Mrzí ma, že najvyšší štátni predstavitelia odignorovali oslavy zvrchovanosti

Pri príležitosti tridsiateho výročia prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR, Ústavy SR a ústavného zákona o zániku ČSFR, sme sa rozprávali s bývalým politikom a veľvyslancom Petrom Weissom. Ako predseda SDĽ v roku 1992 podporil v Slovenskej národnej rade prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR (17. júl 1992) a Ústavy SR (1. september 1992). Svojim politickým rozhodnutím tak prispel k vytvoreniu samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva.

Ako ste vnímali spoločensko-politické zmeny v Novembri 1989?

Pôvodne som predpokladal, že k zmene dôjde až 10. decembra 1989 na Deň ľudských práv. Moje vnútorné nadstavenie voči bývalému režimu a  fungovaniu KSČ a KSS bolo veľmi kritické. Preto som November 1989 neprijal ako nejakú osobnú porážku. Naopak bol som presvedčený, že k zmene a zrúteniu režimu musí dôjsť. Veľmi pozorne som sledoval čo sa deje v Poľsku, v  Maďarsku a v Nemeckej demokratickej republike. My v ČSSR sme zmenili režim ako predposlední. Po nás bolo už iba Rumunsko. Tým, že vedenie KSČ sa správalo tak hlúpo a odmietalo dialóg s opozíciou za okrúhlym stolom, tak ho zaslúžene vyhnala ulica. Toto som už povedal vo viacerých verejných rozhovoroch a stále si za tým stojím. Pre mňa osobne to bola príležitosť pokúsiť sa urobiť to isté čo urobila napríklad vtedajšia Maďarská socialistická robotnícka strana, ktorá sa premenovala na Maďarskú socialistickú stranu  a vydala sa na cestu strany západného typu so sociálno-demokratickou orientáciou.

Verili ste v tom čase, že by sa nový politicko-spoločenský systém mohol stať tzv. kapitalizmus s ľudskou tvárou?

Mal som to šťastie, že pôvodná KSS, neskoršia SDĽ, sa vydala cestou transformácie s veľmi silným ekonomickým personálnym zázemím. V našom tíme sme mali skvelých špičkových ekonómov vrátane profesora Jozefa Košnára, niekdajšieho riaditeľa Ekonomického ústavu SAV Ivana Okáliho,  neskoršieho riaditeľa Ekonomického ústavu Milana Šikulu, Brigitu Schmӧgnerovú a ďalších špičkových ekonómov.  Presadzovali zavedenie trhového hospodárstva, nie však formou tzv. šokovej terapie, ale gradualistickým riešením. Odmietali tzv. Washingtonský konsenzus. Hlavnou odpoveďou na Vašu otázku je to, že my sme boli za to, aby všetky formy vlastníctva boli rovnocenné. Odmietali sme filozofiu, aby sa vyzdvihovalo súkromné vlastníctvo nad všetky ostatné formy vlastníctva. Presadzovali sme napríklad vytvorenie konkurencie schopných štátnych akciových spoločností. Takisto sme mali iné predstavy o vtedajšej privatizácii. Poviem to otvorene. Ani zďaleka sme neboli nadšencami tzv. kupónovej privatizácie, sledovali sme s nedôverou, ako bežali tzv. holandské dražby. Pýtate sa prečo? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Videli sme, že takýmto spôsobom vznikal na Slovensku organizovaný zločin.

Prejdime teraz na inú tému. Ako ste vnímali nezvolenie Alexandra Dubčeka za nového Česko-Slovenského prezidenta?

Odpoviem zo širšia. Doteraz sa predhadzuje tým, ktorí hlasovali za Deklaráciu SNR o zvrchovanosti SR, za Ústavu SR a za ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, že mali presadiť referendum. Podľa týchto kritikov sa jeho nekonaním poškodila hneď v zárodku slovenská demokracia a už sa z toho nespamätala. Na oplátku môžem ja tiež postaviť rečnícku otázku, či sa v zárodku nepoškodila demokracia tým, že Alexandra Dubčeka navrhol za federálneho prezidenta spolu s  Predsedníctvom SNR aj vtedajší Národný front ako  aj ľudia na námestiach? Dodnes si pamätám manifestáciu 27. novembra 1989, keď bol generálny štrajk. Na námestí SNP bola veľká fotografia Alexandra Dubčeka s nápisom „Dubček na hrad“ a  dav aj skandoval „Dubček na hrad“. Ale vedenie VPN sa rozhodlo inak. Budem teraz voľne citovať profesora Miroslava Kusého z jedného rozhovoru: „Revolučne, arbitrárne bez ohľadu na verejnú mienku VPN za prezidenta navrhla Václava Havla“. Pýtam sa ešte raz, nebolo aj toto odmietnutie základov demokracie hneď na začiatku? A ďalej, budúci slovenský prezident Rudolf Schuster bol za predsedu SNR zvolený 1. marca 1990 v tajnom hlasovaní z dvoch kandidátov. Na druhej strane Václav Havel bol zvolený aklamačným hlasovaním poslancami Federálneho zhromaždenia, ktorí boli zvolení ešte za normalizačného režimu. Mohol by som demagogicky klásť otázku, nebolo to poškodenie demokracie, na ktoré trpíme doteraz, že prvý prezident začínajúceho demokratického režimu nebol zvolený v tajnom hlasovaní? Som preto presvedčený, že už treba skoncovať s robením dedičného hriechu z toho, že sa nekonalo referendum.

Ostaňme ešte teda pri otázke referenda. Treba jasne povedať, že jeho prípadný výsledok nech už by bol akýkoľvek, by nevyriešil základný problém štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska a spoločného súžitia Slovákov a Čechov. Takisto jeho základná otázka by nesmerovala na to, či má  česko-slovenská federácia zaniknúť, ale či má Slovenská republika alebo Česká republika ostať jej súčasťou. V prípade, že by sa napríklad väčšina Slovákov rozhodla za vystúpenie z federácie, budúca samostatná Slovenská republika by nemala garantované nástupnícke práva po Českej a Slovenskej Federatívnej Republike (ČSFR). Treba tiež jasne povedať, že veľká časť slovenská národa chcela v tom čase ešte zachovanie spoločného štátu, ale s väčšími právomocami pre Slovensko. Naopak Česi chceli skôr silnejší unitaristický štát so známym pragocentrizmom. Preto výsledok referenda by nič neriešil nech by bol akýkoľvek…

To je veľmi dobrá otázka. Vy ste sa ma pýtali na to ako som prežíval November 1989. Veľmi pozorne som sledoval aj to, čo sa dialo okolo tzv. trojjedinej ústavy počas perestrojky v októbri 1989. Vtedy prišiel do vedenia KSČ návrh, ktorý predkladal budúci česko-slovenský premiér Marián Čalfa. Ako minister bez kresla mal na starosti prípravu novej česko-slovenskej ústavy. Podľa pôvodného plánu sa bez väčších problémov mala schváliť vo Federálnom zhromaždení ako tzv. trojjediná ústava. To znamená nemali sa schvaľovať národné ústavy v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade. Mala sa rovno schváliť trojjediná ústava. Týmto spôsobom sa  vlastne malo reagovať na skutočnosť, že dvadsať rokov po schválení ústavného zákona o česko-slovenskej federácii, sa nenaplnilo to čo bolo v ňom napísané. Podľa jeho litery mali mať obe republiky tvoriace česko-slovenskú federáciu svoje vlastné národné ústavy, vlastné štátne symboly atď. V októbri 1989 však došlo nečakane k vzbure časti poslancov SNR. Odmietli zahlasovať za tzv. trojjedinú ústavu. Medzi nimi bol aj Vladimír Mináč. Ak si dobre pamätám, v štyroch z piatich výborov SNR tento návrh neprešiel. Potom prišiel predseda SNR Viliam Šalgovič s Mariánom Čalfom a presviedčali poslancov, aby zmenili svoj postoj a vyhrážali sa im straníckymi a inými trestami. Napriek tomu myslím, že sedem poslancov hlasovalo proti tomuto návrhu a osem sa zdržalo hlasovania. A tí ostatní sa nechali dotlačiť. Hovorím o tom preto, že v diskusii, ktorá sa rozbehla k dvadsiatemu výročiu vzniku federácie, sa na Slovensku už za perestrojky objavili silné hlasy, že slovenská štátnosť nie je dobudovaná, nemá vlastnú ústavu a nemá vlastné štátne symboly. Naopak v Čechách takúto nespokojnosť s podobou federácie nebolo pociťovať. Ani disidenti nepožadovali, aby sa najskôr schválili národné ústavy a potom federálna ústava. Jedinou výnimkou bol v tomto smere Ján Čarnogurský. Český disent bol v podstate spokojný s tou podobou federácie, ktorá vznikla v roku 1970, keď jej krstný otec Gustáv Husák v mene upevnenia moci vlastne vykastroval významné časti ústavného zákona o česko-slovenskej federácii. Urobil podstate tú federáciu znovu centralistickú. Bol tu veľmi asymetrický vzťah Čechov a Slovákov k podobe spoločného štátu. Ten asymetrický vzťah vyplýval z odlišnej identity Slovákov a Čechov so štátom, v ktorom žili.

Nadviažem na Vaše slová. Myslím si, že preto možno aj väčšina Slovákov chcela samostatný štát, prípadne konfederatívne zriadenie s Českou republikou, báli sa však, či samostatné Slovensko bude ekonomicky a politicky životaschopné vzhľadom k tomu, že prvá Slovenská republika bola autoritatívnym štátom s fašistickými prvkami. Zároveň treba jasne povedať, že Slováci sa  v spoločnom štáte vždy identifikovali ako samostatný národ. Preto aj to referendum by podľa môjho názoru nič podstatné nevyriešilo. Základná podoba spolužitia s Čechmi by ostala naďalej nevyriešená. Ako by sme sa s Čechmi vôbec mohli dohodnúť, keď Česko-Slovensko vnímali ako svoj český štát?

To je taká dlhšia otázka. Vrátim sa ešte k tej asymetrii. Mohol by som citovať Petra Pitharta, ktorý hovoril, že to čo Česi pokladali za federáciu, tak Slováci to pokladali za obnovenie unitárneho Československa. Hovoril tiež, že 35 až 40 percent Čechov sa vyslovovalo za to, aby zanikla federácia a aby Československo malo jednu vládu a parlament. Veľmi dobre si pamätám jeden výskum, ktorý sa urobil tesne pred voľbami v roku 1992. Priniesol nasledujúce výsledky: 29 percent občanov Českej republiky bolo za to, aby sa Česko-Slovensko premenilo na unitárny štát; 21 percent presadzovalo na miesto federácie dvoch národných republík vznik spolkových krajín Čechy, Morava a Slovensko; 6 percent bolo za rozdelenie federácie; zachovanie vtedajšej podoby federácie, s ktorou nebola veľká väčšina občanov Slovenskej republiky spokojná, chcelo len približne 28 percent občanov Českej republiky. Konfederatívne usporiadanie presadzovalo len malé percento Čechov.

Podľa tohto prieskumu môžeme teda vidieť, že Slováci a Česi mali diametrálne odlišné predstavy o tom, aká by mala byť podoba budúca spoločného štátu. Česi uprednostňovali skôr návrat k unitárnemu Československu s jednou vládou a parlamentom alebo zachovanie vtedajšej podoby federácie. Naopak na Slovensku sa verejná mienka posúvala postupne od  nápravy federácie, že obe republiky budú  navzájom rovnocenné a že budú subjektmifederácie tvorené zdola až ku konfederatívnym predstavám…

Presne tak. Slovenská predstava spočívala v tom, že spoločný štát bude veľmi rozvoľnený. Podľa rôznych predstáv mala ostať zachovaná napríklad spoločná mena, vojsko a pod. HZDS si tiež predstavovalo aj vytvorenie dvoch ceduľových bánk, resp. národné banky Slovenskej republiky a Českej republiky. Toto bola podľa mňa základná príčina prečo sa Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) rozdelila. Ako sme už spomínali, uskutočnilo sa viacero výskumov v oboch častí federácie. Áno väčšina ľudí sa vyslovovalo za spoločný štát. Ale spoločný štát to predsa bolo aj to unitárne Československo s jednou vládou a parlamentom, ale aj konfederácia. A vzniká tak otázka. Akým referendom by bolo možné donútiť Slovákov a Čechov, ktorí mali diametrálne odlišnú predstavu o tom, ako ten spoločný štát má vyzerať, aby sa spoločne zhodli na forme jeho budúceho štátoprávneho usporiadania?

A toto si vôbec neuvedomujú tí, ktorí neustále sa odvolávajú na to, že malo byť referendum?

Moja ďalšia odpoveď tým, ktorí doteraz nevedeli prekúsnuť, že nebolo referendum a podľa ich názoru iba Vladimír Mečiar a Václav Klaus svojvoľne rozdelili Česko-Slovensko, je to, že prečo preboha po revolúcii zvolená reprezentácia VPN, OF na čele s Václavom Havlom, nebola schopná za dva roky vyjednať novú podobu federácie? Tú novú podobu federácie, ktorú nazval Václav Havel autentickou už 22. novembra 1989 vo svojom posolstve tlmočenom cez magnetofónovú pásku demonštrantom na Námestí SNP. Tu sa treba pýtať ako je možné, že sa nenaplnil štátoprávny program VPN, ktorý hovoril o obnove federácie zdola, že majú byť silné kompetenčné slovenské a české národné orgány? Federácii sa malo dať len to, na čom sa dohodnú obe republiky.

Hovoríte teda o zlyhaní porevolučných vlád ohľadom budúceho štátoprávneho usporiadania?

Áno. Myslím si, že je to ich veľké zlyhanie. Ak ich jedným z ich porevolučných cieľov bola aj obnova autentickej federácie, tak je to zlyhanie slovenskej politickej reprezentácie VPN, KDH a Demokratickej strany a českého OF. Dnes sa hádže vina na Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, že pri negociáciách o novej podobe federácie po voľbách v roku 1992 boli povinní napraviť to, že sa novú podobu federácie sa nepodarilo dojednať ich porevolučným predchodcom za dva roky na čele s Václavom Havlom. Oni sú teraz za tých zlých, že nenapravili neschopnosť ich predchodcov sa dohodnúť. Veď to je absurdné.

Aká bola verejná mienka medzi českými a slovenskými občanmi federácie ohľadom štátoprávneho usporiadania v druhej polovici roka 1992 v čase druhých slobodných volieb?

Poviem otvorenie. Drasticky sa zmenila. Zmenila sa najmä čo sa týka vzťahu Čechov k Slovenskej republike a k Slovákom. Veľmi odporúčam tým, ktorí si myslia, že vzťahy Slovákov a Čechov v roku 1992 boli pred voľbami a po voľbách idylické, nech si prečítajú prácu Anny Šabatovej, ktorú publikovala v dvoch číslach časopisu Listy v roku 2007 pod názvom „Jak odříznout nemocnou nohu“. Ona urobila analýzu písania piatich českých denníkov opisujúcich štátoprávne rokovania, o Slovensku a o Slovákoch. Je to veľmi tristné čítanie, pretože tam napríklad Petrovi Pithartovi čitatelia nadávali, že sa príliš vciťuje do nálad Slovenskej republiky. Nazvali ho pejoratívne nejakým vciťovateľom a zároveň ho odsudzovali za to, že sa snažil o nejakú ústretovosť voči Slovákom. Z ich strany boli tiež kritizovaný, že ako jeden z mála českých politikov pochopil, že najskôr Česi sa musia identifikovať s Českou republikou ako so svojím štátom až potom sa môže obnoviť federácia  zdola. Lenže Česi sa identifikovali ako so svojim štátom s Česko-Slovenským štátom. Ja to dokumentujem ďalším príkladom počas svojho sedemročného pôsobenia v Českej republike. Václav Klaus keď už bol premiérom samostatnej Českej republiky, ustanovil 1. január štátnym sviatkom ako „Deň obnovenia samostatného českého štátu“. Za sedem rokov, čo som bol slovenským veľvyslancom v Prahe, nikto si tento sviatok ani jedným riadkom nepripomenul. Ani publicisti, ani nikto zo štátnych predstaviteľov. Pre Čechov dňom vzniku Českej republiky je 28. október 1918. Ani 1. január 1969, keď na základe ústavného zákona o česko-slovenskej federácii, vznikla Česká republika a Slovenská republika s prídavkom socialistická, si nikto v Česku nijakým spôsobom nepripomína.

Na základe Vašich osobných skúseností tvrdíte, že Česi sa nikdy neidentifikovali ani s tou Českou republikou, ktorá bola vytvorená ústavným zákonom o česko-slovenskej federácii v roku 1968?

Presne tak. Opakujem bol to z ich strany hlavný problém porozumeť tomu úsiliu Slovákov, aby sa vo federácii cítili rovnocenní a aby sa po Novembri 1989 obnovila zdola na základe pôvodnej suverenity republík. Teraz Vám prečítam niečo veľmi dôležité a to je preambula ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z roku 1968: „My, národ český a slovenský, vychádzajúc z poznania, že naše novodobé dejiny sú preniknuté obojstrannou vôľou žiť v spoločnom štáte, oceňujúc skutočnosť, že päťdesiat rokov nášho spoločného štátneho života prehĺbilo a upevnilo naše odveké priateľské zväzky, umožnilo rozvoj našich národov a uskutočňovanie ich pokrokových demokratických a socialistických ideálov a spoľahlivo dokázalo ich bytostný záujem žiť v spoločnom štáte, zároveň však ukázalo, že náš vzájomný vzťah treba vybudovať na nových a spravodlivejších základoch, uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života, presvedčení, že dobrovoľné federatívne štátne spojenie je zodpovedajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť, avšak aj najlepšou zárukou pre náš plný vnútorný národný rozvoj i pre ochranu našej národnej svojbytnosti a zvrchovanosti, rozhodnutí vytvárať v spoločnom federatívnom štáte v duchu humanitných ideálov socializmu a proletárskeho internacionalizmu podmienky na všestranný rozvoj a blahobyt všetkých občanov a zaručovať im rovné, demokratické práva a slobody bez rozdielu národnosti, reprezentovaní svojimi zástupcami v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade, sme sa dohodli na vytvorení československej federácie.“  Tento ústavný zákon už v roku 1968 predpokladal, že oba národy, ktoré tvorili tú federáciu, majú právo eventuálne sa aj oddeliť. To znamená, že celá dráma štátoprávnych rokovaní a po neschopnosti tých garnitúr, ktoré boli zvolené v roku 1990, dohodnúť sa na novej podobe federácie, vyústila do volieb v roku 1992, kde boli navolené nové politické reprezentácie. Najsilnejšie z nich ODS a HZDS po tom, čo sa stretli, tak zistili, že nemajú zhodu. HZDS chcelo konfederáciu a ODS status quo, ktoré bolo, alebo rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR).

Rád by som sa ešte na chvíľku vrátil na jar 1990. Ako ste sledovali už tie prvé porevolučné problémy spolužitia Čechov a Slovákov pri tzv. pomlčkovej vojne? Ako ste osobne vnímali v tomto smere aktivity prezidenta Václava Havla a niektorých českých poslancov Federálneho zhromaždenia?

Vnímal som to ako prejav už spomínanej asymetrie v prístupe k spoločnému štátu a asymetrie v identifikovaní sa so štátom. Kým Slováci boli súčasťou česko-slovenskej federácie a boli nespokojní s jej podobou, tak Česi boli tiež jej súčasťou, ale boli spokojní s jej podobou. Netúžili po jej obnove. Martin Bútora potom aj Zdeněk Jičínský a ďalší verejne povedali, že česká ponovembrová politická reprezentácia vôbec nebola pripravená na riešenie slovenskej otázky v spoločnom štáte. Václav Klaus to opakovane priznal, že bol úplne šokovaný z toho, ako Slováci zareagovali na ten nikým neprekonzultovaný a politicky nepripravený návrh Václava Havla zmeniť názov Československej socialistickej republiky na Československá republika. Jednoducho nikto z českej politickej reprezentácie nemal tušenia, že na Slovensku to vyvolá takú búrku nevôle. V nových demokratických pomeroch Slováci očakávali, že sa tým rozdeľovníkom vyjadrí rovnocenné postavenie Českej republiky a Slovenskej republiky v spoločnom štáte. Česká politická reprezentácia nepoznala pomery na Slovensku. Nevyhodnotila si to, o čom som rozprával, že už za socialistického Česko-Slovenska bola nespokojnosť s tou podobou federácie. Nevycítila, že Slováci túžili dobudovať slovenskú štátnosť a tým pádom aj českú štátnosť tak, že si obe republiky, ktoré tvorili federáciu, prijmú svoje ústavy a svoje štátne symboly, čo by bolo potom základom pre rokovania novej podobe štátoprávneho usporiadania. Teda na začiatku to, čomu hovoríme separatizmus, bol len okrajovým javom. Na Slovensku bol samozrejme prítomný, dokonca aj v Česku len sa o tom nehovorí, pretože český separatizmus vyjadroval ten všeobecne rozšírený pocit „Když se jim nelíbí, ať jsi jdou“.

Strana demokratickej ľavice, ktorej ste boli predsedom,mala vo svojom programe počas druhých volieb v roku 1992 vytvorenie dvoch suverénnych republík v rámci česko-slovenskej federácie. Verili ste ešte krátko pred voľbami, že je ešte možné zachrániť spoločný štát?

Jedinou relevantnou stranou, ktorá mala v programe rozdelenie Česko-Slovenska a osamostatnenie Slovenskej republiky, bola Slovenská národná strana. VPN mala program obnovy federácie zdola a posilnenia kompetencií republík. Toto sa v prvej fáze aj udialo, keď sa v decembri 1990 zásadným spôsobom zmenil kompetenčný zákon. S týmto SDĽ nemala problém. Lenže kým pre slovenskú stranu to bol len začiatok nápravy federácie, pre českú politickú reprezentáciu a pre českú verejnosť už to, že sa zmenil kompetenčný zákon, bolo príliš veľa. Znovu tam bola tá asymetria. A teraz poďme k SDĽ. Pôvodná KSS bola oblastnou organizáciou KSČ. Už na mimoriadnom zjazde KSS 14. decembra 1989 sme požadovali rovnocenné postavenie slovenskej strany v rámci KSČ a odmietli sme byť len nejakou oblastnou organizáciou. My sme sa cítili byť republikovou slovenskou národnou politickou silou. Potom keď sme v KSS začali proces transformácie a premenovali sme sa na Stranu demokratickej ľavice KSS-SDĽ s tým, že pri vhodnej príležitosti vypustíme jej prvý názov KSS, tak sme sa s Komunistickou stranou Čiech a Moravy (KSČM) dohodli, že dovtedy jednotná KSČ sa zmení na federáciu KSČM a KSS-SDĽ. Tým, že my sme sa usilovali vstúpiť do Socialistickej internacionály a KSČM ostala naďalej na komunistických princípoch, tak sa pre nás ako partner stala príťažou z hľadiska našej akceptácie doma i v zahraničí. Preto sme federáciu KSČM a KSS-SDĽ neskôr rozpustili. Stali sme sa úplne samostatnými politickými stranami. V roku 1990 sme ešte kandidovali ako súčasť jednotnej KSČ. V roku 1992 sme už kandidovali ako samostatná strana SDĽ registrovaná iba v Slovenskej republike. Takže potom nás niektorí kritizovali za rozbitie spoločného štátu tým, že sme zrušili vlastne jedinú federálnu politickú stranu. Ale my sme to z dôvodov, ktoré som pred chvíľkou vysvetlil, museli urobiť, pretože keď sme chceli ísť do sociálnodemokratickej rodiny, tak sme nemohli mať úzke politické väzby a byť v jednej organizácii so stranou komunistického typu.

A čo sa týka tých suverénnych republík v spoločnom štáte, ktoré ste presadzovali pred voľbami roku 1992?

My sme presadzovali zásadnú reformu vnútorných vzťahov vo federácii. O suverénnych republikách sme hovorili preto, pretože tento pojem vychádzal už z vyššie spomínanej preambuly ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z roku 1968. Republiky boli síce zhora vtedajším Národným zhromaždením vyhlásené za subjekty federácie, ale zároveň sa uznášali na tom,  že bolo pre nich výhodné žiť v spoločnom štáte. My sme vlastne chceli redefinovať podobu toho spoločného štátu. Chceli sme viac kompetencií pre národné republiky a chceli sme urobiť prerozdelenie alebo zmenu tých kompetencií, ktoré budú patriť federácii. Zároveň sme to všetko  chceli urobiť na základe dohody medzi reprezentáciami Českej republiky a Slovenskej republiky. V Čechách však prevládol názor, že tie republiky nie sú dôležité, že dôležitá je len tá česko-slovenská štátnosť, s ktorou sa nijakým spôsobom nemôže hýbať. Preto aj tie povolebné rokovania došli do slepej uličky.

Ako ste vnímali rokovania počas vlády Jána Čarnogurského ohľadom štátoprávneho usporiadania spoločného štátu, ktorých výsledkom bolo  odmietnutie tzv. Mílovských dohôd v Predsedníctve SNR  vo februári 1992?

Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), ktoré sa po hlbokej vnútornej kríze vo VPN a jej následnom rozdelení, stalo najsilnejšou politickou stranou vo vládnej koalícii, prišlo s myšlienkou uzatvorenia štátnej zmluvy medzi Slovensku republikou Českou republikou. Bola vlastne istýmlogickým vyústením idey Jána Čarnogurského, že v  Európskych spoločenstvách (neskôr Európska únia), by Slovenská republika mala mať svoju vlastnú stoličku a hviezdičku. Tá myšlienka zmluvy obnovujúcej vlastne federáciu medzi Českou republikou a Slovenskou republikou priniesla rokovania,  ktoré viedli ku kompromisnému návrhu, ktorý sa vyrokoval v českých  Mílovách. Bol však v príkrom rozpore s tým, na čom sa dohodla SNR a na čo dala mandát Predsedníctvu SNR. Nemala to byť zmluva ako zdroj trvalého práva. Nová podoba federácie sa nemala obnoviť na základe dohody nositeľov tej štátnej zmluvy a suverenity, ktorými boli SNR a ČNR. Česká strana z tej pôvodnej navrhovanej dohody dokonca vyňala aj slovo federácia. Skrátka, ten kompromisný produkt bol v rozpore s tým, aký mandát dostalo Predsedníctvo SNR od SNR. Preto Milan Ftáčnik ako zástupca SDĽ v Predsedníctve SNR túto dohodu nepodporil. Nepodporil ju dokonca aj jeden zo zástupcov VPN historik Milan Zemko. Viem tiež, tento postoj podobným spôsobom konzultovali aj ďalší nespokojní členovia Predsedníctva SNR. Za túto oproti pôvodnému návrhu značne vykastrovanú Mílovskú zmluvu hlasovalo iba 10 z 20 členov tohto orgánu. Týmto spôsobom sa nedostala ďalej na rokovanie do pléna SNR. Jej odmietnutie znamenalo koniec štátoprávnych rokovaní, ktoré dostali názov „putovanie po hradoch a zámkoch“. Dohodlo sa, že vyriešenie štátoprávnej otázky rozhodnú demokratické parlamentné voľby, ktoré sa konali v júni 1992. No a tie priniesli ten výsledok, o ktorom sme už hovorili. V Česku dominantne vyhrala ODS  a HZDS na Slovensku, ktoré v SNR získalo 74 poslaneckých mandátov zo 150.

Počas prvého volebného obdobia najmä zo strany Matice slovenskej a iných proslovenských mimovládnych organizácií a rôznych iniciatív zneli hlasy za vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ako ste Vy osobne vnímali v tom čase tieto aktivity? 

Výskumy verejnej mienky opakovane ukazovali, že samostatnosť Slovenskej republiky mala stabilnú podporu od 11 do 16 percent slovenskej populácie. V roku 1992 to vyskočilo až na 18 percent. V tejto súvislosti mi napadla úplne iná vec, že medzi slovenskými respondentmi takmer rovnaký počet voličov až 12 percent bolo za defederalizáciu Česko-Slovenska. Podľa ich predstáv mala ostať jediná vláda a parlament so sídlom v Prahe, prípadne vytvorenie spolkových krajín (Čechy, Morava a Slovensko). Je zaujímavé, že aj títo ľudia boli brzdou rokovaní o dosiahnutí nejakej vyváženej autentickej federácie. O nich sa však nikdy nehovorilo ako o nositeľoch nejakého problému, že sú brzdou rokovaní o novej podobe česko-slovenskej federácie. Vždy problémom boli iba tí, ktorí žiadali nezávislosť. Je však pravdou, že nositelia štátnej nezávislosti sa vždy vedeli zmobilizovať. Vytvárali pocit, že ide o veľmi mohutnú časť spoločnosti, ale nebola to pravda. Za samostatné Slovensko bolo len okolo 15 percent jeho občanov.

Aký bol teda Váš postoj k Deklarácii SNR o zvrchovanosti SR, ktorú ste neskôr schválili po druhých slobodných voľbách 17. júla 1992?

Už som to niekoľkokrát vysvetlil. V tom čase ešte z môjho pohľadu išlo o potvrdenie toho, čo už bolo v preambule ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z roku 1968, že Slovenská republika je vytvorená suverénnym slovenským národom, ktorý má právo slobodne si utvárať spôsob a formu svojho národného a štátneho života. Aj keď sme ako strana SDĽ 17. júla 1992 hlasovali za Deklaráciu, tak sme vtedy ešte nevychádzali z toho, že už sa zlomili všetky možnosti dohodnúť sa o nejakej novej podobe spoločného štátu. Vychádzali z predpokladu, že ešte sú nejaké možnosti, že tie politické reprezentácie, ktoré vzišli z nedávnych volieb, sa dohodnú. Ale potom o pár dní neskôr sme sa dozvedeli, že ODS už nemá vôľu vyjednávať o novej podobe federácie. Presadzovala jedine status quo alebo rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) na dva samostatné štáty.

Poznáte hlavné dôvody prečo sa strana ODS už nepokúšala nijakým spôsobom zachrániť spoločný štát v inej a pre Slovákov prijateľnejšej podobe jeho štátoprávneho usporiadania?

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Veľmi dobre to napísal vynikajúci český historik Jan Rychlík vo svojej knižke o delení Česko-Slovenska. Vysvetľuje v nej, že česká politická reprezentácia a Česká republika ako celok už Slovenskú republiku viac nepotrebovala. Nepotrebovala ju geopoliticky ani ekonomicky, pretože napríklad tá konverzia zbrojárskeho a ľahkého priemyslu na Slovensku, ktorý predtým svoje produkty exportoval na trhy RVHP, bola pre českú politickú a laickú verejnosť vysoko nákladná.

Česká politická reprezentácia dodnes tvrdí, že za rozdelením spoločného štátu stáli predovšetkým Slováci..

Áno. To ale nie je pravda. Českej politickej reprezentácii sa podarilo vzbudiť dojem, že to Slováci chceli zavŕšiť svoju samostatnosť. V skutočnosti ten, kto už nepotreboval spoločný štát, bola česká politická reprezentácia. A keď si pozriete dôkladne priebeh rokovaní medzi reprezentáciami HZDS a ODS tak tam uvidíte, že pôvodne HZDS nerátalo s oddelením od Českej republiky už k 1.1. 1993. Chceli dlhšie prechodné obdobie. Ale pre českú politickú reprezentáciu bol vtedy už dátum 1.1. 1993 jasný. No a my v SDĽ, keď sme pochopili, že už padlo takéto rozhodnutie, začali sme sa pripravovať na samostatnosť Slovenska k 1. januáru 1993. Ohľadom toho sme mali aj osobné konzultácie s reprezentáciou ODS. Samozrejme, vnímali sme aj neúspech z Mílov, ktorý ukázal, že tie predchádzajúce politické reprezentácie, nie sú  schopné nájsť dohodu na novej podobe spoločného štátu. Začali sme sa preto pripravovať na to, aby sme čo najlepšie konštruktívne prispeli k riešeniu situácie, pretože to najhoršie, čo nikto nechcel,  by bol divoký rozpad federácie. A preto keď sa prvýkrát sa nepodarilo schváliť ústavný zákon o zániku ČSFR, tak poslanci za stranu SDĽ navrhli, aby sa prijal najskôr ústavný zákon o delení majetku ČSFR, čo bol kľúč k ľahkému rozdeleniu. V rámci hnuteľného majetku sa zvolil jednoduchý princíp 2:1 (10 miliónov Čechov a 5 a pol milióna občanov SR). Nehnuteľný federálny majetok sa delil na princípe, že to čo sa nachádzalo na území danej republiky, tak to jej ostalo aj naďalej. Na základe takéhoto princípu sa potom podarilo rozdeliť česko-slovenskú armádu. Takisto sa podarilo rozdeliť napríklad aj ambasády, čo sa dodnes nedoceňuje. Slovenská republika na rozdiel od nástupníckych štátov po bývalej Juhoslávii, ktoré vlastne nástupníckymi štátmi ani neboli, pretože jediným nástupníckym štátom bolo iba Srbsko, dostala vo všetkých štátoch a vo všetkých medzinárodných organizáciách jednu tretinu česko-slovenského veľvyslanectva, resp. zastupiteľskej misie.  Ako začínajúci štát sme si nemuseli kupovať nehnuteľnosti. My sme jednoducho vďaka tomuto princípu delenia všade mohli bez väčších problémov založiť svoje vlastné veľvyslanectvá alebo zastupiteľské misie. Aj vďaka tomu sa naša diplomacia tak rýchlo chytila. No a my ako poslanci SNR keď sme schválili Deklaráciu SNR o zvrchovanosti SR, sme potvrdili to, že Slovenská republika je naozaj zvrchovaným a suverénnym štátom, ktorý má právo rozhodnúť o svojej budúcnosti. Neskôr SDĽ, osobitne prostredníctvom pána docenta Ľubomíra Fogaša a ďalších právnikov, tak konštruktívne vstúpila aj do rokovaní o vytvorení Ústavy SR. Myslím si, že ich svojim prínosom ovplyvnila veľmi pozitívne. Vďaka tomu napríklad presadila klasickú parlamentnú demokraciu, hoci tam boli aj zámery urobiť na Slovensku kancelársky systém, ktorý by umožňoval obrovskú koncentráciu moci.

Ostaňme ešte pri českej politickej reprezentácii. Vedeli ste osobne o tzv. krízovom scenári možného rozpadu federácie, ktorý vypracovala česká vláda už  v roku 1991? Týmto spôsobom vlastne Česi už viac ako rok pred druhými slobodným voľbami viac-menej počítali s možným rozpadom federácie. Boli preto lepšie pripravení na tento scenár ako slovenská politická reprezentácia… 

Samozrejme, že sme o tom vedeli. Dnes sú už známe aj jasné fakty, že už v roku 1991 kdesi v Južnej Amerike si česká politická reprezentácia nechala natlačiť vlastné kolky atď. Oni sa systematicky na rozdelenie spoločného štátu pripravovali ešte pred rokom 1992. Ja pokladám za mýtus, že Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku (ČSFR) rozdelili zlí slovenskí nacionalisti, komunisti, fašisti, národní socialisti a tak podobne. Tlak na rozdelenie spoločného štátu tichý, ale veľmi dobre pripravený, prichádzal aj z Českej republiky. Česká a slovenská verejnosť si omnoho viac všímala práve tých ľudí, o ktorých ste Vy hovorili,  ako predkladali rôzne návrhy deklarácii o zvrchovanosti SR a organizovali demonštrácie na námestiach. Ale to, že česká politická reprezentácia sa seriózne pripravovala na delenie česko-slovenskej federácie, že napríklad potichu skúmala všetky jeho ekonomické aspekty, svedčí o tom, že mala sebavedomie a že Slovenskú republiku už viac nepotrebovala. Verejnosť o týchto jej aktivitách takmer ale vôbec nevedela. Napokon po rozdelení sa ukázalo, že Česká republika mala ambície vstúpiť do Európskej únie oveľa skôr ako Poľsko, Slovensko alebo Maďarsko. To by sme mohli dohľadať vyjadrenia pána Václava Klausa ako hovoril, že Česká republika nebude na tých, ktorí nie sú takí pripravení a takí vyspelí čakať. Takže mali by sme sa oprostiť od tej mytológie, že za rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) môžu len tí zlí slovenskí nacionalisti.

Napriek tomu čo tu teraz hovoríte stále sa nájdu takí, ktorí nedokážu alebo nechcú pochopiť, že referendum by nič podstatné nevyriešilo…

K tejto tému poviem ešte jednu podstatnú vec, pretože ako aj Vy sám hovoríte často sa argumentuje tým, že keby bolo referendum, tak by sa všetky veci podarilo zmeniť. Po prvé referendum nebolo schopné priniesť zhodu o tom, aká má byť budúca podoba spoločného štátu. Ja som už vysvetlil, že boli diametrálne odlišné predstavy Slovákov a Čechov o tom, ako má ten spoločný štát ďalej vyzerať. Mám tu ešte jeden výskum verejnej mienky z novembra roku 1992 keď vrcholili diskusie o rozdelení federácie a volaní  po referende. Českí sociológovia Jan Červenka a Paulína Tabery konštatovali, že počas leta a najmä jesene roku 1992 podiel separatistov medzi českými občanmi priebežne rýchlo narastal. V októbri 1992 pri poslednom zisťovaní variant dvoch celkom nezávislých štátov medzi českými respondentmi získal podporu 31 percent. To znamená, že 31 percent Čechov bolo za rozdelenie. Tento variant sa stal najpreferovanejšou možnosťou, ktorá o jedno percento tesne predstihla inak vždy relatívne najfrekventovanejší model unitárneho štátu. Nie federácia dvoch republík, ale unitárny štát, sa stal druhou najčastejšou odpoveďou českých občanov.  Česi preferovali v októbri 1992 oddelenie a druhou preferenciou bolo unitárne Československo bez federácie, bez federálnych orgánov a bez republík. Českí sociológovia ďalej konštatovali, že napriek tradovaným povestiam o prevažujúcej slovenskej túžbe po samostatnosti je zrejmé, že ak v dobe delenia federácie niekde tieto tendencie prevažovali, tak to boli české a moravské kraje a nie Slovensko.

Máte ešte nejaké podobné výskumy verejnej mienky z tohto obdobia?

Áno. Ponúknem Vám ešte jeden dôležitý výskum verejnej mienky. Od volieb v júni 1990 si slovenský separatizmus udržiaval podporu ako som už hovoril okolo 10 až 15 percent. Počas volieb v roku 1992 to bolo 18 percent. V Čechách si tento variant želalo ako so už spomínal 31 percent respondentov. Ale v októbri a novembri 1992, vtedy, keď to volanie po referende bolo najsilnejšie, uskutočnil „Inštitút pre výskum verejnej mienky“ prieskumy, či je, alebo nie je rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) nevyhnutné. Na Slovensku v oboch týchto výskumoch podiel tých, ktorí rozdelenie označili za nevyhnutné, tvorili silnú menšinu. V prvom výskume 37 percent Slovákov bolo za rozdelenie a proti rozdeleniu bolo 52 percent Slovákov. V druhom výskume 39 percent Slovákov bolo za rozdelenie a 50 percent bolo proti rozdeleniu. V Česku to bolo naopak. 52 percent bolo za rozdelenie a 38 percent bolo za to, aby ostalo Česko-Slovensko. V druhom výskume 50 percent Čechov bolo za rozdelenie a proti boli 43 percent. Takže tu vznikla jedna obrovská mytológia okolo referenda, že keby to referendum sa konalo, takže občania by sa celkom jednoznačne vyslovili proti rozdeleniu spoločného štátu.

To znamená, že v prípade uskutočnenia referenda by sa zrejme česká časť federácie rozhodla za oddelenie a slovenská za zachovanie spoločného štátu…

Áno. Predstavme si teraz na chvíľočku, že v tom referende by Česi hlasovali ako v tom výskume verejnej mienky. To znamená, že väčšina z nich by sa vyslovila, že chce, aby Česko vystúpilo z federácie. Potom by sa nástupníckym štátom po Českej a Slovenskej Federatívnej Republike (ČSFR) sa stala Slovenská republika. Viete si predstaviť ten politický konflikt, ktorý by na základe toho vznikol? Alebo viete si predstaviť politický konflikt, keby v referende vystúpili Slováci z federácie a Česi by ostali? My by sme ostali bez majetku a  bez nástupníckych práv. Preto si myslím, že v konečnom dôsledku tie politické reprezentácie, ktoré pripravili delenie spoločného štátu, konali zodpovedne, pretože schválil sa ústavný zákon delení majetku a schválil sa ústavný zákon o zániku ČSFR. Znamená to, že federácia zanikla presne takým istým spôsobom ako vznikla. To znamená na základe ústavného zákona. Prijalo sa 26 medzivládnych dohôd, ktoré riešili  všetky problémy občanov, ktorí ostali žiť v tom druhom štáte. Zároveň riešili aj všetky problémy po rozdelení medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. Rozdelenie bola teda legálne na základe ústavného zákona o zániku ČSFR. Bolo to rozdelenie rozumné, pretože nehádali sme sa potom o majetok. Nehádali sme sa kvôli tomu, kto komu má kde vyplácať penzie po rozdelení. Toto všetko bolo veľmi racionálne usporiadané. Ja si spomínam  na jednu diplomatickú večeru v Prahe, ktorá mi silno utkvela v pamäti. Neviem u ktorého veľvyslanca sme boli. Boli sme za takým veľkým okrúhlim stolom. Bolo nás tam veľa a okrem Austrálie sme tam boli zo všetkých kontinentov. A s Jindřichom Forejtom, ktorý robil ceremoniára na Pražskom hrade za prezidentov Václava Klausa a Miloša Zemana, sme počas večere odpovedali na jednu jedinú otázku. Ako je to možné, že vy Česi a Slováci ste sa rozdelili a máte sa tak radi? Pretože tí veľvyslanci, ktorí boli v Prahe, videli na vlastné oči veľkú kvalitu vzájomných vzťahov medzi Českom a Slovenskom. Vtedy som si silno uvedomil, že vlastne nielen Zamatová revolúcia je predmetom nejakého obdivu a spomienok, ale aj zamatový rozchod bez konfliktu je predmetom starostlivého pozorovania, skúmania, ale aj obdivu, pretože vo svete je strašne veľa regiónov, kde sú krvavé konflikty. Vo svete je tiež strašne veľa štátov, v ktorých prebiehajú vnútroštátne konflikty. A ten príklad toho pokojného rozdelenia je ako taký maják nádeje a maják zdravého rozumu, že sme to urobili dobre. Keď si pozriete ako sa rozpadala Juhoslávia alebo Sovietsky zväz. Keď teraz vidíme tú krvavú vojnu vlastne dvoch nástupníckych štátov po ZSSR Ruska a Ukrajiny, tak Pán Boh zaplať, že sme mali vtedy zodpovedných politikov, ktorí ani len na chvíľočku nedopustili, aby takýto vývoj nastal medzi aj Čechmi a Slovákmi.

Prečo potom poslanci SNR a Federálneho zhromaždenia za KDH a maďarských strán odmietli podporiť tento pokojný a mierový proces? Boli v tom aj ich osobné animozity voči tým, ktorí boli v tom čase pri moci?

Čo sa týka KDH tak  oficiálny dôvod bol po prvé ten, že Slovenská republika nie je na samostatnosť ešte pripravená. Po druhé strana KDH mala výhrady voči politickému štýlu Vladimíra Mečiara a jeho schopnosti potom uniesť zodpovednosť za samostatný štát. No ale bol tam aj istý pocit zodpovednosti u kresťanských demokratov za to, že keby aj oni hlasovali za samostatnú Slovenskú republiku, mohlo by dôjsť k obvineniam, že tá republika chce nadväzovať na vojnovú Slovenskú republiku. V SDĽ sme s týmito obavami urobili rýchly koniec keď sa nám 29. septembra 1992 podarilo presadiť zákon o vyhlásení 29. augusta, dňa vypuknutia SNP, za štátny sviatok, čím sme dali jasne najavo, že budúca samostatná Slovenská republika, bude postavená na univerzálnej európskej aj slovenskej antifašistickej tradícii a v ničom nebude nadväzovať na vojnovú Slovenskú republiku. Čo sa týka hlasovania maďarských poslancov, tak oni sa cítili bezpečnejšie voči Slovákom v Česko-Slovensku. Preto hlasovali proti jeho osamostatneniu. A proti Ústave SR hlasovali preto, že oni chceli federalizovanú ústavu. Požadovali, aby maďarská menšina mala v Slovenskej republike rovnaký štatút ako majú Slováci. Chceli vytvoriť federálne Slovensko, kde by jednu časť federácie tvorili maďarské územia kde bola väčšina Maďarov a jej druhú časť malo tvoriť zvyšok Slovenska.

Prečo väčšina poslancov SDĽ vo Federálnom zhromaždení, s výnimkou Štefana Nižňanského a Rudolfa Tvarošku,  nepodporila prijatie ústavného zákona o zániku ČSFR 25. novembra 1992 napriek tomu, že bolo verejným tajomstvom, že v prípade jeho neprijatia, má česká strana pripravený variant Deklarácie, na ktorej prijatie by stačila obyčajná väčšina poslancov, pričom by Slovenská republika stratila akékoľvek nástupnícke práva?

Bolo tam viacero dôvodov. Po prvé viacerí z našich federálnych poslancov jednoducho stále verili, že to Česko-Slovensko je ešte nejakým spôsobom udržateľné. A bol tam aj druhý problém, ktorý spájal všetkých poslancov Federálneho zhromaždenia. Oni boli zvolení na štyri roky a naraz vlastne po pol roku sa im mal skončiť mandát. Preto sa navrhovali viaceré varianty. Napríklad KDU-ČSL navrhovalo, aby popri ČNR a SNR vznikli Senáty, ktoré by boli zložené z poslancov Federálneho zhromaždenia. HZDS sa tiež pohrávalo s touto myšlienkou. Napokon po konzultácii so mnou ako s predsedom SDĽ, ale aj so súhlasom vedenia SDĽ, sme sa dohodli, keďže sme sa báli divokého rozpadu federácie a potom nejakých nepredvídateľných krokov, že generál Rudolf Tvaroška a Štefan Nižňanský tento ústavný zákon podporia. A keďže už bol schválený ústavný zákon o delení majetku ČSFR a my sme boli zainteresovaní na tom, aby Slovenská republika a Česká republika, boli rovnocennými nástupníckymi štátmi po Česko-Slovensku, tak obaja naši poslanci zahlasovali za zánik federácie. Hlasovanie bolo síce tesné, ale predsa len Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) zanikla ústavným a legálnym spôsobom.

Ako vnímate fakt, že Česi nedodržali paragraf únavného zákona o zániku ČSFR, v ktorom bolo napísané, že ani jeden nástupnícky štát, nesmie používať symboly neexistujúceho Česko-Slovenského štátu?

Pamätám si na ten okamih, keď sme sa to dozvedeli. Strašne sme prskali a všeličo sme na adresu českých partnerov povedali, že nedodržali dohodu. Ale na druhej strane to, čo vtedajšia česká politická reprezentácia urobila, je dôkazom toho, čo som tvrdil na začiatku nášho rozhovoru, že tu bol úplne iný vzťah k vlastnej štátnosti u Čechov a u Slovákov. My sme Česko-Slovensko brali ako štát, ktorý je zložený z dvoch celkov. Pre Čechov to Česko-Slovensko bola ich vlasť a ich vlastný štát. Pre nich sa český štát obnovil 28. októbra 1918. Toto je dôvod prečo je v Čechách najsilnejší štátny sviatok práve 28. október. V tento deň každoročne udeľujú štátne vyznamenania a na 1. január na „Deň obnovy českej štátnosti“ si nikto ani nespomenie. Tá túžba mať ako českú vlajku tú česko-slovenskú zástavu vlastne vyjadruje to psychologické a politické nadstavenie českého národa. Pre Čechov ten ich štát bolo Československo. Oželeli, že Slovensko odišlo, ale štátnosť symbolizovaná tou česko-slovenskou vlajkou im vlastne ostala v srdciach a preto si ponechali česko-slovenskú vlajku ako symbol českého štátu.

Ako vnímate takmer tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?

Predtým ako odpoviem na Vašu otázku rád, by som ešte povedal jednu vec. Vo vyhláseniach iniciatívy „Za spoločný štát“ sa načrtávali absolútne katastrofické scenáre pre Slovenskú republiku, že dôjde k ekonomickému krachu, morálnemu a inému rozvalu ak sa osamostatní. Dokonca v tom vyhlásení okrem ekonomickej katastrofy sa hovorilo o tom, že ak sarozpadne ČSFR, tak na Slovensku nastane nový február. Preto som aj prednedávnom v Starej Bystrici počas osláv zvrchovanosti s pokojným svedomím povedal, že som hrdý ako som hlasoval 17. júla 1992 keď som spolu s mojimi kolegami z SDĽ podporil Deklaráciu SNR o zvrchovanosti SR, pretože sa žiadna katastrofa nekonala. Tí vtedajší odporcovia delenia do posledného dychu vlastne podcenili ten naakumulovaný potenciál, ktorý bol v Slovenskej republike a u jej občanov. Samozrejme, peripetie vývoja Slovenskej republiky boli veľmi zložité. Boli komplikované deväťdesiate roky. Museli sme zápasiť o novú podobu politickej scény, aby sme sa mohli integrovať do Európskej únie a NATO. Dnes máme obrovské problémy s výkonnosťou vládnucej garnitúry, s jej nekompetentnosťou, nekultúrnosťou a nedôstojnosťou vládnutia. Ale Slovenská republika ako samostatný subjekt medzinárodného práva obstála. Dosiahli sme obrovský pokrok od rozdelenia.  V žiadnom prípade sme sa nestali nejakým izolovaným štátom. Sme plnohodnotne začlenení do všetkých možných medzinárodných organizácií. A hlavne teraz si môžeme o sebe rozhodovať sami za seba a sami o sebe. Nemôžeme sa už viac vyhovárať na Čechov ani na niekoho iného. To akým spôsobom si zorganizujeme svoje vlastné vnútorné veci záleží od nás, slovenských občanov.  Z tohto hľadiska bolo rozdelenie ČSFR a osamostatnenie Slovenskej republiky a Českej republiky úspechom. Všimnite si, že je veľká nostalgia. Mnohí hovoria malo byť referendum. Ale nikde ani v Česku ani na Slovensku nevidíte nejaký zárodok politického hnutia, ktoré by hlásalo, že by sme sa mali znovu spojiť. Jednoducho nám stačí, že máme historicky najlepšie vzájomné vzťahy. Dnes sú oveľa lepšie, ako boli počas delenia. Znovu si spomínam na tú štúdiu pani Šabatovej o tom, s akou až nenávisťou sa písalo o Slovensku v českých denníkoch pred voľbami a po voľbách v roku 1992. A spomeňme si, ako sa u nás písalo o Česku a Čechoch. Spoločný štát sa rozdelil tak, že nevynikli konflikty. Čo je vynikajúce. Máme dobré vzťahy. Nie je to však samozrejmé. Treba ich neustále kultivovať. Mne osobne ako bývalému veľvyslancovi v Česku je strašne ľúto, že sa upustilo od praxe pravidelného spoločného zasadnutia vlády ČR a vlády SR, čo bol taký symbolický odkaz nielen občanom Slovenskej republiky a Českej republiky, že máme mimoriadne vzťahy, ale aj do sveta.

Aký je Váš záverečný odkaz všetkým občanom Slovenskej republiky?

Moje záverečné slovo smeruje k tomu, že by sme mali už prestať s tým vyčítaním si, kto v roku 1992 ako hlasoval alebo nehlasoval. Lebo sú tu dve skupiny ľudí. Jedni sú dodnes urazení, že sa Česko-Slovensko rozdelilo bez referenda. A druhí zase to pokladajú za nejaké zavŕšenie slovenských dejín a nadávajú tým, ktorí boli proti rozdeleniu Česko-Slovenska a proti osamostatneniu Slovenska. Ale my potrebujeme budovať nový politický konsenzus, pretože svet sa búrlivo mení. A preto by sme mali aj z minulosti hľadať nie to čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás spája. A zastávam názor, že každý z nás si za tých tridsať rokov po osamostatní Slovenskej republiky napísal svoj životopis prácou pre Slovenskú republiku. Mňa osobne však mrzí, že súčasná štátna reprezentácia sa vôbec nezmohla ani na to, aby k tridsiatemu výročiu prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR urobila v Redute koncert za účasti najvyšších ústavných činiteľov, kde by  odzneli aj nejaké štátnické  prejavy. 

Zhováral sa: Matej Mindár