S bývalým ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Jánom Richterom, sme pokračovali v rozhovore o sociálnych otázkach. Podpredseda sociálneho výboru NR SR pripomenul, že zvyšovanie platov ľudí, vrátane minimálnej mzdy, je adekvátne aj vzhľadom k tomu, že firmám sa darí získavať väčšie čisté výnosy ako v iných krajinách EÚ. V prospech zvyšovania platov môže mať dôležitú váhu aj ďalšie číslo. A majitelia firiem sa pri istom svojom argumente však príliš nechcú chváliť iným špecifickým slovenským stavom. Exminister Richter zdôraznil aj fakt, že Slovensko kleslo v Global Rights Index 2021.
A pokiaľ ide o argumenty protistrany – najmä zamestnávateľov i „analytikov“?
Áno, existuje logický argument, že každá firma musí na vyššie mzdy zarobiť. Ale zrejme ste tiež zachytili údaje o tom, že aj podľa aktuálnych údajov Eurostatu predstavuje v SR čistý výnos majiteľov podnikov vyše 25 %, čo je výrazne viac ako v porovnateľných krajinách nášho priestoru. V inom porovnaní dnes slovenskí zamestnanci dosahujú vyše 80 % produktivity práce zamestnancov v EÚ, ich mzdy však predstavujú len 40 % z priemerných miezd zamestnancov v EÚ. Áno, nižšia produktivita je v niektorých menších sektoroch a menších lokálnych firmách, ale práve tie sú priamo závislé od dopytu, teda kúpyschopnosti domácností vo svojom okolí… Základný a medzinárodne používaný je parameter prerozdeľovania vytvoreného národného produktu, niekto to volá národného dôchodku, medzi pracujúcich a vlastníkov kapitálu, teda prerozdeľovanie spoločne vyprodukovaných statkov. Už aj OECD pri hodnoteniach mzdového vývoja varovala, že nejdeme dobrým smerom. V európskom priemere približne polovicu HDP tvoria mzdy a druhú zisky firiem. Ešte pred 20 rokmi však podiel miezd predstavoval zhruba 67 percent. A na Slovensku sme na úrovni 35 percent, čiže zvyšných až 65 percent je zisk majiteľov kapitálu. To je súčasť hlbšieho globálneho problému narastajúcich príjmových rozdielov, ktoré pomáha tlmiť napríklad aj minimálna mzda…
A čo argumenty, že niektoré odvetvia v slabších regiónoch to majú už zrejme teraz s pridanou hodnotou a ekonomikou nahnuté?
Áno, ďalšia nekonečná diskusia v tejto oblasti. Napokon, aj pri dnes často skloňovaných odvetviach citlivejších na náklady, ako napr. odevné firmy, pekári či ovocinári je ich situácia paradoxná. Po každom spoločnom rokovaní k týmto témam sme vždy konštatovali dva hlavné závery. Že podľa nich zvyšovanie miezd a príplatkov pre zamestnancov neprežijú a zároveň, že dlhodobou súčasťou ich zložitej situácie je práve nedostatok zamestnancov, ktorí už nechcú robiť za také nízke mzdy. Nuž, problém je potom evidentne niekde inde… Pri príplatkoch za nočné smeny sme ale práve preto vypočuli zamestnávateľov a dali sme výnimku v zákonníku práce, ktorá umožňuje po dohode so zamestnancami nižšie príplatky v podnikoch, ktoré sú typické práve pre nočné výroby.
Dlhodobo vieme, aký nízky podiel na tvorbe HDP má dnes u nás sektor služieb, napríklad v cestovnom ruchu. Alebo iných služieb, ktorých zákazníkmi sú bežné domácnosti. Pre ten ,,nezáujem“ boli a sú aj mzdy v týchto odvetviach nízke a pracovné miesta v nich nevznikajú. Bez väčšej kúpyschopnosti väčšieho počtu našich domácností, na ktorej stojí a padá dopyt po týchto základných službách a remeslách majú zároveň logicky problém prežiť aj mnohí živnostníci či drobné a rodinné firmy. V zahraničí pritom práve takéto pracovné miesta dokážu odolávať aj v krízových obdobiach a tlmiť veľké ekonomické prepady v iných sektoroch. Lebo väčšina domácností tam má vďaka mzdám úplne inú kúpyschopnosť. Zároveň je to základný nástroj na znižovanie našich historicky výrazných regionálnych rozdielov, atď.
Ako vidíte minimálnu mzdu v súčasnosti? Je dostatočne vysoká?
Zatiaľ sme hovorili najmä o ekonomickej funkcii minimálnej mzdy, ale pre nás – ľavicu a najmä pre tých, ktorých sa priamo dotýka je ešte dôležitejší jej sociálny a motivačný aspekt. Ak sa napr. ľavica s pravicou vo svete aj u nás vie v tejto téme na niečom zhodnúť, tak je to cieľ, alebo motto, že pracovať sa musí oplatiť, aj keď za minimálnu, alebo nízku mzdu. Prioritou každej vlády by malo byť zvyšovanie minimálnej mzdy a ďalších benefitov tak, aby sa nielen zlepšovala životná úroveň ľudí, ale aby bolo výhodnejšie pracovať aj za nízku mzdu ako poberať sociálne dávky. Alebo ako odchádzať do zahraničia…
Zároveň považujem za morálne a sociálne neakceptovateľné, aby sme na Slovensku mali tzv. pracujúcu chudobu. Náš prístup preto zároveň podporovali každoročné prepočty, ktoré ukazovali, že pri minimálnej mzde sa niektorým ľuďom skutočne stále neoplatilo pracovať za minimálnu mzdu, lebo pri dodržaní normálneho pracovného času jednoducho nie je ani teoreticky možné, aby dokázali seba, resp. svoje rodiny, vymaniť z rizika chudoby.
Aj preto sme ju výraznejšie zdvíhali, ale aj príplatky, zvyšovali sme daňové bonusy za deti, alebo sme zaviedli tzv. osobitný príspevok 126 eur mesačne pre dlhodobo nezamestnaných ľudí, ak si nájdu a udržia prácu. Alebo si spomeňme na vojnu okolo nášho návrhu zdvihnúť rodičovský príspevok pre predtým nezamestnané matky o výrazných 50, ale pre pracujúce po tiež zvýšenej a predĺženej materskej až o 150 eur. Aj to je o spravodlivosti a motivácii. Verím, že dnes to už nezmenia. Napokon, ďaleko najnákladnejším opatrením nášho 1. sociálneho balíka po kríze bolo predsa zavedenie tzv. odvodovej odpočítateľnej položky až do výšky zdravotných odvodov pre státisíce ľudí s nižšími príjmami, ktorým to na niekoľko pokrízových rokov zvýšilo čistú mzdu a firmám ich zamestnávanie. Nie je však dlhodobo racionálne a udržateľné, aby veľkú časť mzdy pre súkromných zamestnávateľov hradil štát z verejných zdrojov, to musí mať svoje hranice…
Aké sú ďalšie ekonomické a sociálne kontexty minimálnej mzdy?
Už 10 rokov denne upozorňujem, že v sociálnom systéme a pracovnom trhu sú všetko spojené nádoby. Bez vyšších miezd nebudú mať ľudia ani vyššie materské dávky, úrazové renty, budú mať nízke PNky, takže si nebudú môcť dovoliť byť chorí a napokon ani vyššie starobné či invalidné dôchodky. O tom je aj demagogický marketing kritikov minimálnej mzdy. Že zo zvyšovania vraj má najväčší podiel v príjmoch štát. Preboha, ale veď dane fyzických osôb idú kompletne samosprávam na ich základné verejné funkcie a služby pre občanov. No a odvody? Opäť, veď z nich majú ľudia zdravotnú starostlivosť, materské, PN-ky, podporu v nezamestnanosti a napokon invalidné, starobné, vdovské či sirotské dôchodky! Tej riadenej demagógie a bludov je žiaľ v éteri toľko, že sa nečudujem, ak normálny človek už pochybuje o všetkom „oficiálnom“…
Ako sa zmenil sociálny dialóg za vlády, ktorá je viac pravicová ako ľavicová?
Myslím, že každý, kto situáciu sleduje bude súhlasiť, že zásadne. Osem rokov som ako minister práce a sociálnych vecí zároveň predsedal tripartite, čo je mimoriadne ťažká pozícia neustáleho mediátora a hľadača konsenzu medzi opačnými pólmi pohľadov zamestnancov a zamestnávateľov. Je to skutočne to hlavné fórum najreprezentatívnejších táborov našej spoločnosti, ktoré diskutuje a pripomienkuje každý dôležitý zákon v ekonomike, sociálnej oblasti, školstve či zdravotníctve ešte predtým, ako smeruje na rokovanie vlády a parlamentu.
Je prirodzené, že ako sociálny demokrat a nominant strany SMER-SD častejšie inklinujem v pohľadoch na problémy a témy k pozícií zamestnancov, aj v oblastiach posilňovania pracovného práva, odmeňovania zamestnancov, pri sociálnych a pro-rodinných opatreniach, alebo zosúlaďovaní pracovného života a rodičovstva či ekonomike. Veď SR sa po dlhých rokoch vlád ekonomicky liberálnej pravice a minimálne kontroverzných reformách nachádzalo v rannom kapitalizme, až otrokárskych a asociálnych manieroch a mantrách. Bolo to zákonite obdobie začiatku našej snahy o tvorbu sociálneho štátu a základných pracovných istôt. Napriek tomu verím, že by aj reprezentanti zamestnávateľov a firiem potvrdili, že fungoval dialóg, argumenty, vznikali možné kompromisy a necítili sa obchádzaní, ani ako porazení. Ako vidíme, férová debata a dohody nefungujú na úrovni tejto koalície a vlády, preto nemôžu ani medzi sociálnymi partnermi a ľuďmi v spoločnosti.
Dialóg k týmto témam je aj na európskej úrovni…
Ako som nedávno medializoval ako dôkaz, že vláda sa ďaleko viac zaujíma o biznis a zamestnávateľov ako o zamestnancov, zhoršovanie podmienok a postavenia pracujúcich od nástupu novej vlády si už všimla aj Medzinárodná odborová konfederácia ITUC. Tá v rámci pravidelného hodnotenia zamestnaneckého prostredia Global Rights Index 2021 zhoršila Slovensku rating a prepadli sme sa do druhej kategórie z piatich. Kým v predošlých rokoch sme sa s najvyšším ratingom radili ku krajinám ako Rakúsko, Nemecko, Švédsko či Fínsko, tento rok sme sa ocitli medzi krajinami s opakujúcim sa porušovaním práv zamestnancov. Je za tým mnoho krokov tejto vlády. Najmä ide o spomínané zníženie garantovanej minimálnej mzdy v roku 2021 aj 2022, zníženie 6 stupňov minimálnej mzdy podľa stupňa náročnosti práce, zníženie a zafixovanie príplatkov za prácu v noci, v sobotu a v nedeľu, ignorovanie sociálneho dialógu aj medzirezortného pripomienkového konania, oslabenie postavenia odborárov v tripartite aj v kolektívnom vyjednávaní so zamestnávateľmi, zrušenie rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, zavedenie odvodov pri 13. a 14. platoch, bezdôvodné „vyhadzovanie“ ľudí z práce po dosiahnutí veku 65 rokov a mnohé ďalšie. Je to výsledok vlády, ktorá ide systematicky proti pracujúcim, rodinám či seniorom… Ústavný súd má aj vďaka našim podaniam, teda presnejšie vládnym krokom mimoriadne veľa agendy…
Ako vnímate, že vláda zrušila viaceré sociálne výhody, ako napr. obedy zadarmo? Čo v tejto oblasti plánujete robiť?
Zo svojej pozície poslanca a podpredsedu parlamentného sociálneho výboru nie som úplne bezmocný, môžem naďalej aspoň hlasno pripomienkovať, argumentovať a upozorňovať na nekonečné chyby a prešľapy ich autorov, aj verejnosť. Blokovať tieto kroky je však nemožné, s výnimkou našich podaní na Ústavný súd, aj tých prípadov je za ostatný rok a pol mimoriadne veľa a mnohé už boli úspešné. Vláda má však podľa pravidiel pri každom hlasovaní pohodlnú väčšinu nie len v pléne NR SR, ale aj v parlamentných výboroch, kde prebiehajú spory k všetkým zákonom. Zvrátiť plány a škodlivé, či až nebezpečné návrhy zákonov však môže len hlasný krik občanov. Na pár týždňov aj prezidentka SR, ale aj keď to urobí, znovu si to súčasný koaličný poslušný automat v pléne schváli.
Ale ešte k zrušeniu príspevkov na obedy detí v škôlkach a základných školách.
Viete, to je len symbolická súčasť celej bizarnej mozaiky. Každý, kto sledoval politickú demagógiu pri negácii tohto nášho opatrenia zo strany opozície od roku 2017 musel počítať pri výsledku volieb s tým, že obedy a mnoho ďalších sociálnych opatrení našich vlád bude musieť byť za akýchkoľvek okolností obetované v mene ich marketingu. Zrušili aj opatrenia, ako strop dôchodkového veku, 13. dôchodky, za ktoré predtým niektorí aj hlasovali, takže si potom aspoň museli stáť za pôvodne politicky motivovanou kritikou aj pri ikonických až ideologických témach a opatreniach, pri ktorých zrejme časom sami uznali ich význam. Obedy sú príklad, alebo amatérske a konktraproduktívne zmeny v gastrolístkoch, prístup k zákonníku práce, odborom atď.
Takže aj tieto zmeny považujete najmä za politické?
Určite. Veď zrušenie solidárnej dotácie pre deti všetkých už kritizujú aj samotní zriaďovatelia, ktorí sa pôvodne oparenia zľakli kvôli administratíve a zodpovednosti. Sami hovoria z koľkých detí sa vďaka opatreniu stali noví stravníci, ktorí majú teplé jedlo a sedia v škole spoločne za jedným stolom zo všetkými. To je presne ten dôležitý princíp, ktorý motivoval k opatreniu nás aj mnohé sociálne vyspelé krajiny, kde to zlepšilo vzťahy detí, socializáciu, ale aj prospech. Vďaka nášmu pôvodnému projektu navyše zamestnali v školských jedálňach 1100 nových zamestnancov, dotácie a vlastné zdroje použili mestá a obce aj na zvýšenie kapacít jedální. Našťastie aspoň nové vybavenie kuchýň im už nikto nevezme. A môžeme len dúfať, že rodičia sa napriek kŕčovitej snahe vlády nahradiť dotácie na obedy zvýšením všeobecného daňového bonusu nerozhodnú deti z obedov odhlasovať. Ale obávam sa, že počet detí klesne. Je to celé zbytočné a mimoriadne vyčerpávajúce nielen pre zriaďovateľov a školy, ale aj pre samotných rodičov.
Mohli by sme aj pri tejto téme dlho pokračovať o procese amatérskej realizácie týchto zmien, ktoré museli opakovane upravovať po našej kritike, a dokonca aj výhradám prezidentky. O tom, ako dnes školy nevedia čo robiť, lebo samotní rodičia v tom tesne pred začiatkom školy majú úplný chaos…
Ale toľko času na rozhovor nemáme a pri všetkých absurdných témach týchto dní a mesiacov to je na týždňový seminár, nie na jeden rozhovor s vymedzenými témami a časom… Neexistuje predsa tak široký a citlivý rezort, ako má pod sebou ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, kde sa desiatky tém denne týkajú každého človeka našej spoločnosti. S tým logicky súvisí aj nekonečné množstvo zákonov, opatrení a tém, ktoré ľudia sledujú a krútia neveriacky hlavou, prípadne sa poriadne rozčúlia.
A to nám v tomto rozhovore neostane čas na horúcu tému tzv. dôchodkovej reformy, ktorú už kritizuje prakticky každý relevantný, najnovšie už aj MF, MH, koaliční partneri a Slovenské stredisko pre ľudské práva… Rozpor medzi jej obsahom a pôvodnými cieľmi by som pritom prirovnal napr. k tvrdeniu vlády a niektorých médií, že zachovali regulárny 13. dôchodok… Obrali dôchodcov aj o stovky eur a z dôchodku urobili len štátnu sociálnu dávku, aj keď zase tvrdia niečo iné. Ale v celom dôchodkovom systéme ide do budúcna logicky ešte o väčší problém. Preto sa rozhodli ignorovať aj postoje tak významnej a početnej organizácie ako Jednota dôchodcov Slovenska, ktorá bola za našich vlád prirodzenou súčasťou prípravy a realizácie všetkých politík pre seniorov, vrátane dôchodkov a sociálnych služieb.
Vnímate súčasné protesty aj ako nástroj ľudí, ktorí chcú poukázať aj na zlú sociálnu situáciu občanov? Mal by sa tento aspekt ešte viacej na protestoch zdôrazniť, aby to nebolo len o Covide, ktorý už dlho traumatizuje spoločnosť a akoby ďalšie témy často ani neexistovali?
Áno, vnímam. Myslím, že to určite nie je len o Covide a pandémií. Deje sa mnoho protestných akcií, len sú možno zatiaľ viac roztrieštené. Ich masívnosť logicky ovplyvňujú aj pandemické nariadenia, prípadne taktické úskoky vlády, ako sme boli práve svedkami pri oslavách SNP v Banskej Bystrici. Boja sa hnevu ľudí a vedia prečo…
Osobne som sa napríklad účasťou podporil aj odborársky protest za zastavenie rozvratu sociálneho štátu na konci júna v Bratislave, ktorý bolo cítiť a mal množstvo podporovateľov aj mimo námestí, ktorí nemohli prísť. Práve akcie zástupcov zamestnancov považujem v dnešnej situácii za mimoriadne dôležité, ak sú vládou ignorovaní a nie sú rešpektovaní v zákonnom sociálnom dialógu. Sociálna situácia je napokon vždy najväčším dôvodom radikalizácie nevypočutých. Najväčším doterajším protestom však nepochybne bola naša nevídane úspešná petícia za vyhlásenie referenda o skrátení volebného obdobia NR SR. Žiaľ, vieme aký je nateraz výsledok. Aj vďaka pani prezidentke a nadpráci viacerých kompetentných žiadne referendum nebude. Je to bezprecedentná ignorácia hlasov takmer 600 000 ľudí a pravdepodobne ďalších, ktorí by sa pridali. Vôľa udržať túto neschopnú vládu naďalej pri moci je však silnejšia ako demokratické princípy.
Na základe týchto skutočností a pretrvávajúcej agónií vlády sme sa v SMERE- SD rozhodli organizovať protest, alebo demonštráciu na záchranu Slovenska. Nebol v Bratislave, ale keďže 1. september je Deň Ústavy SR, symbolicky sa uskutočnil v tento deň priamo pred budovou Ústavného súdu v Košiciach. Vláda totiž opakovane porušuje aj základné ľudské práva a slobody, rozdeľuje spoločnosť a zneužíva trestné právo na boj s opozíciou. Dôvodov, prečo sa drvivá väčšina občanov SR cíti byť podvedená je už príliš veľa. Aj ich vlastní voliči sa právom cítia byť oklamaní.
Michal Albert
