EsejePadouch nebo hrdina? ​Výročie úmrtia Václava Havla, ktorý aj...

Padouch nebo hrdina? ​Výročie úmrtia Václava Havla, ktorý aj po smrti radikálne rozdeľuje spoločnosť

-

Padouch nebo hrdina? ​Výročie úmrtia Václava Havla, ktorý aj po smrti radikálne rozdeľuje spoločnosť

18. decembra 2011 zomrel Václav Havel, dramatik, disident a prezident, ktorý aj po svojej smrti radikálne rozdeľuje spoločnosť. Pre jednu časť spoločnosti je Havel symbolom bojovníka proti totalite, pre iných agent západných zahraničných mocností; pre jedných inovatívny dramatik, pre druhých neúspešný dramatik; pre jedných liberálny ľavičiar či dokonca demokratický socialista, pre druhých človek, ktorý zapredal svoje ideály a prizeral sa masovému rozpredaju štátneho majetku do súkromných rúk, pričom ešte v roku 1989 sľuboval, že tým iba straší komunistická propaganda; pre jedných bojovník proti „zlému Miloševičovi“, pre druhých kolaborant amerického bombardovania Juhoslávie.

HAVEL DEMOKRATICKÝ SOCIALISTA?

„Rozvoj skutočnej demokracie nie je možný bez účasti nekomunistov v politickom živote. Občas počúvam že hnutie nekomunistickej aktivity je niečo, čo je proti socializmu, proti základným princípom našej spoločnosti. Myslím, že to nie je pravda. Myslím, že väčšina ľudí je za socializmus, ale majú veľmi odlišné stanoviská a rôzne názory. Nie každý je marxista alebo komunista. Podla mňa je pluralita politickej moci nutná,  potrebujeme viac skupin, ktoré sa navzájom kontrolújú. Bez toho si nedokážem skutočnú demokraciu…“ Václav Havel v roku 1968, zdroj

Aby sme sa však boli objektívni, zrekapitulujme si v skratke Havlov životopis bez emócií. V 60. rokoch pôsobil v Divadle Na zábradlí. V rokoch 1963 až 1965 vytvoril hry Záhradná slávnosť a Vyrozumenie. Do povedomia sa dostáva už počas tzv. pražskej jari, kedy sa prezentoval ako demokratický socialista. Dokumentuje to napokon autentický záznam z roku 1968 (viď prvý citát hore), kde Havel sám seba prezentuje ako človeka, ktorý nie je proti socializmu, ale bojuje práve za demokratický socializmus, ktorý by rešpektoval aj nekomunistov. Havel je v dokumente prezentovaný ako priateľ samosprávneho modelu socializmu, ktorý bol témou pražskej jari. Po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 mal zákaz publikovať a stal sa disidentom.

Provokáter Slavoj Žižek k Havlovej utópii demokratického socializmu napísal:

„V souladu s tím bylo Havlovi jasné i to, že sovětská invaze svým způsobem zachránila mýtus Pražského jara 1968 – utopickou představu, že kdyby Češi byli ponecháni svému soudu, skutečně by vytvořili „socialismus s lidskou tváří“, autentickou alternativu jak reálného socialismu, tak reálného kapitalismu. Jinak řečeno: co by se stalo, kdyby síly Varšavské smlouvy v srpnu 1968 nezakročily? Buďto by české komunistické vedení muselo zavést určitá omezení a Československo by zůstalo (pravda, liberálnějším) komunistickým režimem, nebo by se změnilo v „normální“ západní kapitalistickou společnost (možná s výrazněji skandinávským, sociálně demokratickým nádechem). Havel nám tudíž umožňuje spatřit falešnost toho, co bychom nazvali interpasivním socialismem západní akademické levice: to, co tito levičáci přesouvají na druhého, není jejich aktivita, nýbrž jejich pasivní autentická zkušenost. Na Západě se ženou za svými dobře placenými akademickými kariérami a využívají přitom idealizovaného druhého (Kubu, Nikaraguu, Titovu Jugoslávii) jako látku svých ideologických snů: sní skrze druhého a obrací se proti němu, pokud naruší jejich samolibý sen (pak se zříkají socialismu a dávají přednost liberálnímu kapitalismu).“ (Žižek, 2007, s. 95)

HAVEL DISIDENT

Havla v tomto období preslávila obrana politických väzňov, vznik iniciatívy Charta 77, ktorou získal predovšetkým medzinárodné kontakty. Mučeníka z Havla urobilo päť rokov vo väzení, kde písal divadelné hry a eseje. Taktiež Havla preslávil existenciálne ladený, otvorený list Gustávovi Husákovi, ktorý napísal v roku 1975 a ktorý až nápadne pripomína skôr dnešné časy. Predovšetkým nasledujúce pasáže:

„Základná otázka, ktorú si tu treba položiť, znie: prečo sa vlastne ľudia správajú tak, ako sa správajú; prečo robia všetko to, čo v súhrne vytvára onen impozantný dojem totálne jednotnej spoločnosti, totálne podporujúcej svoju vládu? Myslím, že každému nepredpojatému pozorovateľovi je odpoveď jasná: ženie ich do toho strach. …  Zo strachu, že príde o miesto, vyučuje učiteľ v škole veci, ktorým neverí… Kdesi na vrchole hierarchie manipulačných tlakov, ktoré robia z človeka tupo poslušného príslušníka konzumného stáda, stojí – ako som už naznačil – skrytá a všemocná sila: štátna polícia. . … Ak je strach v pozadí sebaobrannej snahy človeka zachrániť to, čo má, potom čoraz častejšie pozorujeme, že hlavným motorom jeho útočnej snahy získať to, čo dosiaľ nemá, sa stáva sebectvo a kariérizmus. … Na jednej strane bombastické heslá o nebývalom rozvoji všetkých slobôd a nebývalom štrukturálnom bohatstve života – na druhej strane nebývalá šedivosť a pustota života, redukovaného na zháňanie! … 

​Ako na liste vidíme, normalizácia mala veľmi veľa spoločných prvkov so súčasnosťou. To čo Havel kritizoval ako napríklad šeď reality, strach zo straty práce pre vyslovenie názoru je bežnou súčasťou dneška, a obzvlášť v časoch korony. Povrchný konzumerizmus a karierizmus – ktorý Havel kritizoval – však nemá nič spoločné s ideovou podstatou socializmu či komunizmu, ktorého zmysel je v emancipácii človeka ako spoločenskej bytosti. Havel však kritizuje fenomény, ktoré pripomínajú tak neduhy minulého režimu, ako aj súčasnosti. Všímajú si to napokon aj autori Alarmu (mimochodom, je zvláštne ako liberálni lavičiari z Alarmu stále vyznávajú Havlov kult osobnosti). Fiala a Rychterskí píšu:

„Jeho Dopis Gustávu Husákovi nebo proslulou Moc bezmocných jsme sice četli až po listopadu 1989, ale mnohé z toho, co v nich je, skvěle zapadalo do současnosti. V prvním textu Havel popsal existenční nátlak, kterým bývalý systém nutil lidi k poslušnosti. … Dnes do omrzení slyšíme, že máme svobodu, za naše názory nás nezavřou, nanejvýš nám hrozí ztráta práce, takže vlastně o nic nejde. Jenže v horizontu světa, v němž žijeme, může být ztráta zaměstnání nebo možnosti uplatnit se zásadní – své o tom vědí bezdomovci bojující o přežití, nezaměstnaní, kterým je upírána důstojnost, anebo prostě ti, kteří se kvůli svým postojům stali nepohodlní. Vše má jednoduchou logiku: čím víc se stupňuje ekonomický tlak, tím víc se svoboda redukuje na svobodu přežít. Dáváme si proto velký pozor na to, co říkáme a děláme, nechceme příliš vybočovat, abychom nepřišli o to, co ještě máme. Pokud navíc mizí záchytná síť společenské solidarity, existenční nátlak nabývá dramatických rozměrů.“

Či už sa však pripojíme na jednu, či druhú stranu interpretácie Havlovej osobnosti, jedno mu však objektívne treba uznať a to bola odvaha vystúpiť proti systému a v esejistike bol naozaj dobrý. Druhou záležitosťou je, že sám Havel, hoc sa pohyboval aj okolo ľavičiarov a prezentoval sa ako reformátor socializmu, poprel vlastné presvedčenie. Poprel ho tým, že mal možnosť svoju utópiu zrealizovať a v reálnej politike urobil opak. Žižekovými slovami, uprednostnil liberálny kapitalizmus pred reformovaným socializmom a taktiež v prípade Juhoslávie vojnu pred mierom.

HAVEL KLAMÁR?

„1 700 000 komunistů netvoří nějaký jiný biologický nebo morální druh, než jsme my ostatní. Většina z nich musela 20 let mlčet, jako my všichni a mnozí z nich dělali, byť s obtížemi, mnoho dobrých věcí. Promyšlený koncept důkladné ekonomické reformy, která nepřinese sociální otřesy, nezaměstnanost, inflaci a jiné problémy, jak se možná někteří z vás obávají, připravovaly desítky dobrých lidí, mezi nimiž bylo mnoho komunistů, mnoho bývalých komunistů i nestraníků…“ Václav Havel, televízny prejav z roku 1989

Havel znova prichádza na scénu pred a po vypuknutí tzv. nežnej revolúcie, resp. prevratu v roku 1989, ktorý spustil ekonomickú reformu, rozumej privatizáciu a masové rozkrádanie štátneho majetku do súkromných rúk, vznik mafie, miliardárov a pod. Stal sa zakladateľom Občianskeho fóra a 29. decembra bol zvolený  za prezidenta Československa, čo mu vydržalo až dve funkčné obdobia. S Havlom prišiel aj rozpad Československa na ktorom nesie taktiež zodpovednosť, nakoľko mu nevedel zabrániť. A iste, česká Wikipédia Havla chváli za zasadenie Česka do štruktúr militantnej organizácie NATO (ktorá mimochodom nesie plnú zodpovednosť za bombardovanie civilistov v bývalej Juhoslávii) a presadzovanie európskej integrácie.

Najviac však rozoštvávajú ľudí Havlove klamstvá z roku 1989 (v časoch ekonomickej transformácie zo socialistickej na kapitalistickú spoločnosť), kedy sľuboval, že nový systém neprinesie nezamestnanosť, sociálne otrasy, infláciu a iné problémy. Havel v roku 1989 sľuboval súčinnosť transformácie s komunistami a napokon demokratizáciu socializmu, nie nastolenie voľno-trhového modelu resp. neoliberalizmu. Druhý moment, ktorý dodnes vytáča ľudí je jeho súhlas s bombardovaním Juhoslávie a pokrytecké slniečkárske kecy, že mu vlastne ide o humanitu a dobro, v boji proti despotovi Miloševičovi.

V nemalej miere sú kontroverzné aj Havlove amnestie – v dôsledku prepustenia kriminálnikov sa páchala masovo trestná činnosť. No a napokon sa Havel stal symbol pre všetkých nekritických obdivovateľov ideológie, ktorú tu už 30 rokov presadzujú západné mocnosti. Havel písal absurdné divadlo, avšak jeho život samotný vyznieva paradoxne presne tak, ako jeho tvorba.

Kritizoval byrokraciu, no sám pomáhal založiť systém, ktorý vytvoril iba novú formu byrokracie. Kritizoval neslobodu, no sám položil základy pre systém, v ktorom sloboda končí pri ekonomických možnostiach v lotérii kapitalistického režimu. Politológ Eduard Chmelár k fenoménu Havlizmu napísal:

Havlizmus je pre mňa symbolom morálneho gýča, konformizmu s imperiálnou politikou USA a spektakulárneho podvodu, ktorý zo statočného politického väzňa vyrobil „významného mysliteľa“ a „svetoznámeho dramatika“, ktorým v skutočnosti nikdy nebol.‘

Chmelár tomuto fenoménu venoval celú úvahu s názvom Dve tváre Václava Havla, kde ešte pre zaujímavosť píše:

‚Treba čítať jeho eseje, a to najmä tie, ktoré pestovatelia Havlovho kultu osobnosti náročky obchádzajú, hoci západná politická filozofia vždy viac ako jeho stať „Moc bezmocných“ vyzdvihovala práve esej „Politika a svedomie“ z februára 1984.
Nemenej zaujímavá je jeho esej „Anatómia jednej zdržanlivosti“ z apríla 1985, v ktorej hodnotí mierové hnutie v Európe a vyslovuje sa za rozpustenie oboch vojenských blokov – teda Varšavskej zmluvy i NATOAk máme zhrnúť rozporuplné črty osobnosti Václava Havla, nemôžeme si nevšimnúť, že ich spája silné pokrytectvo s neprehliadnuteľným sklonom podliehať situáciám, ktoré majú charakter morálneho gýča.
Havel poprel takmer všetko, čo dovtedy hlásal. Jeden z najväčších ponovembrových podvodov, kupónovú privatizáciu, síce spočiatku odmietal, ale rýchlo sa dal kúpiť, keď mu Václav Klaus sľúbil zákon o reštitúciách našitý práve na jeho obrovské majetky.
Podporoval Spojené štáty pri všetkých hanebných vojnách, ospravedlňoval ich vojnové zločiny, odpor českej verejnosti voči porušovaniu medzinárodného práva a schvaľovaniu všetkého, čo prišlo z Bushovej administratívy, nervózne a urážlivo nazval „čecháčkovství“ a na konci života horlil za americkú vojenskú základňu v Česku.‘

O MŔTVYCH LEN DOBRÉ… ALE BEZ KULTU OSOBNOSTI

Úlohou tohto článku nie je šíriť prvoplánovú nenávisť voči Havlovi ako ju vidíme vo väčšine alternatívnych médií. Faktom však je, že Havla treba vnímať kriticky a nerobiť z jeho postavy kult osobnosti, ako je to v poslednom čase trendom v tzv. slniečkárskych kruhoch. Iste, prispelo tomu aj to, že sa stal symbolom servilnosti voči západu a absolútnej nekritickosti k liberálnej ideológii, ktorá kontrastuje s jeho kriticizmom voči normalizácii. No a napokon práve dnešní kolaboranti nekritickej liberálnej euroutópie sú Havlovi najväčší priaznivci.  

Čo dodať na záver. Hovorí sa, že o mŕtvych len dobré. Nuž, tak z celého Havlovho odkazu možno snáď oceniť jeho boj za demokratizáciu socializmu, brilantné eseje o kritike šede normalizácie, ktoré majú aktualizačný presah skôr k súčasnosti a napokon aj jeho odvahu postaviť sa proti systému. Avšak o úprimnosti jeho slov – v kontexte všetkých jeho aktivít v reálnej politike – musí každý príčetný človek prinajmenšom pochybovať.

pripravil lp

Podporte nezávislé spravodajstvo a pomôžte zvýšiť pluralitu médii na Slovensku. Spravodajský portál Veci Verejné prináša overené agentúrne správy a vlastné komentáre naších autorov.

Podporiť nás môžete jednoduchou formou cez platobnú bránu buď pravidelnou mesačnou sumou alebo jednorázovým príspevkom.

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora


Alebo prevodom na náš účet: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Newsletter - Veci verejné

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

1 Komentár

  1. Autor rozumne sa odlíšil do digitálneho posudzovania osobností (0/1 – dobrý/zlý). Pridal by som, ešte časové rozlíšenie: Havel pred a po svojom zaviazaní sa CIA( P.Tigridovi ). Havel v disente a Havel lipnúci na funkcii prezidenta (kvôli jeho zvoleniu zavreli poslanca Sládka…). Havel pacifista, ospravedlňujúci „humanitárne bombardovanie“. Na druhej strane schopný manipulátor, ktorý dokázal naplno využiť situáciu. Nadaný obchodník s mocou, ktorý vedel ustúpiť aj stúpiť na krk! Je symbolom Novembra 89. A symbolizuje vysoké morálne ciele prevratu a nízku morálku jeho protagonistov. Taký typický hospodský Vašek, ktorému jeho pivné reči dali šancu a on z nich urobil doktrínu. Plnú horkej chuti chmelu a splasnutej peny kvasenia….

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás