Politika na Slovensku bola vždy extréme polarizovaná. O programy strán išlo vždy až na druhom mieste. A tak sme sa stali svedkami toho, že v roku 1994 sa proti stredovému HZDS spojila ľavicová SDĽ s pravicovým KDH, čo nakoniec rezultovalo takmer do vypadnutia SDĽ z politiky. Do parlamentu vtedy prešla široká koalícia Spoločná voľba len vďaka 0,4 percenta, ktoré získala nad čiarou ponoru. Toto varovanie dejín si však SDĽ nezobrala k srdcu, jej pobyt v silne pravicovej koalícii s SDK znamenal jej definitívny koniec na slovenskej politickej scéne.

Bohužiaľ, v deväťdesiatych rokoch sa v slovenskej politike ujal naratív, ktorý ospravedlní akúkoľvek zradu jediným jedným argumentom – „Lebo Mečiar“. O dvadsať rokov sme zažili reinkarnáciu tohto princípu v naratíve „Lebo Fico“. V mene tohto „princípu“ sa spájali liberáli a konzervatívci, ľavičiari a pravičiari, štát nemal konzistentné vedenie, politika sa extrémne polarizovala a personalizovala. Čo je však najhoršie, práve takáto ahodnotová politika viedla a vedie k studenej občianskej vojne, neumožňuje normálnu spoluprácu, ba dokonca ani komunikáciu. Dneska sú politickí konkurenti vnímaní ako zloduchovia prvej triedy, ktorých treba „vykántriť“ za každú cenu.

Iste, k takejto polarizácii prispeli aj viaceré patologické osobnosti, ktoré v slovenskej politike pôsobili. Obzvlášť dobrým príkladom je Dzurinda, ktorý celú svoju politickú kariéru postavil na tom, že sa pokúšal diskreditovať a kriminalizovať Mečiara, aby ho potom plne politicky rehabilitoval, keď sa v roku 2006 pokúšal zostaviť koalíciu proti Smeru. Vtedy celý plán padol na nesúhlase KDH. Pre pamäť pripomeňme, že Dzurinda ponúkol HZDS o jedno ministerské kreslo viac, než ponúkol Fico, a zároveň ponúkol aj lukratívnejšie ministerské posty. Toto dnešní žurnalisti asi ani netušia, ale bolo to tak a horká pachuť z tohto obratu ostala a sú dokonca aj ľudia, ktorí si to zapamätali.

Zaujímavé je, že hlavnou témou politického diskurzu nebol ani tak spôsob, akým jednotlivé garnitúry viedli spoločnosť, ale korupcia. No a nakoniec vieme, aký bol z toho obrovský morálny gýč. Dzurinda, ktorý celé roky v parlamente vykrikoval Ficovi, že je zlodej a boľševik, sa ukázal ako korupčník non plus ultra, ktorého tak skoro nikto neprekoná. Pamäť slovenských voličov je však milosrdná, aspoň v to „Gorily“ Mikloš a Dzurinda dúfajú, keď vážne zvažujú svoj politický comeback.

V roku 2010 sa v slovenskej politike vyskytol nový element. Obsahovo úplne vyprázdnený zjav, extrémne pokrytecký, extrémne prázdny a zároveň extrémne agresívny. Áno, Matovič priniesol do slovenskej politiky rozvrat, koncentrovanú nenávisť, krajne bizarné osôbky ( Pročko, Herák či Tabák), predovšetkým však krajnú nestabilitu. Čo mu treba uznať, umenie robiť vyprázdnenú politiku s jediným heslom „Lebo Fico“ dotiahol do dokonalosti. Na strane druhej treba konštatovať, že jeho víťazstvo vo voľbách v roku 2022 bolo naozaj Pyrrhovo. Osoba s takou mierou vnútornej deštruktivity a tak myšlienkovo vyprázdnená – celý program jeho strany bola anketa s jedenástimi, zväčša krajne infantilnými otázkami – bola zárukou, že koalícia, ktorej chrbtovou kosťou bola jeho politická eseročka OĽANO, nemôže vládnuť dlhodobo a stabilne.

Dnes je už úplne jasné, že šanca akejkoľvek koalície vládnuť efektívne a vypočítateľne sa limitne blíži k nule, ak je súčasťou tejto squadry ťažko patologická osobnosť Matoviča. Dnes sa koaličný potenciál strany OĽANO blíži ku koaličnému potenciálu Ľudovej strane Naše Slovensko, teda takmer nule. Iste, najbezškrupulóznejší koaličný politik Boris Kollár by ďalšie vládnutie s Igorom Matovičom bral ako osobnú výzvu, podstatné je, že už by nenašiel nikoho, kto by sa do tejto partie pridal.

V čase uzávierky tohto komentára kulminuje koaličná kríza. Jej príčiny nie sú len osobné, ale jej podstata je aj a predovšetkým v štýle vládnutia Igora Matoviča. Je naozaj neprijateľné priam sadisticky ponižovať svojich koaličných partnerov, ktorí sa musia doslova plaziť kvôli malým jednotkám miliónov a potom naraz príde v noci o druhej status, ktorý ohlási viac než miliardový balíček, krajne neadresný balíček, pre jednu skupinu občanov.

Igor Matovič vždy bol a je prázdny, pomstychtivý a hrubo nekompetentný úkaz, ktorý sa, bohužiaľ, vyskytol v slovenskej politike. Pokiaľ bol v opozícii, bolo to otravné a nepríjemné, ale nijako fatálne to Slovensko neohrozovalo. Vo februári 2020 sa to zmenilo… Čím skôr sa dokáže presadiť korekcia tohto čierneho dňa v našich dejinách, tým lepšie.