fbpx
- Reklama -
EsejePavol Dinka: Esej (nielen) o veku pandemickom z pohľadu veku seniorského

Pavol Dinka: Esej (nielen) o veku pandemickom z pohľadu veku seniorského

-

Pavol Dinka: Esej (nielen) o veku pandemickom z pohľadu veku seniorského

Raz ako tragédia, inokedy ako fraška

(Napísané k Svetovému dňu čítania (5. 9. 2021) na pamiatku obetí covidu-19,

organizovanému v rámci Medzinárodného literárneho festivalu v Berlíne)

- reklama -

Keď som Vendelína po rokoch navštívil, rozprával ako z veľkej knihy – človek s blížiacim sa ôsmym krížikom na chrbte nebodaj pokropil roztúlané spomienky živou vodou, zrazu sa rinuli spod vrstiev pamäti s neobyčajnou ľahkosťou a prirodzenosťou, s takou ľahkosťou, až som nad tým žasol. Sedeli sme na lavičke konča záhrady domova seniorov i penziónu zároveň v malom mestečku, v modrých očiach ešte vždy lemovaných hustým čiernym obočím sa mu zrkadlila radosť, že má konečne – po dlhých mesiacoch pandemickej izolácie – možnosť s niekým si podiškurovať. Jednostaj utekal od témy, vracal sa k zážitku, ktorý ho zrejme od mladosti ťažil. Prepáčte, že odbočujem, ospravedlňoval sa, ale už od detstva si vylizujem soľ z onej rany, časom sa zakaždým otvorí, páli a bolí: mal som šesť, s mamkou stojíme pred zamrežovanou miestnosťou v Justičnom paláci, za ňou môj brat Tibor, starší o pätnásť rokov, mlčí, iba rukou naznačuje, že odvisne. Ešte som tomu dobre nerozumel, nerozumel som tomu ani vtedy, keď k nám prišli dvaja chlapíci v kožených kabátoch, osopili sa na mamu, vraj kde máte syna?! Otvorila dvierka od kuchynského sporáka, tam je, odvetila, vezmite si ho! Prekutrali celý dom, všetko porozhadzovali, napokon, navretí od zlosti, buchli dverami a odišli.

Brat neodvisol, naparili mu doživotie za údajnú špio­náž, neskôr po odvolaní znížili trest na pätnásť rokov. Mamka noc čo noc plakala, neraz som počul jej pridusený vzlykot, niekedy sa to nedalo vydržať, vliezol som k nej do postele, hladkal ju po rukách a prosíkal, mami, neplač, mami… som tu… mám ťa rád, veľmi rád… Freud by povedal Oidipov komplex, lenže to bolo niečo iné, niečo viac, vrúcna túžba pomôcť navždy zahnať utrpenie. A vtedy ešte väčšmi vzlykala. Dnes už viem, že to nebolo umŕtvenie bolesti, ale len jej chvíľkový odklad, posunutie do času, keď opäť zaspím. Začal som sa báť, že zo­mrie od smútku, usiloval som sa jej robiť radosť jednotkami na vysvedčení či červeným diplomom na pedagogickej fakulte v odbore výtvarné umenie, ktoré tak milovala. Keď predčasne zomrela rovno v kostole na mozgovú porážku, dva dni som sa nemohol pozviechať z postele, ležal som ako bezduchý vecheť, neschopný pohnúť rukami a nohami, tobôž vyrieknuť dajakú vetu, až napokon otec na mňa zrúkol, čo vari nepôjdeš ani na pohreb?!

Mama ležala vystretá v kostole, nemo som stál nad truhlou, dážď sĺz mi zalieval oči, chcel som mať na pamiatku aspoň kúštik z nej, naostatok som sa odhodlal, vybral som z vrecka nožničky a odstrihol z jej sivej hrivy prameň vlasov – mám ich schované v zásuvke už päťdesiat rokov, doteraz som v sebe nenašiel vnútornú silu čo len raz sa na ne pozrieť. Po pohrebe som sa vytratil, nešiel som na kar, nebol som schopný počúvať cinkanie príborov, štrnganie pohárikmi či ošúchané kondolenčné frázy. Chytil som v pracovni paletu a štetec, sedem dní v jednom kuse som maľoval a maľoval mamine portréty, každý deň jeden obraz. A zrazu sa ťažoba duše prenášala na portréty, vracal sa do mňa život, mama to tak chcela…

•        •       •

Vendelín rozprával a rozprával, ako keby chcel naplniť desaťročnú medzeru, čo sme sa nevideli. Boli sme skôr známi ako priatelia, občas sme sa stretli na ulici, pozdravili sa, podebatovali, vždy sa našla nejaká téma. Vedeli sme o sebe, kto čo robí či robil, kde býva, akú má rodinu. Ale nijaké podrobnosti. Zrazu však zmizol, nebolo ho. A veru mi chýbal, chýbali mi jeho úvahy o umení a politike, výstižné glosovanie spoločenských pomerov, onen zdravý nietzscheovský nihilizmus, úsilie nechváliť deň pred večerom – nikdy nezabudol dodať, pán kolega, veď aj múdra sova sa vydáva na let až za súmraku.

Až raz, toť nedávno, som sa od Vendelínovho suseda náhodne dozvedel o jeho ďalších osudoch: už dávnejšie ho sklátil na kolená infarkt, motkal sa zväčša iba po byte , a keď sa ako-tak postavil na nohy, zomrela mu manželka, to ho načisto dorazilo, z vnútornej batérie vyšumel posledný volt. Ostal sám! Nuž sám, mal dvoch synov, starší Jozef, kšeftár s autami, si mohol s peniazmi prikurovať, ale pomôcť otcovi, aspoň raz ho navštíviť, kdeže, veď čas sú peniaze. A chudák mladší syn Fero, trocha mentálne zaostalý, viac nezamestnaný ako zamestnaný, doplatil na svoj hendikep – ani tak nie na hendikep ako na svoju manželku: Nedávaš výplatu, choď spať pod most, cestári sa nad tebou hádam zľutujú a nebudú pýtať nájomné.

Zľutoval sa Vendelín, svoj byt daroval Ferovi, nemohol sa dívať na zbedačeného syna, rozhodol sa odísť do domova pre seniorov, niečo si našetril, mohol si to dovoliť. Ale to nemal, zvesť sa dostala do uší kšeftárskemu Jožovi, tak to teda nie, otec, okrádať ma nebudeš! Skončil som s tebou! Ak sa zjavíš pred naším domom, zhodím ťa zo schodov. Posrať sa pred bezdomovcom, to svet nevidel! Odvtedy sa ani jeden syn neukázal. Ani mladší Fero…

Vendelín ma svojím príbehom tak prekvapil, že som mu vlastne neodpovedal na úvodnú otázku: Čo vás za mnou priviedlo po toľkých rokoch? Chcel som sa od neho dozvedieť, vzhľadom na tému tejto eseje, ako prežili v seniorskom domove covid – pandémia jbola na ústupe, ľuďom sa ľahšie dýchalo, obrazne i doslovne, v novinách som sa dočítal, že v niektorých sociálnych zariadeniach bola situácia žalostná. Napríklad v bratislavskom Ružinove odopierali klientom stravu, na ich telách sa našli modriny, popáleniny, preležaniny, chorých sprchovali v studenej vode, takmer všetci, vrátane personálu, sa nakazili, viacerí ťažký priebeh neprežili. Vláda sa pritom chvastala, ako sa starajú o dôchodcov, čo všetko pre nich robia, lenže realita bola celkom iná – asi taká, ako sa vyjadrila svojho času istá poslankyňa vládnej koalície v rozhlasových Sobotných dialógoch: Ľudia nad 65 rokov sú väčšinou už v dôchodkovom veku, čiže nevytvárajú tú ekonomickú hodnotu pre chod štátu, na očkovanie by si mali počkať. Bez peňazí to nejde, zdôraznila. Ibaže papalášov sa to netýkalo, tí majú peniaze, mohli a môžu všetko…

Vendelína som nechcel prerušiť, vedel som, že si potrebuje vybieliť dušu, vymiesť z nej všetko utrpenie, nahromadenú bolesť, všetky životné krivdy…

•       •       •

Viete, pán kolega, pozrel sa na mňa, či ho počúvam, použijúc oslovenie, ktorým sme si medzi sebou udržiavali istý dištanc, ale zároveň vzájomnú úctu a rešpekt, v ostatnom období často myslievam na detstvo, na mamu, chcel by som sa jej aspoň na staré roky podobať, mať jej vnútornú silu, schopnosť bez ujmy sa vyrovnať s každou, aj tou najošemetnejšou, situáciou. Akosi sa v nás stráca generačné dedičstvo, oná neopakovateľná a neprenosná skúsenosť, zručnosť, osvojený talent, ktoré sme zdedili po predkoch. Zabúdame, že v žilách nám koluje krv tých, ktorí chodili po tomto svete pred sto, dvesto či tristo rokmi, myslíme si, že sme tí najlepší, najmúdrejší, čo nás po minulosti. Túži vôbec niekto z nás predstaviť si ich tváre, imaginárne splynúť s tým, ako žili a pracovali? Našťastie, nezabúdame všetci. Pred pár dňami som dočítal nový román Michala Záletu Tohoročné slnko vás už nezahreje, skvelé dielo, hotová rodinná sága európskeho formátu o vrúcnom vzťahu syna a matky, príbeh o generačnej krvi, ktorý je v našej súčasnej literatúre plnej postmoderných gýčov výnimočný. V hlavnej postave som sa doslova videl, akoby to autor písal o mne. Príbeh, v ktorom pulzuje miazga života. Také veci by sa mali dávať na filmové plátno, a nie všakové paškvily…

Mal pravdu, je to neobyčajný román, jeho obsah som zhltol za tri dni. Vendelínovi som sa však nepriznal, aby som ho neovplyvňoval, chcel som poznať jeho názor. S Michalom sa totiž dlhé roky priatelíme, knihu mi daroval hneď po vyjdení (IRIS, Bratislava 2021), dokonca s venovaním: „Priateľovi Paľovi Dinkovi, autorovi mysliteľsky zvrchovaných esejistických ponorov. Srdečne Mišo.“ Spolu sme novinárčili, chodili po poradách, navštevovali tlačové konferencie, brúsili po fabrikách a poľnohospodárskych družstvách, stretávali sa s ľuďmi práce. Svoje vieme o mé­diách, o žurnalistike i súčasných žurnalistoch. Sám Miško o tom píše: „Z dnešných novín sa vytratil obyčajný život obyčajných ľudí. Ocitli sa v nich len pri pohromách, epidémiách, neverách a vraždách – keď sa neďaleko šíril pach ľudskej tragédie“ (s. 332). Za originálnu, v literatúre výnimočnú pokladám kapitolu, v ktorej sa hlavný protagonista dozvedá o smrti svojej matky – v zúfalstve sa prevteľuje do svojho druhého ja a vedie s ním dialóg. Zaslúži si to aspoň krátky úryvok:

„Zrazu tam stál celkom cudzí človek, vyprázdnený, vypreparovaný, bez krvi a bez duše; akoby čerstvo vylovený z formalínu. Prisadol som si k nemu do auta (k druhému ja – pozn. P. Dinka), rozhodnutý pripomínať sa mu, aby nespôsobil ďalšie nešťastie. Videl som teda, ako z celej sily mláti do volantu a kľaje. Preklínal sám seba. Počul som všetko, ale nedá sa to reprodukovať. Ani slovo z toho, čo tam vypľúval, sa nedá opakovať znova.

Chcel som mu pomôcť. Koho je ti vlastne ľúto: mamy, alebo seba?! Spýtal som sa ho nahlas a vyčítavo. Neodpovedal mi. Myslím si, že to sám nevedel. A že som sa ho zle pýtal. Na takto položenú otázku sa totiž nedá správne odpovedať. Napokon som ho prinútil naštartovať…“ (s. 279).

Kniha je o všetkom, o všetkých nuansách života, pokračoval Vendelín, o privatizácii – lúpeži storočia, o korupcii prokurátorov, vyšetrovateľov, sudcovského stavu (očisťujeme ho tak, že podľa najnovšej správy Európskej únie je tretím najzávislejším od politiky spomedzi štátov EÚ), o mocenských zápasoch, o táraní politikov, demokra­cii ako šikovníctve, jánusovskej tvári človeka, náboženskej viere, o strachu zo smrti, ale i o sile ľudskosti. Román je fakt dobrý, pán kolega…

Prepáčte, iba rozprávam, nepustím vás k slovu. Pýtali ste sa, ako sme v domove prežívali pandémiu, však? Takmer každý deň som myslel na to, čo by povedala mama, ako by sa správala. Zrejme by to zvládala, pokojne, rozvážne, na rozdiel od nás všetkých. Bol to hotový blázinec, raz ako tragédia, inokedy ako fraška, povedal by klasik. Pravá ruka nevedela, čo robí ľavá – zatvorení v izbách, bez akéhokoľvek sociálneho kontaktu, nervozita, hmatateľný a pochopiteľný strach sestričiek a ošetrovateliek, že sa nakazia, rúška ustavične na ústach, nekonečné umývanie rúk a ich dezinfekcia. Najstrašnejšia bola však sociálna izolácia, nijaké osobné kontakty, nijaké prechádzky a vychádzky, nijaká možnosť sledovať život na uliciach, chýbalo to nielen duši, ale i očiam – stále tie isté steny, tie isté tváre, tie isté hlasy. Mal som pocit, že nás klientov väčšmi dusí depresia ako nákaza. Keď niekto zomrel, v klientoch by ste sa krvi nedorezali, každý mlčal, schúlil sa do postele a… potláčal vzlyky. Pohreby pripomínali časy morových epidémií, keď mŕtvoly balili do vriec a spaľovali priamo na uliciach. A potom prišiel bývalý premiér s „geniálnou“ myšlienkou celoplošného antigénového testovania, sme prví na svete, vykrikoval, je to atómová bomba na covid, spoločne ho porazíme, počas vianočných sviatkov budeme už slobodní! Nepovinne povinne nás postavili do radu ako húsence a pichali nám do nosa paličky. Dobre viete, ako to dopadlo, mŕtvi zo dňa na deň pribúdali, sloboda sa čoraz väčšmi obmedzovala, nedalo sa cestovať, dokonca ani chodiť do prírody. Nádej sa upierala na očkovanie, vakcína vyvinutá tak narýchlo, bez dlhodobejšieho overenia v praxi? Nie všetci klienti jej verili, lenže kto si to chce rozhádzať s pani riaditeľkou… A teraz čakáme… na „výdobytky“ kasínového kapitalizmu, ktorý nás má spasiť prostredníctvom očkovacej lotérie… a zdravotníctvo pritom stone nedostatkom (istý slovenský filozof to označil za „paradoxný príboj šťastia jednotlivca plynúci z vreciek nás všetkých“). Neraz to pripomína Puškinovu jednoaktovku Hostina v čase moru, kde skupina mužov a žien hoduje na ulici za spoločným veľkým stolom, spievajú, veselia sa, pripíjajú si na mŕtvych, pritom za ich chrbtom privážajú na vozoch kopy mŕtvol. A dnes tu máme rovnaké hodovanie. Naši mocní sa kŕmia slovným obžerstvom, škriepkami, hádkami, nevyberanými urážkami, a nám podhodia zvyšky ich svárov. Ide o akúsi metódu otáčania Lavoisierových zrkadiel, ktoré vás v každej polohe sklamú: odstúpite, nájdete sa, potom sa trocha pohnete, a hneď sa stratíte, už vás viac niet, prišli ste o identitu. Ešteže si občas uchováme slobodnú vôľu, ktorá je existenciálnym kameňom integrity človeka, jediný druh slobody, ktorú môžeme sami sebe darovať a garantovať bez ohľadu na kohokoľvek a čokoľvek. Lež…

… lež koronavírus a s ním spojené hry osudu i ľudská nezodpovednosť a ľahostajnosť sú niekedy mocnejšie ako sila vôle. Doplatila na to napríklad 75-ročná pani Kvetka, rozhľadená a vzdelaná učiteľka slovenčiny a angličtiny. Do nášho penziónu, hovorí Vendelín, prišla pred necelým rokom, krátko po manželovej smrti. Žili si v dvojizbovom byte vraj ako dve osamelé hrdličky, tuho na seba naviazaní, najbližší kamaráti sa pominuli. Raz večer manželovi prišlo nevoľno, lapal po dychu, až omdlel, sanitka prifrčala na počudovanie veľmi rýchlo, chcela s ním ísť, nasadnúť do sanitky, nie, milá pani, nemôžete, je covid, musíte ostať doma v karanténe… Vyčítala si, že manžela nemôže držať za ruku, privrávať sa mu, utešovať ho. Vošla späť do bytu, uvarí si kávu, potom zavolá do nemocnice. Triasli sa jej ruky, šálka spadla a rozbila sa. Črepy prinášajú šťastie, chlácholila sa. Nepriniesli. Manžela uviedli do umelého spánku – už sa viac neprebral, po štyroch dňoch zomrel na koronu. Keď­že pani Kvetku neposlúchal bedrový kĺb, jediným východiskom ostal penzión. Našťastie sa uvoľnilo miesto. Aj napriek nepriazni osudu šírila vôkol seba optimizmus a dobrú náladu. Tešila sa na operáciu, uvidíte, ešte budem i tancovať, len keby tie zákroky ustavične neodkladali, už-už ma zavolajú. Nezavolali a už ju ani nezavolajú, pred niekoľkými dňami ju skolil covid. Splnil sa jej sen, konečne bude môcť držať manžela za ruku…

•       •       •

Ako naschvál práve popri našej lavičke prechádzala riaditeľka penziónu. Upozornila Vendelína, aby si radšej nasadil rúško. Podišla s ním nabok a začala mu čosi dohovárať…

Akú má cenu život seniora? premýšľal som v duchu. U nás je to ešte ako-tak znesiteľné, ale inde? V takom Holandsku, Belgicku, Švédsku, vo Veľkej Británii je to doslova mizéria. Niekde som čítal, že v týchto krajinách na viacerých miestach opustil personál nakazené domovy dôchodcov a klientov ponechal napospas osudu. Pacienti vo veľkom zomierali, lebo na covidových jednotkách v nemocniciach dali prednosť mladším. Podobne je to s osobami, ktoré opatrujú alebo poskytujú asistentské služby v domácnostiach. Niečo také ako starostlivosť rodinných príslušníkov o blízkych vo väčšine krajín na Západe nepoznajú. Starších prijímajú ako bremeno a jednoznačne im dávajú najavo, že spoločnosť nemôže niesť ťarchu tých, ktorí nestačia, nevládzu. Napríklad v Anglicku sú oveľa tvrdšie kritériá, nad ktorými sa nikto nepozastavuje. U nás prežívajú seniori, ktorí by povedzme v Británii už dávno zomreli. Tamojší lekári museli na seba prevziať úlohu rímskych cisárov pri gladiá­torských zápasoch a ukazovať palcom nahor alebo nadol. Senior tu v čase vrcholiacej pandémie nemal cenu ani jedného antigénového testu. V Spojených štátoch, v New Yorku zase zatajovali počty mŕtvych. Aj taká je realita, pravda, v tomto prípade, a to treba zdôrazniť, s výnimkou Nemecka a Rakúska a zopár ďalších krajín…

Vendelínovi som nechcel tieto fakty vešať na nos, aby som ho zbytočne nerozladil. Negatívnych správ dostáva vyše hlavy, ustavičné príkazy a zákazy, často zmätočné a nejasné, na dobrej nálade človeku nepridajú. Mozog sa utápa v protirečivých informáciách o tretej vlne pandémie, o prapodivnej vojne našich policajtov, o hroziacom exode afganských emigrantov, masívnom stavaní hraničných plotov (napríklad „humánneho“ žiletkového plota v Litve), o bolestivej rozpoltenosti sveta, až z toho všetkého mrazí…

•      •       •

Pani riaditeľka sa rozlúčila, pritom nezabudla pripomenúť, aby sa Vendelín pomaly poberal, lebo sa blíži večera. Nechcelo sa mu, ale vrchnosť a hlad volali – bolo na ňom vidieť, že naša debata mu dobre padla, vyložene pookrial. Nečudo, veď počuť v starobe ľudský hlas, spriaznený hlas, je niekedy viac ako najsilnejšie antidepresívum.

Vendelínovi som prisľúbil, že za ním znovu prídem, a nadlhšie, aby sme si mohli vyhradiť viacej času na spomienky a na literárne meditovanie. A že mu prinesiem dajakú knižku. Veľké kníhkupectvá ako povedzme Amazon, ale aj náš Martinus ponúkajú špeciálne seniorom na čítanie rozličné tituly, zväčša však gýčovité, primitívne, akúsi červenú knižnicu. Vendelín by po takom niečom nesiahol, ale ja ho prekvapím – darujem mu novelu Lesné ticho (VSSS, Bratislava 2020) od spisovateľskej kolegyne Viery Švenkovej, výborné čítanie o hľadaní seniorskej generačnej spolupatričnosti v čase pandémie koronavírusu, recept na prekonávanie samoty a vnútorného odcudzenia. Hlavná postava redaktorka Anna, ktorej sa „nič nechce, nemá silu zdvihnúť telefón, na všetko odpovedá nevrlo“, sa rozhodne presťahovať z veľkomesta do rodného kraja pod Tatrami, aby v kruhu bývalých priateľov a spolužiakov našla aspoň omrvinky duševnej harmónie. Uteká pred svetom, kde raj pre bohatých stojí na pekle pre chudobných, kde sa človek postupne odľudšťuje a žije v sebaobdive, kde chudáci nemajú čo do úst, ale mesto je plné bilbordov s usmievavými portrétmi našich politikov, kde je vstup do svätostánku na prídel, kde… tých kde je toľko, že sa nedajú zrátať. Zabudnúť na všetko možno iba v lesnom tichu, lenže ako, keď ani do lesa nesmieš…

V závere novely sa autorka pýta: „V čom to vlastne žijeme? Boli časy, keď sme sa držali za ruky, ešte vždy sa nám žiada, aby nejaká ruka bola na dosah, preto silou vôle vraciame čas, hoci chaotický šum prehlušil slová vďaky a nehynúcej lásky, ktoré kedysi rozochvievali vzduch a zabudnuté blednú na zaprášených listoch papiera.“

Myslím si, že práve o tom by sme sa mali s Vendelínom zhovárať pri našom ďalšom stretnutí…

P. S.:

Medzinárodný literárny festival v Berlíne (8. – 18. september 2021) vyzval jednotlivcov, školy, univerzity, kultúrne inštitúcie a médiá, aby sa zúčastnili 5. septembra 2021 na predfestivalovom Svetovom čítaní za obete koronavírusovej pandémie (táto esej je mojou reakciou na výzvu). Vo výzve sa píše, že za pol druha roka zomrelo vo svete na covid-19 viac ako štyri milióny ľudí. Niet dňa, v ktorom by sme sa nekonfrontovali so štatistikami a číslami týkajúcimi sa aktuálneho počtu mŕtvych a nakazených. Osudy týchto obetí sú vzhľadom na reštrikčné opatrenia len ťažko dostupné širokej verejnosti. Mnohí ľudia zomierajú osamotení za zatvorenými dvermi a pochovaní boli iba v úzkom kruhu rodiny. V nes­početných prípadoch sa príbuzní a priatelia nestačili s najbližšími ani rozlúčiť, a ak áno, tak iba dištančne alebo za použitia digitálnej techniky. Literatúra nesie v sebe potenciál čeliť tejto situácii prostredníctvom svojej percepcie. Odhaľuje naratívy, ktoré sú skryté pred každodennosťou života, rozpráva o stratách zo všetkých možných perspektív a pomáha urobiť nezrozumiteľné hmatateľným a nehmotné pochopiteľným.

Čítanie sa mohlo uskutočniť na akomkoľvek mieste, vrátane privátneho kruhu, v školách, kultúrnych inštitúciách či na rádiových vlnách v akomkoľvek jazyku. Keď som ukážku poslal organizátorom, dostal som povzbudivú odpoveď: „Milý Pavol, ďakujeme za prihlášku, Tvoj text znie veľmi vzrušujúco, tešíme sa, že sa zúčastníš na projekte.“

Ukážku z eseje som prečítal 5. septembra 2021 o 12.00 hod. v Záhoráckom rádiu (môžete si ju vypočuť na http://store.zahorackeradio.sk/nahravky/Rozhovor_Dinka.mp3.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 29 – 30/2021)

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Vážení priaznivci Veci Verejných

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu.

Vo Veciach verejných stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme onedlho.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity.

Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať Veci verejné.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..

Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

 

INLIBRI - online kníhkupectvo

spot_imgspot_img

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás