V akademických kruhoch sa intenzívne diskutuje o tom, či kríza, ktorej sme boli svedkami po roku 2008, je len jednou z tradičných cyklických kríz kapitalizmu, alebo ide o hlbokú systémovú krízu, ktorá si vyžaduje principiálnu reformu, či dokonca nahradenie kvalitatívne novým spoločenským systémom. Zväčša sa rozvíja katastrofický scenár vyúsťujúci do vojny. Tá všetky problémy zrelativizuje a po kataklizme nastane šanca všetko budovať nanovo. Existuje aj druhá verzia, podľa ktorej sa súčasná oligarchická spoločnosť bude vyvíjať smerom k ázijským autokraciám, nastane obmedzovanie ľudských práv a slobôd a objaví sa nová forma fašizmu. Sociálny zmier sa bude udržiavať predovšetkým represívnymi opatreniami, ktoré však zafixujú oligarchický model spoločnosti. Nastolí sa akýsi neopinochetovský režim, v ktorom získajú úzke skupiny monopol na politickú, mediálnu a ekonomickú moc.

Okrem toho existujú aj pozitívne scenáre, ktoré vychádzajú z toho, že po kolapse zodpovední politickí lídri (toto slovo je v dnešnom kontexte vnímane ako oxymoron) začnú hľadať systémové alternatívy súčasného oligarchického či kasínového kapitalizmu. Alternatívne scenáre sa opierajú jednak o teoretické práce profesora Michaela Alberta, resp. jeho ekonomickopolitický model zvaný aj Parecon alebo participatívna ekonomika, jednak o koncepty ekonomickej demokracie profesora Davida Schweickarta. Ich najväčšia slabina je však v tom, že v súčasnosti sú to takpovediac papierové alternatívy, ktoré si žiadna relevantná politická sila neosvojila. Nie sú súčasťou žiadneho politického programu, takže šanca na ich politické presadenie momentálne nie je reálna.

Súčasťou diskusií o smerovaní kapitalizmu je aj hromadné uplatňovanie družstevného hnutia, čiže typu ekonomiky, v ktorom sú zamestnanci zároveň spoluvlastníkmi a spoločne rozhodujú nielen o smerovaní podniku, jeho riadení, ale aj o odmeňovaní. Popri často spomínanej mondragónskej korporácii je to i rozmach družstevného hnutia v USA, ale aj v iných oblastiach sveta. Nemeckí teoretici presadzujú model základného nepodmieneného príjmu. Aká je jeho podstata? V modernej vyspelej a prosperujúcej spoločnosti dvadsiateho prvého storočia by mal štát každému občanovi zabezpečiť 39 príjem na dôstojné živobytie. Argumentujú tým, že pri dnešnej úrovni technológií spoločnosť vie garantovať slušné životné podmienky všetkým svojim členom bez toho, aby museli všetci dospelí ľudia pracovať. Na druhej strane to automaticky neznamená, že sa väčšina populácie bude práci vyhýbať.

Práca má nielen svoju ekonomickú, ale aj sociálnu funkciu. Zároveň zavedením základného nepodmieneného príjmu (v slovenských pomeroch povedzme vo výške štyristopäťdesiat eur) vznikne tlak na spravodlivejšie odmeňovanie zamestnancov a skončí sa tak špirála pauperizácie pracujúcich, ktorej svedkami sme v ostatných desaťročiach. Pritom si treba uvedomiť, že takéto opatrenia majú aj svoje úskalia. Predovšetkým Slovensko nie je také bohaté, aby si tento projekt mohlo dovoliť v plnej miere bez masívneho zadlžovania. Základný nepodmienený príjem by súčasne viedol k tlaku na mzdy, čo by otupilo konkurencieschopnosť vo viacerých sektoroch našej ekonomiky. Podobné riešenie by prinieslo veľké politické náklady, nehovoriac o absencii politickej vôle presadzovať podobné riešenia v čase, keď na Slovensku máme relatívne masívne marginalizované sociálne skupiny, rozumej Rómov. Značná časť populácie by radikálne zvýšenie ich príjmov zo spoločných zdrojov ťažko akceptovala, navyše ak by cenou za to bol neprimeraný nárast zadlženia.

Schodnejšou cestou bude skôr základný podmienený príjem za akúkoľvek zmysluplnú prácu. Súčasťou dnešnej spoločnosti je totiž jednoznačná orientácia na profit, teda len na činnosti, ktoré prinášajú zisk a ktoré ho ďalej generujú. Zároveň s nástupom nových technológií čoraz väčšmi klesá potreba predovšetkým nižšie kvalifikovanej pracovnej sily. Vedie to k nárastu nezamestnanosti a k poklesu príjmov z menej kvalifikovanej práce. Zmenšovanie úlohy štátu spôsobuje, že služby, ktoré sú pre spoločnosť veľmi potrebné a ktoré tradične sanoval štát, sa buď privatizujú, čím sa stávajú nedostupnými pre začnú časť menej solventného obyvateľstva, alebo jednoducho vo verejnej sfére absentujú.

Demografické trendy sú jednoznačné – naše obyvateľstvo starne. V horizonte najbližších desaťročí bude treba množstvo pracovných síl na starostlivosť o seniorov. A práve to je ideálny prípad, ako využiť základný (podmienený) príjem pre ľudí, ktorí vypadli z trhu práce jednoducho preto, že v sektoroch, ktoré generujú ekonomický profit ich netreba, ale v neziskovom sektore 40 môžu byť veľmi potrební. Okrem starostlivosti o seniorov je obrovský priestor napríklad aj na úseku starostlivosti o deti predškolského veku, pomoci sociálne či telesne handicapovaným, ale aj pri rôznych ekologických projektoch, pri zakladaní a podpore biofárm a podobne.

Spoločnosť však musí prejsť zásadným mentálnym prerodom a konsenzuálne prijať ako nevyhnutnosť zbaviť sa fetišu ekonomického rastu ako jedinej a univerzálnej hodnoty. Práve modifikovaný koncept základného nepodmieneného alebo skôr podmieneného príjmu aj pre ekonomicky neziskové činnosti môže byť cestou, ktorá zachráni západný systém pred kolapsom.

Roman Michelko