Praha/Bratislava 2. júla (TASR) – Hoci v aktívnej politike strávil len približne desať rokov, bol to práve český ekonóm a politik Jan Stráský, ktorý viedol Československo v posledných týždňoch i mesiacoch jeho existencie. V druhej polovici roku 1992 bol posledným predsedom vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a po rezignácii Václava Havla z postu československého prezidenta vykonával od 20. júla do konca roku 1992 aj právomoci hlavy štátu.
Nenásilné rozdelenie Československa – aj to je jedna z výrazných zásluh poslednej federálnej vlády Jana Stráského. V sobotu 2. júla uplynie 30 rokov, odkedy začala úradovať.
Na čelo československej vlády sa postavil Jan Stráský po parlamentných voľbách, ktoré sa konali v júni 1992. Vládny kabinet pôsobil od 2. júla 1992 do 31. decembra 1992 a mal desať členov. Volebný víťaz v Českej republike – Občianska demokratická strana (ODS) – delegovala do vlády štyroch zástupcov. Víťaz júnových parlamentných volieb na Slovensku – Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) – piatich členov a jedno kreslo obsadila Kresťanská a demokratická únia – Československá strana lidová (KDU-ČSL).
Slovensko vo vláde Jana Stráského zastupovali Rudolf Filkus, bol prvým podpredsedom a ministrom kontroly, Milan Čič, zastával post vicepremiéra a predsedu Federálneho úradu pre hospodársku súťaž, Jaroslav Kubečka, viedol ministerstvo hospodárstva a súčasne bol poverený riadením ministerstva pre strategické plánovanie, Jozef Moravčík, stál na čele diplomacie a Imrich Andrejčák, zastával post československého ministra obrany.
V jednom z rozhovorov posledný federálny premiér Jan Stráský povedal, že jeho úlohou na poste predsedu vlády bolo obhájiť rozdelenie krajiny pred Európou, ubezpečiť európskych štátnikov, že „sa nemusia báť, že sa nedohovoríme“.
Federálna vláda mala pripraviť a navrhnúť podmienky hladkého fungovania dvoch zvrchovaných štátov s medzinárodnou právnou subjektivitou. Súčasťou programového vyhlásenia bola aj výrazná redukcia počtu a veľkosti ústredných orgánov štátnej správy, presun kompetencií zrušených a redukovaných orgánov na zostávajúce a presun dohodnutých kompetencií na orgány republík.
Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej republiky (ČSFR) schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR 25. novembra 1992, podľa ktorého mala federácia zaniknúť o polnoci 31. decembra 1992.
Pokojné rozdelenie Československa v búrlivej dobe po skončení studenej vojny označujú mnohí politici i historici za unikát. I preto dostalo pomenovanie „zamatový rozvod“ (Velvet Divorce, pozn. TASR). Totiž väčšina z viac ako desiatky nových európskych krajín, ktoré vznikli, či už na území bývalého Sovietskeho zväzu alebo bývalej Juhoslávie, zaplatili za svoju nezávislosť krviprelievaním.
