Býva tradíciou, že raz ročne vystúpi prezident Slovenskej republiky v parlamente s prejavom. Väčšinou sú to povinné jazdy, kde sa obsah či vyznenie prejavu dajú očakávať. Keďže ústavné kompetencie prezidenta našej republiky sú jasné a nie veľmi veľké, patrí táto udalosť síce k tým očakávaným, no k zásadnejším politickým posunom zväčša nevedie.
Opak sa stal len v roku 1994, keď prejav prezidenta Michala Kováča inicioval opozíciu k odvolaniu premiéra Vladimíra Mečiara. Takéto dôsledky, teda odvolanie premiéra od prejavu súčasnej hlavy štátu rozhodne očakávať nemôžme.
Vráťme sa teda k prejavu aktuálnej prezidentky. V zásade potvrdil jej dlhodobú stratégiu, ktorú možno definovať: vystupovať čo najviac konsenzuálne a udržiavať si podporu ako medzi voličmi koalície, tak aj medzi voličmi opozície, pokiaľ sa dá. Dôsledkom tejto stratégie však prezidentka nemôže byť dostatočne konkréta a kritická. Zdá sa však, že takáto stratégia jej v zásade vychádza, aj keď aj u nej zaznamenávame pokles preferencií, ten je však veľmi pozvoľný. A tak si aj napriek všetkému udržiava pozíciu najdôveryhodnejšieho politika na Slovensku. Jej priaznivci budú teda hovoriť o jej snahe byť čo najviac konsenzuálnou, s cieľom čo najviac spojiť extrémne rozdelenú spoločnosť a načrtnúť akési východiská. Naopak, jej kritici vnímali najmä, to čo v prejave absentovalo.
Vráťme sa však k obsahu jej prejavu. Obligátne sa venovala pandemickému roku, nezabudla oceniť obrovské nasadenie zdravotníckeho personálu, ktorý nezlyhal, empaticky sa vyjadrila k množstvu ľudských tragédií, ktoré si pandémia vyžiadala, avšak v poukazovaní na príčiny týchto fatálnych zlyhaní bola veľmi nekonkrétna. Vo svojom prejave hovorila aj o extrémne nízkej úrovni politickej kultúry, o tom, že politická komunikácia sa dostala na absolútne dno, ktoré sa už hádam ani nedá prekonať. Viacero rozpakov vyvolala jej zmienka o tom, že naša ekonomika stojí pred veľkou výzvou. Zrejme mala na mysli, aj keď to nepomenovala, prostriedky z fondu obnovy. Bohužiaľ, nespomenula, že o spôsobe ich použitia neprebehla očakávaná celospoločenská debata, rovnako ako nespomenula skutočnosť, že v tempe zadlžovania sme európskymi preborníkmi, a to napriek takmer najnižším kompenzáciám pre podnikateľov. Veľmi všeobecne a bez jasného hodnotového postoja sa vyjadrila aj k vojne policajtov, respektíve medzi Generálnou prokuratúrou a Úradom špeciálneho prokurátora. Doslova hovorila o kompetenčnej vojne, čo je mierne povedané veľmi neadekvátne vyjadrenie, respektíve reakcia na úplný rozvrat v justícii. Asi najsilnejším leitmotívom, respektíve metaforou, ktorú prezidentka v prejave použila a ktorá sa bude najviac citovať je, že Slovensko je zranená krajina. Veľmi však chýba pomenovanie toho, kto a akým spôsobom ju zranil.
Prejav prezidentky Zuzany Čaputovej bol na rozdiel od jej predchodcu literárne, respektíve štylisticky obstojne zvládnutý a dôstojne prednesený. Ale to je asi tak všetko, čo o ňom môžeme pozitívne povedať. Iste, postavenie prezidenta je na Slovensku také, aké je, veľmi mocensky limitované, navyše na rozdiel od svojho českého kolegu Slovenská prezidentka nie je atavistická. Zdá sa, akoby jej obmedzené kompetencie vyhovovali, keďže vďaka nim je miera jej zodpovednosti za stav spoločnosti značne limitovaná. Na strane druhej stále požíva začnú mieru dôveryhodnosti a sympatií, túto svoju devízu však využíva len veľmi diétne. Ak by sme mal teda zhodnotiť jej prejav jednou vetou, bola to nevyužitá príležitosť. No a na reparát má presne rok.
Zdroj: cz.sputniknews.com
