Júlová schôdza parlamentu mala mať pôvodne jasný vrchol – odvolávanie ministra vnútra Romana Mikulca. Nakoniec však všetko dopadlo úplne inak. Najhorúcejšou politickou témou ostatných dní sa stalo prijatie zákona z dielne ministra zdravotníctva Vladimíra Lengvarského.
Táto právna norma má totiž za cieľ zvýhodniť zaočkovaných na úkor tých nezaočkovaných. Takáto diskriminácia však viedla k zásadným protestom, ktorými médiá niekoľko dní otvárali spravodajstvo.
V čom je problém tejto normy? V tom, že je pripravená technokraticky, je zjavne diskriminačná a komunikovaná bola veľmi nešťastne a veľmi falošne. Politici si už za viac než rok epidemickej situácie, ktorú sprevádzali série dlhších či kratších lockdownov, mohli zvyknúť na to, že značná časť verejnosti je veľmi citlivá na ďalšie nedostatočne zdôvodnené obmedzovanie ich slobody, hlavne, ak ich presadzuje krajne nedôveryhodná vláda, a ak ich navyše presadzuje v čase, keď je epidemická situácia najlepšia za veľmi dlhý čas . Presadeniu normy nepridala ani skutočnosť, že samotná koalícia hovorí „rôznymi jazykmi“ a navzájom sa usvedčuje z pokrytectva a klamania občanov. Na jednej strane sa dlhodobo zdôrazňuje „dobrovoľnosť“ očkovania, na strane druhej Lengvarského výrok, že zaočkovaných sa prípadný lockdown týkať nebude, jasne vymedzuje líniu medzi jednou – privilegovanou časťou občanov a tou druhou – neprivilegovanou časťou, teda nezaočkovanými, ktorí budú masívne obmedzovaní, čo sa im logicky nepáči. Je jasné, že na takéto delenie občanov musela zareagovať opozícia, ktorá sa dnes jednoznačne stavia na stranu „akoby občanov druhej kategórie“.
Problém je však aj v koalícii samotnej. Kým strana SaS ústami šéfky zdravotníckeho výboru Jany Bittó Cigánikovej otvorene a cynicky hovorí o tom, že očkovanie je zadarmo a nevidí teda dôvod, prečo by sa testovanie malo hradiť z verejných zdrojov, ostatné koaličné strany sú vo svojich výrokoch opatrnejšie. Nikto z koalície v sebe nenašiel odvahu povedať to jasne a jednoznačne: očkovanie je síce formálne dobrovoľné, ale ekonomickým tlakom vás skôr či neskôr donútime, aby ste sa dali zaočkovať. Tento cieľ chce koalícia dosiahnuť aj tým, že platnosť testovania chce zredukovať na 72 hodín, čo značnú časť menej solventných občanov prinúti dať sa zaočkovať.
No a práve takto nastavené podmienky sa stali kameňom úrazu. Koaličná strana SME RODINA verejne deklarovala, že takto postavený zákon nepodporí. Zároveň treba zdôrazniť, že prerokovávanie tohto zákona sa dialo v znamení veľmi hlučných protestov občanov odmietajúcich „očkovací apartheid“. No a ako vieme, SME RODINA je strana so silnými populistickými prvkami, takže bolo jasné, že jej líder sa na tejto atmosfére bude chcieť priživiť. A naozaj. Principiálne vyhlásenia Borisa Kollára vyvolali na strane jednej značné zneistenie vo vnútri koalície, a na strane druhej veľké očakávania na strane protestujúcich občanov. Nakoniec však bolo všetko inak. Keď sa zdalo, že Lengvarského zákon bude potopený, Boris Kollár vyjednal kompromis, ktorý však nikoho nenadchol. Zvýhodnenie zaočkovaných nakoniec ostane, len štát bude aj naďalej preplácať antigénové testy.
Toto polovičaté riešenie sa ukázalo ako tak prijateľné pre koalíciu, ale ako absolútne neprijateľné pre protestujúcich občanov. Boris Kollár si tak strelil vlastný gól. Pre antivaxerov sa stal zradcom, zdá sa však, že na tomto „kompromise“ pre seba predsa len niečo vyboxoval. Podstatu politického kšeftu bez servítky pomenoval predseda opozičnej strany SMER Robert Fico. Boris Kollár pochopil, že vlajková loď jeho programu 25-tisíc nájomných bytov ročne je pasé. Určite sa nebudú dať postaviť tak, ako to vymyslel a prezentoval jeho vicepremiér Štefan Holý, a tak Boris Kollár prišiel s plánom B. Štát nakúpi byty od developerov a práve na to mala slúžiť miliarda eur, ktoré počas parlamentnej krízy vyrokoval. Či sa mu táto „zrada“ nakoniec politicky oplatí, uvidíme v budúcnosti, skôr sa však dá predpokladať, že nie.
Na záver treba ešte dodať, že opozícia, respektíve jej predstavitelia napriek tomu, že sa veľmi snažili komunikovať s protestujúcimi občanmi, sa tiež veľmi nevyznamenali. V čase, keď sa rozhodovalo, že sa predmetný zákon bude prijímať v skrátenom legislatívnom konaní, bolo v rokovacej sále len 61 koaličných poslancov. To najmenšie minimum, ktoré mohla opozícia urobiť, je, že by obštruovala toto hlasovanie a nepustila zákon do režimu legislatívnej núdze. Ak by však v sále boli všetci či takmer všetci opoziční poslanci, mohli využiť svoju dočasnú početnú prevahu a podobný zákon by zablokovali najmenej na pol roka. Zlyhala tak nielen strana SME RODINA, ale aj opozícia a je len otázne, či sa z toho pre budúcnosť poučí.
Autor: Roman Michelko
Zdroj: cz.sputniknews.com
