FRANCÚZSKO
 Voľby vo Francúzsku.

 Prečo prepadla väčšina kandidátov Macronovej strany Republika v pohybe (LREM), resp.
Obroda (Renaissance)?

 Krach štandardnej ľavice zmiernil Jean-Luc Mélenchon širokým blokom (socialisti, trockisti,
zelení a KSF), aj tak to však nestačilo. On sám tiež kandidoval. Je to jeho osobný politický
koniec? Má francúzska ľavica ešte nejakú šancu do budúcnosti? Vyprofilovala sa v jej vnútri
nejaká osobnosť? Ak by sa nerozriedili hlasy v prezidentských voľbách a postúpil by do
druhého kola, mal Mélenchon šancu vyhrať? Výsledok Anne Hidalgovej bol katastrofický.

 Skončila ostrakizácia strany Marine Le Penovej? Získala vyše 90 mandátov, hra na jej izoláciu
skončila. Čo to bude znamenať pre budúcnosť Národného frontu….? Prečo nastala zmena na
čele Združenia pre republiku?

 Ako prebieha kohabitácia prezidenta s vládou. Situácia, keď sa prezident nevie oprieť
o parlamentnú väčšinu, je značne nepohodlná. Ako Emmanuel Macron zvláda takéto
vládnutie?

 Má šancu dovládnuť Národné zhromaždenie v tomto zložení, alebo ho po roku, roku a pol
prezident rozpustí?

 Nastala zmena zahraničnopolitických priorít Francúzska?
TALIANSKO

 Čo bude pre Taliansko znamenať skutočnosť, že na jeho čele stojí najpravicovejšia vláda od
konca vojny. Na rozdiel od Mattea Salviniho nová talianska premiérka Giorgia Meloniová
jasne potvrdila protiruský postoj Talianska.

 Aké sú vzťahy v pravicovej koalícii? Silvio Berlusconi nehlasoval za jej dôveru…

 Akú perspektívu má táto vláda? Čo spôsobilo, že Matteo Salvini nedostal post ministra
vnútra? V čom je podstata sporov Talianska s Európskou úniou?
SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ

 Dôsledky tzv. midterm volieb v USA.

 Červené tsunami sa nekonalo, republikáni len tesne ovládli Snemovňu reprezentantov,
ale prehrali v Senáte.

 Donald Trump ohlásil kandidatúru napriek tomu, že značná časť jeho kandidátov, a to aj
v republikánskych okrskoch, pohorela. Má vedenie republikánov šancu vysporiadať sa s ním?

 Bude Ron DeSantis jeho protikandidátom v primárkach? Arizonská senátorka Kyrsten
Sinemová vystúpila z Demokratickej strany a bude nezávislá. Čo to bude znamenať pre
Demokratov ? Na Aljaške obhájila svoj senátorský post Lisa Murkowská a, naopak, pohorela
Sarah Palinova. Je možné očakávať zmenu priorít zahraničnej politiky USA po zmene
pomerov v Snemovni reprezentantov? Uvedomujú si demokrati, že výmena Joea Bidena by
dávala zmysel? Je na to politická vôľa? Majú na to kádre?

UKRAJINA

 Zažívame pat. Európska únia jasne deklarovala, že bude Ukrajinu podporovať dovtedy,
dokedy to bude potrebné. K čomu to môže viesť? Môže zastropovanie cien ropy Rusko
vážnejšie poškodiť? Je vôbec nejaká reálna predstava, ako riešiť túto energetickú krízu? Je na
to politická vôľa? Je ešte možný kompromis, alebo príde k zásadnejšej zmena na bojovom,
ale aj na diplomatickom poli?

Viac vo videu:

Prepis diskusie:

Roman Michelko: Vážení priatelia, dovoľte, aby som vás privítal pri ďalšom vydaní Neliberálnej kaviarne. Dnešnou témou bude prehľad zahraničnopolitických udalostí roka. Myslím si, že máme na to špičkových hostí. Dovoľte, aby som privítal profesora Petra Druláka. Vitajte.

Petr Drulák: Dobrý večer, a ďakujem za pozvanie.

Roman Michelko: A zahraničnopolitického novinára, ktorý sa tak isto venuje dlhodobo a systematicky  zahraničnej politike Ľuba Huďa.

Ľubo Huďo: Dobrý večer.

Roman Michelko: No, keď som rozmýšľal ,ako poňať tento večer, tak som si povedal, že možno by sme mohli prejsť nejaké štyri najzásadnejšie zahraničnopolitické udalosti roka. Mne to tak nejako vyšlo, možno je to subjektívne, ale aj s tým, že máme tu človeka, ktorý je špičkovo zorientovaný vo francúzskej politike. Mali by sme začať francúzskymi voľbami. Francúzske voľby skončili tak, že obhájil prezident Macron. Dobrý výsledok Mélenchon, ale stalo sa to, čo sa občas stáva ale nebýva to často, že zloženie Národného zhromaždenia, nekonvenuje s prezidentskou funkciou, respektíve strana, ktorá podporuje prezidenta tam nemá väčšinu. Funguje tam niečo ako menšinová vláda, volá sa to kohabitácia. Tieto veci bol Mitterrand kontra Chirac a podobne. Ale v poslednom období to nebolo až také časté. Takže začali by sme pánom Drulákom. Čím to je, že v prvom volebnom období ovládol nie len prezidentský úrad, ale aj Národné zhromaždenie a teraz strašne veľa jeho poslancov vybuchlo, prepadlo, neuspelo, nepresvedčilo?

Petr Drulák: Ďakujem za tú otázku. Ja si myslím, že v tom nejaká veľká záhada nie je. Pretože Macron, keď pred tými piatimi rokmi vyhral ten svoj prvý mandát, tak bolo zrejme, že on hovorí, iba k malej časti Francúzska. On síce teda získal tu väčšinu, ale keď si spočítame, koľko ľudí išlo k voľbám a koľko vlastne volilo Macrona, tak zistíme, že tých ľudí, ktorí sú presvedčení, že Macron je dobrým prezidentom je to slabá 1/3, možno 1/4. To znamená niečo medzi štvrtinou a tretinou. On za tých 5 rokov dokázal, tých svojich verných, viac menej presvedčiť na to, aby ho druhýkrát podporili, ale nezískal nikoho z toho ostatku. Ľudia, ktorí si vtedy mysleli, že Macron je nejaká šanca, pár ich takých bolo, tak po tých piatich rokoch videli, že nie je. Na druhej strane, nevideli nejakú jasnú alternatívu. Takže z tohto hľadiska napriek tomu opäť ten mandát obhájil, ale samozrejme, to jeho hnutie to odnieslo trochu tvrdším spôsobom. Pretože on vlastne ten Macron, celé to jeho hnutie, stálo na ňom, na jeho osobnosti. On za tých 5 rokov nevytvoril stálu stranícku štruktúru, takže sila a slabosť padala s ním, s jeho osobnou popularitou. Na to, aby obhájil prezidentský mandát to stačilo, ale na to aby si udržal kontrolu v Národnom zhromaždení, už to nestačilo. Je to trochu dané tým jeho politicko-ideologickým usadnutím, pretože on predstavuje taký ten, pravoľavý stredový liberalizmus. To znamená, neoliberalizmus plus progresivizmus. Toto spojenie liberálnej ľavice, liberálnej pravice, nenájdete v Európe politika, ktorý by to zosobňoval lepšie ako Macron.  On je človek, ktorý dokáže zmobilizovať obrovský kapitál, dokáže zmobilizovať médiá, ale tá spoločnosť mu trochu uniká, tá spoločnosť žije inak. Napriek tomu dokázal presvedčiť v tom druhom kole proti Marine Le Penovej, tú slabú väčšinu. Tá väčšina, ktorú presvedčil nie je vôbec výrazná, ale dokázal ju presvedčiť, aby ho volila. Pre mňa, z tohto hľadiska je ten neúspech jeho hnutia celkom pochopiteľný, pretože žiadne hnutie nevytvoril, a úspech jeho samotného je daný tým, že Marine Le Penová, ešte nedokázala presvedčiť Francúzov, že by bola vierohodnou alternatívou. O dôvodoch sa môžeme baviť.

Roman Michelko: Dám ti hneď slovo, ale ešte doplním jednu otázku. Často sa hovorí, že ľavica je v rozvale, ale Mélenchon sa mohol dostať do druhého kola, ak by neboli extrémne rozbité hlasy takzvaných socialistických, ľavicových kandidátov. Tí boli štyria, teda Zelení, Komunisti, Trockisti, Mélechon aj socialisti Hidalgová, s absolútne zúfalým výsledkom. Ja viem, že to je hypotetická otázka, a veľmi to nemajú radi analytici, ale mal podľa Vás šancu v druhom kole, ak by sa dostal Mélechon poraziť Macrona?

Petr Drulák: Nie, nie. Mélechon určite nie, to znamená, keď je to duel Macron proti niekomu, tak určite Marine Le Penová mala určite väčšiu šancu ako Mélechon. Mélenchon svojim programom odradzuje toho mediálneho voliča. To je volič, ktorý v určitej chvíli bude voliť Marine Le Penovú, pretože ona stráca takú toxickú nálepku. Ale nebude voliť Mélecnhona, pretože on tým svojím ťažením proti kapitálu ide tak ďaleko, že ani ľudia, ktorí žiaden kapitál nemajú, to znamená, tá stredná trieda sa ho proste bojí. Navyše Mélechon neponúka tú otázku, teda odpoveď na otázku migračnú. Pretože on je vlastne ten, ktorému sa u nás hovorí ,,vítač“. On hovorí, že tá migrácia je dobrá pre Francúzsko, že je koniec s bielym Francúzskom. On hovorí, že Francúzsko sa bude kreolizovať. On hovorí, že tá kreolizácia Francúzska je dobrá. Takže toto nie je úplne program, ktorým by ste mohli osloviť väčšinového Francúza. Aj keby tí ostatní odstúpili v prospech Mélechona, tak by to k ničomu neviedlo. Jemu sa podaril ten husársky kúsok, to svedčí o jeho odvahe, kreatívnosti, že po tom výprasku v prezidentských voľbách ,vytvoril tú koalíciu so socialistami, zelenými, komunistami. S tým, že každá tá strana, si podrží svoju identitu, ale oni sa schovali pod jeho krídla, pretože sa báli, že sa inak nedostanú do parlamentu.

Roman Michelko: Ten väčšinový systém, o tom budeme hovoriť. Ako to vidíš ty?

Ľubo Huďo: Koho vlastne zastupuje Macron, napriek tomu, že vyhral voľby? Čo je paradoxné, vždy, ak je to druhé kolo volieb je Le Penová a niekto, čiže tí Francúzi volia, len aby nebola Le Penová. Je tam samozrejme mediálna nálepka. Je tam silná protiimigračná politika, proti LGBTI, označovaní sú za ultrapravicu, Národné zhromaždenie. Majú svojich europoslancov, čiže štandardná štruktúrovaná strana,ale ten volič, čo je paradox, lebo ten imigračný problém tam je veľký. Ľudia z bezpečnostných zložiek tak isto uvažujú, že toto je situácia takmer pred občianskou vojnou. Ono je to vidieť, stačí teraz vidieť, ono kto sleduje šport, pre neho to nie je banalita. Ale majstrovstvá sveta v Katare, a vidieť, čo sa deje v uliciach Paríža. Čo sa deje vo Francúzsku, čo sa deje v Belgicku, žiadna multikultúrnosť sa nestala. Že bude Francúzsko kreolizované? No na to doplatia Francúzi. Teda tí pôvodní Francúzi. To víťazstvo Macrona je o tom, len nie Le Penová. To je také riešenie aké je. Fakty, čo sa deje vo Francúzsku, ja viem, že štatistiky môžu byť všelijako spracovávané, ale jednoducho tie nálady spoločenské, 75% Francúzov má obavy o bezpečnosť a strach z kriminality, 70% Francúzov považuje imigráciu za najväčší problém, a napriek tomu, keď sú voľby, tak si zvolia niekoho, kto hovorí, že bude Francúzsko kreolizovať. Len vďaka tomu, že tam je taká atmosféra, len nie Národné združenie, len nie lepenovci. Áno Le Penová má tu svoju históriu, samozrejme ten jej otec, ktorý tam teda roky šéfoval, ten tiež zanechal určitú pečať. Postupne z toho vycúvávajú, hoci ten mediálny obraz je tak vytváraný, vieme, že žlté vesty a Francúzi ho mali plné zuby. Macron je kádrová figúrka Rotschilda. Bez toho, že by sa niekto nejakými konšpiráciami zaoberal, jednoducho tam pôsobil, odtiaľ ho dostali. Médiá, financie, vytvorí sa to, že ten volič je spracovávaný. Poznáme to aj u nás. Takže tie výsledky sú niekedy paradoxné. Čo prežívajú Francúzi, čo cítia a keď dôjdu voľby, tak volia ako volia. Tá zostava je v parlamente taká, aká je. Ale na druhej strane Národné združenie malo najväčší príliv voličov, je síce tretie, čo sa týka percent. To nie je o nejakej politickej agitácií, to sú fakty, ktoré sú vo Francúzsku. Realita je taká, že každý rok prichádza do Francúzska 400 000 imigrantov. Môžeme si klásť otázku, či sú to ľudia s vysokou kvalifikáciou, ktoré potrebuje národné hospodárstvo, či sú prínosom pre Francúzsko, okrem nejakej kreolskej kuchyne a tancov. A na druhej strane sa 270 000 Francúzov vysťahuje z Francúzska. Francúzi, ktorí žijú v zahraničí, to je nejaké číslo, nechcem sa stále tými číslami oháňať, ale je to tak. O 50% stúpol počet Francúzov, ktorí odchádzajú z krajiny. Čiže do Francúzska niekto prichádza,a niekto odchádza, je to v záujme kvality a budúcnosti Francúzska. No myslím si, že to je jeden veľký otáznik a Francúzsko, neviem či čakajú nejaké, aj z ekonomického hľadiska, aj pokiaľ ide o demografiu, pokiaľ ide o politické hľadisko, či ich čaká nejaká svetlá budúcnosť. Či, už s Macronom, alebo bez neho.

Roman Michelko: Vráťme sa, alebo teda načrtol si tu jednu vec, ktorá je troška možno spochybnená. Aj keď mala Marine Le Penová 20%, volebný systém vo Francúzsku fungoval tak, že v druhom kole bola absolútna ostrakizácia, takže všetci proti. Aj napriek tomu mali nejakých 9 mandátov, bolo to, ten volebný systém extrémne deformoval, by som povedal, zloženie parlamentu nemalo priamu úmeru medzi voličskou podporou. Ukázalo sa , že toto už nefunguje, tak ako to fungovalo predtým. Prvýkrát urobila prelom, ona má cez 95,97 mandátov, čiže akceptácia Marine Le Pen sa postupom času dosť závažným spôsobom zmenila.  Aj ona sa, ako si vravel posunula. Ja si pamätám prvýkrát, keď sa Lionel Jospen nedostal do druhého kola, tak Socialisti išli so štipcom na nose voliť Chiraca, to bol brutál. Toto už dnes nemohlo byť, to znamená posúva sa aj politika Národného združenia, stáva sa akceptovateľnejšou tá strana? Je šanca, nehovorím, že bude mainstream, ale že bude možno participovať na moci?

Petr Drulák: Keby ste sa pozreli na program Národného združenia, tak by ste tam fakt nič extrémistického nenašli. Tam jediná extrémistická je meno Le Pen, ktorá sa v podstate viaže k jej otcovi a Marine Le Penová za tých viac ako 10 rokov, čo je v čele strany, tak začala stratégiu, ktorej sa hovorilo oddémonizovanie strany, a bola v tom pomerne úspešná. Samozrejme, že mainstreamové médiá, a tí politici si obhajujú tie vydobyté pozície,a tak sa ju neustále snažia vykresliť ako nejakú diablicu, ako nejakého radikála. Ale jej program, keby ste si to porovnali s našimi stranami, tak ona by bola tu v mainstreame, v Česku a na Slovensku, tam nič extrémistického nie je. Myslím si, že to démonizačné kúzlo prestáva fungovať, ako ste správne povedal. Ona, ak sa pozriete na veľkosti poslaneckých klubov, tak ona má druhý najväčší klub. Ten nemá Mélechon, pretože Mélechon sú 4 poslanecké kluby. Ak sa skutočne pozrieme na veľkosť poslaneckých klubov, tak najväčšiu majú samozrejme macronovci, a potom je Le Penová, to znamená, že Francúzi už tomu strašeniu prestali veriť. Tiež sa tam ukazuje známi sociologický fakt, že ide o najväčšiu robotnícku stranu. To nie strana Socialistov, ani strana Republikánov, to je strana Le Penovej. To je strana, ktorú volia nižšie stredné triedy a nižšie triedy, ľudia, ktorí by normálne volili Socialistov, alebo ľudia, ktorí by mohli voliť Republikánov, alebo Kresťanských demokratov za určitých okolností. Dnes volia títo ľudia Le Penovú, pretože ich tie ostatné strany opustili.

Roman Michelko: Ako to vidíš ty?

Ľubo Huďo: To, čo som aj predtým hovoril. Tá situácia je vo Francúzsku, možno by to niekto kriticky vnímal, ako posun v ultrapravo, ale nie je to tak, to, čo tu presne zaznelo. Jediné, čo by sa dalo, ale to je v rámci tejto politickej korektnosti a tejto agendy, áno oni sú proti svadbám rovnakých párov, sú za prísnu protiimigračnú politiku, ak toto má byť politicky označované, že toto má byť ultrapravica, alebo príklon k nejakému radikalizmu. To vyplýva z tej konfrontácie tradícií, a toho takzvaného progresu. Niekto to nazýva ako progres, ale výmena obyvateľstva a sexuálne experimenty s pohlaviami a tak ďalej, to je už otázka zdravého rozumu. Ak niekto prichádza s týmto programom, a je protipólom týmto progresivistickým snahám, tak samozrejme, že boduje. Bez ohľadu na to meno Le Penová samozrejme, veď preto majú nového predsedu, aby to trošku ustúpilo do úzadia, najmladšieho poslanca EP.

Roman Michelko: No je to zaujímavé, ja som si ešte jednu vec všimol, vlastne takmer 70 rokov, alebo 60 a niečo si vlastne striedali moc Socialsiti a Neogaullisti. Toto skončilo Hollandom, Benoit Hamon, už pred piatimi rokmi získal hanebných 6%. Čo je absurdné pre takúto historicky silnú stranu, Hidalgová 1,4%, to je absurdné, úplne marginálna strana. To znamená, že toto striedanie, ten systém ,,dvoch strán“, akoby skončil. Bude to preformátovanie tej politiky viesť k tomu, že už nebudú takéto bloky, ktoré si navzájom vymieňajú moc, bude to fragmentované? Vieme, že Republikáni majú štvrtý poslanecký klub.Už ani z ďaleka nemôžu ašpirovať na to, dokonca ani len dostať sa do druhého kola. Je možné, že v ďalších voľbách má Le Penová šancu byť aj prezidentkou?

Petr Drulák: Ja by som povedal, že tú šancu určite má, záleží, akým spôsobom si povedie tá jej strana. Tam je zaujímavý ten krok, že prvýkrát je v čele strany niekto, kto nie je z klanu, kto nie je ani spriaznený s menom Le Pen. Uvedomme si, že tá strana je špecifická, pretože tam kľúčovú pozíciu mali Le Penovci. Teraz je odrazu predsedom Bardella, ktorý nemá žiadne príbuzenské vzťahy. Zatiaľ sa prejavuje ako niekto, kto je 100% lojálny voči Marine Le Penovej. Ja to chápem tak, že zverila stranu, teda zverila, on bol samozrejme zvolený na kongrese. To, že je Bardella v čele strany a nie ona, to jej umožní sa sústrediť na prezidentskú voľbu, aby mohla vystupovať ako niekto, kto je nad stranami, ako niekto, kto nekandiduje z pozície predsedu strany. Ale ako niekto, kto bude zjednocovať Francúzsko, takto by som vnímal ten jej krok. K čomu dôjde, vy ste zmienil o tej fragmentácií, ono samozrejme to politické delenie platí. Je proste narysované trochu inak, tak ako liberalizmus si ovládol tú pravicu a ľavicu, a tú syntézu pravoľavú, stelesňuje Macron. Samozrejme teraz je otázka, kto sa proti tomu postaví a tá strana Le Penovej je zaujímavá tým, že  má tradične silnú pravicovú dimenziu, pretože pochádza sprava, ale jej sa podarilo tomu dodať aj sociálnu dimenziu.  Taký ten populizmus, sprava a zľava, a keď hovorím populizmus, tak to myslím v dobrom zmysle slova. Skôr než populizmus by sa malo povedať demokracia, pretože tí takzvaní populisti sú ľudia, ktorí vyjadrujú záujmy a pocity väčšiny. Na rozdiel od  tých liberálnych centristov, ktorí vyjadrujú záujmy o ktorých už sme  hovorili, sú to jednak záujmy veľkokapitálu a jednak záujmy menšín, ktoré chcú experimentovať s tou spoločnosťou. To je samozrejme ten veľký stret dneška, kto bude zastupovať spoločenskú väčšinu.  Myslím si, že v tomto je tá politika zaujímavá, tam nič nekončí, akurát to bude inak narysované.

Roman Michelko: Ako to vidíš v ďalších voľbách?

Ľubo Huďo: V tých najbližších voľbách, tí Francúzi budú unavení ,z tej, povedal  by som antilepenovskej kampane. Ak neustále niekto kandiduje a ponúka určité riešenia, tak dobre konečne sa dostaneš k tej moci, a ukáž, čo v praxi dokážeš. Lebo tam už celý ten systém zlyháva, a ukazuje sa, že tá propaganda, už jednoducho nezaberá na Francúzov. Podľa mňa je tu reálna šanca, nikto z nás nie je Baba Vanga, aby vedel, ako to dopadne, a určite ju Francúzi zvolia. Ja hovorím, že volič je nevyspytateľný, ale myslím si, že reálna šanca je.

Roman Michelko: Dobre, ja len k tomu klanu. Bolo také bizarné, že Le Penová vyhodila svojho otca zo strany. Nedá sa povedať, že ich vzťahy sú ideálne, dokonca a to je také bulvárne, že keby sa vydala, a zmenila aj meno. To znamená, že od Jean Marine Le Pen k Marine Le Pen, prešiel dosť zásadný rozdiel. Mňa ešte jedna vec zaujíma, dnes je tá francúzska ľavica extrémne fragmentovaná. Mélenchon urobil husársky kúsok, že naozaj široké spektrum spojil, trockistov, komunistov, zelených, socialistov. Je nejaká reálna šanca, je nejaká osobnosť integrujúca, lebo tým, že Mélenchon ani len nekandidoval do Národného zhromaždenia. On podľa mňa končí, ak nie tak nie, je nejaká osobnosť, ktorá by dokázala zintegrovať ľavicu a urobiť, nechcem povedať, že nejakú inú stranu ako Socialistickú, ktorá naozaj tvrdila muziku 60 rokov a striedala sa s neogaullistami. Alebo, už to bude fragmentované a ad hoc budú nejaké veľké bloky a ľavica ako sme ju vo Francúzsku poznali už končí?

Petr Drulák: No tak určite tou integrujúcou postavou nemôže byť Mélenchon, a nemôže ňou byť ani nikto z tých súčasných predstaviteľov, tých najrôznejších strán a straničiek. Samozrejme, ten politický priestor pre tú ľavicovo demokratickú, ako by sa povedalo ľavicovo populistickú, ale ja hovorím pre ľavicovo demokratickú stranu, tam samozrejme je.

Roman Michelko: U Zelených urobil zaujímavý výsledok v prezidentských voľbách. Hovorí sa, že je to vychádzajúca hviezda. Má vôbec nejakú šancu?

Petr Drulák: Viete, Zelení sú vždy na nejakom limite. Ak sa dostaná k 10%, tak to vyzerá, že im patrí celý svet. Ale potom, ono je dôležité, keď sa na nich dívate, tie očakávania sú 3%, ak sa dostanú na 10%, tak sú z toho všetci v extáze, akoby zabúdali, že voľby sa nevyhrávajú s 10%. Musíte sa priblížiť k tej väčšine, a tá francúzskym Zeleným zostane dosť vzdialená. To koniec koncom, a tí nemeckí Zelení, a tam sú Zelení skutočne etablovaní, významná sila. Tak predsa. Len to ťažko bude strana, ktorá získa spoločenskú väčšinu. Tam by som to nečakal, ale ako hovorím, ten priestor pre autentickú ľavicovú politiku tu je. Zatiaľ ho dokázala vyplniť strana Marine Le Penovej. Samozrejme, na ľavo sú myslitelia, aktivisti, ktorí si to uvedomujú. Či sa tam nájde taký politický talent, taká politická sila, ktorá z toho dokáže postaviť politickú stranu. To je pre mňa otvorená otázka. Ja si tú istú otázku kladiem v Českej republike, kde ľavica zmizla. Priestor tam je, ale samozrejme, zatiaľ to nevyzerá tak, že by ho bol niekto schopný politický zaplniť.

Roman Michelko: Ty vidíš nejakú osobnosť na ľavici?

Ľubo Huďo: Ja by som, ja mám na to iný názor. Ja viem, že politologicky to obstojí, tie kategórie ľavica, pravica. Na jednej aj druhej strane, je tam veľa demagógie. Ja si myslím, že ľudí oslovuje voličov, kto prakticky bude riešiť problémy. Ako spoločenské, sociálne, imigrácia, tam je už to bez tej nálepky. Lebo ľavicový intelektuál, ako to tu zaznelo, tak mnohí tí ľavicoví intelektuáli, sa posúvajú do toho progresivizmu. Do toho neliberalizmu, ono sa to tam začína prekrývať a teraz presne definovať, ja si myslím, že dôležité je, čo ten človek presadzuje, aké zákony, čo sa v praxi napĺňa, alebo akú víziu ponúka na to riešenie. Či je to zľava alebo sprava, ja osobne, mne by to bolo jedno.

Roman Michelko: My sme možno deformovaní, že máme vzdelanie politologické. V nejakých schémach to chodí, nepovedal by som, že ľavica je mŕtva. Možno stratila kompas a azimut správny, dám ešte poslednú otázku k Francúzsku, funguje to, čo sa nazýva kohabitácia.  Čo znamená, že prezident nemá väčšinu v Národnom zhromaždení. Niektoré zákony prechádzajú, niektoré nie. Zásadný programový bod Macrona bola reforma dôchodkového systému, čo si myslím, že je teraz bloknuté. Občas skúša niečo s pravicou, občas niečo s ľavicou, ako vidíte stabilitu tejto vlády? Hneď po voľbách povedali, rok, rok a pol neexistuje, že vydrží celé volebné obdobie. Budú predčasné voľby, ale tie by mohli dopadnúť ešte horšie. Ako vidíte perspektívu tohto Národného zhromaždenia?

Petr Drulák: Tam tiež záleží trochu na tých Republikánoch. Pretože to je strana, na ktorú sa trocha zabúda, ale predsa len v tom parlamente sú. Oni tam nemajú nejaký veľký klub, ale môže to byť ten jazýček na váhach. Teraz si vyberajú nového predsedu, neviem, či už si ho náhodou nevybrali. Teraz ten proces nejako vrcholí a pokiaľ budú mať razantného vodcu, ktorý v určitej chvíli dôjde k názoru, že budú predčasné voľby výhodnejšie, ako to, že tam nejaké počty majú. Potom môžu prísť pomerne rýchlo, lebo zatiaľ okrem Le Penovej, všetky tie ostatné strany, ten Mélenchon je celkom spokojný. Republikáni sú radi, že sú v parlamente, Le Penová je spokojná tiež, pretože dostala v parlamente toľko kresiel, ako nikdy predtým. Tak je tu kalkul týchto strán, ktoré si hovoria, že kedy príde ten moment, kedy sa nám vyplatí skončiť to, ísť do volieb s nejakou nádejou, že budeme mať viac. Ale ako samozrejme, tento moment nepríde. Či príde na budúci rok, to ja nedokážem povedať.

Roman Michelko: Tam ide o to, kto má kompetenciu? Národné zhromaždenie samo seba rozpustí, alebo prezident môže? Aký je tam mechanizmus?

Petr Drulák: Ja presne ten mechanizmus nepoznám, ale je jasné, že v momente keby definitívne stratil tú väčšinu, a bolo by to zablokované, tak ten prezident by musel pristúpiť k tomu rozpusteniu. Práve človek ako Macron, ktorý predsa len trvá na tom, že je schopný vládnuť, predkladať určité výsledky, a keby bolo zrejmé, že už mu nič neprejde, tak by samozrejme sám k tomuto pristúpil.

Roman Michelko: Už len posledná otázka k tomuto .Tá dôchodková reforma, odpískali ju, alebo čaká na lepšie časy? Ale urobí nejakú koalíciu s pravicou, teda s Republikánmi, lebo to viem, že to bola zásadná vec. Už v roku 1996 sa to stoplo, kvôli obrovským protestom, čiže 25 ročná kauza, kedy sa francúzska pravica snaží zásadným spôsobom predefinovať dôchodkový systém a naviazať na dožitie.

Petr Drulák: Je to veľmi kontroverzné, pretože Francúzi chodia do dôchodku skôr, ako sme zvyknutí my, na Slovensku, v Česku. Ten ekonomický argument pre zvýšenie veku odchodu do dôchodku je pomerne jasný, ale politicky je to tak citlivé, že je ťažké si predstaviť, že by v tak rozdelenej snemovni mohol s týmto uspieť, pretože na tomto môžete politicky, jedine prehrať.

Roman Michelko: Ty si čo myslíš, aká je perspektíva Národného zhromaždenia?

Ľubo Huďo: Ja som pesimistický v tom, ako sa to bude vo Francúzsku vyvíjať. Ja si skôr myslím, že nastane situácia, aká je dlhé roky v Taliansku. Tomu sa budeme venovať, že v podstate dôjde k destabilizácií, k pádu vlády, nové vlády prídu. Čo si ja myslím, že  Francúzsko je pred jedným veľkým výbuchom, sociálnym, demografickým. Myslím si, že ich čakajú veľké konflikty a je jedno, či sa tam bude striedať, či ľavica, či pravica. Myslím si, v tomto štádiu a na to poukazujú mnohí, je jedno, či pravicoví, či ľavicoví intelektuáli, že to Francúzsko speje k destabilizácií, a nemá tú perspektívu, ako sme si vždy predstavovali, že tie západné demokracie sú tým vzorom, ako občiansky riešiť veci. Ale to je aj tými demografickými zmenami, a určitou radikalizáciou. Myslím si, že to je pozlátko, že Francúzsko zatiaľ funguje. Ale, ako som povedal na začiatku, v tomto som pesimista.

Roman Michelko: Dobre, poďme teraz, už si to naznačil k Taliansku. Keď som sledoval slovenskú tlač, ale aj českú, európsku, tak panika, najpravicovejšia vláda a Meloniová rozbije EÚ a podobne. Ak to troška prepojím, obrovské obavy boli ,ako skončia voľby vo Francúzsku, keby Le Penová vyhrala, tak to bude nejaký proruský troll, a zmení zahraničnopolitickú orientáciu. Keď vyhrala Meloniová, tak úplne tvrdo drží európsku líniu, čo sa týka Ukrajiny, čo sa týka Ruska, tam jedine Salvini, mal nejaký problém s tým. Taliansko je známe  tým, že má extrémne nestabilné vlády, možno ešte Izrael dokáže konkurovať, že trikrát za rok. To sa málo kde podarí, čiže základná vec, ako je to vôbec v tej koalícií. Zaregistroval som, že do tej koalície patrí aj Berlusconi , a ten nehlasoval za Meloniovú ako premiérku, Salvini nedostal post ministra vnútra, ale práce a sociálnych vecí. Nejaká frustrácia tam samozrejme je, Salvini je skôr proruský, ona je protiruská a proukrajinská. Ako vidíte perspektívu, a v čom bola tá strašná hrozba, v čom je tá ultrapravicovosť Meloniovej?

Ľubo Huďo: Celé to spočíva na osobe Meloniovej, podobne ako Le Penová. Meloniová je známa tým, že od mladosti mala tie svoje určité radikálne názory. Samozrejme, vždy sa to pripomína, vždy sa v tých médiách na určitých politikov vyťahuje minulosť. Ona vlastne už od 15-tich rokov bola aktívna. Dokonca sa zúčastňovala fyzických konfliktov, medzi ľavicovými a pravicovými študentmi. Talianske sociálne hnutie, ktoré samozrejme má tie Mussoliniho základy, a z toho teda tí Bratia Talianska. Tam sa to prepájalo, že to dedičstvo fašizmu, súvisí s tou stranou Bratia Talianska, a tam môže byť to nebezpečenstvo. Ona to vždy v rozhovoroch odsudzovala, že to nemá nič spoločné s Mussolinim, nič spoločné s fašizmom. Samozrejme, ten program je podobný ako pri iných stranách tohto typu, čiže tvrdá protiimigračná politika. Na druhej strane Meloniová prišla s tým, že oni nechcú vycúvať z eurozóny, lebo tam boli tie tendencie, tvrdo pro imigrantom, odísť z NATO, tvrdo proti EÚ, ako keby sa mal robiť celý európsky systém. To sa pripisuje stranám tohto typu, ale to, čo si aj naznačil, Meloniová podporuje Ukrajinu, takže tam nie sú nejaké problémy, že Bratia Talianska budú v NATO, proti niečomu. Tak isto z eurozóny sa neodchádza, a jediné čo, tak je tá tvrdá protiimigračná politika. Vytvorila sa tá atmosféra, že nadväzujú na Talianske sociálne hnutie, ale oni sa teraz od toho dištancujú. Jasné, má to nejaké korene a pozadie, ale tá nálepka si myslím, že nie je opodstatnená. Ako, z minulosti sa dá na kohokoľvek hocičo vytiahnuť a spochybňovať, to nakoniec ide do určitej symboliky. Tej, že Bratia Talianska majú ten istý symbol, ako malo Talianske sociálne hnutie, ten trojfarebný plameň. Ale keby sme to nebrali pokrytecky, tak sa pozrime, aké symboly má Ukrajina. A tam Západ nemá s tým problémy, so všelijakými symbolmi, ktoré pripomínajú náramne minulosť.

Petr Drulák: Ja súhlasím s tým, že nejaké úvahy o fašizme a spojenie s Meloniovou sú úplne mimo, to nemá nejaký politický podklad. Uvedomme si, že tá jej strana je v europarlamente v rovnakej frakcii, kde je naša ODS a kde je poľský PIS. Ten Salvini ten je u Le Penovej, takže ona z tohto hľadiska, je bližšie k mainstreamu. Čo je dôležité, vy ste tu hovorili o proeurópskom kurze, to ja by som tak úplne nepovedal. Pre ňu je typický atlantický kurz, a ten je typický pre PIS, ODS a pre ňu. To je to, čo tie strany spojuje a tento atlantický kurz má v talianskej pravici, na tej tvrdej pravici, ktorej je ona dedičkou, celkom slušnú tradíciu. Pretože, uvedomme si, v akej situácií bolo za Studenej vojny Taliansko. To bolo jedno z tých očakávaných bojových polí, to znamená silná Komunistická strana, silná Socialistická strana. Samozrejme americký hlboký štát bol v tom Taliansku vždy aktívny. Od konca 40-tych rokov, 50te a 60te roky si tam vytváral svoje siete. Tá sieť bola z časti v tradičných politických stranách, ale z časti bola aj v tej tvrdej pravici. Z archívu poznáme operáciu Gladio, čo bola príprava na to, že by mohlo dôjsť k nejakému komunistickému puču, a potom sa pripravovali na občiansku vojnu. To neboli mainstreamové strany, to boli ľudia z tvrdej pravice, takže, ten atlantický kurz a talianska tvrdá pravica, patrí k talianskej tradícii. A ona je jeho pokračovateľkou, povedal by som, že k Európe je ten jej vzťah, čisto pragmatický. Ona má zásadný problém s Francúzmi, povedzme, že taliansky patriot, bude mať vždy problém s Francúzskom, pretože tam,  ten vzťah, vôbec nie je jednoduchý. Že rozprávajú obidva štáty latinským jazykom nič neznamená. To aj Ukrajina a Rusko hovoria slovanským jazykom a nemusí to byť recept, na najlepšie priateľstvo. Takže to, že hovoria oni latinským jazykom, neznamená vôbec nič. Pre ňu je Francúzsko celkom veľký problém, a samozrejme pre väčšinu Talianov je problém aj Nemecko. Z pragmatických dôvodov, ona vie, že riadi štát, ktorý sa neustále pohybuje na hranici bankrotu, už viacero rokov, už desať rokov platí, že tento štát je na pokraji priepasti. A že v momente, keby došlo k zásadnému stretu s Bruselom, s nemeckými bankami, s Francúzmi, a keby jednoducho došla týmto investorom trpezlivosť, tak to Taliansko sa zrúti, a toto Meloniová nechce mať na tričku. Snaží sa udržať vzťah, ktorý zabráni pádu Taliansku do finančnej priepasti. Ale či jej to vydrží, čo to bude stáť Európu, či sa to dá ufinancovať, to sú veľké otázky, a preto, samozrejme, ona robí veľké kompromisy. Povedal by som, že ideovo je ten atlantizmus jasný, a v Európe je to skôr ten pragmatizmus.  Ten znamená, oddialiť bankrot, sanovať talianske financie. Ja vlastne neviem, či je to vôbec možné.

Ľubo Huďo: Ja by som to ešte doplnil, čo tu zaznelo, že to europánstvo  Meloniovej je viac menej pragmatické, účelové. Opozícia jej vyčíta, teraz potrebujeme peniaze, to je ten protipandemický plán európskej obnovy, takže ona nemôže ísť do konfliktu s EÚ a s Bruselom. Žeby o tom bola presvedčená, skôr je to pragmatický prístup, sociálne potrebuje riešiť potreby Talianska. Takže nebude vystupovať proti EÚ.

Roman Michelko: Tam ide o to, že či je vôbec možné, tak veľkú ekonomiku, tuším tretiu najväčšiu v eurozóne, nechať padnúť. Lebo Grécko mohla Trojka urobiť, asuternita, a drtili ich do bezvedomia. Otázka je, či nie je talianska ekonomika príliš veľká na to, aby si mohla dovoliť eurozóna  nechať ju padnúť. To sa hovorí, že tie veľké banky sú niektoré nekrachovateľné. Ich vydierací potenciál je väčší než malo napríklad Grécko. Takže toto možno, a ešte doplním jednu otázku. Ja som teda zaregistroval nejaké výmeny s Von den Leynovou, oni sa dosť nemusia. Ja teda čo vidím otitulkované nadpisy a podobne, tieto pragmatické veci sú jasné. Poďme si povedať k štruktúre pravicovej koalície. Tam je aj Salvini, aj Berlusconi, oni sa nemajú celkom v láske. Určite Salvini má obrovské ambície byť lídrom, dvakrát išiel do predčasných volieb a myslel si, že to dá a nedal to. Teraz funkcia, ktorá mu vyhovovala, minister vnútra, kde mohol maximálne predstaviť svoju politiku, tam je vlastne odstavený. Berlusconi mal tiež, ako ťažký mačo problém s Meloniovou ako osobne, akú má šancu vydržať táto koalícia? Taliansko je najnestabilnejšia krajina, priemerná vláda tam mala rok dĺžku. Nepamätám si, že mala niekedy celé volebné obdobie, jediné čo môže konkurovať je Izrael , ten má tri za rok, to je brutál. Ako teda vidíte perspektívu tejto koalície?

Petr Drulák: Ja nie som úplne schopný to odhadnúť, nemám taký pohľad do tých talianskych pomerov. Keď sa na to pozrieme štatisticky, ako Vy hovoríte, tak tam tie koalície veľmi dlho nevydržali. Tam bola zaujímavá koalícia Salvini, s Hnutím piatich hviezd, to bol nový typ koalície. To boli práve tí demokrati sprava a zľava, alebo ako sa hovorí ,populisti sprava a zľava. Vytvorili nejakú takú štruktúru, nevydržalo to dlho, v Taliansku nevydrží nič veľmi dlho. Bol by zázrak, keby vydržali celé to volebné obdobie, myslím si, že tie ekonomické otázky budú veľmi dôležité. Keď sa pozriete na tie bývalé talianske vlády, tak to skončilo, že nakoniec ,tú vládu viedol nejaký bankár. Draghi, Monti, takže je možné, že sa to zase rozloží, že sa medzi sebou rozhádajú, čo by človek čakal, pretože každý ten líder, ide iným smerom. Potom aby to celé nekrachlo, tak sa s Bruselom dohodnú, že kto z Talianov je dostatočne dôveryhodný, aby sa ešte požičiavalo Talianom. A vytiahnu zasa nejakého technokrata, alebo bankára. To samozrejme môže stáť, nič menej si myslím, že sa opäť v určitej chvíli, nastolí tá otázka eurozóny. Ako vy hovoríte, tie talianske banky sú prepojené s tým európskym systémom. Taliansky štát je príliš veľký na to, aby padol. Na druhej strane, je to príliš veľká ekonomika, aby bola neustále sanovaná. Je niečo iné hodiť 100 miliárd Grékom, a hodiť 1 bilión Talianom. To sa, už dostávame do čiastok, ktoré pre ostatok Európy a najmä pre Nemcov, začína byť príliš veľká čiastka. Takže ja si myslím, že skôr by sa nastolila otázka eurozóny, do akej miery je eurozóna udržateľný projekt vo chvíli ,kedy ta Európa bude riešiť nepredstaviteľné problémy. My sme si zvykli, že to tí Nemci zaplatia. Ale nemecká ekonomika ide do hája, nemecký priemysel, ktorý ťahá európsku ekonomiku ide do hája. Pretože stráca lacné suroviny, ruský plyn a ďalšie a najmä možno príde o odbytištia v Číne. Tá Čína sa pre Nemcov stála hrozne dôležitá, a USA zdá sa tu Čínu od tej Európy odstrihnú. To,čo to bude znamenať pre Nemecko, je obrovská otázka a nemyslím si, že Nemci budú naďalej sanovať tie ekonomiky, ktoré oni považujú za nedostatočne výkonné, nedostatočne reformované. Pred mnohými rokmi to bol pre Nemcov obrovský problém, a s každým novým rokom to bude ešte väčší problém.

Roman Michelko: Ako to vidíš ty?

Ľubo Huďo: Z európskeho rozmeru, bola tu taká svojho času nelichotivá skratka PIGS, čo v angličtine nie je práve lichotivé a tam je práve to Taliansko, čiže ten Juh: Portugalsko, Taliansko, Grécko, Španielsko. To neustále zachraňovanie tých krajín, v rámci eurozóny, pokiaľ ide o Nemecko stále väčšiu averziu. Takže to Taliansko je v takej rizikovej zóne, že ho v podstate niekto musí stále sanovať.  Tí politici, aj tá vláda, si to musia uvedomovať, preto vychádza aj tá vláda z európskej rétoriky. Ale pokiaľ ide o talianske vlády, áno, oni majú tú tradíciu, že neustále padajú. Ale napriek tomu, že sa v tej koalícii potrebujú, aby vládli, tak víťazi nakoniec ego tých silných osobností, ako je Berlusconi, Salvini, Meloniová. V podstate s Meloniovou svojho času ani nerátali. To nebola taká perspektíva, že Bratia Talianska budú rozhodovať o vláde, no rozhodli tak voliči, a obávam sa, že často krát ten pragmatizmus ustúpi do úzadiu, tie národné, a štátne záujmy. A potom zvíťazia buď záujmy strany, alebo doslova egoizmus vodcov tých strán.

Roman Michelko: Posledná otázka k Taliansku. Tam  sa tiež striedali Kresťanskí demokrati a Socialisti, dnes je alternatíva proti tomu, tá Demokratická strana, čo je, ako keby sociálnodemokratická. Nedá sa povedať, že by úplne vyhorela ako vo Francúzsku, ale tam je iný volebný systém. Nevyzerá to tak, že by v dohľadnom čase tvrdila muzika, že by načúvala tým voličom tak, aby jej dali dostatočnú podporu. Ako to vyzerá s ľavicou v Taliansku?

Petr Drulák: Ja nie som si istý, že tam je nejaká výrazná ľavicová sila, pretože tá Demokratická strana je určitou analógiou nemeckých SPD, francúzskych Socialistov. Vedú si o niečo lepšie ako francúzski Socialisti, nevedú si tak dobre ako nemecká SPD, ktorá aj napriek problémom, má stále ešte kancelára, ale je tu opäť nejaký priestor, pre skutočne demokratickú ľavicu, tak ako vo väčšine európskych  štátoch. Ale ja by som nakoniec tú alternatívu videl v nejakom technokratovi, ktorý v momente, ak sa toto všetko rozloží, zachráni krajinu pred krachom. To je príbeh Draghiho, Montiho, a do značnej miery aj príbeh Prodiho. Akoby sa tí Taliani v tej politike hrali a potom sa začne blížiť krach, tak to začnú brať vážne, nech nás opäť nejaký technokrat podrží. Nech presvedčí Brusel, aby dal peniaze, a potom sa opäť bude pokračovať v tej bežnej hre. Pokiaľ skutočne nepríde niečo vážneho.

Roman Michelko: Prodi bol tuším socialista.

Petr Drulák: Ale aký socialista? Taký ten stredový. To bol liberál, to bol ten typ socializmu, ktorý sa nechal nakaziť tým liberalizmom.

Roman Michelko: Tá talianska ľavica je tiež progresívna? Teda odsudzuje sa od tradičných voličov, alebo má aj nejaké národné prvky?

Petr Drulák: Nie som si istý, že by mala nejaké národné prvky, nositelia národných prvkov sú skutočne na tej pravici. To je Salvini a to je Meloniová, to sú národne orientované sily. Nie som taký expert na taliansku politiku, či tam je nejaká národne orientovaná ľavica, možno tam nejaký taký subjekt je. Ale nie je známy mimo Taliansko.

Roman Michelko: Ty tiež, ako vidíš perspektívu? Je šanca striedania moci, lebo všetci títo Draghi, Monti a tak ďalej, to boli dočasné vlády, v podstate, ako keby úradnícke. Toto nie je alternatíva politická, to je alternatíva záchranná. Je šanca, že sa stabilizuje nejako politicky systém v Taliansku?

Ľubo Huďo: To je veľká hypotéza, v Taliansku stabilný politický systém. Nič proti Talianom, samozrejme, ale vidíme, ako to prakticky funguje od skončenia druhej svetovej vojny. Ale ak sme hovorili, že ľavica a národné záujmy, tak svojím spôsobom, Hnutie piatich hviezd, Pepe Grillo, ten predsa EÚ nám nebude diktovať, Aliancia nám nebude diktovať, čiže tam tie prvky národného programu tam boli. Voľby dopadli ako dopadli, na druhej strane, ak hovoríme o ľavici, tak pre ľavicu je typická silná sociálna politika, a to je správne, ja nehovorím, že nie. Ale v tej ekonomickej situácií, si Taliansko nemôže dovoliť silnú ľavicovú politiku, takže tam, týmto sociálnym programom, asi ťažko oslovia vyslovene ľavicové kruhy,aby mohli mať nejakú vládu.  No a Taliansko, veď to tu zaznelo, sa ekonomicky vyslovene potáca.

Roman Michelko: Takže, veľká ružová perspektíva asi nehrozí.Poďme ešte k predposlednej téme. Experti a analytici žili jeseň tohto roku takzvanými midterm voľbami, tými mimo prezidentských, ktoré mali nejaké očakávania, tie sa naplnili iba veľmi čiastočne. Takzvané červené tsunami sa nekonali, Kongres síce veľmi tesne, ale predsa len vyhrali Republikáni, ale ani zďaleka nie tak, ako sa očakávalo. Dokonca v Senáte prehrali 51 ku 49, na Mikuláša boli doplňovacie voľby, kde v Georgii, čo je tvrdo republikánsky štát, získali Demokrati post. Včera bolo, že jedna arizónska senátorka odišla od Demokratov, a teraz je 50 na 50, ale pri Harrisovej je to stále väčšina. Tie voľby boli vraj o Trumpovi. On ohlásil kandidatúru, ale až potom, keď strašne veľa jeho kandidátov vybuchlo, a dokonca v republikánskych okrskoch. Naopak, až veľmi nečakane zahviezdil DeSantis, guvernér Floridy, o ktorom sa hovorí, ako o budúcom vyzývateľovi Trumpa. Otázka je, čo to urobí s Republikánskou stranou, čo podľa vás povedali midterm voľby, reality, očakávania a výsledky?

Petr Drulák: Tak, ukazuje sa, že Donald Trump je rozdeľujúca figúra, že to je nie len niekto, kto dokázal mobilizovať Demokratov, ktorí sa proti nemu spojili, ale aj ten tábor Republikánov, je vlastne rozdelený. Na tých, ktorí mu prisahajú vernosť, a na tých, ktorí mu želajú politický dôchodok. Táto jeseň ukázala, že toto rozdelenie je platné. A že sa to naopak bude ešte prehlbovať, tam sa nedá očakávať, že by Trump dokázal naberať nových a nových priaznivcov. Takže, pokiaľ sa sám nevzdá svojich ambícií, čo sa úplne od neho asi nedá očakávať, tak tí Republikáni pôjdu do toho veľké volebného stretu rozdelení. Je možné, že nakoniec z toho tí Demokrati budú profitovať. To je pre mňa taká rýchla analýza k čomu tam došlo. My máme proste trumpovských Republikánov a potom máme tých Republikánov mainstreamových. Samozrejme, že tí politici sa vyvíjajú, kto bol taký včera, nemusí byť taký dneska. Ale to delenie proste trvať bude a to delenie bude Republikánsku stranu oslabovať. Na druhej strane si ja nemyslím, že by Demokrati mali oslavovať nejaký triumf. Ich dvaja hlavní predstavitelia sú Joe Biden a Kamala Harrisová, teda Biden, ktorému jeho senilita bráni už v základných úkonoch a Kamala Harrisová, ktorá ukazuje základnú neschopnosť plniť i tú rolu viceprezidentky. Nehovoriac potom o roli prezidentky, na ktorú ju hockto tipoval. Takže z tohto hľadiska si nemyslím, že by Demokrati boli v o dosť lepšom stave a zjavne tam tiež bude dosť významné delenie.

Roman Michelko: Ako vidíš ty výsledky midterm volieb?

Ľubo Huďo: Tie predpoklady boli, že to bude republikánsky valec. Získajú Snemovňu reprezentantov aj Senát. Snemovňu reprezentantov získali, Senát nezískali a ty si spomínal senátorku, ktorá odišla od Demokratov, ale napriek tomu, 51 ku 49. Ona síce odišla, nezávislá, ale zas si povedzme, že sú tam dvaja nezávislí Sanders a King a tí hlasujú za Demokratov. Jasné, že ju budú chcieť ovplyvňovať Republikáni, ale napriek tomu, že odišla, aj keby to bolo pol na pol, rozhoduje Harrisová. Tým pádom to majú Demokrati v rukách, toto je politické rozdelenie. Pokiaľ ide o Trumpa, je to určite republikánske zlyhanie, opäť tu boli spomínané štáty, Georgia a Arizona, kde vlastne prehrali kandidáti, v Georgii Walker, ktorého Trump podporoval, Lakeová, ktorá sa zase v Arizone sťažuje, že voľby boli sfalšované, lebo vyhrala Demokratka Hobbsová. Tí, ktorých podporoval Trump, zlyhali. Trump oznámil kandidatúru na rok 2024, ale tí Republikáni sú rozdelení. Ak by sme to zobrali, že Republikáni a Demokrati, kto uspel? Pozrime sa, teraz sa schvaľoval provizórny vojenský rozpočet v Kongrese vyše 800 miliárd, ešte Biden navrhoval, že ho zníži o 14 miliárd a všetci to odhlasovali. Nie je problém, tie peniaze idú na mzdy vojakov, na zbrane a lode, na podporu Taiwanu, a na podporu Ukrajiny. Takže, čo sa tam geopoliticky mení? Darmo sú jedni červení a druhí modrí, ak ide o expanziu a geopolitiku, tak idú obrovské peniaze na armádu. Jediný zaujímavý moment, ktorý tam je Marjorie Taylor Greene, Republikánka, ona požiadala o audit, na pomoc smerujúcu na Ukrajinu. Kam idú tie peniaze, ako sa využívajú, Republikáni to podporujú, prirovnávajú to svojho času, Obama vymenoval auditora, pre Afganistan , volal sa Sopko, možno že mal slovenský pôvod. Ten zisťoval, že tie peniaze idú na rôzne účely, že tam je korupcia, že to v podstate nejde na tie pôvodné ciele. Marjorie Taylor Greene poukazuje na to, a toto sa deje aj s Ukrajinou, vážení potrebujeme audit, presne zistiť, čo a ako , ale či sa o tom bude hlasovať, je otázne. Takže, ja by som to postavil takto, môžeme sa tu dohadovať, Trump, Biden, Republikáni, Demokrati, pozrime sa na vojenský rozpočet, čo stvára deep state, a kam tie americké sny, o nejakom novom americkom storočí smerujú.

Roman Michelko: Tam sa hovorí o tom, že ministerstvo zahraničných vecí je odstavené, že Pentagon a jastraby, majú oveľa väčšie slovo, ako kedykoľvek predtým. Asi bolo naivné si myslieť, že by sa zahraničnopolitická orientácia zmenila, keď budú mať Republikáni väčšinu v Kongrese. Čo sa skôr očakáva, že budú vyšetrovacie komisie okolo Bidenovho syna Huntera, to zrejme ho troška zašpiní. A každý, kto sa pozrie na Bidena vidí, že je najvyšší čas na výmenu. Otázka je, či tá sebareflexia funguje, lebo sa hovorí, že jediný koho môže poraziť Biden je Trump. Nie špičky politických strán rozhodujú o nominácií, ale primárky. Otázka znie, má podľa vás  DeSantis, ak by do toho išiel, tam sa musí ešte na Floride zmeniť zákon, vyhrať primárky proti Trumpovi, ale ak by to Trump nevyhral, tak sa môže stať, že pôjde Trump ako nezávislý, čo by totálne pochovalo Republikánov.Ako vidíte tú šancu, že by niekoho príčetného mohli dať Republikáni?

Ľubo Huďo: Spomínal si DeSantisa. Myslím si, že to je zatiaľ jediný reálny kandidát. Neviem,kto iný by mohol oponovať v rámci Republikánov. Trump, evidentne tieto voľby potvrdili, že tie jeho šance klesajú. Samozrejme, že voliči sa môžu rozhodnúť na poslednú chvíľu inak, a znovu sa môže oživiť ten jeho status, ako záchrancu Ameriky, a urobiť ju znovu veľkou. Je pravda, že tieto voľby niečo naznačujú aj v takzvaných swing štátoch, kde je vidieť, že sa to prelína na Demokratickú stranu. Jediná osobnosť v rámci Republikánov je guvernér Floridy v tomto štádiu, čo sa týka Demokratov úprimne poviem, ja tma nevidím osobnosť, ktorá by mohla ísť do súboja napríklad s DeSantisom.

Roman Michelko: Biden by to asi prehral. Ako vidíte tú šancu, nájde sa nejaká sebareflexia v rámci Demokratov? Nepamätám si, že by úradujúci prezident išiel do primárok, že by ho niekto vystriedal, v 20-tom storočí neviem.

Petr Drulák: To áno, ale ja si myslím, že štatisticky majú určitý limit. Pretože USA nikdy nemali prezidenta, ktorý je v takom stave, ako Joe Biden, myslím si, že tá súdna časť tej strany to musí brať do úvahy, inak idú na jasný masaker. Pretože, hovoríme o niečom, čo sa bude odohrávať o rok, rok a pol a nedá sa očakávať, že by sa ten zdravotný stav zlepšil. Už teraz má prezident Biden problémy zorientovať sa, kde je, s kým sa rozpráva, ja v tomto verím na nejakú sebazáchovu, že vytiahnu niekoho iného. Pri Republikánoch je to zložitejšie, DeSantis sa teraz profiluje ako výrazná figúra, ale zas rok je v politike dlhá doba. Uvidíme čo sa bude diať okolo DeSantisa, okolo Trumpa, ale na druhej strane táto situácia vyhovuje tomu, čomu sa hovorí hlboký štát. Politická scéna je dosť fragmentovaná, lídri sú úplne stratení, alebo sú príliš ďaleko, ako ten DeSantis, Amerika je zapojená nepriamo do konfliktu. Hrozí konflikt s tým hlavným rivalom, s Čínou, a z tohto hľadiska by som povedal, že ten hlboký štát má pomerne veľké pole pôsobnosti, ako málokedy predtým, pretože s Trumpom museli neustále bojovať. Oni ho vlastne 4 roky likvidovali, a teraz za Bidena nemajú nikoho, s kým by museli bojovať. Takže si robia čo chcú, a nevyzerá to, že by sa rysovala nejaká sila, ktorá by ich chcela krotiť. Aspoň vieme, komu táto situácia vyhovuje, vyhovuje im.

Ľubo Huďo: Ja by som to ešte v rámci Demokratickej strany, sa svojho času presadzovala teória, že Kamala Harrisová je vlastne tieňový prezident, že Biden je tá bábka, a ten bábkovodič je ona. Ale tá v podstate politicky zlyhala a sklamala, aby ona bola tou osobnosťou, ktorá nahradí amerického prezidenta, a ona bude kandidovať, myslím si, že je to nereálne.

Roman Michelko: Mňa ešte taká paralela napadá, pred 15-timi, 20-timi rokmi rozdeľovalo Republikánsku stranu, hnutie Tea Party. Preto aj niektorí radikálni kandidáti prehrávali, a nešli na tú úroveň, keby bola strana konsolidovaná. Čo deštruuje túto stranu viac, Tea Party pred X rokmi, alebo teraz Trump, verzus štandardní Republikáni.

Petr Drulák: Tak Trump je dedič Tea Party podľa mňa, to znamená, že tí predstavujúci Tea Party, išli potom k Trumpovi, pretože on predstavoval mocenské centrum. Je to prúd, ktorý je v Republikánskej strane dlhodobý, pred Tea Party bol Buchanan.

Roman Michelko: Ale on bol marginálny.

Petr Drulák: No, ale v tom New Hampshire, v tom čase, mal celkom slušný výsledok v primárkach, tým chcem povedať, že v tejto časti toho spektra, ten pohyb je, a Trump bol ten, ktorý tomu dokázal dať hlas, a politickú prítomnosť. Čo tá Tea Party úplne nevedela, a ten Buchanan to vedel ešte menej. To, že tam tento prúd je, a čaká, to je pravda.

Ľubo Huďo: To je ten ultrakonzervatívny prúd. A to súperenie, ktoré existuje v rámci Republikánskej strany, a to by som chcel povedať, to je ako v tých swing štátoch, že sa to prelína z Demokratov, na Republikánov. A v rámci Republikánskej strany je ten ,,swing“ proces, tí miernejší, a tí ultrakonzervatívni.

Roman Michelko: Demokratická strana je extrémne široká. Cortesová povedala, že je absurdné, že ona a Biden sú v jednej strane, tam má to sesterstvo. Samozrejme, že títo ľudia nemajú šancu vyhrať. Aký je teraz pomer u Demokratov? Progresivisti narastajú, alebo stred narastá? Pokiaľ sa stane z Demokratickej strany taká strana, ktorá bude mať silnú takúto progresívnu frakciu ako Cortesová a jej ďalšie súputníčky. V New Yorku je to v poriadku, tam chytili 62%, Pelosiová, ktorá je stredová, mala 82%. Ako teda vyzerá vôbec štruktúra tej Demokratickej strany?

Ľubo Huďo: Myslím si, že tam je skôr príklon k tomu progresivistickému krídlu, tak sa dostali do tých dobrých pozícií, a súvisí to LGBTI, Black lives matters, a všetky tieto hnutia, a tie myšlienky, oslovujú mladých ľudí. To oslovuje práve tie etnicky zmiešané skupiny, takže práve tam oni zaberajú.

Roman Michelko: Ale vo swing štátoch je to mimo, tam musíš byť stredový.

Petr Drulák: Ale ono sa to dosť vyvíja. Napríklad tá Alexandria Ocasio-Cortes , to je postava, ktorá formuluje určité veci. Nemyslím si, že by ona mohla ašpirovať na rolu vodkyne, ale podstatné je, že tá ideológia ovládla mainstream  Demokratickej strany. To je vidieť napríklad na tom Bidenovi, z toho sa stala zábava, robia sa prestrihy. Ako dnes hovorí Biden o rase a o LGBTI, a potom, ako o tom hovoril pred 20-30timi rokmi. On má nevýhodu, že je v tej politike 50 rokov. Tie stanoviská, ktoré zastával v 80-tych, 90-tych rokov by dneska boli ako ultrakonzervatívne krídlo Republikánskej strany. To bolo úplne mimo Demokratickú stranu, tam je vidieť, čo znamená ten progresivizmus. Tí ľudia ako Biden hovoria veci, ktoré by boli pre nich pred 30-timi rokmi úplne nepredstaviteľné. Ja si myslím, že v tej Demokratickej strane je toto diškurz, ktorý je povinný. A i ten Bernie Sanders, ktorý predstavuje takmer európskeho socialistu, aj ten ide v tomto prúde.

Roman Michelko: Warrenová taktiež.

Ľubo Huďo: Treba ešte zdôrazniť, že ten progresivistický kurz má podporu u silných hráčov, a to sú Big Tech, veľké spoločnosti, taktiež v deep state sa presadzuje táto ideológia. A médiá tak isto, tie najväčšie, silné média presne v tomto, ako je to u nás celý ten mainstream, tam vládne tento progresivistický duch. Demokrati môžu hľadať nejakú osobnosť, zlyhávajú v tomto, ale tú propagandu, a tú technologickú stránku ,majú na svojej strane.

Roman Michelko: Neviem, či ste zaregistrovali, ale Elon Musk povedal, že ak bude kandidovať DeSantis, tak ho bude podporovať. Čiže nie Trumpa, a aj dcéra sa nejak dištancovala od jeho kampane.

Ľubo Huďo: Musk je fenomén, teraz, najnovší fenomén.

Roman Michelko: Každopádne môžeme konštatovať, že v rozvale je aj Republikánska, aj Demokratická strana. Tretia cesta nebude, cesta hľadania nejakej konsolidácie, bude veľmi problematická. Čo je dosť problém, keďže je to stále hlavný svetový policajt. Možno, keď budú vyšetrovacie komisie riešiť Huntera, čo je absurdná vec, tak  Demokrati pochopia, že nie je iná šanca, ako vystriedať Bidena. Mimochodom v Delaware, sa stal pred 50-timi rokmi senátorom, takže áno je 50-rokov v politike.

Petr Drulák: Ono tie vyšetrovacie komisie môžu nakoniec tým Demokratom vytrhnúť trň z päty, pretože ak Joe Biden povedal, že chce kandidovať, tak 90% Demokratov musia byť úplne zdesení. Takáto vyšetrovacia komisia, ktorá mu vysvetlí, že nemôže kandidovať z tých a tých dôvodov, pretože syn jeho narobil tak strašné škandály. Takto elegantne vyrieši ten problém.

Roman Michelko: Dúfam, že jeho manželka mu povie z hrušky dole, už koniec. Dobre môžeme prejsť….

Ľubo Huďo:  Keď sa tu bavíme, Republikáni, Demokrati. Ak sme spomínali Simenaovú, tú nezávislú senátorku, ona spomínala, že je proti skazenému politickému systému. Lebo áno, je skazený ten systém. Ale, že sa chce rozhodovať podľa svojho štátu, ona je za Arizonu a podľa záujmov USA. Tak, tento princíp keby fungoval, nadstranícky v podstate, čo je v záujme štátu. To by bol možno iný politický systém, ale je v teoretickej rovine a je jedno, ktorá s tým prichádza. Otázne je, ako bude hlasovať v tom Senáte.

Roman Michelko: Tretia strana sa v USA nikdy neuchytila. Dobre, poďme k najzásadnejšej téme dneška, určite aj poslucháčov  a divákov najviac zaujíma, situácia na Ukrajine. Skúsim povedať súčasný stav. Nebudeme riešiť minulosť a podobne, zdá sa, ako keby bol pat. EÚ povedala, budeme Ukrajinu podporovať dovtedy, dokedy bude treba. To je ako asociácia, keď Draghi povedal pri Grécku: ,,Zachránime euro, nech to stojí, čo to stojí.“ Neexistujú také sumy, neexistuje také sebazaprenie, ale euro udržíme, aj keby to neviem čo stálo. Tak teraz je to v takomto garde. K čomu to môže viesť, vieme, že najnovšia vec, zastropovanie ceny ropy. Zákaz poisťovania a nátlak na poistné spoločnosti. Môže to vážnejšie poškodiť Rusko? Je vôbec nejaká reálna predstava ako to riešiť? Je možný nejaký kompromis? Je možné, že nastane nejaká zmena na bojovom a diplomatickom poli? Je dnes v tomto konflikte pat, alebo to vidíte inak?

Ľubo Huďo: Myslím si, že teraz momentálne ani jedna, ani druhá strana, nemá záujem ustúpiť. Čo je pochopiteľné, otázka Ukrajiny, do konečného víťazstva budeme bojovať, NATO ich bude podporovať, prostriedky sú, sankcie a tak ďalej. Ukrajina neustúpi, hovoríš, je to patová situácia. Ja sa obávam, keď prejdem hneď nakoniec, že to môže byť taká otvorená rana, ako je Izrael od roku 1948. Neustále konflikty, desaťročia, neustále. V tomto prípade, Ukrajina a Rusko doplácajú jedni, aj druhí. Ukrajina neustúpi v tomto smere, lebo je to proxy vojna, a jednoducho NATO, Pentagon, razia túto taktiku. Keby sme chceli nejaký kompromis, veď tu kompromis bol. Teraz, keď sa priznala Merkelová pre Die Zeit, že Minské dohody boli kvôli tomu, že počkáme, keď sa Ukrajina postaví vojensky na nohy. Čo Merkelová povedala, keby sa Rusko v 2015, teraz to nie je podpora vojny, ale keby sa Rusko rozhodlo konať, tak už má Ukrajinu vyriešenú v tom štádiu, pretože vtedy nemali tie prostriedky. Takže čo sú európske hodnoty klamstvo? Minské dohody dohodneme, neplníme ich, ale medzi tým vyzbrojujeme Ukrajinu, aby mala na vojnu. Tu riešenie bolo, a v tých Minských dohodách predsa bolo, pre Donbas decentralizácia, a zvláštny štatút pre určité okresy v Luhansku a v Donecku, a nebol by žiaden problém, nebol by konflikt. No možno by bol, možno nie. Potom by sme mohli hovoriť po tejto dohode, keby Rusko vtrhlo na Ukrajinu, a rozpútalo by vojnu, áno, majú imperiálne snahy, nedodržiavajú dohody.  A situácia je taká, aká je, a má to svoje korene v 90-tych rokoch, ale poďme k tej situácií. Kompromis od Ruska, dobre požiadavky od Ukrajiny, Rusi sa stiahnu z Donbasu, stiahnu sa z Krymu, stiahnu sa za svoje hranice. Aký je výsledok a perspektíva? Už len z toho pohľadu, nebudeme si to idealizovať, oni nás tu presviedčajú, že dobro a zlo. Že Ukrajina a NATO je dobro, a Rusko je zlo. Stačí sa pozrieť na históriu Ukrajiny a činy, ktoré vykonala, etnicita. Budú vám hovoriť európske hodnoty, ale Ukrajina vždy bojovala za etnicky čistý štát. Likvidovali Poliakov, Rusov, Židov, keď sa dostali teda k moci, tá skupina okolo takzvaných patriotov. Hovorím takzvaných, lebo to je už šovinizmus, nie presadzovať národné záujmy, ale likvidovať všetkých dookola, a etnicky si vyčistiť štát. Teda, ak by Rusko urobilo to, čo chcú, viete si predstaviť, čo by sa stalo na Donbase a na Kryme? Etnické čistky, tí, ktorí by tam zostali, všetci by boli kolaboranti, jednoducho by to tam čistili tak isto, ako to chcel Azov, a dopadlo by to katastrofálne, takže tých ľudí by tam nechali napospas. To neznamená byť fanúšikom Ruska alebo Ukrajiny, tu sa treba pozrieť na reálnu situáciu. To, že z tejto strany je propaganda, že Rusko má tie imperiálne chúťky, vždy tie problémy boli Osetsko, Gruzínsko, teraz Ukrajina, vždy sa to odohráva pri ruských hraniciach. Čiže tu je snaha, aká je od 90-tych rokov, Rusko obkľučovať a zatlačiť. Nečudo potom, že Rusko dnes už stratilo nervy, jednoducho tá vojna vypukla, pretože ten tridsaťročný tlak, to podceňovanie, to provokovanie prinieslo to, čo prinieslo, že sa na to prepožičala Ukrajina, ten argument, tá situácia je patová, to čo si sa pýtal. Neviem si predstaviť, lebo tu by museli byť rozumné zložky, z jednej aj druhej strany, ale to bolo aj v Izraeli. Veď bola Nobelova cena mieru za to, a pokračuje fatva, pokračuje tá neznášanlivosť, nič sa vlastne nepohlo, takže sa obávam, že aj tam niečo podobné nastáva. Aj u nás táto pseudoprogresívna vláda príma propagáciu vojny, ktorá by mala byť stíhaná. Veď v záujme Európy je, aby nebol konflikt, to je prínos pre Európu, pre Nemecko, ktoré zomiera surovinovo. Je to katastrofa pre Ukrajinu, katastrofa pre Rusko. Ten argument, ale štát si má právo vybrať slobodne, ako sa rozhodne, veď určite. Ale od začiatku sa vie, od 90-tych rokov, že tá Ukrajina je červená čiara pre Rusko. Vedeli to v NATO, vedeli to na Ukrajine. Aký problém bol dodržať Minské dohody, svojím spôsobom garantovať akúsi neutralitu Ukrajine, aby ku konfliktu neprišlo, aby sa mu predišlo. Urobilo sa preto niečo? Nič sa preto neurobilo.

Roman Michelko: Ja len krátku, faktickú, k tomu. Tesne pred 24. februárom bola taká kyvadlová diplomacia, Macron mal dlhé rokovanie s Putinom. Keď sa vracal naspäť v lietadle, tak sa preriekol a povedal nejakú tézu o findlandizácií Ukrajiny. Na čo, oni všetci začali besnieť, a podobne, ale ako keby sa mne zdalo vtedy, že rokovaním mohol vtedy po obrovskom nátlaku, rinčali zbrane dosiahnuť viac, ako sa stalo. Ešte ak si zoberieme retrospektívu, čo sa dialo potom. Ukrajina v istej fáze, keď boli tie rokovania v Istanbule prišla so štatútom  Krymu na 15 rokov, ako keby naznačovali, že by mohlo byť medzinárodné referendum, že by bola Ukrajina možno ochotná. Ak by neprišiel Boris Johnson, ktorý povedal Zelenskému žiadne také, nebudeš vyjednávať, a tým pádom to skončilo. Ako to teraz vidíte?

Petr Drulák: Tak samozrejme, tá situácia ku konci minulého roku bola pre jednanie o mnoho jednoduchšia, ako je dnes. Nakoľko všetky tie strany utrpeli obrovské straty, ukrajinské straty sú obrovské, ruské straty sú významné, USA do toho veľa investovali, Európania do toho veľa investovali, takže akýkoľvek kompromis je o mnoho ťažší, ako bol v minuloročnom decembri, alebo v tohtoročnom januári, kde sa to riešenie skutočne ponúkalo. Ponúkala sa neutralita Ukrajiny, že bude záväzok jasný, že Ukrajina nevstúpi do NATO. Samozrejme, aj vtedy by bola veľmi ťažká otázka, aký bude štatút Krymu, aký bude štatút Donbasu, je možné, že Rusko bolo pripravené, ten Donbas vymeniť. Krym si myslím, že Rusko nikdy vymeniť nechcelo, pretože od okamihu, kde ho obsadilo, pričlenilo k sebe a povedali, že toto územie je pre nás natoľko strategicky dôležité, že sa ho nikdy nevzdáme. Dnes je to slovo pat celkom na mieste, ale je to taký divný pat, pretože pat je vlastne chvíľa, kedy sa to veľmi nehýbe. Ale tu ten pohyb vlastne je, a ten pohyb je strašný. Je to deštruktívny pohyb voči Ukrajine, tie ruské delostrelecké, raketové útoky ničia Ukrajinu, a budú ju naďalej ničiť v podmienkach prichádzajúcej zimy. To znamená, tie nasledujúce tri, štyri mesiace, budú pre Ukrajincov nesmierne ťažké. Takže to je jeden moment, ktorý hovorí, že je to zvláštny pat. A druhý pat je to, že je tu nukleárna veľmoc, Ruská federácia, a je tu tendencia zo strany Ukrajiny, ten konflikt rozšíriť. To znamená, zatiahnuť do neho Európu, tá tendencia je jasná. Chápem, Ukrajina ten záujem má, samozrejme, to ukrajinské vedenie si hovorí, že ťažko môžeme tento tlak vydržať, pokiaľ tam nebudú ďalší zapojení.  Ak sa tam zapojí NATO, tak sme na pokraji 3. svetovej vojny a nukleárneho konfliktu, ktorý má potenciál zničiť svet. V tom je tá situácia hrozne nebezpečná, a v tejto chvíli si myslím, že áno, žiadna z tých strán, nie je pripravená jednať. Rusi by možno boli ochotní jednať, lebo možno tie územia, ktoré kontrolujú, tak by sa s nimi uspokojili. Na druhej strane Ukrajinci, ktorí toho toľko vybojovali a myslia si, že možno môžu posúvať tú hranicu ešte o nejaké kilometre ďalej, tak jednaniu nie sú naklonení. Na druhej strane čelia tej ťažkej deštrukcii. Pre mňa je tá otázka, ako vlastne prebieha debata medzi Kyjevom a Washingtonom, pretože v Ukrajinci v tom hrajú vlastnú rolu, ale tá ich rola, je do veľkej miery limitovaná tým, čo si praje Washington. Teda ako dlho sú Američania ešte pripravení celú tú vojnu financovať a podporovať. Pre mňa je to vec, ktorá je úplne iracionálna, je to desivé, je to strašné, čo sa tam deje a považujem to za obrovské zlyhanie Európy. V tom zmysle, že európske štáty sa vzdali akejkoľvek vlastnej role. Hrajú tú rolu, ktorú im predpíše Washington, a ktorú im pripomína neustále Londýn. Tu je os Londýn – Washington.  Európske štáty Nemecko a Francúzsko sa do tohto nechceli dostať, pokúšali sa o určitú diplomatickú iniciatívu, ale zistili, že nemajú s čím hrať. Takže v tejto chvíli, sa správajú, ako vazali USA. Je to vec, ktorá ničí ich ekonomiky , je to vec, ktorá ničí nás všetkých. A hovorím si, kedy príde ten moment, keď sa začne Európa búriť, kedy sa začne búriť diplomaticky voči tomuto diktátu, alebo dôjde k tomu, že sa začnú búriť tí ľudia, ktorí pochopia, že tá ekonomická kríza ich pripravuje o dôstojný život. Je to divný pat, pretože ten pat medzi Izraelom a Palestínou je taktiež veľmi krutý, ale zďaleka, nemá taký charakter ako to, čo sa teraz odohráva vo východnej Európe.

Roman Michelko: Navyše Izrael mal viacero víťazných vojen, a tam sa nedohodol mier.

Ľubo Huďo: Ale Palestínčania nemajú za sebou veľmoc, ktorá by viedla určitú proxy vojnu. To je ten moment, Izrael má jadrové zbrane, tak isto ako ich majú Rusi, ale v tom konflikte s Palestínčanmi, tam tá jadrová apokalypsa nehrozí. Zatiaľ čo tu to šialenstvo v rámci Pentagonu  a ruskej reakcie a naopak, to vyhecovanie tej atmosféry, tu je to nebezpečenstvo. Tu sa spomínalo vazalstvo, čo je paradoxné, tu je väčšie vazalstvo v strednej a východnej Európe. Naposledy mal Macron celkom rozumné vyhlásenia, v CBS dával rozhovor a povedal, že bojujeme za rovnaké princípy ako USA a Európa, ale my platíme oveľa viac. Veď my nakupujeme ropu, plyn od vás 6násobne viac, ako platíte vy ,Američania. Čiže, už Macron ich panáčik, im niečo naznačil. Vážení, čo je toto za spojenectvo transatlantické a navyše vieme, čo sa odohralo u nás, je to síce už politická mŕtvola, pán Šebej, predseda zahraničného ,výboru, ktorý nazve Macrona ruským užitočným idiotom. Prečo? Lebo Macron si dovolí povedať, že treba mať komunikačný kanál s Putinom, treba s ním telefonovať. Dajme Rusom nejaké záruky, ak by po tých zárukách boli Rusi agresívni, potom máme právo hovoriť, je to imperiálna veľmoc. Boli im dávané záruky, ktoré nie sú na papieri v 90-tych rokoch, spochybňuje sa to, pričom oni sa na to spoliehali. Hovorí o tom znovu Putin, boli tie záruky, pozrite, nič sa z toho nedodržiava. Pozrite sa Macron povie, že treba tu záležitosť riešiť inak ako vojnou, je zrazu ruský užitočný idiot. A kto to hovorí, Šebej, ktorý bol americký užitočný idiot, žiaľbohu, sa to premieta, nehovoriac o našich médiách hlavného prúdu, je to protiruská hystéria, štvanie militaristické, plus ministri do toho, u nás minister Naď, to je ako škoda hovoriť. Takže tá atmosféra namiesto toho, aby sa to riešilo, to by bolo v záujme Európy, nie stupňovať konflikt, nie snívať, že vyženieme, dorazíme Rusov. Len tak obrazne, dobre, aj keby sa to podarilo. To, čo by to spôsobilo v Rusku, dobre aj keby  sa Rusi stiahli z tej Ukrajiny. Doma by to spôsobilo absolútny kolaps, to by neustál nikto. Kto by sa dostal k moci, čo by nastalo, respektíve nastal by nejaký rozpad? Vieme si to predstaviť, veď čo znamená Sýria, Irak, Afganistan po rozpade? Čo to prinieslo, imigračné vlny, obrovskú vlnu kriminality. Keby niečo také nastalo v Rusku, čo by zostalo z Ruska?

Petr Drulák: Predsa len je tam zaujímavá analógia s tým  izraelsko-palestínskym konfliktom, predsa len o Izraeloch sa traduje, že mali niekoľko ponúk. A že všetky odmietli, a že každá ďalšia ponuka bola horšia ako tá predtým, to sa hovorí, že od tých 90-tych a vyčíta sa to Arafatovi a jeho následovníkom, tam predsa je určitá analógia s tou Ukrajinou. Ešte pred tým rokom bola nejaká možnosť, ako to vyriešiť pre tú Ukrajinu, ktorá by minimalizovala deštrukciu a minimalizovala by to poníženie tej Ukrajiny. Ja si myslím, že čím dlhšie to bude trvať, tým dlhšie to bude pri tom okne. Bude viac zničená, a bude musieť pristúpiť na to, že časť jej územia, územia, ktoré ovládala pred rokom 2014,  bude proste patriť Rusku, iné východisko tam bohužiaľ nie je. Ja nehovorím, že to je správne, že je to dobré, je to výsledok určitého imperiálneho pôsobenia. Ale proste takto to chodí, Srbi o tom vedia svoje, tiež prišli o časť územia. Síce sa s tým nezmierili, ale až do dneška neviedli novú vojnu. Otázka je, či tá situácia na Balkáne sa nedostáva do podobnej situácie. Podobne ako tí Srbi, sa s tým zmierili, ja si myslím, že tej Ukrajine neostane nič iného. Proste časť toho územia stratí, plus bude úplne zničená, a čo je celkom zrejme, že nemôže od Američanov počítať ani s dolárom na obnovu. Toto Američania nerobia, oni vedú vojnu, a keď sa stiahnu, povedať to, už je na vás Európania. Už Američania, v tej našej transatlantickej deľbe práce vedia, ako to bude. Oni tam teraz dajú niekoľko desiatok, možno stoviek miliárd, na tú pomoc vojenskú, to je možné. Ale výstavba a obnovovanie Ukrajiny, to bude z európskych peňazí. Teraz je otázka, chce Európa hrať túto rolu, má Európa vôbec na to? Bude v priemyselnej kríze, kvôli zeleným nezmyslom, kvôli tomu, že nebude plyn, kvôli tomu, že bude musieť zachraňovať Taliansko. Či proste máme na to, hrať túto rolu, pokiaľ si to toto niekto v Európe dokáže spočítať, na základe toho povedať, páni ,tento konflikt je treba ukončiť aj za cenu, ktorá sa nám nepáči. Ale ktoré sú možno lepšie ako tie, ktoré budú za rok, za dva.

Roman Michelko: Ja teraz skúsim advokáta diaboli, lebo skúsim použiť argumenty druhej strany, aby sme ich mohli prípadne vyvrátiť. Prvá a základná vec, áno, tento rok je to ešte ťažké, ale diverzifikácia energonosičov je v pohode, už dnes je Stredozemné more plné tankerov na skvapalnený plyn. Jediný problém je urobiť terminály, ktorý stlačený plyn dajú na normálny plyn, urobia sa nové cesty. Cena bude o rok, rok a pol vyššia, ako bola predtým ale nebude to žiaden extrémny výkyv. Zaplatí za to Rusko, môže dodávať Číne, ale tam nemá kapacitu plynovodov. Môže dávať s obrovskými zľavami Indii, povedzme ropu, ale výpadok a strata lukratívnych trhov ho ťažko zabolí. Je to proxy vojna, to znamená USA majú jasný cieľ, extrémne odstaviť konvenčnú silu Ruska. Robia to rukami Ukrajincov, a USA iba dodáva zbrane, to je trvalo udržateľné, to nie je problém, svoje staré arzenály si tam dá, bude tam dávať Himmarsy. Akákoľvek zdržanlivosť, ktorá bola prvé tri mesiac, čo sa týka vyzbrojovania Ukrajiny, oni majú neobmedzený kredit, ako bol za druhej svetovej vojny, zákon o pôžičke a prenájme. Ukrajinci majú neobmedzený kredit na armádnu techniku, na špičkové zameriavače, špionážne britské a americké zdroje vedia presne zamerať. Hrá sa podľa mňa aj s procesmi v Rusku, v Afganistane boli za desať rokov také straty, aké sú za 8 mesiacov na Ukrajine. Veľmi dlho sa rozhodoval Putin o čiastočnej mobilizácií, hovorí sa o druhom kole. Nemôže aj ruská spoločnosť byť erodovaná, opotrebovacia vojna, ktorá skončí nejako tak, že príde nový Jeľcin, lebo toto je možná alternatíva, na ktorú hrá Západ.

Petr Drulák: V podstate Západ, pokiaľ má nejakú stratégiu, ktorá mne uniká, tak to môže byť, stratégia na zmenu režimu. To je jeden z tých cieľov, ktorý občas prebleskne, ktorý nevedome povedal Joe Biden. Otázka je, či to mal v nejakých tajných dokumentoch, alebo sa iba preriekol. To je niečo, čo by dávalo zmysel, ale ako už bolo povedané, keby náhodou došlo k tomu, že by v rámci ruských štruktúr uchýlili k tomu, že chcú nahradiť, alebo odstrániť Putina, tak, čo je potom tá alternatíva. Nemyslím si, že by sa nám rysoval jeľcinovský liberál. Tam naopak môže prísť ešte niečo oveľa tvrdšie, operovať s touto alternatívou, mi príde naozaj šialené. Keby skutočne došlo k rozkladu režimu, to znamená k spontánnemu vývoju, tak vznikne ozbrojený chaos, to je presne to, čoho sme sa celé 90-te roky najviac báli. To je to, čoho sa bál Západ, hlavne, aby v tom rozpade Sovietskeho zväzu nevznikol ozbrojený chaos a odrazu ste trebárs nemali 5 jadrových veľmocí. To znamená, každá armáda si obsadí nejaké sídlo, a vyhlási si svoj vlastný štát a začne s tým hrať. To sú predsa scenáre, ktoré sú úplne šialené, aj keby to skončilo iba tým, že sa pustia len do seba. Ťažko si predstaviť, že by sa to nerozlialo ďalej, mne príde takéto plánovanie úplne šialené. Samozrejme, že tá situácia Rusku ekonomicky neprospeje, Rusko za to platí veľkú cenu. Preto si myslím, že Putin urobil chybu, že to nebolo správne rozhodnutie, bola to veľká chyba a Rusko za to zaplatí. Ale nie je to tak, že by sme mohli očakávať, že sa Rusko za niekoľko málo rokov, kvôli tomuto ekonomicky zrúti. Proste nezrúti sa, to zase tá ekonomika si dokáže nájsť určité cesty. Bude tam uťahovanie opaskov, môže sa spoločnosť búriť. Na druhej strane, nesmieme podceňovať ten patriotizmus, ktorý sa tam bude dostávať do šovinistických obrátok. Putin je kritizovaný i sprava, nie je kritizovaný iba tými, ktorí si vojnu neprajú. Je kritizovaný aj tými, ktorí hovoria, že je nie dôsledný, že je mäkký, že to nevie. Vy ste upozornili na jeden veľmi nebezpečný trend, že ten Západ mal určité zábrany, pokiaľ ide o dodávky tých zbraní. Tie zábrany postupne padajú, samozrejme sa otvára nebezpečenstvo eskalačnej reakcie Ruska. V okamihu, keď dôjde k tomu, že západné zbrane začnú zasahovať ruské teritórium. V tej chvíli, bude Rusko považovať za legitímny cieľ aj tie cesty, ktorými sa tie zbrane dodávajú. Nie len nutne na Ukrajine, môže to byť aj mimo Ukrajinu, môže to byť v Baltskom mori, môže to byť v Stredozemnom mori. Už sa dostávame do stretu Ruska a tých, ktorí tam tie zbrane dodávajú zo štátov NATO. To je presne tá eskalácia, ktorá predstavuje obrovské nebezpečenstvo, ktorému sa tá súdnejšia časť Európy snaží vyhnúť. To pokračovanie je veľmi nebezpečné, a každým dňom sa zvyšujú náklady pre všetky zúčastnené strany, ale že dôjde aj nehodou k tomu, čo vyvolá nukleárny stret.

Ľubo Huďo: To je veľmi nebezpečná karta, ten rozvrat, ktorý by mal nastať v Rusku. Je iné, ale aj už to ma katastrofálne následky, keď sa destabilizujú krajiny, niekde na Strednom východe, alebo v Strednej Ázii. A destabilizácia Ruska čo by spôsobila, katastrofálne následky, keď sa rozprávame, kto v Demokratickej strane, kto v  Republikánskej strane. Kto namiesto Putina, Šojgu, Prigožin, skupiny ako Wagnerovci, tí landlordi ako sú v Afrike. Tí majú ,,len“ samopaly a pištole, ale títo budú mať jadrové zbrane a nenormálny arzenál. Teraz takéto skupiny, keď si budú deliť Rusko, čo by to znamenalo. Tie dôsledky, toho pseudovíťazstva budú katastrofálne, pre Európu, pre Áziu, pre celý svet. Takže to je ako zvrátená predstava. Aký by mal byť ten vývoj? Roky sa o to snažia, robí sa to cez mimovládky, robí sa to cez médiá, robí sa to cez určitých ľudí, Navaľnyj, Nemcov. Tí neoslovili Rusov, takže aká je predstava, keď padne Putin, vyjde Navaľnyj z väzenia, a bude novým demokratickým predstaviteľom Ruska, absurdné. Tá predstava ničiť Rusko, ničiť ho ekonomicky, vojensky, dostať ho do konfliktu, na tom usilovne pracujú. Ale ten ďalší vývoj, následky budú aké, to nie je len o osobe Putina. Všetko sa sústredí, keby tam nebol Putin. Bol by tam niekto iný, tak isto by bránil Ruské záujmy. Skôr, či neskôr by došlo ku konfrontácií, všimnite si, keby bolo Rusko pre nich ideálne za Jeľcina. Opilec, okolo ktorého skupina oligarchov vypredával Rusko, slúžila západným záujmom a vtipné bolo, že opitý schádzal z lietadla, Clinton zahral na saxofóne, to bola idylka, dospelo to do tohto štádia, nebezpečného pre všetkých. Tu, keď uvažujú,  povedal by som, zvrátené postavy na našich ministerstvách o nejakom víťazstve. To víťazstvo môže končiť jadrovým konfliktom, a neviem potom aké riešenie chcú hľadať. Toto je fakt hra s ,,jadrovým“ ohňom.

Roman Michelko: Najsilnejší argument, ktorý používa mainstream európsky a svetový je, že nie je možné dovoliť, aby agresor vyhral, že to je politika appeasementu, raz to tu bolo. To je ultima ratio, koniec. Čo sa dá s týmto robiť?

Petr Drulák: Základný problém je, že medzinárodná politika nie je nejaké morálne cvičenie. To nie je otázka dobra a zla, v medzinárodnej politike hľadáme stabilitu, ktorá prinesie čo najmenej škôd. V okamihu, keď sa pustíme do týchto úvah, tak sa dostávame do ťažko riešiteľných etických úvah. Ktoré potom vedú k obrovským katastrofám, ono to tak vyzeralo, že USA sa poučili po vojne vo Vietname, pretože tam presne išli s tými najväčšími ideálmi, že tam musia čeliť komunistickej agresii, expanzii komunizmu, a že je to boj za slobodu a demokraciu. Skončilo to veľmi zle, a USA sa z toho na čas poučili. Po tej Studenej vojne, USA dostali dojem, že sú jediným garantom svetového poriadku. Tak potom opäť prichádza ten moralizujúci diškurz. Sama Amerika bola niekoľkokrát agresorom, v prípade tej druhej Bushovej vojny v Iraku, nemyslím tú prvú, kde bol agresorom Irak proti Kuvajtu. Ale potom v tej druhej, na základe myšlienky USA zahájili agresiu. Akým spôsobom sa chovali na Blízkom východe, v Severnej Afrike. Tých agresorov máme celkom dosť, a sú aj našej strane. Samozrejme, že to robí Rusko, dopúšťa sa vojnových zločinov. To je zrejmé, bohužiaľ v medzinárodnej politike sa snažíme, pokiaľ je v rukách rozumných ľudí,  to utrpenie a tie náklady minimalizovať. Ten kurz, ktorý nastolila Európa a USA, je eskalácia tých nákladov, eskalácia utrpenia, pretože to hrá do nôt americkým záujmom. Samozrejme Rusko, ktoré bude oslabené, bude poničené, bude oveľa menším problémom v prípade čínsko-amerického konfliktu, na ktorý sa Američania trvalo pripravujú. Aj tam je v podstate cynický kalkul, tam nejde o pravdu a dobro. Američania potrebujú, aby Rusko bolo čo najslabšie, pretože ten hlavný nepriateľ je Čína. Ako keby si neuvedomovali, že tou svojou politikou, tých Číňanov a Rusov zbližujú. Oni dúfajú v to, že nejakým spôsobom definitívne rozbijú čínsko-ruské priateľstvo týmto konfliktom, pretože dôjde k zmene režimu, k zmene ruskej mentality, alebo k znovuosídleniu Ruska, neviem, k čomu by muselo dôjsť. Tým budú mať voľné ruky ku konfliktu s Čínou, tie morálne argumenty maskujú geopolitický záujem. Je to morálne vydieranie, je to hlúposť, a hlavne je to niečo, čo stupňuje ľudské utrpenie. Preto je pre mňa moralizácia medzinárodnej politiky absolútne neprijateľná.

Roman Michelko: Ako to vidíš ty?

Ľubo Huďo: Politický realizmus, čo tu zaznelo, a vlastne, celý čas sa o tom rozprávame. Je to utrpenie aj pre Rusov, aj pre Ukrajincov, doplácajú na to jedni aj druhí. Otázka morálna a útočníka, keby sme brali otázku útočníka, tak by sme sa museli posunúť do roku 2014, a útoky na civilnú štruktúru a civilistov na Donbase. Takzvaná antiteroristická operácia, už tu by sme mohli hľadať útočníka. Nehovoriac o tom, čo tu zaznelo v súvislosti s Američanmi, Srbsko, bombardovanie. Toto môžeme teoreticky preberať, ale politický realizmus, ukončenie vojny, aj keď je to teraz zdanlivo nereálne. To má význam pre Európu, môžeme sa baviť o Číne o USA. Čo by bolo najviac výhodné pre Európu? No, aby tá vojna skončila, je to výhodné pre Európu, pre Ukrajincov, pre Rusov. Tam by mali smerovať aktivity zodpovedných politikov, o médiách, ani nehovoriac. Novinári sa podieľajú na vojnových zločinoch, pretože podnecujú tie konflikty. Keď si zoberieme paradoxne, keď bola vojna vo Vietname, americké médiá búšili do vlády, a podporovali odpor k tej vojne, a ukončenie vojny. Odvtedy,od 90-tych rokov, americké médiá oslavujú každú vojnu. Každú vojnu podporujú, toho druhého nepriateľa vnímajú, ako niekoho menejcenného.

Petr Drulák: Ja by som možno k tomu dodal, to je jedna zo zásadných otázok, ktorej by bolo možné venovať nejakú ďalšiu debatu, ako sa skutočne premenila tá rola tých médií. Pretože ja ešte v 90-tych rokoch som bol vychovávaný tým, že ten hrdinský novinár je ten, kto rozkrýva machináciu moci. Kto ide proti tým mocným, nič im neprepáči, ak si pozrieme akú rolu hrá ten mainstream, tak to je úplne opačné. Oni chránia moc, a šijú do tých, ktorí sa snažia tú moc demaskovať. To je úplne zvrátená rola mainstreamových médií. To je niečo, čo neuveriteľným spôsobom škodí našej demokracii.

Roman Michelko: Chvalabohu, existujú aj alternatívne médiá, takže oni už nemajú monopol.  Dám ešte poslednú otázku, ten zásadný bod zlomu musí nastať aj v západných spoločnostiach. Hovorí sa o tom, že sankcie sú asymetrické, v tom zmysle, že nás to postihne menej, ako sankcionovanú krajinu. Dokonca tá kríza, ktorá vznikla z nedostatku a nárast cien, že to sa stabilizuje. Nájdu sa alternatívny dodávatelia, uhlie už dávno diverzifikovali. Niektoré ja neviem v Poľsku, uzavreté doly ,začínajú na novo otvárať. V Česku sa hovorí, že OKD znovu začne ťažiť, a tak ďalej. Čiže svet nie je absolútne závislý iba na ruských energonosičoch. Európa si vie nájsť alternatívu, samozrejme nebude to také výhodné, ako boli ruské energonosiče, ale nebude to taká katastrofa, akú sme zažívali na tých burzách. To znamená,môže vydržať dlho, že sa bude eskalovať nespokojnosť s vládami, to si myslím, že uhrajú. Že to nebude horšie, bude to lepšie, otázka znie: Ako dlho to vydrží? Nastane situácia, kedy Západ prestane vyzbrojovať Ukrajinu, lebo to je jediný spôsob, akým by mohli utlmiť túto vojnu. Otázka je, či im bude stať za to, tá prehra, že agresor získal svoje, a nebol potrestaný. Lebo toto sa mi zdá, ako kvadratúra kruhu, nevidím východisko. Sankcie budú bolieť čím ďalej tým menej, lebo sa diverzifikujú cesty a vyzbrojovanie Ukrajiny, z hľadiska západného sveta, nie je nič ekonomicky náročné. Kto dlhšie vydrží, a ešte posledná vec, bombardovanie, veľmi často používaný argument, Nemecko chcelo zrovnať so zemou niektoré mestá, Londýn bombardovaný, coventrizácia Anglicka, zrovnali jedno mesto. Briti nekapitulovali, nezačali rokovať, čiže dokiaľ tam nepríde noha vojaka, tak to nie je podmanené. Pokiaľ budú dostávať podporu, tak nevidím šancu, že by sa ten štát zosypal. Ľudia sa nejakým spôsobom adaptujú, časť odíde do Západnej, alebo Strednej Európy. Časť ostane a zvykne si, keď v Afganistane 30 rokov žijú vo vojne, možno aj Ukrajinci budú vedieť. V tomto zmysle, je vôbec nejaké, ale realistické, lebo teraz hovoríme o teóriách. Čo s takto namiešanými kartami?

Petr Drulák: Viete, ono je to postavené na takom optimistickom predpoklade, že Rusko diverzifikovať nedokáže, a Európa áno. Teraz je otázka, prečo by to tak malo byť? Pretože Európa, samozrejme,má možnosti diverzifikovať tých dodávateľov, tých najrôznejších surovín, má možnosť zmeniť svoju priemyselnú štruktúru. Tie možnosti má taktiež Rusko. Rusko nie je v tomto ohľade ekonomicky izolované.

Romna Michelko:  Ale nie za európske ceny. Čína a India nebudú toľko platiť.

Petr Drulák: No áno, ale my uvedomme si, že my taktiež nebudeme dostávať tie naše veci za ruské ceny. A ono, to nie je úplne triviálne, pretože práve významná časť nemeckého priemyslu, stála na tých lacných energetických cenách Ruska. Niektoré priemyselné odvetvia stratia svoju konkurencieschopnosť, väčšia časť ju stratí, pretože prídu o exportné trhy, napríklad v Číne. Takže z tohto hľadiska je flexibilita na obidvoch stranách. A ja neviem, či niekto z nás dokáže povedať, ktorá z tých ekonomík, sa s tým dokáže lepšie vysporiadať. S tými štrukturálnymi zmenami, ktoré vyplývajú z toho, že dochádza k radikálnemu utlmeniu ekonomických vzťahov. Neviem, či sa svet dokáže zaobísť bez ruského niklu. O ktorom sa toľko nehovorí, pretože sa hovorí o tých energetický surovinách, ale nikel je celkom dôležitý. Nikel je kľúčová surovina, ktorú potrebuje aj trebárs moderná IT ekonomika. Norilský Nikel je celkom dôležitý podnik, ktorý zdá sa, že dosť exportuje. Rusko zatiaľ exportuje všetko, potom do akej veľkej miery bude tá štrukturálna pecka. Vy ste sa predtým pýtal, na to zastropovanie tých cien. V okamihu, ak niekam pustite trh, a poviete, že trhové mechanizmy majú rozhodovať, tak to zastropovanie  začína byť dosť komplikované. To sa ukázalo aj pri tom maďarskom pokuse. To sa teraz ukazuje aj na medzinárodnej scéne, vy dosť dobre neviete zastropovať cenu. Ak ste na trhu, tak je to vyjednávaním, buď máte takú vyjednávaciu silu, že vám tu cenu zníži, alebo tu silu nemáte, a on vám to nezníži. To vaše zastropovanie cien je potom zbožné prianie.

Roman Michelko: No jasne, ja len krátku poznámku. Rok 1973, ropný šok. Západný svet sa s tým dokázal vysporiadať, aj dneska vidíme, že sa dynamizuje Green deal. Podstatne viac sa začína investovať do obnoviteľných zdrojov.

Petr Drulák: Problém toho Green dealu je, že on nie je v podstate dopočítaný. Aj bez tej vojny na Ukrajine, tam malo Nemecko deficit. Každý, kto sa trochu vyzná v energetike, Vám povie, že tam chýbali nejaké terawatty. V tejto chvíli sa deficit prehlbuje, je otázka akým spôsobom  na to budeme reagovať my, v jadrovej energetike. Pokiaľ by sme to vzali ako nejakú príležitosť pre jadrovú energetiku, tak  by mohla ešte Európa z toho víťaziť. I naša krajina. Československo bolo schopné stavať si tie jadrové elektrárne, viac menej, s ruskou pomocou. Pokiaľ by sme chceli toto obnoviť pod tlakom energetickej krízy, tak by bola príležitosť, že by sme dokázali stavať jadrové elektrárne a vyvážať. Ja neviem, či vôbec v tejto chvíli vôbec uvažujeme. Ak uvažujeme v dostatočne dlhom období, tak hocičo je možné. Ja sa obávam, že ten systém, tej Európskej komisie a EÚ, takéto niečo ani nedovoľuje. Vy tam v podstate tie veci ohľadom energetiky a priemyslu máte tak zregulované, že vy tam nemáte priestor vytvárať a podporovať vlastné odvetvia, ktoré by z vás mohlo urobiť globálnych šampiónov, pretože je to tak cez ten Brusel, tak zregulované. Tu sa stretávajú, ktoré tu skôr neboli, v tých 70-tych rokoch, mali tie štáty väčší priestor. Dneska sa tie veci dosť robia v Bruseli. Ten Brusel je neuveriteľným spôsobom zideologizovaný. Ja si nie som istý, že vie tak pružne reagovať, ako by si tá situácia vyžadovala.

Roman Michelko: Ako to teda vidíš ty? Ja len, ak bude Dukovany niekto stavať, tak asi Westinghouse, takže VVR to určite nebude, a myslím si, ani Číňania. Ako to vidíš ty, tú perspektívu, myslíš si že je šanca, že západné spoločnosti budú tak zradikalizované, aby zatlačili na politikov, aby zmenili svoju politiku, alebo jednoducho to ustojíme, a toto bude veľmi dlhý a ťažký konflikt.

Ľubo Huďo: Dlhý a ťažký bude, a ten tlak samozrejme sa dá vyvinúť, len zmenou napríklad zmena vlád, ktoré nebudú podporovať tieto tendencie, poslanci, ktorí v EP nebudú schvaľovať tieto veci. Tá koncepcia, odstrihneme sa od ruských zdrojov, to je ideologická koncepcia, ale komu to najviac nahráva, to, čo tu neustále hovoríme. Staré americké plány sú o tom, čo je najväčšie nebezpečenstvo pre svetovládu Ameriky. Spojenie ruských zdrojov a nemeckej technológie, a z toho silného hospodárstva, je zase vplyv na všetky naše ekonomiky. Toto všetci pociťujeme, dobre, odstavíme sa od ruských zdrojov, čisto ideologicky. Nahráva to americkým plánom, a budeme závislí od zdrojov z USA, z Kataru, a dajme tomu, z Nórska. Aké to je riešenie pre Európu. Je to tá správna perspektíva. Keď Európa, tak ako jej hovorí Brusel, zideologizovaný Green deal. Nóri začínajú ťažiť ropu, plyn, a pritom sú akýmsi ekologickým vzorom. A vraciame sa k týmto zdrojom, takže to si úplne protirečí. Čo sa týka Green dealu, čo sa týka ekonomickej perspektívy, aj čo sa týka závislosti, z toho budú ťažiť niekto iný, nie Európa. Je tu možnosť aj ekonomicky  zmeniť tieto veci. A samozrejme politicky, lebo  európske lokajstvo, keby prestalo, a začala by Európa robiť vlastnú politiku, ale to si vyžaduje národné vlády, ktoré by presadzovali tieto záujmy, na európskej úrovni a takto, možno je to ideálna predstava, ale ja si myslím, že reálna, zbaviť Brusel tej ideológie, a vybalansovať tú spoluprácu európskych krajín, nie v tomto štýle EÚ. Lebo toto je v podstate proti záujmom Európy, oni nám neustále hovoria, neslúžiť Rusku. Nebezpečenstvo Veľkého Ruska, ale zároveň sme lokajmi nejakej inej veľmoci. A neuplatňujeme vlastnú európsku politiku, v tom Európa zlyhala. To sa týka zdrojov, to sa týka ekonómie, to sa týka ideológie, čohokoľvek. Mali by sa spamätať, lenže vzdelávací systém majú v rukách progresívci, média tiež. Ľudia tieto informácie nemajú, my sme tu v úzkom kruhu. Tá skupina ľudí si to uvedomuje, aj časť voličov, lebo vidíme akí sú nespokojní. Koľko ľudí odmieta tú vojnu, koľko ľudí majú názor kam máme patriť. Pod Rusko, pod Ameriku, vlastnou cestou. Takže nie sú tí ľudia ešte celkom zmanipulovaní. Tá mediálna moc, ktorá ovplyvňuje to vedomie tých ľudí, a tým si volíme takých predstaviteľov. Potom tu máme takých prezidentov, takých premiérov, takých eurokomisárov, ktorí toto uplatňujú a likvidujú aj národné štáty, likvidujú aj Európu. No a tá šanca na zmenu je vždy, ak sa jej vzdáme, tak sa utopíme v skepse.

Roman Michelko: Nečakal som pozitívny koniec, a viac menej to tak aj vyznelo. Mňa len tak napadlo, že kto by mal vystriedať Fialu, Okamura, to sa mi nezdá celkom. Takže aj tie alternatívy, tá opozícia, ktorá to kritizuje, akú má silu? Ale dobre, myslím, že sme povedali veľmi veľa. Verím, že sme prešli zahranično-politické udalosti roka, nebola to optimistická prehliadka.

Ľubo Huďo: Až na záver.

Roman Michelko: Neviem, či aj ten záver bol optimistický. Lebo tie alternatívy nevidím až tak ružovo. Ďakujem našim dnešným hosťom, profesorovi Drulákovi.

Petr Drulák: Ďakujem aj ja.

Roman Mcihelko: A Ľubovi Huďovi.

Ľubo Huďo: Ďakujem.

Roman Michelko: Alternatíva žije, mainstream nemá monopol, budeme vám poskytovať informácie aj naďalej. Dovidenia, dopočutia.