3. JANUÁRA ODIŠIEL NÁRODNÝ UMELEC FRAŇO KRÁĽ

„Bolo to už všetko rovnaké. Bezmedznosť svojvôle narážala na hrádze vzdoru. Ťarcha útlaku zdvíhala páku odporu. Miera lotrostiev dovršovala mieru trpezlivosti. Výkriky bolesti splývali s prísahou pomsty. Bolo to všetko jednaké. Blysk zlata v bankových trezoroch trblietal sa ako lesk sĺz hladujúcich detí. Grgot preplnených žalúdkov urážal ako vrzgot prázdnych čriev. Rehot hýriacich poburoval ako stony hynúcich. Cveng pohárov prerýval sa so štrngotom zbraní. Krása mierových fráz odpovedala špine vojnových vrážd. Chrlenie slov o odzbrojení vyrovnával prskot expolodujúcich nábojov. Bezradnosť vládcov a uvedomovací proces más. Mláky ľudskej krvi na uliciach a plamene vzdoru v zrakoch mordovaných. Odpočinky na Riviére a dovolenky v žalároch. Všetko sa sebe podobalo.“
Fraňo Kráľ, Cesta zarúbaná, s. 17

3. januára zomrel slovenský spisovateľ Fraňo Kráľ, člen predsedníctva Zväzu československých spisovateľov, autor diel Cesta zarúbaná, Čenkovej deti a Jano. Fraňo Kráľ (* 9. marec 1903, Barton, Ohio – † 3. január 1955, Bratislava) bol slovenský medzivojnový básnik, prozaik a politik.  Počiatky jeho literárnej činnosti sa datujú do obdobia jeho liečenia v Tatranských Matliaroch, kde napísal a publikoval svoje prvé verše (Pravda a Nový život).

Na jeho tvorbu mali veľký vplyv i stretnutia s českými avantgardnými spisovateľmi, s ktorými sa stretol počas svojho liečenia v Česku – Jiří Wolker, Vítězslav Nezval, Pavel Hora a Stanislav Kostka Neumann a iní. Spočiatku bol ovplyvnený proletárskou poéziou, neskôr poetizmom a symbolizmom, no tiež aj vojnovým utrpením.

V románoch zachytil spoločenské a politické pomery Slovenska medzi svetovými vojnami; spojil v nich dokumentárnosť s lyrickými výrazovými prostriedkami. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol členom ÚV KSS, poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca.

Ukážka z Kráľovej poézie:

Ľva hriva s nežnosťou kvetín na skle splýva. Tá zima rozprávky zázrak svetu porodila, keď bieda líže ľudský prah. – – A biely sňah tak bôľne vrždí v šľapajách . . . Len prečo, ja neviem, prečo musí raz, nad vrakom kúzla slziť mráz? Ľva hriva chrup dravčí na mňa vycerila. (Fraňo Kráľ: Pohár červeného vína, V zime)

Výber Pohár červeného vína si môžete pozrieť tu a Ukážku z diela Cesta zarúbaná tu.

POET, KTORÝ MILOVAL SVET JIŘÍ WOLKER

„Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého; čo strašné je, čo zlé je, to umieranie je, keď každý je opustený… snáď stanem sa stromom, snáď dieťaťom, snáď hromadou kamenia… smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého…“ napísal pred smrťou mladý básnik, ktorý svoje posledné dni trávil v Tatranskej Polianke.

Večne zamilovaný básnik, humanista, člen skupiny Devětsil, bojovník za lepší a sociálne spravodlivý svet – to bol Jiří Wolker. Len máloktorému básnikovi sa podarilo tak rýchlo zažiariť, zapísať sa do dejín, a rýchlo odísť, aby sa stal svojim dielom nesmrteľným. Svoju Márii Koldovú miloval do posledného dychu svojho krátkeho tvorivého života.

3. januára 1924 zomrel mladý český básnik, Jiří Wolker. Pri tejto príležitosti vám opätovne prinášame starší článok… Jiří Wolker (1900 – 1924) bol český básnik, predstaviteľ českej proletárskej poézie. Narodil sa v Prostějově v dobre situovanej rodine bankovného úradníka. Vyštudoval gymnázium, dnes po ňom pomenované (Gymnázium Jiřího Wolkera). V rokoch 1916–1917 sa pod vedením Antonína Svojsíka zúčastnil skautských táborov v Orlovských lesoch pri hrade Lipnica. Do 20 rokov trávil prázdniny vo vile na Svatém Kopečku pri Olomouci, u babičky Anežky Skládalové. Tato vila dnes nesie názov vila Jiřího Wolkera (Bellevue).

Od roku 1919 študoval na v Prahe, pričom zároveň navštevoval prednášky Františka Xavera Šaldu a Zdeňka Nejedlého. V Prahe býval do roku 1923. Od roku 1921 bol členom KSČ. V rokoch 1921–22 bol členom Literární skupiny a 1922–23 Devětsilu. V období jún až december roku 1923 sa liečil na tuberkulózu v sanatóriu lekára Michala Guhra v Tatranskej Polianke. Jaroslav Seifert pri príležitosti Wolkrovej smrti napísal:

„Když zemřel Jiří Wolker, popularita jeho poezie rychle vzrůstala. Nebyli to jen mladí komunisté, kteří z básnických rukou přijali jeho revoluční odkaz, hlásil se k němu kdekdo. Ba dokonce i kruhy politicky protilehlé a nepřátelské. Jeho verše se ozývaly z míst, kde bychom to nejméně očekávali. Této popularitě nahrávala nejen sama Wolkrova poezie, časová svými myšlenkami a blízká šťastnou sdělností, ale i tragický a předčasný konec mladého a tolik slibujícího života.“

Vyberáme pre Vás najlepšie ukážky jeho poézie:

„Není to smutek nebo bolest, což vhánejí smutek do očí. Jest to láska. Láska k celému světu, k obrovskému kosmu utrpění. Láska k životu. Byť bych tedy život nejvíce miloval, přece přál bych si právě zemřít, neboť tehdy zdá se smrt vyšší metou života; jasným a krásným tajemstvím zbavenám všeho ohyzdného a znetvořeného. Zemřel bych v jasný svátek své duše,kdy bíle světlo pravdy zářilo mim nitrem jako slunce.“

„Na jižních domcích, na domcích z kamene jsme viděli věnečky květin růst, hlavu jsi složila tak blízko vedle mne, ústa máš blízko, tak blízko mých úst. Měsíční paprsek dnes příliš velký je, by naším objetím moh proplést svůj vlas, však celý svět bez mezí dnes dosti malý je, aby moh ležeti uprostřed nás…“ Jiří Wolker, Milenci

„Nejhlubší moře lidské oči jsou, dnem svým až k srdci dosáhnou. Co v očích stroskotá, k srdci se propadne, do srdce zaroste a srdce ovládne, aby v něm hluboko kotvilo v jiné a strašlivé kráse, jež ze všech krás světa nejsilnejší je, protože nelaská, ale nabije všechny tvé smysli nesmělé střelami ohně a ocele.“ Jiří Wolker, Oči

„Na tebe myslím, jež úsměv svůj žiješ, na tu se dívám, jež žije tvůj pláč. Nevěstku líbám, nechápe zač, vždyť neví, že za tebe musí tu trpěti. Ó, zda jsem měl dosti horoucí objetí pro tuto ženu, má milá, jež pro tvoje štěstí, pro naše štěstí své štěstí utopila?“

„Na našem hřbitově, na tom s rozpuklou zídkou a zapadlou márnicí, s cestičkou zarostlou, tichou a vonící, nikdy si na smrt nepomyslím. Mrtvých už není tu; napsali znamení do stromu, do květu, že žijí.“

Laco Novomeský o Wolkrovi napísal:

„Wolker bol plod zrelej socialistickej poézie, v ktorej zmužnelo jeho detské srdce.“

Prečítajte si básne Jiřího Wolkra na DAV DVA.

MAJSTER SATIRY JAROSLAV HAŠEK

Jaroslav Hašek (* 30. apríl 1883, Praha[1] – † 3. január 1923, Lipnice nad Sázavou) bol český spisovateľ, humorista, publicista, novinár, a predovšetkým majster satiry.  Taktiež opustil náš materiálny svet 3. januára 1923. Hašek nenávidel pretvárku, sentimentalitu, usadlosť, ironicky reagoval na sociálne verše. Román Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války bol preložený do 54 jazykov a jeho sfilmovaná verzia sa stala ikonickou súčasťou českej národnej kultúry.

Slávny spisovateľ si z doby robil srandu nielen svojim dielom, ale aj celým svojim životom – napríklad založil recesistickú Stranu mierneho pokroku aby demonštroval absurditu režimu, podarilo sa mu premeniť seriózny časopis na humoristický  a na odpoveď prečo toľko pije odpovedal v takom štýle, že sa v oných časoch vlastne ani nedá robiť nič racionálnejšie. „Velectěné shromáždění, dámy a pánové! Alkohol je zlo, které nutno všemi prostředky potírat!“ prehlásil Hašek a chopil sa poháru piva, ktorý následne vyprázdnil vypitím.  Ešte aj na fronte sršal humorom a svojimi historkami údajne pomáhal prežiť spolu-vojakom. Na svojich dokladoch mal poznámky „p. v.“ – politicky podozrivý. K samotnému vojenskému pluku nastúpil v grotesknom oblečení, aby tak demonštroval svoje pohŕdanie elitami.

Laco Novomeský o Haškovom Švejkovi napísal: „Švejk nie je smiešna, ani blbá figúra. Iba v pomere k svojmu okoliu sa stáva Švejk príslovečným Švejkom. Blbcom úradne nazývaným sa stáva až vtedy, keď poslušne a ochotne príjma, spĺňa a navlas zobrazuje zmysel nad ním prevažujúcej úradnej prísnosti, ktorá sa, pochopiteľne stáva idiotským nezmyslom vo Švejkovom úzkostlivo svedomitom výkone. Švejk sám nie je nič viac, než drobnohľad, ktorý ukazuje normálnemu oku rozmery i hĺbku vrchnostenských nezmyselností práve tak ako ľudských slabôstok, úbohosti, vystrašenosti a hlúposti. Švejk nie je postava, s ktorou sa nedá bojovať. Švejk je postava, nad ktorou nemožno zvíťaziť! To je suma poznania z charakteru Josefa Švejka a to je – páni – veľký kapitán aj pre obranný fond republiky.“ Písal sa rok 1938. Takže milá spisovateľská obec, začnite písať, začnite si uťahovať z arogancie elít, lebo humor je to posledné čo ešte máme.

Prečítajte si článok Laca Novomeského o Jaroslavovi Haškovi či o film o Jaroslavovi Haškovi.