V Prahe občania nespokojní s politikou Fialovho kabinetu zorganizovali obrovskú manifestáciu, ktorej sa zúčastnili desaťtisíce ľudí. Pri tej príležitosti sa môžeme zamyslieť, v akom stave sú sily kritické voči nekompetentnej vláde Eduarda Hegera a Igora Matoviča na Slovensku.
Na pražskej manifestácii sa zúčastnili predstavitelia občianskej spoločnosti aj rôznorodých politických strán a hnutí. S prejavom vystúpila šéfka pravicovej Trikolory Zuzana Majerová, ďalej rečnil aj kandidát KSČM na post prezidenta Josef Skála. Zastúpená bola aj SPD a podľa fotiek z Instagramu sa v dave objavil aj predseda Dělnické strany sociální spravedlnosti Tomáš Vandas. Prejavy mali taktiež predstavitelia libertariánskej strany Svobodní.
Jednoducho – taká názorová všehochuť. Čo však protestujúcich spájalo, bol jednak vlastenecký postoj a ďalej určité racionálne uvažovanie o tom, že pre Čechov ako národ predsa nie je prioritou schváliť čo najdrsnejšie protiruské sankcie a docieliť porážku Ruska na Ukrajine, ale je životne dôležité zaistiť dostupnosť energií, samozrejme v rámci nejakých prijateľných cien.
Túto snahu o vytvorenie a udržanie akéhosi vlasteneckého bloku presadzujúceho záujmy bežných Čechov, artikuloval vo svojom prejave spomínaný Josef Skála. Hovoril o tom, že v súčasnosti nemá zmysel viesť „včerajšie vojny“. Národná pravica podľa neho potrebuje civilizovanú ľavicu, pričom ich spoločným cieľom má byť vrátenie Českej republiky do extraligy svetovej ekonomiky.
Myšlienka vyslovená Josefom Skálom je nepochybne veľmi aktuálna aj pokiaľ ide o slovenský kontext. V tomto sa naozaj situácia na Slovensku od Česka nelíši. Takisto tu máme pri moci arogantné a nekompetentné globalistické sily, proti ktorým sa aktivizujú politici a občania vlasteneckého razenia. Samozrejme, tento tábor je rovnako veľmi rozmanitý a zahŕňa tak národných konzervatívcov, ako aj ľavičiarov.
V čom sa situácia na Slovensku a v Česku líši, je miera zapojenia občianskej spoločnosti. Kým v Česku bolo na čele protestov proti opatreniam zavedeným v dôsledku pandémie občianske hnutie Chcípl PES (a aj za nedávny protest boli zodpovední do veľkej miery práve občianski aktivisti), na Slovensku boli hýbateľmi odporu voči Hegero-Matovičovej vlády prakticky stále politické strany. Aktuálne sme v situácii, kedy sa vyprofilovali dve razantne opozičné strany, ktoré majú potenciál privodiť v našej krajine reálne politické zmeny – Smer-SD a Republika.
Tu by sme si mohli situáciu slovenskej opozície ešte viacej priblížiť. Lenže pri tomto priblížení už vyzerajú veci značne komplikovane a pohľad na ne nás môže prípadne aj oberať o nádej, že Hegerovu vládu, nech už skončí kedykoľvek, nahradí nejaká racionálne zmýšľajúca.
V prvom rade je tu problém so stranou Hlas-SD, o ktorej sa bežne hovorí ako o možnej súčasti budúcej vládnej koalície s Progresívnym Slovenskom a SaS. Nikto, pravdaže, nevie, ako budúce voľby dopadnú, isté však je, že aj takýto možný scenár treba brať do úvahy.
Aj pokiaľ by sme hodnotili razanciu aktivít a mediálnych výstupov opozície, nie je Hlas-SD ani zďaleka jej najsilnejším článkom. Smer-SD kalkuluje s tým, že budúca vláda by mala vzniknúť práve okolo strán Smer-SD a Hlas-SD. Je však naozaj otázne, či Hlas uprednostní rázne vysporiadanie sa s trpkým dedičstvom vlád OĽaNO v duchu národno-ľavicovej politiky, alebo mu ozaj bude bližší vstup do liberálnej koalície.
Kým Hlas-SD je otázny, je tu aj jedna opozičná strana, ktorá je takzvane nepoužiteľná. Ľudová strana Naše Slovensko svojho času prelomila strnulosť a politickú korektnosť slovenskej politiky, v posledných rokoch sa však nachádza skôr v úpadku. S tým sa zjavne nevedeli zmieriť členovia okolo Milana Uhríka a Milana Mazureka, ktorí založili perspektívnejšiu národoveckú stranu s názvom Republika. Smer-SD sa doteraz užšej spolupráce s Republikou štítil, keďže mali nálepku odídencov od „extrémistických“ kotlebovcov.
Najnovšie video Roberta Fica s Milanom Uhríkom natočené v súvislosti s petíciou za referendum však ukazuje, že aj časy mlčania Smeru-SD v súvislosti s Republikou sa zrejme skončili. Je možné, že v pozadí toho celého bola aj akási džentlmenská dohoda o tom, že Uhríkovo hnutie nebude verejne spochybňovať odkaz SNP, aby bola budúca spolupráca oboch strán ako-tak obhájiteľná pred médiami (hoci liberálnym redaktorom sa aj tak pozdávať nebude – to vieme už teraz povedať).
Ešte raz si to zhrňme – Hlas-SD je pokiaľ ide o opozičnú aktivitu váhavý a ĽSNS nepoužiteľná pre svoju takzvane krajne pravicovú minulosť a ideológiu. Pokiaľ by sme však uvažovali o veľkom pouličnom proteste na spôsob toho, ktorý sa udial v Prahe, stále môžeme rátať jednak so Smerom-SD a s Republikou a ďalej s rôznymi menšími stranami. Do takejto „opozičnej koalície“ môžeme prakticky automaticky zaradiť Slovenskú národnú stranu a Život – Národnú stranu. A ďalej si vieme predstaviť, že členmi takéhoto bloku by mohli byť aj strany ako Národná koalícia, Domov – národná strana či Socialisti.sk.
Je teda mohutný opozičný protest na spôsob toho pražského možný? Podľa všetkého áno. I keď pochopiteľne, celá opozičná aktivita nemôže stáť len na jednej veľkej akcii. Je však zrejmé, že základom opozičnej aktivity sa musí stať pravidelná a systematická spolupráca Smeru-SD a Republiky. Obe strany sú hodnotovo v niečom odlišné, avšak aj na príklade pražského zhromaždenia si vieme ilustrovať, že pokiaľ je vôľa, tak sa dajú preklenúť aj určité ideové rozdiely.
Problémom môže byť to, že Smer-SD by sa nachádzal takzvane medzi dvoma ďalšími opozičnými stranami. Kým logiku by dávala tak spolupráca s Republikou, ako aj s Hlasom-SD, samotný Hlas-SD by asi sotva chcel byť súčasťou aktivít, do ktorých bude zapojená práve exkotlebovská Republika. A to môže celú opozičnú spoluprácu a akcieschopnosť značne zabrzdiť.
Určitú nádej nám zatiaľ môže dávať, že Hlas-SD ešte úplne rezolútne nevylúčil budúcu spoluprácu s Republikou. Takže ani potenciálna vláda Hlasu, Smeru a Republiky ešte nie je úplne vylúčená. Takáto vláda by sa zrejme s neblahým dedičstvom Hegero-Matovičových vlád vysporiadala podstatne razantnejšie než prípadná koalícia Hlasu s progresívcami a SaS.
Každopádne, pokiaľ sa budú opozičné strany prehnane zameriavať na svoje rozdiely, môže to výrazne komplikovať ich spoločný postup proti dosiaľ mocnému spojenectvu vlády s prezidentkou. No keďže aktuálne sulíkovci vystupujú z vlády, vyzerá to, že ani zásadné chyby v postupe opozície by nemali zvrátiť, že éra nepodareného hegero-matovičovského vládneho experimentu sa už blíži k svojmu definitívnemu koncu.
Ladislav Kováčik
