Silvia Gelvanicsová je slovenská poetka, členka Spolku slovenských spisovateľ a autorka zbierok básní Anam cara (SSS, 2015) a Divé maky (SSS, 2017). Autorka bola niekoľkokrát ocenená – 1. miesto Petržalské súzvuky 2009, 2. miesto Literárne Šurany 2009, 2. miesto Benediktova literárna Prievidza 2011 a mnohé ďalšie. Jej debut Anam cara ide o poéziu, ktorá strieda voľný verš s rýmovaním, predvádza v ňom hru so slovami a vetam a podľa anotácie knihy ide o poctivú poetickú prácu a zodpovedný prístup k poézii. Po prezentácii debutu vyšlo Gelvanicsovej o dva roky ďalšie dielo s názvom Divé maky. Dielo sa skladá z troch častí (Čarosnenie, Mandala a Víla) a strieda v ňom voľný verš s realistickým videním sveta, reflexie z prežívania vlastného života, ale aj magické motívy či prítomnosť prírodných živlov. Dnes v rozhovore pre Inlibri predstavujeme slovenskú poetku.
1. Pozdravujem a spýtam sa hneď na úvod otázku, ktorú som sa pýtal azda všetkých básnikov a poetiek v predchádzajúcich rozhovoroch. V porovnaní s inými dobami je v súčasnosti poézia na úplnej periférii spoločenského záujmu. Čím si to vysvetľujete? Čím to je, že kým v minulosti patrili poeti k elitám národov, dnes je písanie poézie vo väčšine prípadov vnímané skôr ako akýsi prejav podivínstva? Čim to je, že sa v dnešnej dobe básne úplne prestali čítať?
Myslím si, že poézia tu nie je na to, aby oslovovala masy. Dokonca si dovolím tvrdiť, že existuje len určitý typ, alebo skupina ľudí, ktorí sa o ňu vážnejšie zaujímajú. A to je dobre.
Hoci, skutočne dobrá a hodnotná poézia, je prítomná čím ďalej, tým menej. A preto je taká vzácna. Čitateľa, ktorý je citlivý a vnímavý, dokáže takáto poézia vniesť do hlbokých úrovní bytia, ktoré sa slovami opísať ani nedajú. Básnik, či poetka, ktorí poéziu píšu, alebo sprostredkujú, samozrejme, za podivínov považovaní sú. Sú čudní, iní… Ale, ako by aj nemohli byť? Musia byť. Veď predsa poéziou žijú, skrz ňu dýchajú. Dnešné časy sú ťažké. Človek nečaká úľavu od nejakých básní. Ľudia dnes, (vrátane detí) čítajú stále menej. Verím však, že iskra, ktorá v čitateľovi prebudí vášeň pre poéziu, ešte celkom nevyhasla.
2. Vydala ste dve básnické zbierky. Čo Vás inšpirovalo k ich napísaniu, ako by ste ich opísala a čím by mohli čitateľa zaujať?
Ako raz povedal jeden veľký básnik… písať sa dá len o dvoch témach – a to je láska a smrť. Všetko ostatné je niekde medzi tým.Bude to znieť ako klišé, ale mňa k napísaniu (hlavne prvej zbierky) skutočne inšpirovala láska. Vysnívala som si svoju Anam Caru, ktorú som neskôr aj v skutočnosti stretla. Aspoň som si to tak myslela. No dôležité je, že zamilovanosť bola hlavným motívom pre napísanie prvej zbierky.
Druhá zbierka, už bola o čomsi inom. Prebudenie, vytriezvenie (z nezmyselného vzťahu) a sila pokračovať a ísť ďalej, to boli hlavné motory, ktoré ma hnali vpred. Vďaka zázračnej a liečivej sile prírody, sa mi to aj podarilo.
Čím by mohli čitateľa zaujať?
Osobitným pohľadom, nevšednosťou krás a magickými okamihmi bytia. J
3. Ste taktiež členka Spolku slovenských spisovateľov. Ako vnímate túto organizáciu a v čom vidíte jej hlavný zmysel?
Spolok je pre mňa skoro posvätný… Hlavne vďaka (už zosnulému) p. Miroslavovi Bielikovi, ktorý mi splnil môj najväčší sen v živote – vydanie básnickej zbierky… (Anam Cara) a potom aj ďalšej… A som na to veľmi hrdá, že to bol práve SSS, ktorý mi moje básnické zbierky vydal. Samozrejme Spolok ako organizácia združuje na Slovensku spisovateľov a poetov a je unikátny v tom, že šíri a podporuje literárnu tvorbu a umenie na Slovensku, ako aj v zahraničí. Bohužiaľ, nedostáva sa mu dostatok podpory zo strany štátu a je vydaný napospas dobrovoľným finančným darom prispievateľov, aby vôbec mohol prežiť. Zaslúžil by si väčšiu úctu a podporu.
4. V čom vidíte samotný zmysel poézie a jej tvorby?
Zmysel poézie rovná sa zmysel žitia. Umenia. Krásy. Utrpenia. Lásky. A – smrti.
Bez poézie by bol život čiernobiely. Jednotvárny. Bezduchý. A kto tvorí poéziu, tvorí svet, v ktorom je všetko možné. J
5. Ktorí sú vaši obľúbení poeti? Či už slovenskí alebo zahraniční?
V mojich študentských časoch ma ohúrili autori ako: Bukowski, Ferlinghetti, Baudelaire… Neskôr to bola skôr „ženská“ poézia… veľmi silno na mňa zapôsobila Sylvia Plath, Ingeborg Bachman, Sarah Kirsch… Zo slovenských autorov samozrejme Miroslav Válek, Mila Haugová, Anna Ondrejková a ďalší… Okrem nich veľmi rada čítam autorov ako: Kerouac, Hesse, Márai a iní. Zoznam by bol dlhý…
6. Vo svojej druhej zbierke využívate motívy magického až rozprávkového a mytologického. Prečo práve tieto motívy?
Mágia a mytológia ma sprevádzali od mladosti. Rada sa ponáram do hlbín neprebádaného, tušeného a rozprávkového. V čase písania tejto zbierky ma silne ovplyvňovali práve víly a zázraky prírody. Prežívala som, doslova ako Strom-žena. V konečnom dôsledku, magické bytosti a okolnosti, sú prítomné v živote každého z nás.
7. Na čom aktuálne pracujete?
Momentálne pracujem na tretej básnickej zbierke, ďalej sa pokúšam dať dokopy súbor krátkych próz a začala som aj s písaním rozprávok pre deti.
8. V čom podľa Vás spočíva zmysel umenia v celku?
Umenie pre mňa predstavuje bezodnú studňu božskej inšpirácie, krásy, fantázie, ale často aj nastavenie zrkadla, byť tvárou tvár skutočnosti, bolestivej realite a utrpeniu. Umenie je pre život bezpodmienečne dôležitá vec.
9. Ako vnímate dobu v ktorej žijeme?
Doba je ťažká. Ale taktiež plná rôznorodých smerov a možností uplatnenia sa. Nie je to doba, v ktorej sa dostanete do popredia s milým úsmevom, alebo romantickou dušou. Na druhej strane, práve táto doba nás podnecuje k tvorbe, (aj poézie) ktorá nás do magických svetov privedie. Tam, kde vládne láska, porozumenie a mier.
10. Čo by ste na záver odkázala našim čitateľom?
Aby čítali. J A nielen poéziu. A nielen knihy. Ale predovšetkým, aby čítali a prečítali, lásku, ale aj bolesť – odrážajúcu sa v očiach blížneho, zvieraťa a okolitej prírody. Pretože, či chceme, alebo nie, všetko a všetci sme tu za jedného. Alebo možno je to práve naopak.
Rozhovor pripravil PhDr. Lukáš Perný, PhD.
