Ak sa pozrieme na posledné vojny vedené americkým impériom, nemôžeme si nevšimnúť, že vždy zanechali ruiny a katastrofy. Tak to bolo v Iraku, tak to bolo v Sýrii, tak v Afganistane a Líbyi. Dokonca aj vojna proti Srbsku v istom zmysle zanechala stopu nevyriešených problémov a potenciálnych horúcich miest krízy. Stručne povedané, bez ohľadu na vojenský výsledok konfliktov, ich konečným produktom bol vždy chaos. Z tohto hľadiska by sa preto dalo vyvodiť záver, že tieto vojny boli v podstate neúspechom alebo aspoň, že úplne nedosiahli ciele, ktoré si stanovili. Ale v skutočnosti to tak nie je. Tieto vojny v skutočnosti takmer úplne dosiahli to, čo Washington považoval za potrebné.
Prvým výsledkom amerických vojen je zjavne zvrhnutie režimu považovaného za nepriateľský alebo aspoň hrozbu pre impérium. Druhým úspechom je varovný odkaz, ktorý sa vysiela predovšetkým tým, ktorí sú v rovnováhe, ktorí sa nerozhodnú, či napadnú alebo nenapadnú Washington. A potom, takmer vždy je tu tretí výsledok, a to zriadenie stálych vojenských základní pre ozbrojené sily USA, ktoré aj prostredníctvom konfliktov postupne rozšírili svoju sieť – skutočný pás, zložený z viac ako 800 bodov, obklopujúcich nepriateľské krajiny, predovšetkým Rusko a Čínu, a čoraz bližšie k nim.
Ale predovšetkým je tu štvrtý výsledok, nemenej strategického významu, ktorý veľmi často sprevádza ukončenie imperiálnej vojny: chaos. Nestabilizovaná krajina, ktorá zostala v zovretí nepokojov, je v skutočnosti dokonalým nástrojom na uplatňovanie vplyvu na celú oblasť, ktorý sa dá ľahko destabilizovať – ak je to potrebné – práve podporovaním tejto epidémie, ktorá je riadne aktívna.
V tomto rámci Spojené štáty vyvinuli skutočný formát, replikovateľný takmer na neurčito a funguje to s veľmi podobnými strategickými cieľmi, ale s rôznymi taktickými modalitami, hlavne pre takzvané farebné revolúcie.
Tentoformátvo všeobecnosti stanovuje, že priama vojenská intervencia, ak je to potrebné, sa vykonáva takmer výlučne cieleným spôsobom a s použitím leteckých a raketových síl, pričom sa nanajvýš vyhýba tomu, aby americká noha vstúpila na danú na zem. Táto úloha sa v skutočnosti zvyčajne vykonáva prostredníctvom tretích strán s využitím už existujúcich skupín a formácií, ktoré sú primerane financované, vyškolené a potom používané na operácie v teréne; Ich stálosť, dokonca aj po zvrhnutí „nepriateľského“ režimu, je základným prvkom, na ktorom je postavená stratégia chaosu. Je zaujímavé všimnúť si extrémnu flexibilitu, s akou stratégia USA identifikuje a používa najrôznejšie prvky na dosiahnutie týchto cieľov. V prípade Kosova, ktoré sa stále používa ako destabilizátorproruského Srbska, boli využívaní proalbánski separatisti KLA, ktorí boli donedávna zaradení do zoznamu medzinárodných teroristických organizácií; a zhodou okolností, vždy v Albánsku (krajina NATO) iránski teroristi z Mojahedin-e-Khalq nájdu pohostinnosť, skupinu v tom čase islamsko-marxistickú, teraz zredukovanú na žoldniersky gang oddaný kultu osobnosti vodcu.
Zaujímavým príkladom tejto operačnej flexibility je prípad Sýrie. Assadova Sýria bola považovaná za nepriateľskú krajinu, a to jednak kvôli spojenectvu s Iránom, ako aj preto, že v Tartuse sa nachádza jediná ruská námorná základňa v Stredozemnom mori. Hoci sýrsky režim predtým spolupracoval so CIA vo vojne proti Al Kaida a na svojom území hostil tajné záchytné centrá, keď sa v roku 2011 naskytla príležitosť na jeho destabilizáciu, Spojené štáty boli pripravené. Opozičné skupiny, ktoré dávajú protestom život, sú okamžite podporované a zásobované, najmä radikálnejšie islamistické formácie spojené s Al Kaida, ktoré sa starajú o spustenie špirály represie a reakcie až do tej miery, že sa protesty premenia na skutočnú ozbrojenú partizánsku vojnu. Islamistický vietor, ktorý začína fúkať v regióne, nakoniec zapáli susedný Irak, kde funguje svár medzi prúdmi radikálneho islamu a sunnitských komunít, najmä bývalých vojakov Saddámovej armády, čím dáva život Isis-Dá’iš. ISIS, ktorý sa môže spoľahnúť na svoju vojenskú prítomnosť, ako aj na podporu vlády irackého Kurdistanu (dlho proamerického) a potom aj tureckého, je diskrétne financovaný a šíri sa aj v Sýrii.
Keď sa ISIS vymkne z rúk a začne zasahovať európske krajiny a najmä keď priama intervencia Ruska podstatne ukončí Islamský štát v Levante, USA, ktoré medzičasom s odôvodnením boja proti Dá’iš zriadili vojenskú základňu na sýrskom území v Tanfe – sú pripravené opäť zmeniť kone. V tejto veľmi komplikovanej hre spojenectiev, ktorá sa odohráva v regióne, preto začínajú sponzorovať sýrskych kurdských partizánov, úzko spojených s kurdsko-tureckou PKK, čo sa zjavne nepáči Turkom, ktorí budú namiesto toho naďalej sponzorovať islamistov v protikurdskej funkcii. Novýmamerickým koňomsa tak stáva aliancia SDF, ktorá drží pohromade Kurdov z YPG a niektoré milície turkménskej, arménskej a čečenskej menšiny. Je zaujímavé poznamenať, že v tejto chvíli SDF neustále hrajú medzi sýrskym režimom a USA, najmä aby sa bránili pred nezmeniteľným tureckým nepriateľom. Vďaka tejto aliancii si Washington udržiava aktívnu prítomnosť, je schopný vyvíjať tlak na Sýriu aj Turecko a – nie úplne sekundárne – drancovať sýrsku ropu nezákonne vyvážanú do Iraku. Významná je aj skutočnosť, že napriek tomu, že YPG je radikálna ľavicová formácia, v ktorej radoch bojovalo a bojuje mnoho politických dobrovoľníkov, pričom vyšlo najavo, že mnohí žoldnieri, ktorí v súčasnosti slúžia na Ukrajine, predtým bojovali so SDF.
Ďalším zaujímavým príkladom je líbyjský. Dokonca aj tam, po zničení líbyjského vojenského aparátu masívnou kampaňou leteckého a raketového bombardovania, niektoré milície vytvorené medzi najradikálnejšími oponentmi, aj vďaka podpore špeciálnych síl NATO prítomných v krajine, prevzali zodpovednosť za likvidáciu Kaddáfího a jeho režimu. Vďaka západnej akcii sa tradičné rozdiely medzi Tripolitániou a Cyrenaicou a rozdielmi medzi rôznymi náboženskými komunitami pretavili do konfliktov, čím vznikla séria územno-kmeňových alebo náboženských milícií vrátane opäť tých, ktoré sú spojené s najradikálnejším islamom. Aj tu sú hry mimoriadne prepojené, pretože aktéri, ktorí sa zaujímajú o región a o líbyjskú ropu, sú rôznorodí. V súčasnej situácii je však krajina značne rozdelená na dve časti: na východe, v Cyrenaike, kde pôsobí posledný parlament zvolený líbyjským ľudom (v roku 2014) a armáda vedená generálom Haftarom, podporovaná Egyptom a Ruskom (prítomná s mužmi PMC Wagner), na západe v Tripolitánii, vláde podporovanej Západom a Tureckom.
Súčasné pretrvávanie situácie chaosu v krajine umožňuje vykonávať destabilizačnú funkciu nielen v regióne Maghrebu, ale potenciálne aj v Egypte. A predovšetkým v európskych krajinách hraničiacich so Stredozemím. Milície, ktoré podporujú proamerickú vládu v Tripolise, sú v skutočnosti tie isté, ktoré riadia obchodovanie s ľuďmi medzi subsaharskou Afrikou a Európou. Regulácia migračných tokov, ktoré sú v zásade nasmerované do Talianska a Grécka, reaguje aj na presné politické výpočty, ktoré sú z času na čas určené na podporu kríz (Turecko má záujem na destabilizácii Grécka), na získanie peňazí a prostriedkov (pre takzvanú líbyjskú pobrežnú stráž, v skutočnosti však v rukách obchodníkov s ľuďmi) alebo na politické nepokoje v EÚ.
S cieľom vyprovokovať a udržať neporiadok preto Spojené štáty stavali na najradikálnejších islamistoch (koniec koncov, vynašli ich ako náboj proti Sovietom v Afganistane) a ľavicových kurdských partizánov, kmeňových milícií, ako aj obchodníkov s ľuďmi. To, čo sa rysuje na obzore, však nie je o nič menej znepokojujúce. Súčasná vojna na Ukrajine, vojna, ktorú nemôže úplne a definitívne vyhrať ani jedna strana (pokiaľ sa nevyvolá svetový konflikt), je preto predurčená na to, aby zostala otvorenou ranou, aj keď nepriateľské akcie prestanú. Krvavá a bolestivá rana priamo na hranici medzi Európou a Ruskom – to je zlomová línia, ktorú chce Washington za každú cenu už nikdy nezahojiť. Ukrajina v zovretí povojnového chaosu, neustále schopná pôsobiť nielen ako bariéra medzi východom a západom, ale aj ako destabilizačný faktor v oboch smeroch, a pre ktorú boli za posledných osem rokov, ale najmä v posledných mesiacoch, šikovne vytvorené všetky podmienky na zopakovanie slávneho formátu.
Je tu nenávisť a nenávisť občianskej vojny, budú hranice, ktoré ponechajú menšiny na oboch stranách, sú tu rieky zbraní a munície, nad ktorými prakticky neexistuje žiadna kontrola a sú tu plne ozbrojené nacistické milície, pripravené plniť svoju úlohu (prelínajúce sa obchodovaním so zbraňami a atlantickou lojalitou) ako agenti chaosu. Časovaná bomba je umiestnená na okraji Európy zvyknutej na bezpečnosť, prosperitu a stabilitu, ktorá sa bude musieť prvýkrát v novodobej histórii vyrovnať s hospodárskym a sociálnym zemetrasením, ktorého hukot už začína pociťovať.
L´Antidiplomatico
