Dnes je už celkom jasné, že prítomnosť Igora Matoviča v akejkoľvek vláde znamená jej časovanú deštrukciu. Zároveň je jasné, že mať ho vo vláde, je doslova požehnaním pre akúkoľvek opozíciu. Nikto súdny dnes nepochybuje o tom, že nikto neurobil pre rehabilitáciu Roberta Fica viac než Igor Matovič. Vráťme sa však k najnovšej politickej kauze.

Strana SaS dnes dala ultimátum premiérovi Eduardovi Hegerovi, v ktorom jasne deklarovala, že ak do konca augusta neodvolá Igora Matoviča z vlády, všetci štyria ministri za stranu SaS podajú demisiu a odchádzajú z vlády. Mohlo by sa zdať, že tým sa celý koaličný svár ukončí a chorým Matovičovým nápadom už nebude nikto klásť odpor. Táto selanka má však jeden zásadný nedostatok: odporuje jej parlamentná matematika. Koalícia bez strany SaS má sotva sedemdesiatdva až sedemdesiattri hlasov. Aj to len vtedy, ak k ním započítame poslancov, ktorí síce z koalície odišli, ale stále ju viac-menej podporujú: Katarína Hatrákova, Ján Mičovský, Romana Tabák či Ján Krošlák. S miernym otáznikom k nim môžeme ešte priradiť aj Jozefa Šimka, ktorý síce kandidoval za Ľudovú stranu Naše Slovensko (ĽS NS), ale pre insiderov je jasné, že smeruje k Borisovi Kollárovi do klubu SME RODINA.

Nech teda rátame, ako rátame, na sedemdesiatšesť to nijako nevychádza. Zároveň je jasné, že Matovičovo ego stojí nad všetkým a niečo ako záujem strany či, nedajboh, štátu v jeho mentálnom nastavení neexistuje. Nikdy neriešil nič iné než seba a inak to už ani nebude. Z toho logicky vyplýva, že je schopný urobiť čokoľvek, aby sa udržal pri moci. A o tom, že stratil akúkoľvek súdnosť (aj keď takým niečím nikdy nedisponoval), hádam dnes nepochybuje nikto. Vyvstáva teda otázka, aký je ďalší plán.

Na základe analýzy minuloročnej koaličnej krízy i pri istých informáciách sa zákulisných i poznania jej zákulisia a majúc i isté interné informácie aj dnes môžeme pokúsiť načrtnúť zopár scenárov, ktoré sa môžu, ale aj nemusia naplniť. Vráťme sa teda naspäť k minuloročnej kríze. Všetci si dobre pamätáme, že aj vtedy boli otvorené viaceré scenáre. Tým prvým bola výmena na poste premiéra a štvorkoalícia mohla pokračovať ďalej. To sa aj udialo, ale, ako vieme , s odstupom približne roka aj niečo sa týmto krokom nič nevyriešilo.

Veľmi intenzívne sa vtedy hralo aj so scenárom trojkoalície, teda OĽANO, SME RODINA a ZA ĽUDÍ s tým, že potrebné hlasy do sedemdesiatšesť by dodali tarabovci. Tento scenár v zásade krachol na tom, že strana ZA ĽUDÍ sa pri predstave tohto, že vláda bude visieť na šnúrke od gatí patriaca odídencom od Mariana Kotlebu, začala štiepiť, čo nakoniec vyústilo až do ťažkej politickej marginalizácie strany ZA ĽUDÍ, no výrazným posilnením strany SaS. Karty sa prerozdelili: strana Richarda Sulíka posilnila svoju pozíciu a, naopak, krajne nesúrodé OĽANO začalo relatívne pomaly, ale o to istejšie erodovať.

Poznajúc ako Matovič rozmýšľa, nikdy som s ním nehovoril osobne, ale poznám ľudí, ktorým „vyjavuje“ svoje myšlienkové pochody, takže približne môžem odhadnúť ani nie tak, či sa mu niečo „podarí“, ale či sa o niečo podobné aspoň pokúsi. Poďme teda k jednotlivých scenárom od menej pravdepodobných k tým pravdepodobnejším. Igor Matovič veľmi dobre vie, čo za osobnosti má v klube. Osobná či hodnotová integrita u kreatúr, ako je Kristián Čekovský, Monika Kozelová či Andrej Stančík a podobne je niečo, čo nemajú v svojej výbave či slovníku. Napriek tomu táto malá časť z dnes už len 48-členného stáda by mohla mať problém opierať svoje vládnutie o sedem poslancov ĽS NS. Experiment pri prelomení veta prezidentky jasne ukázal, že výnimočne a veľmi zriedkavo sa to dá použiť, ale dlhodobo to asi nebude možné. Už aj preto, lebo štyria poslanci strany ZA ĽUDÍ sa na niečom takom nezúčastnili a s takmer istotou by do takejto podpory nešiel Juraj Šeliga s Janou Žitňanskou.

Takže skôr sa môže hrať s druhým scenárom. Ten by znamenal integráciu tarabovcov do vlády. V prípade, ak by boli traja, tak by to v súčte dalo veľmi tesnú sedemdesiatšestku . Dokonca aj prípadný odchod Tomáša Tarabu do vlády by koalíciu neoslabil, keďže prvý náhradník na kandidátke ĽS NS je člen jeho strany. Tento model už raz bol na stole a väčšina OĽANO by sa s ním zmierila, SME RODINA by logicky nemala výhrady, ZA ĽUDÍ – ťažko povedať čo poslanci, ale Veronika Remišová by to rada „prekúsla“. Je však jasné, že toto by bolo ťažké provizórium, ktoré by bolo navyše veľmi neisté. Už len preto, že po odchode z vlády by Mária Kolíková vytlačila jednu z poslankýň ZA ĽUDÍ, čím by pomer síl vychýlila v neprospech takejto koalície. A samozrejme, časom by sa začali v tejto hre vynárať nové a nové premenné. Napríklad po Milanovi Laurenčíkovi zo SaS by sa uvoľnil post podpredsedu parlamentu a ten by mohli ponúknuť novej poslankyni Slavěne Vorobelovej. To, samozrejme, len špekulujem, žiadne informácie o tom nemám, ale viem, že niečo také by bolo plne v línii úvah Igora Matoviča.

Ako to však skončí, dnes naozaj nikto nevie. Isté je to, že to bude hra na to, kto skôr uhne. Richard Sulík bude vykresľovaný ako permanentný rozbíjač vlád a človek, ktorý dláždi cestu k návratu Roberta Fica. Je jasné, že práve táto obava ho veľmi dlhý čas držala paralyzovaného. Dnes však prekročil rubikon a je viac-menej jasné, že médiá mu budú skôr tlieskať, než by opakovali bezočivé a ľahko vyvrátiteľné Matovičove lži.

Čas prvej Hegerovej vlády sa začína napĺňať, to však neznamená, že predčasné voľby sú automaticky za dverami. Od pádu vlády k predčasným voľbám treba ešte štrnásť poslancov a tí sa pri „kvalite“ súčasného parlamentu budú zbierať len veľmi ťažko.