V Deň víťazstva na fašizmom je priam vhodné zamyslieť sa aj nad novými prejavmi fašizmu. Katedra politológie UPJŠ dnes uverejnila anonymný status, v ktorom sa snaží dokázať, že slovo liberálny fašizmus je nezmysel. Autor/autori propagandistického statusu píšu: „Aj v slovenskom informačnom priestore sa začala objavovať nadávka, nálepkujúca liberálne orientovaných ľudí ako tzv. „liberálnych fašistov“. … Liberálny fašista je pojem, ktorý na jednej strane spája slobodu jednotlivca, jeho individuálne právo na rozhodovanie a rovnosť pred zákonom, a na strane druhej hovorí o snahe zaviesť totalitu, ktorá by tieto práva potlačovala. A teda hovoríme o dvoch protichodných pojmoch, ktoré sa z princípu vylučujú.“ Toto tvrdenie je zavádzajúce a vysvetlíme si na konkrétnych príkladoch prečo. Nakoľko je autor statusu anonymný, aj autor tohto článku bude pre vlastnú bezpečnosť a ochranu pred liberálnymi fašistami reagovať anonymne.
EXTRÉMY IDEOLÓGIÍ A EXTRÉM LIBERALIZMU
V prvom rade treba pripomenúť, že každá ideológia, vrátane liberalizmu – aj keď to samotní aktéri extrémneho liberalizmu nedokážu pripustiť – sa môže stať extrémnou. Extrémny konzervativizmus sa môže zmeniť napr. na nacionálnu nadradenosť, ktorá môže dospieť až k vojnovému imperializmu, čoho sme boli svedkami pri Nemcoch v Druhej svetovej vojne. Extrémny kolektivizmus sa môže zvrhnúť na šialené vojenské ultra-rovnostárstvo čoho historický príklad sú Červení kméri v Kambodži. A tak isto aj liberalizmus – ktorý stavia v ekonomickom rozmere na voľnom trhu a v ideologickom na slobode a individualizme – sa môže zmeniť na extrém. Pozoruhodnou kombináciou ekonomického liberalizmu (voľný trh) a konzervativizmu možno nájsť v dejinách Chille (diktatúra Augusta Pinocheta), ale aj v samotných dejinách USA, ktoré v mene slobody a demokracie podnikali imperiálne vojny do suverénnych štátov alebo podnikali hon na nepriateľov režimu v 50. rokoch (McCarthizmus, ktorého obeťou boli osobnosti ako Dalton Trumbo či Charlie Chaplin). Iným príkladom tejto kombinácie je thatcherizmus, ktorý sa stal extrémnym svojou antisociálnosťou. Na Slovensku sme v tomto kontexte boli svedkami analógie pri antisociálnej pravicovej vláde Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu (príkladom extrému bolo antisociálne počínanie ministra Kaníka; rušenie železničných spojov v chudobných regiónoch, ignorovanie štrajku železničiarov, prepúšťanie, rozpredaj štátnych podnikov do zahraničia a pod.) avšak to sme stále pri extrémnych dôsledkoch ekonomického liberalizmu.
Liberálny fašizmus v kontexte spojenia tak ekonomického, ako aj ideologického liberalizmu sa začína prejavovať až v súčasnosti. Priamym dôkazom jeho praktického pôsobenia je aplikovanie tzv. cancel culture, ktorá je založená prakticky na likvidácii názorových oponentov, ich vymazaniu z verejného priestoru a predovšetkým z priestoru digitálneho. Ďalším praktickým prejavom liberálneho fašizmu je cielená mediálna poprava, sofistikovaná diskreditácia a zastrašovanie osobností s neliberálnymi, konzervatívnymi, ľavicovými alebo umiernene liberálnymi postojmi. Tieto prejavy sa môžu z virtuálneho alebo mediálneho priestoru presunúť pochopiteľne aj do reality čoho výsledkom je napríklad verejné ostrakizovanie, šikanovanie či existenčné problémy. Tak ako všetky extrémne ideológie, aj liberálny fašizmus sám seba pochopiteľne neidentifikuje ako extrémnu ideológiu a popiera svoju existenciu. Ukážme si zopár konkrétny príkladov:
ROZOBRANIE STATUSU
Autor statusu píše, že „liberáli podľa týchto označení majú ostatným nanucovať vlastné videnie sveta odmietať iné názory ako sú tie liberálne.“ Presne tak. Liberálni fašisti – ale môžeme používať aj iný pojem, synonymum ako napríklad extrémni centristi, militantní demokrati, liberálni extrémisti (sami seba nazývajú progresívcami, centristami, liberálnymi demokratmi) alebo tiež zástancovia cancel culture – skutočne usilujú o nanucovanie vlastného videnia sveta a odmietajú prijať, ba dokonca i diskutovať o iných názoroch. Príkladov, ktoré toto tvrdenie dokazujú je celý rad od manipulatívnych príručiek Denníka N, cez zoznamy nálepkujúce každého oponenta konšpirátorom, extrémistom, radikálom a pod., nenávistné stránky určené na dehonestovanie politických oponentov až po priame cenzurovanie a blokovanie užívateľov na sociálnej sieti Facebook. Všetko pod zámienkou boja s fake news, dezinformáciami, manipuláciami alebo propagandou. Akoby už v princípe odmietali právo človeka vybrať si a slobodne sa rozhodnúť čomu bude veriť a čo bude čítať. Už v princípe – a to je na tom fašistické – považujú ľudí za hlupákov, ktorí nemajú vlastný názor a podliehajú propagande. Liberálni fašisti nepredpokladajú, že ľudia myslia vlastnou hlavou, odmietajú prijať ich právo na vlastný názor. A teraz sa dostávame k podstate.
Bližšie sa téme cancel culture a cenzúre internetu (ktorej obeťou sa stal dokonca už aj Ján Kraus) venuje Daniel Vávra, ktorý je (paradoxne ako v podstate ekonomický liberál, podľa americkej terminológie libertarián, a práve preto ho uvádzam, zámerne neuvádzam žiadneho ľavičiara) kritický voči ideologickému liberálnemu extrémizmu. Vávra pripomína, že sociálne siete, internetové služby, korporácie, dokonca aj banky cenzurujú príspevky (brania užívateľom používať ich služby na základe ich názoru). Mažú profily, osobné správy, bránia šíreniu niektorých informácií, zakazujú zmienky o niektorých ľudoch, udalostiach alebo názoroch, manipulujú s výsledkami vyhľadávania, nerešpektujú prezumpciu neviny (rušia účty bez toho, aby boli užívatelia z niečoho obvinení; neexistuje možnosť odvolania; jednajú retroaktívne atď…). Pozrite viac vo videu.
Ďalej autor statusu tvrdí: „Liberalizmus ako ideológia však vznikol na podstate slobody: slova, vierovyznania, práva na vlastníctvo. Medzi hlavné znaky liberalizmu patrí individualizmus a prirodzené práva a zameriava sa aj na minimalizáciu štátnych zásahov. Samozrejme, toto je len základné vysvetlenie liberalizmu, v príspevku sa nezameriavame na jednotlivé kategórie liberalizmu – napr. politický či ekonomický. „
Nuž a tu je ten problém. Aj autor tohto článku je v zmysle slobody slova liberálom, avšak slobodu slova samotní liberálni extrémisti odmietajú. A paradoxom je, že sloboda slova je spolu s právom na politickú participáciou (všeobecné volebné právo) skutočne výdobytkom liberalizmu ešte z čias Francúzskej revolúcie a národných revolúcii v 19. storočí. Avšak liberálny fašizmus, ktorý aplikuje tzv. cancel culture, práve tento pokrokový aspekt historického liberalizmu neguje. Príkladom sú aktivity pána Bilčíka na pôde Európskeho parlamentu (ktorého zhodou náhody a okolností práve Katedra politológie UPJŠ propaguje), ktorý horlivo bojuje za zásahy do slobody slova (na internete) na pôde Európskeho parlamentu. Avšak kto bude garantom pravdy a jediného správneho povoleného názoru? Páni z Európskej komisie, anonymní posudzovatelia v centrále Facebooku alebo odborníci na dezinformácie, ktorí promujú ambasádu Spojených štátov amerických, typu Jakub Goda alebo to budú rovno admini nenávistnej stránky Zomri?
Ďalej liberáli (pravicoví, ktorí sa v USA nazývajú libertariáni) obhajujú extrémne právo na vlastníctvo. Práve extrémnym výkladom práva na vlastníctvo sa dajú zdôvodniť akékoľvek zásahy do verejného priestoru súkromnými záujmami, záujmami megakorporácií či privatizácie strategických podnikov. Extrémne právo na vlastníctvo v podstate neguje verejný záujem. Ale to by bolo na samostatný článok. Ďalej autor uvádza individualizmus a minimálne štátne zásahy. Extrémny individualizmus je snáď najzvrátenejším dôsledkom extrémneho liberalizmu a končí vo svojvôli najbohatších a najsilnejších na úkor sociálnych práv majoritnej časti obyvateľstva. Extrémny indivdualizmus neguje akúkoľvek spoločenskú zodpovednosť a stavia len na negatívnej slobode (pre politológov odporúčam texty Isaiaha Berlina o pozitívnej a negatívnej slobode).
V ekonomickom zmysle možno medzi zástancov tohto extrému zaradiť neoliberálnych ekonómov Hayeka, Missesa a čiastočne anarcho-kapitalistu Nozicka. Korene tejto ekonomického liberalizmu však môžeme nájsť už o Adama Smitha a čiastočne u Johna Locka, ktorý ako prvý definoval spoločenský projekt založený primárne na ochrane vlastníctva (avšak Locke, na rozdiel od extrémnych liberálov písal o zodpovednom vlastníctve, teda negoval absolútnu svojvôľu nakladania s majetkom).
Dôsledkom minimálnych štátnych zásahov je tzv. štát nočný vrátnik – štát, ktorého jedinou úlohou je chrániť vlastníctvo a neguje akékoľvek zabezpečenie sociálnych práv svojich obyvateľov (ide prakticky o opak sociálneho štátu). Paradoxne – napríklad v Českej republike čoho príklad je napr. vyššie uvedený Vávra – sa nájdu aj ľudia, ktorí sú zároveň ekonomickými liberálmi a zároveň sú proti extrémnemu ideologickému liberalizmu v kontexte zásahov do slobody slova, ale to je na samostatný článok. Napokon autor dodáva, že neoddeľuje jednotlivé kategórie liberalizmu, čo iba dokazuje jeho nekompetentnosť a manipulatívnosť. Ak politológ rezignuje na odbornosť v prospech zjednodušujúcej propagandy, niet k čomu čo dodať..
Ďalej anonymný autor píše, že „základným znakom fašizmu je etatizmus (maximalizovaný štátny zásah). Cieľom je vybudovanie totalitného štátneho zriadenia. Na tento cieľ fašisti využívajú propagandu ako hlavnú zbraň objasňovania politických postojov v spoločnosti za účelom náhrady všetkých ostatných myšlienkových prúdov.“ Áno, ak sa bavíme o ultrakonzervatívnom fašizme, tak ten je etatistický. Avšak adjektívum liberálny posúva význam do nového kontextu. Kým ultra-konzervatívny fašizmus vo svojom extréme aplikuje v rámci represií maximálny štátny zásah, ultraliberálny fašizmus presný opak, ktorý ústi do praktickej nevymožiteľnosti nielen sociálnych práv (pri ekonomickom liberalizme), ale dokonca aj slobody slova (pri ideologickom extrémnom liberalizme; prípadne v kombinácii ekonomického, aj ideologického liberalizmu). Fašisti využívali propagandu ako hlavnú zbraň pre objasňovanie postojov. Iste, to je pravda, a robia to aj fašisti liberálni prostredníctvom sofistikovaného marketingu a propagandy (Denník N, SME, Zomri, Aktuality.sk) a ohýbania reality v prospech jediného správneho názoru.
No a na záver autor píše „liberálny fašista je pojem, ktorý na jednej strane spája slobodu jednotlivca, jeho individuálne právo na rozhodovanie a rovnosť pred zákonom, a na strane druhej hovorí o snahe zaviesť totalitu, ktorá by tieto práva potlačovala. A teda hovoríme o dvoch protichodných pojmoch, ktoré sa z princípu vylučujú“. A to je práve ten problém. Že liberálny fašizmus skutočne vznikol na základoch liberalizmu, ktorý v princípe sám v praxi neguje. Ide o paradoxné extrémne vyústenie ekonomického liberalizmu a ideologického liberalizmu. Tieto protirečenia sú fundamentálnym základom termínu, ktorý je skutočne protichodný (tak ako ľudia, ktorých definuje), čo však nemení nič na tom, že tento fenomén existuje. Liberálny fašista sa oháňa slobodou slova, no nemá problém pred tým, keď zablokujú účet Donalda Trumpa či keď zablokujú účet celého média.
Taktiež treba dodať, že už v minulosti som k tejto téme písal článok. Paradoxným dôsledkom cancel culture je, že ak som v tomto článku citoval ľudí, ktorí sa dlhodobo venujú politológii, politickej filozofii, filozofii práva alebo dejinám politiky, liberálni extrémisti tieto názory nikdy nebudú brať vážne, čo je opätovne súčasť ich stratégie cancel culture. Liberálni extrémisti totiž v strachu, že by druhá strana dokázala ovplyvniť a presvedčiť publikum, zvolili taktiku nelegitimizovania. Teda ľudí s iným názorom – bez ohľadu na ich kompetentnosť či odbornosť – cielene ignorujú alebo ich dokonca ostrakizujú. To zároveň hovorí o dvoch veciach: jednak podceňujú ľudí a považujú ich za hlupákov, ktorí sú manipulovateľní, neschopní kritického myslenia a neschopní vytvorenia si vlastného úsudku a jednak to tiež ukazuje, že zástancovia extrémneho liberalizmu vedia, že ich argumentácie sú nedôveryhodné a nedokážu nimi dostatočne presvedčiť verejnosť (preto aplikujú cenzúru a cancel culture; ak by to tak nebolo, boli by ochotní diskutovať so svojimi názorovými protivníkmi). Na záver by som ešte dodal, že tak ako konzervatívny fašizmus, rovnako liberálny fašizmus sú skutočnými problémami slovenskej spoločnosti. Spoločnosť, v ktorej absentuje slobodná diskusia nemôže napredovať a stáva sa despotickou. Skutočný humanista preto musí odmietnuť oba extrémy.
Po dlhom čase, Ondrej Gorod II., kedysi obeť liberálneho fašizmu
