fbpx
- Reklama -
KultúraPred 210. rokmi sa narodil "národný hriešnik" a majster...

Pred 210. rokmi sa narodil „národný hriešnik“ a majster spoločenskej satiry – Jonáš Záborský

-

Pred 210. rokmi sa narodil „národný hriešnik“ a majster spoločenskej satiry – Jonáš Záborský

Vážení čitatelia,

neustále sa snažíme zlepšovať sa a prinášať vám čoraz väčšie množstvo kvalitnejších informácií. Prednedávnom sme pridali spravodajstvo z regiónov, od júna však pripravujeme podstatne zásadnejšiu zmenu - pravidelné podcasty na rôzne témy, ktoré sa týkajú našej spoločnosti (ekonomika, investigatíva – vyšetrovacia žurnalistika, kultúra) či aktuálne podcasty o našej spoločnosti so zaujímavými hosťami.

Bez vašej podpory to však nebude možné. Potrebujeme technicky vybudovať podcastové štúdio a vybudovať tím pravidelných spolupracovníkov, ktorí budú pre Vás podcasty pripravovať. Zvážte teda možnosť podpory našej práce podľa vašich možností, odmeníme sa Vám kvalitným a nezávislým obsahom.

Podporte nás pravidelnou čiastkou 4, 6 či 10 eur mesačne na č. účtu:


IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť.
– Jonáš Záborský, Predmluva, ktorú nikto čítať nebude, Faustiáda, 1866

.

Hriešnik národný je živočíšny druh, ktorý je nepoučiteľný v tom, že neustále provokuje. Jonáš Záborský patrí snáď k najrozporuplnejším, a zároveň spisovateľsky najtalentovanejším osobnostiam slovenského 19. storočia. Básnik, historik, novinár, evanjelický a neskôr katolícky farár, teológ, ale predovšetkým vynikajúci prozaik a dramatik. Narodil sa presne pred 210. rokmi, 3. februára 1812 v Záborí, celý svoj život strieda miesta po celom Slovensku (Záborie, Záturčie, Necpaly, Rankovce, Pozdišovce, Kežmarok, Prešov, Košice…) aj v zahraničí (Halle, Viedeň) a zomiera 23. januára v chudobnej východoslovenskej dedine Župčany, kde je pochovaný pri kostole.

- reklama -

Z UNIVERZITY HALLE AŽ DO ŽUPČIAN

Jonáš Záborský sa vzdelával na základných školách v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí v rokoch 1818 – 1821. V roku 1821 nastúpil na nižšie gymnázium v Necpaloch a v rokoch 1823 pokračoval na gymnáziu v Gemeri. V rokoch 1829 – 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku a v roku 1834 študoval na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove.

Pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach a v rokoch 1839 – 1840 študoval na významnej univerzite v Halle. V roku 1840 bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Toho istého roku prijal miesto farára v Rankovciach.

Po požiari jeho fary i kostola prestúpil k rímskokatolíckej cirkvi nakoľko mu evanjelici odmietli pomôcť. V roku 1843 bol znovuvysvätený za katolíckeho kňaza.

Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom, ale aj Hurbanom a ďalšími štúrovcami. Nielen pre kodifikáciou spisovnej slovenčiny (ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny), ale aj pre svoje antighegeliánske postoje a nerealistickosť národného programu.

V rokoch 1843 – 1850 pôsobil ako nemecký kaplán v Košiciach a v roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadosti slovenského národa. O dva roky neskôr získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach. V rokoch 1850 – 1853 pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou z Viedne odchádza.

Od roku 1853 bol farárom v Župčanoch, kde napísal väčšinu svojich diel. Napokon prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti. Posledné roky venoval práci na svojich Dejinách kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových a kompletizácii svojich diel. Toľko stručný životopis.

Záborský teda prešiel od Prešovského evanjelického kolégia, študenta Univerzity v Halle cez pozíciu redaktora Slovenských novín vo Viedni až po farára v Župčanoch. Z veľkého sveta sa dostal pre politické dôvody do chudobnej východoslovenskej dediny.

Bol to autor, ktorý veľmi dobre poznal slovenského človeka a to z prvej ruky. V tom však pramenil aj jeho celoživotný skepticizmus voči slovenským romantikom, s ktorými bol v nekonečných sporoch. Záborský – na rozdiel od jeho „romantických kolegov“ – si slovenského človeka neidealizoval. Snažil sa pochopiť aký je a hľadať príčinu jeho biedy.

V Záborského živote vidíme dva svety – svet biedy, blata a chudoby slovenských dreveníc na jednej strane, a na strane druhej život v centre kultúrneho a politického diania (Halle, Viedeň). Práve tento kontrast spôsobil v Záborskom jeho silné rozhorčenie nad zúfalým stavom slovenského národa. 

LITERÁRNA HODNOTA ZÁBORSKÉHO,
SLOVENSKÝ HAŠEK 19. STOROČIA

Keďže tento spisok chcel ohnusiť sedliakom krčmy, bol uznaný za panslavistický, revolucionársky, komunistický, a ešte i biskupom zakázaný, pod pokutou večného zatratenia. Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť…“
– Jonáš Záborský, Predmluva, ktorú nikto čítať nebude, Faustiáda, 1866

Patril k tým spisovateľom, ktorí rozhodne nepísali korektne a nebáli sa vyjadriť svoj názor aj za tú cenu, že si získajú množstvo nepriateľov. Bol to majster satiry, a ako mi raz povedal východoslovenský spisovateľ Dominik Petruška, „keby žil v 20. storočí, mohol sa stať slovenským Haškom… “

Servítku pred ústa si zrovna nedával a veľmi rád používal sebairóniu. Sršal ostrovtipom a spisovateľským talentom, čo napokon dokazujú aj jeho diela. A veru písať vtipne rozhodne nie je ľahké. Záborskému to ale išlo dokonale.

Literárny odkaz Jonáša Záborského je skutočne bohatý. Od básnických skladieb (Žehry, Vstúpenie Krista do Raja), cez satirické prózy (Faustiáda, Šofránkovci, O siedmich vojvodoch maďarských, Chruňo a Mandragora, Frndolína), didaktické humoresky (Dva dni v Chujave, Kulifaj), autobiografické prózy (Panslavistický farár), historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada, Mazepova láska), sylabotonické básnické skladby (Smrť Jánošíkova) a drámy (Posledné dni Veľkej Moravy, Arpádovci, Odboj zadunajských Slovákov, Pansláv, Holub, Bátoryčka, Striga, tzv. Lžedimitrijád atď.).

Okrem toho je autorom historickej práce Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Hlavným a spoločným znakom jeho diel je mimoriadne kreatívne využitie slovenského jazyka predovšetkým v humoristickom a ironizujúcom kontexte. Využíval tiež autobiografické prvky a pracoval tiež s historickými faktami. Dielam nechýba ani filozofický rozmer a sociálna kritika.

CHUJAVSKÁ UTÓPIA

Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?
Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,
a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.
Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu,
a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zaviažu.
Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?
Kto si sám nevie byť pánom,nedočká sa vlády!

– Jonáš Záborský, Slováci, 1842

Záborského spisovateľský talent je pre dnešné časy mimoriadne inšpiratívny. Byť vtipný totiž rozhodne nie je ľahké. Satirické dielo Dva dni v Chujave nie je len komédiou, ktorá paroduje slovenské spoločenské pomery 19. storočia, ale projektuje aj (v druhej časti diela s podnázvom Deň pekný) akúsi utopickú víziu, ako by to tu mohlo vyzerať, keby sa Slováci začali aktívne spolčovať a pretvárať svoje obce a mestečká so záujmom o veci verejné. Žiaľ, situácia na Slovensku pripomína skôr prvú časť tohto diela, teda Deň škaredý.

Záborský tvrdo kritizuje hriechy nášho národa, našu servilnosť, poddajnosť, sklon slúžiť otrokárom. Zároveň však dodáva, že žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Neustále rojčenie nie je riešením. Záborský v diele pripomína, že nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti a očakávať spravodlivosť od pánov prirovnal známemu porekadlu „vrana vrane oko nevykole.“

Záborský v 19. storočí považoval Uhorský systém za príčinu, prečo Slováci stratili všetku ctižiadosť, ako aj cit pre spravodlivosť. Jediným liekom podľa Záborského je zomknutie sa pretože „pri terajších pánoch sa spravodlivosti nedovoláme.“

Vo svojej chujavskej utópii projektuje ideálnu obec, v ktorej fungujú spolky, obyvateľstvo sa zbavilo dlhov, chudoby a apatie práve prostredníctvom spoločnej patricipácie:

„I tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestaly, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizly dereše a drábi, prešly do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest. Tieto boly prv jedinými sídlami remesiel, priemyslu, tržby a osvety: potom boly by tým všetky poľné obce, keby ich vlkolaci dáviť prestali.“

Aj túto participáciu však, podobne ako jeho rival Štúr v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (v časti kde opisuje pospolitosť ako tak voči západniarskemu individualizmu, ako aj agresívnemu sparťanskému kolektivizmu, z ktorého sa vytráca ľudskosť), videl v zdravom vyvážení súkromného a kolektívneho:

„Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami veľkého majetku. Tento treba udržať pohromade a zanechať pritom každému jeho maličké imanie a slobodné nakladanie so svojou účasťou.“

Dva dni v Chujave sú k dispozícii aj online na stránke Wikisource.

ZÁBORSKÝ FILOZOF

Vydávate výpovede nezmyselné za absolútnu pravdu, mnohorečíte o zásadách nedokázaných, nevidíte les pre stromy.
– Jonáš Záborský

Mimoriadne zaujímavé sú Záborského filozofické postoje. Podľa Rudolfa Dupkalu vytvoril osobitú formu anti-hegelianizmu, ktorá bola spojená s kresťansky modifikovaným osvietenským myslením (jeho práce Promtuarium theologicum, Násmešné rozhovory, Faustiáda, Hurbaniáda, Filozofický rozhovor o svete).

Záborský bol kriticky voči filozofii Hegla a to predovšetkým pre svoj negatívny vzťah k nemeckej špekulatívnej filozofii. Odmietal však tak Hegla, ako aj Kanta či Schellinga, a to predovšetkým po štúdiách na Univerzita v Halle. Hegelovi Záborský vytýkal predovšetkým jeho racionalizmus, dialektiku a panteizmus.

Dupkala pripomína, že Záborský svoje pôvodné názory na filozofiu i teológiu reviduje. Pripúšťa, že filozofia rozvíjaná ako racionalisticko-kritický nástroj hľadania pravdy, patrí medzi relevantné prejavy, resp. formy duchovnej aktivity človeka. Napriek tomu bol Záborský veľkým kritikom štúrovského hegelianizmu a ostro útočil aj na Hurbana: „ Hurban je slovenský diktátor, nevery i rozumu extirpátor, hegelizmu a katechizmu propugnátor, novej cirkve pre seba fundátor …Hurban povie: changez! a hneď sa premení Hegelova filozofia v Lutherov katechizmus…“

Rudolf Dupkala o Záborskom nakoniec napísal nasledovné: „J. Záborský bol vnútorne zložitou – a sui generis – až paradoxne „zdvojenou“ osobnosťou, čo sa nesporne prejavilo aj na úrovni jeho filozofického myslenia. Raz sa ideovo prezentoval ako ortodoxný teológ akcentujúci len iracionálnu vieru v dogmy a odmietajúci akékoľvek aktivity racionalistickej filozofie. Druhý raz ako „učbár filozofie“ (Prosper) uvedomujúci si hodnotu a silu ľudského rozumu pri poznávaní pravdy, spochybňujúci dokonca i biblické predstavy o stvorení sveta a človeka a podobne…“ (cit. podľa Perný, Dupkala, Štúrovci a Hegel)

POUČENIE NÁRODA

Po Jonášovi Záborskom je pomenované divadlo, ulice a má osadené pamätné tabule na niekoľkých dedinách, v ktorých pôsobil. Rukopisy Jonáša Záborského uložené v Slovenskej národnej knižnici (SNK) v Martine.

Poučili sa však Slováci z jeho odkazu?

Našli sa v jeho majstrovsky vykreslených karikatúrach?

Dokážeme sa na seba pozrieť sebakriticky a urobiť niečo pre zmenu?

článok pripravil PhDr. Lukáš Perný, PhD.,
venované pamiatke Jonáša Záborského

PRÍLOHA

Pred rokom sme spolu s Dávidom Diczházym a Erikom Germuškom navštívili miesto posledného odpočinku tohto velikána a vznikla táto fotografia.

Film Národný hriešnik z roku 1994, kde si Záborského zahral vynikajúci herec Marián Geišberg

Z filmu: Bude to asi podnebím našej malej krajiny, našej malej vnútrozemskej krajiny cez ktorú sa ženú hrmavice, smršte, víchrice, nájazdy. A Slováčik, ten je odsúdený na večné časy zmietať sa v týchto poryvoch, prispôsobiť sa vetru, meniť kabáty, tak ako zajac mení srsť len aby splynul s prostredím. Vedieť sa zvŕtať medzi veľkými tohto sveta, vedieť sa prispôsobiť. Preto sa nemusíme jeden pred druhým červenať, ani si nič vyčítať. To nie je nedostatok charakteru, čo nás núti obracať kabáty, to je len zajačí pud sebazáchovy. Že je hriech podvoliť sa silnejšiemu, to do nás natlačili knižky veľkých národov, ktoré si môžu dovoliť ten prepych, ale kto vytvorí veľkú etiku malých národov, ktoré napriek všetkému prežívajú, sú, žijú, živoria v kadejakých kútoch, zapadákovoch, v Župčanoch?

Zábroského si pripomína aj verejno-právna RTVS, rádio Litera mu venovalo celotýždenný program:

Televízne inscenácie podľa Záborského

Divadelná inscenácie Záborského tvorby

Záborského si pripomenula aj Matica slovenská

Dokument o Záborskom

Zoznam vydaných diel

Poézia

  • 1830, 1840, 1866 – Bájky slovenské. Jonáša Záborského. (zbierka pôvodných a preložených bájok: Časť prvá – 142 bájok, Časť druhá – anekdoty a alegórie, 61 bájok, Časť tretia – obsahuje preklady z gréčtiny a poľštiny, 38 bájok)
  • 1836 – Na Slowáků (oslavná báseň – vyšla v almanachu Zora)
  • 1851Žehry. Básně a dvě řeči. (zbierka bájok, dúm, básnických listov, hrdinských listov, žihadlíc (epigramov), a dvoch rečí: 1. Rěč o odrodilosti. Ohavnost odrodilosti mezi námi Slováky (I.-V.); 2. Ku mládeži při otevření školského roku (I., II.).)
  • Básne lyrické. (Predupomenutie; Porady biskupské r. 1850; Šuhajdovi; Únos Lumíra; Pospev; Snadnosť i nesnadnosť slovenského spisovateľstva; Sedliacky marš, pri ktorom sa sedliaci zmužile tackajú do novej poroby; Madarčenie mien; Jozefovi Viktorínovi; Slovákom na rozlučnú I. – III.; atď.)
  • 1894 – Smrť Jánošíkova. Pospolitá povesť. – (veršovaná skladba)
  • 1861 – Kalendár drotára Fedora. Na rok ktorýkoľvek od narodzenia Antikrista, vynalezenia pálenky a národnej aristokratie, platný pre celé neobmedzené Slovensko, s podobizňou pôvodcovou. (pôvodne: Chýrnik i Vestník drotára Fedora.) – (Astrologické vedomosti; Kalendárske proroctvá; Kalendárske dobré rady (1 – 37); Novoroční vinš; Pochválen buď Ježiš Kristus!; Apríl I. (30); Apríl II. (30); Apríl III. (30); Apríl IV. (30); Apríl V. (30); Apríl VI. (30); Apríl VII. (30); Apríl VIII. (30); Apríl IX. (30); Apríl X. (30); Apríl XI. (30); Apríl XII. (30 + 3 záverečné); Hádka.)
  • 1868, 1872Žihadlice. (pôvodne: Iskrice.)
  • 1864 – 1869Kniha Džefr. Kde prorok Ali napísal hieroglyfami o všetkom, čo nemá byť až do skonania sveta. Preložil verne z arabštiny Jonáš Záborský, majiteľ opravdivého kríža, spoluúd mnohých neučených spoločností, a národní hriešnik.
  • Listy z Kocúrkova. Vydanie tretie, lenže prvé a druhé ešte nevyšlo, sdeluje Jonáš Záborský.
  • 1866 – Násmešné listy.(pôvodne: Listy drotára Fedora.)
  • 1864 – 1869 – Násmešné rozmluvy. K obveseleniu všetkých, ktorí to čítať nebudú. (pôvodne: Rozmluvy drotára Fedora.)
  • 1866 – 1869 – Násmešné telegramy. (pôvodne: Telegramy drotára Fedora.)
  • 1868 – Pohrobné dodatky Jonáša Záborského. (výber z nich prof. Fr. Štraus nazval: „Hurbaniáda“)
  • 1871 – Vstúpenie Krista do Rája. Náboženské epos.

Próza

  • 1866 – Šofránkovci. Násmešná rozprávka. (Časť prvá. Učená cesta Pandrlákova; Časť druhá. Cesty a úrady Kekerlakove; Časť tretia. Boje Šofránkovcov.)
  • 1866, 1912 – Faustiáda. Fantastická hrdinská báseň. Vydanie tretie, lenže prvé a druhé ešte nevyšlo.
  • 1866 – O siedmich vodcoch maďarských. (pôvodne: Kronika bezmenného notára Bolerázského. Z latinského preložil a v typografii pekelnej vydal, k užitku uhorských škôl a vzdelaniu slovenskej mládeže, knieža diabolské Belzebub. Dielo to teraz už veľmi riedke. Unicum z neho nachádza sa u drotára Fedora.)
  • 1870 – Panslavistický farár. Rozprávka politická. (pôvodne: Snemovný kandidát.)
  • 1864 – Chruňo a Madragora. Fantastická rozprávka. (pôvodne: Chruňo. Veľmi pekný a vzdelavatedlný román od drotára Fedora.)
  • 1866, 1912 – Frndolína. Obrázok rodinného života. (pôvodne: Pompézňa.)
  • 1871, 1894 – Mazepova láska. Historická poviedka z liet 1707 – 1709.
  • 1869 – Svatoplukova zrada.
  • 1873 – Dva dni v Chujave. Novoveká povesť. (Deň škaredý; Deň pekný.)
  • 1863, 1866 – Básnici. (pôvodne: Rozmluva o básnictve.)
  • 1870 – Hlovík medzi zbúreným ľudom. Udalosť skutočná.
  • 1864 – Kulifaj. Rozprávka…(nečitateľné).
  • 1866, 1914 – Nálezca pokladu. Skutočná udalosť. (pôvodne: Dukát.)
  • 1864 – Mroč. Rozprávka z bojov slovenských.
  • 1866 – Borzajovci. Obrázok z rodinného života. (pôvodne: Strýčok.)
  • 1866 – Jurát. Rozprávka novoveká od J. Záborského.
  • 1871 – Mrzutá. Obrázok z rodinného života. (pôvodne: Morga) 1871 (k dispozícii v rozhlasovej adaptácii RTVS)
  • 1866 – Buld. Rozprávka z historickým úzadiem.
  • 1866 – Rozmluva filozofická o svete.
  • 1866Žarty Josefa Paločaja. (žarty vo východňom rusko-slovenskom, obyčajne sotáckym zvanom, nárečiu)

Dráma

  • 1864 – Arpádovci. Historická smutnohra v 4 dejstvách. (pôvodne: Rozsmiešky v rodine sv. Štefana. Uverejnená pod pseudonymom: Vojan Josifovič)
  • 1865 – Poslednie dni Veľkej Moravy. Historická smutnohra v 5 dejstvách.
  • 1865 – Bitka u Rosanoviec. Historická smutnohra vo 6 dejstvách.
  • 1865 – Felicián Sáh. Historická smutnohra v 3 dejstvách.
  • 1865 – Karol Dračský. Historická smutnohra vo 4 dejstvách.
  • 1865 – Alžbeta Ludiekovna. Historická smutnohra vo 3 dejstvách.
  • 1866 – Huňadovci. Smutnohra vo 3 dejstvách.
  • 1866 – Dóža. Smutnohra vo 5 dejstvách.
  • 1866 – Utišenič. (Martinuzzi.) Smutnohra vo 5 dejstvách.
  • 1866 – Bátoryčka. Smutnohra vo 2 dejstvách.
  • 1866 – Jánošíkova večera. Činohra vo 4 dejstvách s úzadiem historickým.
  • 1864 – Odboj zadunajských Slovákov. Historická smutnohra vo 6 dejstvách.
  • 1866 – Striga. Komická činohra, s úzadiem historickým vo 3 dejstvách.
  • 1866 – Holub. Smutnohra vo 2 dejstvách.
  • 1866 – Chorvátska Helena. Smutnohra vo 5 dejstvách.
  • 1866 – Ztroskotanie Srbska. Smutnohra vo 3 dejstvách.
  • 1866 – Ďorde Čierny. Smutnohra vo 6 dejstvách.
  • 1866 – Ubitie Dimitrija. Predohra v 6 dejstvách.
  • 1866 – Ocarenie Godunova. Predohra v 4 dejstvách.
  • 1866 – Lžedimitrij v Poľsku. Predohra v 6 dejstvách.
  • 1866 – Pád Godunových. Smutnohra v 5 dejstvách.
  • 1866 – Prvý Lžedimitrij. Smutnohra v 6 dejstvách.
  • 1866 – Druhý Lžedimitrij. Smutnohra v 6 dejstvách.
  • 1866 – Tretí Lžedimitrij. Smutnohra v 6 dejstvách.
  • 1866 – Liapunovci. Smutnohra v 5 dejstvách.
  • 1866 – Poslední zločinci. Smutnohra v 6 dejstvách.
  • 1866 – Najdúch. Veselohra vo 5 dejstvách.
  • 1866 – Bohatý okradač. Fraška vo 2 dejstvách.
  • 1866 – Cudzoložník. Fraška vo 3 dejstvách.
  • 1866 – Pytač. Fraška vo jednom dejstviu.
  • 1866 – Korheľ a ožran. Fraška pre pospolitý ľud vo 5 dejstvách.
  • 1866 – Betlehem. Podomná hra dedinskej mládeže na vianoce, na základu výtvoru pospolitého slobodne predelaná s úmyslom, odstraniť obyčajné pri tom necudnosti, a jalovým žartom podstrčiť dačo rozumnejšieho a praktičnejšieho.
  • 1867 – 1869 – Pansláv. Fraška vo 3 dejstvách.
  • Pomsta za pomstu. Veselá činohra vo 5 dejstvách. (Dej v podstate skutočný, v Moskve, na začiatku 17 stoletia.)

Historické a publicistické práce

  • 1929 – Dejiny Veľkej Moravy a počiatky Uhorska, Turč. sv. Martin, Matica slovenská, s.16[2]
  • 1851 – V otázce časoměru
  • 1875 – Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. (Tlačou 706 s. až po 137 rokoch, v marci 2012)[3]

Dejepisné články

  • Únia na Litve a v Uhrách
  • Dávnovekosť vzájomnosti slovanskej
  • Historické pamätnosti v Turci
  • Historické pamätnosti v župe Šáryšskej
  • Slovanský pôvod Zápoľovcov
  • Kedy bolo zlúčené Slovensko s Uhorskom?
  • Odboj Kupy
  • Veľkokniežacia hodnosť Geizova
  • Počiatky kresťanstva medzi Maďarmi
  • Bulla Silvestra II.

Náboženské práce

  • 1853 – Múdrosť života ve chrámových řečech pro všecky roku cirkevního príležitosti. Díl I. (315 strán), Díl II. (234 strán).
  • 1857 – Chrámové reči a kázne od Jonáša Záborského. Nič nestoja. (Svetlo evangeliuma.) Diel I. (2+640+12 strán v rukopise), Diel II. (1019 strán v rukopise), Diel III. (875 strán v rukopise).
  • 1871 – Kázne na všetky nedele a sviatky. (295 strán) 1871
  • 1851 – K Slovákom! Reč na deviatu nedeľu po sv. Duchu. „Uzrevší mesto, plakal nad ním.“ Luk. 19, 41. Ku vzbudeniu všetkých spiacich a zavedených Slovákov r. 1851 vydal po česky Jonáš Záborský, farár Župčiansky.
  • 1848 – O náležitom užívaní času. Kázeň na nový rok.
  • 1848 – O všeobecnom a zvláštnom rídení božom. Kázeň na štvrtú nedeľu pôstnu.
  • 1851 – O podporovaní a užívaní škôl. Kázeň na deviatu nedeľu po sv. Duchu.
  • 1851 – Čtyri veky.
  • 1853 – Reč na deň sv. Trojice o bytnosti Boha.
  • Ku knězúm pri společné nábožnosti. „Z konferencí Massillonových, s něktorými vlastními úvahami, všecko nezrízené a nesličné.“ (72 strán v rukopise) (Th. O povinnosti kňeze; Th. Povinnosti kňeze. I. Časť, II. Časť; Dodatky.)
  • Promtuarium Theologicum. (664 strán v rukopise)

Autobiografické práce

  • 1869 – Výjavy z mojeho života.
  • 1869 – Vlastný životopis. „O rodine pre rodinu.“
  • 1872 – Rodine v Záborí Jonáš Záborský 1872.
  • 1864 – Zemiansky list rodiny Záborských.
  • Poznamenání rozličná. (Zlomok)

Dielo v elektronickej podobe

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás