sa vďaka týmto prostriedkom vymaniť z pasce stredne príjmových krajín a ako ich racionálne využiť, sme vďaka nekompetentnej vláde prišli o šancu, ktorá sa už asi v našich životoch znova nevyskytne. O týchto astronomických prostriedkoch sa rozhodovalo takmer bez diskusie, takpovediac od stola, navyše hrubo nekompetentnými osobami, ktoré, bohužiaľ, práve vedú našu spoločnosť.
