fbpx
- Reklama -
KultúraTri eseje veľkého spisovateľa Heineho, kde dominuje najmä analýza...

Tri eseje veľkého spisovateľa Heineho, kde dominuje najmä analýza nemeckej filozofie, chvála Luthera a Descarta, ale aj rozprávanie o stretnutí Fichteho s Kantom

-

Tri eseje veľkého spisovateľa Heineho, kde dominuje najmä analýza nemeckej filozofie, chvála Luthera a Descarta, ale aj rozprávanie o stretnutí Fichteho s Kantom

Vážení čitatelia,

neustále sa snažíme zlepšovať sa a prinášať vám čoraz väčšie množstvo kvalitnejších informácií. Prednedávnom sme pridali spravodajstvo z regiónov, od júna však pripravujeme podstatne zásadnejšiu zmenu - pravidelné podcasty na rôzne témy, ktoré sa týkajú našej spoločnosti (ekonomika, investigatíva – vyšetrovacia žurnalistika, kultúra) či aktuálne podcasty o našej spoločnosti so zaujímavými hosťami.

Bez vašej podpory to však nebude možné. Potrebujeme technicky vybudovať podcastové štúdio a vybudovať tím pravidelných spolupracovníkov, ktorí budú pre Vás podcasty pripravovať. Zvážte teda možnosť podpory našej práce podľa vašich možností, odmeníme sa Vám kvalitným a nezávislým obsahom.

Podporte nás pravidelnou čiastkou 4, 6 či 10 eur mesačne na č. účtu:


IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

HEINE, Heinrich: O náboženstve a filozofii (z pôvodného orignálu Zur Geschichte der Religion und Philosophie in Deutschland, 1834). Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2022

.

Christian Johann Heinrich Heine (1797 Düsseldorf – 1856 Paříž) bol prozaik, básnik, publicista a esejista romantizmu, predstaviteľ literárneho hnutia Mladé Nemecko, ktoré združovalo revolučne-liberálnych autorov (Gutzkow, Laube, Heine, Börne…) presadzujúcich slobodu slova, emancipáciu žien a boj proti náboženským dogmám. VSSS vydalo toho roku prvý slovenský preklad Heineho diela O náboženstve a filozofii, ktoré pozostáva z troch rozsiahlych esejí tohto významného literáta. 

- reklama -

Heineho preslávilo niekoľko citátov, ktoré kolujú internetom a ľudia si ich pridávajú na svoje sociálne siete. Uvediem niektoré najzaujímavejšie a niektoré aj celkom vtipné: 

„Múdry človek všetko spozoruje, hlupák sa ku všetkému vyjadrí.“

„Všetci silní ľudia milujú život.“

„Že sa Xantipin manžel stal veľkým filozofom, je zázrak. Pri tom večnom štekaní ešte myslieť! Ale písať nemohol, to už bolo nad jeho sily: Sokrates nezanechal jedinú knihu.“

„Vieš, prečo moja rakva by mala byť taká veľká a ťažká? Pretože do nej položím svoju lásku i svoju bolesť.“

„Jedni čítajú, aby si zapamätali, iní, aby zabudli.“

„Nehovorím, že ženy nemajú charakter, skôr majú každý den iný. … Nikdy nemožno vedieť, kde sa v žene končí anjel a kde sa začína čert.“ “

„Nešťastie, ktoré príde v starobe, je dvojnásobné.“

„Šťastie je neviestka.“
„Všade, kde veľký Duch vysloví svoju myšlienku, je Golgota.“

PRVÁ KAPITOLA, DOMINUJE TÉMA REFORMÁCIE

Vznik kresťanstva, reformácie, fenomény spojené s démonizovaním krásy a zmyselnosti, hon na čarodejnice, mytológie a z nich vyplývajúce tradície staršie než kresťanstvo ako strach z démonických bytostí či viera v kúzla a zázraky (a ktoré sa prejavili aj Lutherovým strachom z čertov a démonov), ľudové povesti o škriatkoch, to všetko je náplňou prvej kapitoly, ktorá priam kulturologicky analyzuje nemecké filozofovanie, nemecký protestantizmus a porovnávanie francúzskej a nemeckej kultúry. Ako veľký bojovník za slobodu slova sa vyjadruje aj k otázke slobody univerzít.

CHVÁLA DESCARTA, KRITIKA IRACIONALIZMU

Ďalšiu kapitolu venuje významu Reného Descarta pre legitimizovanie racionalistickej filozofie a narušenie scholasticizmu, a taktiež významu filozofov Locka, Leibnitza, Spinozu a vzťahu medzi nimi. Prechádza k ťažkému rozboru filozofických a teologických koncepcií. Text je v tomto zmysle užitočný najmä pre študentov filozofie.

Čo nemôžeme spoznať, nemá zmysel, duchom spoznávané treba doviesť k hmotnej zjavnosti, nadväzuje na Spinozove učenie. Skeptický je voči mystickým autorom ako Schellingovi, Paracelovi či Bőhmeovi. Zdôrazňuje rozpor medzi kresťanským ideálom a realitou. Kresťanstvo sa stavalo proti matérii, Heine bojuje za morálne uznanie, rehabilitovanie hmoty.[1] Boh je identický so svetom a prejavuje sa v rastlinách, prírode a v človeku – v človeku božstvo dochádza k sebauvedomeniu, a z toho Heine predpokladá, že každý človek dokáže vyjadriť iba jednu časť Božieho sveta a vesmíru, čo pripomína jeho známejší citát: „Každý človek – to je celý svet; pod každým náhrobným kameňom sú pochované svetové dejiny.“ Človek môže pochopiť iba časť javov a vyjadriť isté množstvo ideí, ktoré môže zanechať pre budúce generácie. V každom prípade Heine v texte stojí na strane racionalizmu, osvietenstva, materializmu a rozumu, a bojuje proti mysticizmu, spiritualizmu.

Čiastočne sa venuje aj Christanovi Wolfovi ako autorovi Encyklopédie filozofických vied a Johanesovi Spenerovi (iniciátorovi pietizmu). Napokon konštatuje, že kresťansko-lutrránsky dedičný hriech a leibnizovsko-wolfovský optimizmus sú nezmieriteľné! Konštatuje, že náboženstvo sa nesmie overovať, akonáhle začne hľadať pomoc vo filozofii, je jeho zánik podľa Heineho neodvratný a dodáva „…ale práve to je náš triumf – umožnili sme našim protivníkom hovoriť a oni si musia stáť za slovo.“  V eseji ďalej pokračuje analýzou ďalších autorov, filozofov, teológov a pod. Mendelsohnove spochybnenie Talmudu ako analógie s Lutherom a významný priestor dáva tiež Lessingovi. Oceňuje ho v tom, že svojou polemikou vyvolal obrovský spoločenský ohlas. Podľa Heineho išlo vôbec o najvtipnejšieho človeka v celom Nemecku (Jeho vtip bol skôr veľkým nemeckým kocúrom, ktorý sa s myšou po hráva, prv než ju zadrhne). V luteránstve a racionalizme vidí Heine oslobodenie národa. Esej končí spomenutím Kantovej Kritiky čisteho rozumu čím čitateľa pripravuje na tretiu kapitolu, v ktorej bude Kant dominovať.

AKO SA KANT STRETOL S FICHTEM

Tretiu esej začína mimoriadne aktuálnymi slovami, ktoré akoby vizionársky predpovedali problém etiky, technológií, robotizácie či kyberpriestoru a algorytmov: „Je hrozné, keď nami vytvorené  telesá vyžadujú od nás dušu. Oveľa strašnejšie, hroznejšie,  príšernejšie je však to, ak vytvoríme dušu, ktorá od nás vy žaduje telo a touto túžbou nás prenasledujú…“

Esej venuje najmä významu a odkazu Immanuela Kanta: „Kant spôsobil ťažkopádnym, naškrobeným štýlom svoj ho hlavného diela veľmi veľa škody podobovatelia sa po ňom opičili v tejto formálnosti a u nás vznikla povera, že kto píše dobre, ten nie je filozof. Avšak matematická forma sa od Kantových čias vo filozofi i už ne rozmáhala…“ Kritiku čistého rozumu považuje za hlavné dielo Kanta. Kant podrobil schopnosť poznávania výskumu, usmernil výskum ľudského ducha a zisťoval, čo sa tam prejaví. Predtým obiehal rozum okolo sveta javov a pokúšal sa ho vysvetliť, Kant necháva rozum ticho stáť a svet javov obieha okolo neho a je vysvetľovaný podľa toho, ako prichádza do priestoru (rozlišovanie medzi noménmi a fenoménmi). Heine konštatuje, že skrz Kanta nemôžeme o Bohu vedieť nič. Podľa Heineho však Boh je všetko, čo je tu a ak by sme o jeho existencii pochybovali, pochybovali by sme o živote samotnom. Kant podľa Heineho učinil zmŕtvychvstanie Boha, ktorého najskôr usmrtil teoretickým rozumom a oživil ho deizmom. Tejto téme – prechodu Kanta k deizmu – sa podrobne venujú aj dvaja významní slovenskí filozofi Eugen Andreanský[2] a Ľubomír Belás.[3] Okrem Kanta sa Heine tiež venuje Fichteho metóde, ktorú podľa Heineho prebral od Kanta. Fichteho metódu považuje za živú, ale aj nepokojnú a zneisťujúcu. Fichteho filozofia podľa Heineho preukázala neplodnosť idealizmu a prechod k prírodnej filozofii. Vedecká náuka od Fichteho je podľa Heineho pokračovaním Kantovho diela.

Heine tiež siahne po Fichteho denníkoch, z ktorých sa dozvedáme ako vnímal Fichte Kanta po osobnom stretnutí. Taktiež opisuje Fichteho vzostup a pád (a v tej súvislosti uvádza aj citáty Goeteho). Napokon konštatuje že Fichteovský idealizmus je najhorším konštruktom, ktorý je bezbožnejší než materializmus, zároveň však odmieta Fichteho prenasledovanie.

Následne si poriadne kopne do filozofii Schellinga (útočí na neho skutočne ostrým perom) a opätovne chváli Spinozu. Hegela označuje za najväčšieho nemeckého filozofa po Leibnizovi. Záverom sa širšie zamýšľa nad rôznorodými protipólmi nemeckej filozofie. Konštatuje, že filozofia je dôležitá. Uvažuje tiež o vzťahu filozofie a revolúcie. Kantovec, fichteovec, prírodný filozof to sú termíny, ktorými ku konci knihy Heine šermuje v každej druhej vete. Ku koncu predpokladá revolučné javy v Nemecku a brojí proti Francúzom. Na záver… čo dodať… Heineho kniha rozhodne nemá komerčný potenciál a je literatúrou určenou najmä pre filozofov, kulturológov, spoločenských vedcov, ale ako inšpirácia pre spisovateľov. 

PhDr. Lukáš Perný, PhD.


[1] V tomto v istom zmysle oceňuje saint-simonistov, na ktorých neskôr nadviazal Auguste Comte so svojim umelým racionálnym náboženstvom.

[2] Eugen Andreanský píše: „Prirodzene, pri rozsiahlosti Kantovej tvorby (mám teraz na mysli najmä jeho tzv. kritické obdobie) by sa dalo očakávať, že mnohé z názorov na pojem Boha, náboženstva a viery prekonali počas dlhých rokov také zmeny, ktoré bránili spätnej rekonštrukcii jednotného celku Kantovho myslenia. Je možné sa stretnúť aj s názorom, že Kant v otázke filozofických reflexií náboženstva neprimerane lavíroval, ak nie priamo zlyhal. Spomedzi tých známejších spomeňme napr. poznámku Henricha Heineho, ktorý zvýraznil, až zdramatizoval, rozdielne chápanie Boha v Kritike čistého rozumu a Kritike prak-tického rozumu, pri čom Kant sa v danom prípade radikálne zmenilz rozhodného likvidátora filozofického deizmu na resuscitáta Boha ako by-tosti, s ktorou treba nevyhnutne kalkulovať. Napriek ironickému tónu, ktorým Heinrich Heine zhodnotil Kantov údajný náhly obrat, doslova salto mortale, v otázke nazerania na existenciu Boha, nie je možné si nevšimnúť spoločný základ, z ktorého vyrastajú Kantove úvahy o Bohu, morálke, náboženstve či cirkvi. V pozadí, či lepšie povedané v podloží sa nachádza Kantovo permanentné úsilie o stanovenie pevných antropologických základov, ktorévytyčujú pole pôsobnosti ľudských úkonov v kognitívnej, mravnej, sociálnejči religijnej oblasti.“ Pozri bližšie: ANDREANSKÝ, E.: SOCIÁLNO-ETICKÝ ROZMER KANTOVEJ FILOZOFIE NÁBOŽENSTVA. In: BELÁS, Ľ. (eds.): SOCIÁLNO-POLITICKÁ, ETICKÁ, KULTÚRNO-CIVILIZAČNÁ A HUMANISTICKÁ RELEVANTNOSŤ KANTOVEJ FILOZOFICKEJ INICIATÍVY. ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS. Filozofický zborník 26. Prešov: Filozofická fakulta v Prešove. 2006

[3] Ľubomír Belás o Kantovi, v kontexte odkazu na Heineho dielo, píše: „Jeho vonkajší život bol pokojný a rozvážny, avšak to nemožno tvrdiť o jeho vnútornom svete , ktorý bol plný tvorivého nepokoja, hľadania a nachádzania,  plný rôznorodých teoretických záujmov a filozofických explózií. Tento kontrast medzi jednotvárnym spôsobo života a jeho obrovskou intelektuálnou prácou opísal H. Heine v diele K dejinám náboženstva a filozofie v Nemecku. Pravda, naznačuje tam aj iné veci… k tomu sa však ešte dostanem. Bol to človek s vysokými morálnymi kvalitami. Ku všetkým ľuďom sa správal rovnako-dobrosrdečne. Mal aj koníčka – kuchárske umenie. Bol veľkým znalcom v tomto odbore. Uvádza sa, že bol schopný napísať aj knihu s názvom Kritika kuchárskeho umenia. Ale rád sa vyjadroval aj k téme žien, po roku 1789 trpezlivo čakal na dostavník, ktorý privážal noviny…  Čo sa týka  klasifikácie  jeho diel, tá je často viazaná na periodizáciu jeho filozofického vývoja. Tu rozoznávame dve obdobia: Predkritické a kritické. V tom prvom sa mnoho a plodne venoval otázkam filozofie prírody, kozmológie a prednášal široký kurz prírodovedeckých disciplín na univerzite. V kritickom období  jednoducho vyjadrené, sa venoval gnozeologickým, etickým a estetickým témam. Nadväzoval na líniu mysliteľov: Bacon, Locke, Voltaire o hraniciach poznania. Teória poznania sa mu na čas stáva hlavým obsahom filozofie, tak to mnohí vysvetľovali… Všedrtičom metafyziky ho nazývajúc. Išlo mu o myšlienky kritického skúmania predpokladov a možností poznania, ktoré sa u neho vzťahujú k poznaniu a priornému. Podobne ako Descartes, Leibniz  aj on pritom vychádzal  z presvedčenia o tom, že také poznanie existuje a vnáša do  chaosu sveta  javov všeobecnosť a nevyhnutnosť morálno-praktické, súdnosť. … Zakladateľ nemeckej transcendentálnej filozofie I. Kant, pôsobil na univerzite vo východopruskom obchodnom meste Königsberg. Túto skutočnosť pripomínajú mnohí autori. Jedným z nich je napríklad H. Heine. Vo svojom diele K dejinám náboženstva a filozofie v Nemecku píše: „Ťažko opísať životnú históriu Immanuela Kanta. Lebo nemal ani život, ani históriu. Žil mechanicky usporiadaným, skoro abstraktným životom starého mládenca v tichej, odľahlej uličke v Kőnigsbergu, v starom meste na severovýchodnej hranici Nemecka. Nemyslím, že by veľké hodiny na tamojšej katedrále vykonávali svoje každodenné dielo bez akejkoľvek vášne a pravidelnejšie ako ich krajan Immanuel Kant. Vstať, piť kávu, písať, prednášať, jesť, prechádzať sa, všetko malo svoj pevne určený čas a susedia vedeli celkom presne, že hodiny bijú pol štvrtej, keď Immanuel Kant, v sivom plášti so španielskou palicou v ruke vyšiel z dverí svojho domu smerom k malej lipovej aleji, ktorá sa dodnes po ňom volá chodník filozofa. Osem ráz sa prešiel sem a tam v každom ročnom období, a keď počasie bolo nevľúdne alebo keď sivé mraky zvestovali dážď, ľudia videli jeho sluhu, starého Lampeho, ako ustrašene a starostlivo kráča za ním s dlhým dáždnikom pod pazuchou ako obraz Prozreteľnosti. Aký podivný kontrast medzi vonkajším životom tohto muža a medzi jeho ničivými myšlienkami rozvracajúcimi svet! Keby občania Königsbergu boli čo len šípili význam týchto myšlienok, mali by pred tým mužom strach oveľa väčší ako pred katom, ktorý popravuje len ľudí. – ale tí dobrí ľudkovia videli v ňom iba profesora filozofie, a keď v určitú hodinu okolo nich prešiel, vľúdne ho pozdravili a azda si niektorí podľa neho napravili hodinky“ . V roku 1762 sa však v Königsbergu odohrala udalosť, ktorou boli občania tohto mesta zaskočení, lebo Kant urobil vo svojom Tagesprogramme zásadnú výnimku a nebol na prechádzke. My dnes však už vieme povedať, čo sa v Kantovom živote vtedy odohralo. Aj vďaka napríklad K. Rosenkranzovi a jeho dielu Geschichte der Kant’schen Philosophie. Jednoducho povedané, chcel dočítať Rousseauov pedagogický román Emil alebo o výchove. Iný autor – patriaci k tým, ktorí sa sústredili na popis Kantovho spôsobu života – Jachmann uvádza zaujímavosť až kuriozitu – pre niekoho – že pracovňa nemeckého filozofa bola sparťansky jednoducho zariadená, bez ozdôb, až na jednu výnimku, podobizeň J. J. Rousseaua, ktorú dostal do daru od riaditeľa banky Ruffmanna.“

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás