Začiatkom júla sme boli svedkami predstavovania kandidátok politických strán. Zdá sa, že v čase vrcholiacej uhorkovej sezóny je práve komentovanie personálnej ponuky jednotlivých strán najpopulárnejšou politologickou zábavou. Ale netreba to podceňovať. Značná časť ľudí, ktorí kandidujú na kandidátkach relevantných strán, bude v nasledujúcich rokoch tvrdiť muziku, takže ich lustrovanie má svoje pevné racio.
Skúsme sa na začiatku trocha odľahčene pozrieť na najväčší politický bizár, resp. na najnepravdepodobnejšie kandidačné prekvapenia. Asi najväčšie je na kandidátke SME RODINA – 150. miesto pre Martina Klusa. Niektorí komentátori hovorili, že tým prerazil politické dno, ďalší zase hovoria, že nič preraziť nemohol, keďže on niečo ako dno nemá. Medzi elektorátom SME RODINA to však rozhodne nebude mať ľahké. Tento vzorný eurohujer je na kandidátke strany, ktorá pred eurovoľbami paktovala s Marine Le Penovou či s Matteom Salvinim, za čo si vyslúžila hysterický protest od Klusových súputníkov. Je teda možné, že parlamentné voľby preňho skončia rovnako ako pokus o dosiahnutie postu na Európskom dvore audítorov. Každopádne, táto kandidatúra Klusovi vynesie nečestný titul najväčšieho oportunistu volieb 2023. Svoju povesť mal už aj tak značne pošramotenú, týmto krokom však riskuje, že stratí aj akúkoľvek vážnosť.
Z podobného súdka je aj kandidatúra Alojza Hlinu na listine SASKY. Hoci je už staršieho dáta, neprestáva udivovať. Paradoxné je to o to viac, že Alojz Hlina bol ešte nedávno predsedom konzervatívnej KDH a predstava, že zbehne presne na druhý breh politického spektra ku kovaným liberálom, nedokáže neprekvapiť. Aj jeho vysvetlenie je zo súdka viac než pochybných: svoje zakotvenie v SASKE odôvodnil tým, že on je konzervatívec európskeho, nie karpatského typu, preto mu registrované partnerstvá v zásade nevadia.
SMER podľa očakávaní predstavil čisto stranícku kandidátku až na malé výnimky. Jednou je kandidatúra policajného exprezidenta Tibora Gašpara. Náznaky toho, že by mohol kandidovať za SMER, prichádzali už dlho. Pravidelne sa zúčastňoval ich tlačových besied, a keďže si odsedel pár riadnych mesiacov v kolúznej väzbe, mohol vydávať svedectvo o hrubých nezákonnostiach, ktoré pácha súčasná vládna junta. Z iného súdka je kandidatúra Artura Bekmatova zo 150. miesta kandidátky. Šéf strany Socialisti.sk to nebude mať ľahké. V minulosti socialistov viedol omnoho známejší Eduard Chmelár a stačilo to len na nejakých 11 500 hlasov. Treba však uznať, že socialisti nelenili, systematicky pracovali v regiónoch, podporovali politicky aj inak štrajkujúcich pri obhajobe ich práv. Bekmatov dokonca kandidoval, aj keď nie veľmi úspešne, na post nitrianskeho župana. Na prekrúžkovanie bude potrebovať asi tak 15- až 16-tisíc. Možné to je, ale isté to rozhodne nemá.
Igor Matovič opäť neprekvapil. Jeho trápna klauniáda zase pokračuje. Jeho údajný boj o post predsedu OĽANO s Erikou Jurinovou je tak smiešny, že to ani nemá zmysel komentovať. No a zároveň treba konštatovať, že nikdy nedokáže neklamať. Jeho trojkoalícia je zase len ďalšia Matovičova lož na voličov. Tá haraburda, s ktorou kandiduje, je v skutočnosti štvorkoalícia, keďže okrem hnutia OĽANO je tam aj Grendelova NOVA, Kresťanská únia a strana ZA ĽUDÍ. Spolu teda štvorkoalícia. Budeme, samozrejme, s veľkým napätím sledovať, či prejde cez sedem percent alebo bude pod. Ale zaujíma ma aj to, koľko preferenčných hlasov získa taká toxická a prostoduchá nula ako Jozef Pročko či „volebná líderka“ Mária Šofranko, koľko bude mať liberálka a neviditeľná ministerka kultúry Natália Milanová, prípadne čerství konvertiti Ľubomír Galko a Tomáš Šudík. Nakoniec, Matovič jasne naznačil, akú očakáva svoju politickú budúcnosť.
Ďalším bizárom na kandidátke OĽANO je krajne gýčová aktivita pri pomenovaní povolania kandidáta. Matovič vždy dokáže prekvapiť, ale jeho povolanie bojovník proti mafii, je už len smiešne a trápne. Iste, chýba tam okrídlený dodatok, že holými rukami. Podobne ohromujúci intelektuálny počin predviedla Veronika Remišová, ktorá ako povolanie uviedla: poslankyňa veriaca v silu ideálov. Tým, že dal ako neprekročiteľnú požiadavku na vstup do vlády absurdných päťsto eur za voľby, pre tých, čo vedia čítať medzi riadkami, jasne povedal, že ak by aj preliezol do parlamentu, rozhodne neplánuje byť súčasťou vládnej koalície. Aspoňže tak, ale ten smrad, čo bude produkovať v opozičných laviciach, ten bude veľmi nepríjemný.
Zdroj:
