Rozhodol som sa pustiť do eseje-recenzie o knihe, ktorá vyvolala v prvých mesiacoch roka 2022 vo verejnosti búrku protichodných názorov – neoliberálne médiá, najmä Denník N rozpútali voči nej a jej autorovi štvavú a nenávistnú kampaň, až takú, že Slovenskej akadémii vied (SAV) a jej vydavateľstvu VEDA sa pod politickými tlakmi roztriasli kolená a zakázali výsostne odbornú publikáciu podopretú politicko-filozofickým bádaním predávať. Išlo až o atavistickú ukážku obmedzenia slobody tlače, arogantné cenzurovanie a pošliapavanie demokratických princípov. Stalo sa tak na pokyn predsedu SAV Pavla Šajgalíka, pokyn necitlivý, takpovediac inkvizítorský, ktorý vyprovokoval riaditeľa Ústavu politických vied SAV Petra Dinuša k tomu, že na znak protestu odstúpil zo svojej funkcie.  

Mnohí už tušíte, že ide o knihu Petra Vidovana (je to pseudonym PhDr. Ľuboša Blahu, PhD., poslanca NR SR a pracovníka Ústavu politických vied SAV) Lenin a 21. storočie, ktorá sa stala tŕňom v oku pre všetkých, ktorú uznávajú len jednu pravdu, tú svoju, vedecké bádanie, vedecká pravda je niečím, čo sa nehodí do ich politického batôžteka, preto ju treba odhodiť na smetisko dejín, nebodaj upáliť ako bosorku. Napokon, pálenie kníh neobišlo ani jedno storočie, robili to fašisti, nezriedka sa tak stávalo za kráľov a cisárov, rozličných absolutistických monarchií. Spomeňme si na časy panovania Márie Terézie, na rok 1764, keď sa objavilo na knižných pultoch Bratislavy latinské dielo Adama Františka Kollára O pôvode a trvalom rozšírení zákonodarnej moci uhorských kráľov. Spis svojimi presvedčivými argumentmi o historickej opodstatnenosti zdanenia majetkov cirkvi a šľachty zapôsobil na pobúrené mysle snemových poslancov ako presne načasovaná bomba. Rozzúril ich takmer do nepríčetnosti, až sa rozhodli knihu na Hlavnom námestí spáliť. Alebo si oživme kultový román Raya Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita z roku 1953 (pri tejto teplote /232,8 o stupňa Celzia/ sa údajne samovznieti papier) a prenesme sa do spoločnosti, v ktorej je zakázané čítať a vlastniť knihy, naopak, požiarnici sú povinní ich vyhľadávať a páliť (u nás zatiaľ len tie „toxické“).

V takmer podobnej situácii (metaforicky vyjadrené)) sa ocitla aj Vidovanova kniha… a to len preto, že je o kontroverznom Leninovi, hoci mám dobiedzavý pocit, že rovnako prekáža i osoba Ľuboša Blahu  – ako filozofa i politika. A ešte niečo prekážalo: dovolil si totiž použiť pseudonym, s ktorým sa mediálny mlynček nevedel vyrovnať. Áno, sám priznal, že sa chcel vyhnúť štekajúcej svorke vlkov. Ani to sa už vari nesmie?

Paradoxne, slovenskí trubadúri jedinej možnej pravdy zatracujú za podporného ujúkania vybíjaných mediálnych manipulátorov každý myšlienkový poryv, ktorý by im sfúkol z hláv klobúky neomylnosti. Zakazujú, pranierujú, hrozia prstom, často aj zákonom. Z kritikov stalinských metód sa spakruky stávajú ich nositeľmi. Ako si inak vysvetliť, že všade na svete sa knihy o Leninovi vo veľkom predávajú, Amazon ich ponúka v tisícoch výtlačkov, a to od takých renomovaných autorov  ako Slavoj Žižek či Lars T. Lih. Apropo, Slavoj Žižek, autor knihy Lenin 2017 (Londýn: Verso 2017), liberálny ľavicový filozof, myšlienkový provokatér, sa za ostatných tridsať rokov stal hviezdnou veličinou, gigantom zo slovinskej Ľubľany, hosťujúcim na najvýznamnejších univerzitách sveta; jeho knihy (dnes je ich okolo šesť desiatok) vychádzajú v najprestížnejších akademických nakladateľstvách. Ako sám vraví, čitateľ si ho má sám začleniť do filozofického prúdu – vyčlenením. Všetky jeho zdanlivé provokácie, „hnevanie priateľov“, vyvolávajú hrôzu a zdesenie napríklad výrazmi ako dialektický materialista, leninista, obhajca kresťanstva a podobne, ale na druhej strane ono „vyčlenenie“  je jedným z hlavných dôvodov jeho začlenenia do centra záujmu akademického sveta. Z jeho knihy budem v eseji citovať a takisto sa na ňu odvolávať. Podobnou osobnosťou je už spomínaný Lars T. Lih, kanadský historik, profesor na univerzite v Montreale, ktorý sa zaoberá otázkami ruskej revolúcie a jej osobností – okrem iných napísal knihy Lenin Rediscovered: What is to be Done? in Context. Historical Materialism (Chicago: Haymarket Books 2008, Znovuobjavený Lenin: Čo robiť? /dielo Čo robiť? z roku 1902 patrí ku kľúčovým Leninovým knihám – pozn. autora/ v kontexte historického materializmu; ide o 880-stranovú publikáciu s podnetným obsahom, v ktorej autor reviduje pôvodné skostnatené interpretácie Leninových myšlienok) a dielo s prostým názvom Lenin (Londýn: Reaktion Books 2011, 235 strán). Aj o Larsovi T. Lihovi sa v eseji ešte zmienim.

Možno sa pýtate, aký osud čaká po tom všetkom knihu Lenin a 21. storočie? Už vopred prezradím, že sa k čitateľovi predsa len dostane vďaka vydavateľstvu Free Press a osobnej iniciatíve politológa Romana Michelka – a to, prirodzene, v druhom vydaní.

Prepáčte v úvode širší exkurz, chcel som iba plasticky vykresliť, ako sa s pojmom sloboda narába na súčasnom Slovensku, akoby presne v leninskom „diktatúrnom“  duchu – sloboda, ale pre koho? Áno, pre globálny kapitalizmus, alebo inak, ako diktatúra globálnych kapitalistov.

Vráťme sa však k podstate témy: nové vydanie knihy má dva predslovy, úvod, deväť kapitol a záver, dohromady 255 strán. Autor v nej rekapituluje Leninov život, približuje historickú epochu boľševickej revolúcie, leninskú kritiku imperializmu, vzťahy štátu a demokracie, riešenie národnostnej otázky,  morálno-politické aspekty revolučného pohybu, problematiku diktatúry proletariátu, ale i mnohé inšpirujúce momenty z tých čias.

Čo robiť? Hlavná otázka pre súčasnú ľavicu

„Keď sa povie Lenin, mnohí ľudia si predstavia revolučný teror, Čeku, boľševický fanatizmus či začiatok stalinskej totality,“ tak začína Vidovan (Blaha) úvod knihy. (s.16) Áno, aj to je Lenin, lenže je tu ešte niečo, čo Lenina presahuje, čo stojí v ňom i mimo neho. A to sa skrýva, zatajuje, absolútne neguje. Prečo? Po roku 1989 nadobudol totiž antikomunizmus v postkomunistických krajinách obludné rozmery a vyvoláva v hlavách verejnosti neuveriteľnú mätež. Sám americký mysliteľ Noam Chomsky označil antikomunizmus za „národné (ak nie svetové) náboženstvo a silný kontrolný mechanizmus“. Lenin svojimi  reálnymi i utopickými názormi spoločnosť zväčša rozdeľoval, preto autor knihy z pozície politického filozofa polemizuje s jeho filozofickými a politickými myšlienkami, zamýšľa sa nad tým, či v istom zmysle znamenajú prínos i pre 21. storočie, alebo ich treba totálne zavrhnúť. Nepochybne, vedeckí bádatelia by mali odhaľovať skryté či málo známe fakty a vnoriť sa i do háklivých tém. Potvrdzuje to v svojej knihe Lenin 2017 aj Slavoj Žižek: „Lenin vďaka podrobnému čítaniu Hegelovej Logiky bol schopný odhaliť unikátnu šancu na revolúciu. (…) Dnes nastal čas pre ľavicu, aby si zopakovala Lenina. Nie však, aby sa k nemu vrátila. Opakovať Lenina by znamenalo akceptovať, že ,Lenin je mŕtvy´. Opakovať Lenina znamená vedieť rozlišovať medzi tým, čo skutočne urobil, a možnosťami, ktorým otvoril cestu, znamená uznať napätie medzi jeho aktivitami a ďalšími dimenziami, ktoré v sebe zosobňujú viac ako sama Leninova osoba. Opakovať Lenina znamená neopakovať to, čo Lenin urobil, lež opakovať to, na čom stroskotal a tým premárnil príležitosť.“ (s. XV) Lenina treba čítať, Leninovi treba rozumieť, Lenina treba chápať v historickom kontexte. A Žižek k tomu v rozhovore s Michalom Hauserom dodáva: „Príklad si treba vziať z Lenina v roku 1915. Čo urobil, keď hrôzy prvej svetovej vojny otriasli celou jeho osobnosťou a jeho myslením? Išiel do Švajčiarska a začal čítať Hegela. (…) Všetko roztrhal a začal od bodu nula…“(Slavoj Žižek, Michael Hauser: Ľavičiari sa inšpirujú svätým Pavlom. In: Pavol Dinka: Besy kapitalizmu… Bratislava: VSSS, 2012, s. 148 – 171). Navyše od Trockého prevzal myšlienku, že revolúciu možno uskutočniť aj v jednom, najslabšom ohnivku daného systému  – ranokapitalistickom Rusku, čím do istej miery revidoval Marxovu teóriu.

Vidovan (Blaha) analyzuje, čo spôsobilo, že Lenin získal pre revolúciu široké masy. V tejto súvislosti si kladie viacero otázok. Odpovedá si jednoznačne: Bol jediný, kto im bezpodmienečne ponúkol chlieb, pôdu a mier.Boľševici hneď po uchopení moci vydali Dekrét o pôde a Dekrét o mieri. Dekrét o mieri presadil aj napriek silnému odporu vo vnútri strany –  jednoducho nechcel, aby robotníci a mužíci zomierali v mene imperiálnych záujmov iných štátov. Podľa Žižeka Lenin zostal v šoku, „keď sa na jeseň 1914 postavili všetky európske sociálnodemokratické strany (okrem ruských boľševikov a srbských sociálnych demokratov) na pozície svojich vlád a podporili ich v húfnom zbrojení“ (s. XIV).

Na druhej strane musíme priznať, že to bol Lenin, kto vniesol do marxizmu a jeho revolučnej idey jakobínsku legitímnosť násilia, čím sfalšoval Marxovho libertariánskeho ducha. Konštatujú to svorne Vidovan (Blaha) i Žižek. Navonok síce nepripúšťal, že by jeho doktrína bola jakobínska, no v zásade sa o jakobínoch vyjadroval pozitívne: „Jakobín, nerozlične spätý s organizáciou proletariátu vedomého si svojho triedneho záujmu – to je revolučný sociálny demokrat.“ (s. 63)

Podľa Vidovana (Blahu) Leninovi však nikto neuprie, že stál na čele „prvej úspešnej revolúcie socialistov v dejinách ľudstva. To vysvetľuje význam, aký jej prikladali vtedajší súčasníci, ale aj význam, aký má dodnes pre svetovú ľavicu napriek všetkým jej zlyhaniam a temným stránkam“ (s. 66) Nešlo by to však bez postupného sebauvedomenia proletariátu. Autor v tejto súvislosti uvádza, že vzťah Lenina k intelektuálom bol ambivalentný.  Odvolávajúc sa na jeho dielo Čo robiť?, spomína tézu, že robotnícka trieda sa nedokáže organizovať sama a musia ju viesť buržoázni intelektuáli, ktorí robotníkom prinášajú socialistickú teóriu. Slavoj Žižek na margo toho upozorňuje na odlišnú interpretáciu v podaní Lars T. Liha, ktorý posúva ohnisko vzťahov medzi robotníkmi a intelektuálmi na inú kvalitatívnu úroveň. Poukazuje na to, „čo sa stane, keď sa dostanú do vzájomnej interakcie? Zázrak! konštatuje. Opiera sa pritom o aktivity niekdajších ruských revolucionárov z polovice 19. storočia: Kto sú títo hrdinovia? pýta sa. Prečo sa na nich pozeráme ako na vzory? Vari preto, že dali dokopy podzemnú konšpiračnú organizáciu? Nie, hrdinovia sú preto, lebo sa z nich stali inšpiratívni lídri. Lenin hovorí o nich takto: ,Ich inšpirujúce a plamenné výzvy sa stretli so silnou ozvenou más, vzbudiac v nich spontánnu, až vriacu revolučnú energiu, ktorú vliali do sŕdc revolučnej triedy´. Lih inak číta aj vetu: ,Dajte mi organizáciu revolucionárov a obrátim Rusko hore nohami.´ Opäť odmieta stereotypnú interpretáciu, podľa ktorej skupina intelektuálnych konšpirátorov za pomoci pästí zlikviduje cárizmus. Naopak, podľa neho tu Lenin volá po najužšom spojení robotníckych lídrov s robotníkmi, spoločnosť delí na tých, čo chcú umŕtviť staré časy, a tých, ktorí si uvedomujú nevyhnutnosť zmeny. Jediná cesta k oslobodeniu človeka spočíva v prebudení jednotlivcov, v potlačení slepej viery ľudí v inštitucionalizované formy reprezentatívnej demokracie –  nestačia ani výzvy na samosprávnu organizáciu spoločnosti – podstatní sú lídri nového razenia, presne v zmysle Rimbaudovej myšlienky o znovuvynájdení lásky“ (Ixiii – Ixv). Lihova interpretácia je nepochybne podnetná, dnešná ľavica by sa ma z nej poučiť.

Už sme sa zmienili, že Vidovan (Blaha) odmieta Leninovo revolučné násilie. Pripomína, že daň za úspech revolúcie spočíval v potlačení slobody, demokratických práv a v uchyľovaní sa k neospravedlniteľnému teroru. Zároveň však poukazuje na to, že rovnaké nevyberané prostriedky používala druhá strana, počnúc masakrou komunardov v roku 1871 a končiac bielym terorom v Rusku. Pravda, ide tu o štylistický oxymoron, ktorý ponecháme na úsudok čitateľa.

Imperializmus a globalizácia

Vidovan (Blaha) v knihe podrobne hodnotí Leninovo dielo Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu. Upozorňuje, že Lenin nebol v tomto smere úplne originálny –  touto témou sa už predtým zaoberali Hilferding, Hobson i Bucharin. Pokladá ho za „jeden z hlavných zdrojov kritiky neoliberálnej globalizácie aj geopolitického imperializmu, za zásadnú prácu politickej filozofie, v ktorej je imperializmus definovaný nielen ako veľmocenské dobývanie globálnych trhov, ale i ako rast sily monopolov a nadnárodných koncernov“ (s. 75).

Prichodí nám dodať, že teoretici imperializmu analyzovali kapitalistický systém, v ktorom bol kapitál organizovaný národne. V období, v ktorom pracovali – čiže od deväťdesiatych rokov 19. až do polovice 20. storočia – bolo možné identifikovať britský, francúzsky alebo japonský kapitál a podobne. Národné kapitalistické triedy sa ukotvili v jednotlivých národných krajinách a konkurovali si navzájom medzi sebou. Problém spočíva v tom, že vtedajšie sociálne prostredia dnes už nejestvujú alebo sa premenili. Na začiatku 21. storočia tu máme niečo, čo možno nazvať svetový kapitál. Lenin tvrdil, že národné štáty sa usilujú o kontrolu zdrojov, pracovnej sily a územia. Francúzsko a Nemecko napríklad týmto spôsobom súťažili o kontrolu nad Afrikou. Nejde však o to, že by sa Lenin mýlil. Mal pravdu. Lež procesmi historickej dynamiky a „znadnárodnenia“ kapitálu sa jeho teória stáva dnes neaktuálna.

Vidovan (Blaha) v knihe konštatuje prakticky to isté – len inými slovami – pravda, bližšie to nešpecifikuje.

Teória o odumieraní štátu

Vidovan (Blaha) kladie pod drobnohľad i Leninove dielo Štát a revolúcia z roku 1917, ktoré, vychádzajúc z Marxa a Engelsa, pojednáva o postupnom odumieraní štátu (nie o bezprostrednom zničení), o fungovaní demokratickej samosprávy, ale i o viere v to, že samosprávny systém odstráni politické odcudzenie (štátny aparát, inštitucionalizované pravidlá politického života, právny poriadok, políciu atď.). Poukazuje na to, že „štát odumrie až po dlhšom historickom procese, ktorý vyvrcholí komunizmom. Prechodná fáza ku komunizmu bude zahŕňať diktatúru proletariátu, a teda niečo, čo si jednoznačne zaslúži pomenovanie štát, hoci sa tomuto pomenovaniu Lenin dlho snažil vyhnúť, pripomíname, že Engels odporúčal používať namiesto pojem štát pojem komúna, no napríklad v Listoch zďaleka (1917)naznačuje, že potrebujeme štát, nehovoriac o dielach po roku 1917“ (s. 99).

Na margo leninsky chápanej diktatúry proletariátu treba uviesť, že v polovici 19. storočia sa chápala odlišne. V tom čase „nebola synonymom pre despociu, tyraniu, absolutizmus alebo autokraciu. Predovšetkým však nebola protikladom demokracie. Diktatúru vnímali tak, ako sa tento pojem používal od čias starovekého Ríma, keď sa v prípade mimoriadnych situácií zverili neobmedzené kompetencie do rúk najdôveryhodnejšieho občana, a to na dočasné obdobie, najviac však na šesť mesiacov“ (facebook.com/ChmelarEduard). Platilo to až do konca 19. storočia. Až nastupujúci revolucionári na začiatku 20. storočia do nej vniesli prvky hrubého násilia. Otáznym však ostáva, akým spôsobom možno ochrániť výdobytky socialistickej revolúcie. 

Podľa Žižeka (v súzvuku s Vidovanon/Blahom) si Lenin v posledných rokoch života uvedomil limity boľševickej moci. V svojom politickom závete napísal, že z dôvodu veľkej zaostalosti nemôže Rusko vykročiť priamo k socializmu. Preto treba skombinovať  moc sovietov s umiernenou  politikou štátneho kapitalizmu spolu s intenzívnym kultúrnym vzdelaním roľníckych más, a to bez násilnej komunistickej propagandy, ale trpezlivým a postupným presvedčovaním v duchu civilizovaných štandardov. Realita ukazuje, „že je nevyhnutné urýchlene dosiahnuť úroveň normálnej civilizovanej západoeurópskej krajiny“ (pre zjednodušenie uvádzam citát z anglického prekladu Leninových Zobraných spisov Colledcted Works, Vol. 33, s. 465). Lenin opakovane varoval pred akoukoľvek priamou implantáciou komunistických myšlienok, najmä vo vzťahu k vidieku. „Pokým bude vidieku chýbať materiálna základňa komunizmu, bolo by to fatálnou chybou urobiť niečo také.“ (Ibid, s. 488). Žižek k tomu ešte dodáva, že totálna samospráva nie je nič iné – ako utópia, neznamená to však, že nemôže spoločnosť smerovať povedzme k Badiouvmu ne-štátu (Alain Badiou: Idea komunizmu).

Výstup na vysokú horu

Po hospodárskom neúspechu tzv. vojnového komunizmu (totálne rovnostárstvo, zrušenie peňazí) prichádza Lenin s Novou ekonomickou politikou (NEP). Vidovan (Blaha) to v svojej knihe charakterizuje ako ústup od demokratických pozícií: „Rusko sa definitívne lúčilo s demokraciou, opozícia bola v roku 1922 rozpustená, kritika ľavých komunistov eliminovaná. Do krajiny sa vrátil štátny kapitalizmus…“ (s. 124).

Iný pohľad na NEP, ako sme už uviedli v predchádzajúcich riadkoch, má Žižek. Spomína Leninovu esej O výstupe na vysokú horu z roku 1922, ktorá potvrdzuje tézu, že pri revolučných omyloch treba začať od samého začiatku: „Predstavme si človeka, ktorý vystupuje na veľmi vysokú, strmú a dosiaľ nepreskúmanú horu. Predpokladajme, že prekonal bezprecedentné ťažkosti a nebezpečenstvá a podarilo sa mu dosiahnuť oveľa vyšší bod ako ktorýkoľvek z jeho predchodcov, no stále nedosiahol vrchol. Ocitá sa v pozícii, v ktorej je nielen ťažké a nebezpečné postupovať smerom a po ceste, ktorú si zvolil, ale aj priam nemožné. Je nútený vrátiť sa späť, zostúpiť, hľadať inú cestu, možno dlhšiu, ale takú, ktorá mu umožní dosiahnuť vrchol.“ (Zdroj: Lenin’s Collected Works. Moskva: Progress Publishers, 2. anglické vydanie, 1965, zväzok 33, strany 204 – 211.)

Ide o krátku ukážku, v ktorej Lenin metaforicky naznačuje, akým smerom by sa mala sovietska spoločnosť vydať po  víťazstve revolúcie a nástupe NEP-u. Nesmieme stavať na starých základoch, musíme vystupovať nahor s cieľom vybrať si inú cestičku. A to platí dodnes, dopĺňa Žižek. Je nevyhnutné zbaviť sa bremena komunistickej skúsenosti v 20. storočí. Niet vari väčšej mizérie v činnosti súčasnej ľavice ako ustavičné bombardovanie štátnych štruktúr s požiadavkami na posilnenie sociálneho štátu, hoci si každý uvedomuje, že štát to nie je schopný v danom politickom systéme zabezpečiť. Nepochybujem o tom, že veľké sklamanie ľudí a narastajúce presvedčenie más o základnej impotencii sociálnodemokratickej ľavice privedie v konečnom dôsledku verejnosť pod krídla novej revolučnej radikálnej ľavice.

Riešenie národnostnej otázky

V kapitole o nacionalizme a internacionalizme Vidovan (Blaha) hneď v úvode upozorňuje na základnú Leninovu tézu o práve národov na sebaurčenie až po odtrhnutie. Áno, Lenin prijímal na rozdiel od ľavých komunistrov (Luxemburgová, Bucharin) istý druh nacionalizmu, najmä pokiaľ ide o malé a slabé národy, hoci, ako sme už uviedli na začiatku eseje, šokovalo ho, keď európske sociálnodemokratické strany podporovali počas prvej svetovej vojny národné vlády v zbrojení. Autor vysvetľuje, že „Lenin sa pokúsil skĺbiť nacionalizmus a internacionalizmus, podobne postupovala nielen revolučná, ale aj reformná sociálna demokracia po prvej i druhej svetovej vojne“ (135). Lenin bol do konca života konzistentný a kontinuálne útočil na veľkoruský šovinizmus, ktorý sa skrýval pod pláštikom internacionalizmu.

Žižek v súlade s Vidovanom (Blahom) tvrdí, že Lenin zúfalo bojoval proti narastajúcemu ruskému nacionalizmu, budúcnosť videl v decentralizovanej federácii. Jeho predstava sa diametrálne rozchádzala so Stalinovou. „Ponúkal možnosť vytvoriť fundamenty civilizácie, ktorá by sa zásadne odlišovala od tej západnej, pritom použil triedne neutrálny pojem.“ (s. xlviii) Bol si plne vedomý, že to, čo sa stalo, bola anomália (revolúcia v krajine, ktorá nemala žiaduce podmienky na rozvoj socialistickej spoločnosti), odmietol však vulgárny evolučný záver, že revolúcia v Rusku sa uskutočnila predčasne a preto treba urobiť krok späť a rozvinúť modernú demokratickú kapitalistickú spoločnosť, ktorá postupne vytvorí podmienky na socialistickú revolúciu.

Nie náhodou Stalin 27. septembra 1922 v liste Politbyru obvinil Lenina z liberálneho nacionalizmu. Dokonca aj podľa Putina bol Lenin zodpovedný za to, že zobral priveľmi vážne autonómiu rozličných národov, ktoré tvorili ruskú ríšu, a tým spochybnil ruskú hegemóniu.

Leninov závet

Vo všeobecnosti je známe, že ťažiskom Leninovho závetu je list zjazdu komunistickej strany (dlhý čas utajovaný) , ktorý postupne diktoval zapisovateľkám niekoľko mesiacov pred smrťou. Z obsahu cítiť, že sa vývoj v krajine neuberá podľa jeho predstáv, akoby šípil nešťastné a tragické obdobie stalinizmu. – odporúča urobiť zmeny v politickej štruktúre, najväčšie nebezpečenstvo vidí v nedobrých vzťahoch medzi Stalinom a Trockým, v krátkej stati zo 4. januára 1923 dokonca charakterizuje samého Stalina: „Stalin je príliš hrubý a tento nedostatok, ktorý sa dá vcelku ešte zniesť medzi nami, v styku s nami, komunistami, je úplne neprípustný u generálneho tajomníka. Preto navrhujem súdruhom, aby premysleli spôsob, ako preložiť Stalina z tohto miesta, a vymenovali na túto funkciu iného človeka, ktorý by sa vo všetkom ostatnom líšil od súdruha Stalina len jedinou prednosťou, a to tým, že by bol znášanlivejší, lojálnejší, zdvorilejší a pozornejší k súdruhom, menej vrtošivý atď.  (…) To nie je maličkosť alebo je to len taká maličkosť, ktorá môže nadobudnúť rozhodujúci význam.“ (Čítanka marxistickej filozofie. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, zväzok č. 2, s. 543)

V prílohe Žižekovej knihy nájdeme niektoré významné Leninove dokumenty z rokov 1922 – 1923, okrem iných aj jeho vôbec posledný list zo 6. marca 1923 adresovaný gruzínskym súdruhom (týkal sa tzv. gruzínskej otázky). Žižek ju uzatvára autorským doslovom o rozdiele medzi kapitalizmom a komunizmom. Spočíva podľa jeho slov najmä v tom, že komunizmus bol ponímaný ako idea, ktorá pri svojom uskutočnení zlyhala, zatiaľ čo kapitalizmus pracoval spontánne. V súvislosti s komunizmom si teda môžeme zahrať hru na hľadanie vinníka a obviniť stranu, Stalina, Lenina, ba aj samého Marxa, kým v kapitalizme neexistuje nikto, na koho by sme mohli zvaliť vinu. Skrátka, v prípade komunizmu je možné vinníka zosobniť…

Oná skutočnosť môže byť však paradoxne pre ľavicovú alternatívu povzbudzujúca. Podľa tejto interpretácie komunizmus nezlyhal, zlyhali len komunisti. Nezlyhal systém, zlyhali jednotlivci. Naopak, v prípade kapitalizmu už z definície vyplýva, že zlyháva systém ako taký, nie jednotlivci.

Žiada sa ešte poznamenať, že ruskí filmári v rokoch 2007 až 2009 nakrútili dvanásťdielny televízny seriál s názvom Leninov závet (new-kino.net), v ktorom cez osobu známeho básnika a spisovateľa Varlama Šalamova, autora Kolymských poviedok (strávil dlhé roky gulagoch za šírenie v tom čase prísne tajného závetu), približujú osudy tých, ktorí našli v sebe odvahu vyniesť na verejnosť pravdu.

Recenzenti o Vidovanovej (Blahovej knihe)

Významný český politológ, profesor Petr Drulák, bývalý prvý námestník Ministerstva zahraničných vecí ČR, niekdajší veľvyslanec v Paríži, hodnotí knihu vcelku pozitívne, ako prínos pre filozoficko-politický diskurz. Konštatuje, že autor sa „usiluje odlíšiť, čo v Leninovom diele prečkalo zub času a čo stojí za prečítanie i dnes a čo, naopak, sú iba dobové názory, ktoré nám už veľa nepovedia. (…)Cení si napríklad jeho teóriu imperializmu i základný strategický spis Štát a revolúcia“ (noveslovo.eu). Za mimoriadne podnetnú pokladá Vidovanovu (Blahovu) analýzu národa, internacionalizmu a kozmopolitizmu. Je užitočná najmä vo svetle toho, ako súčasná liberálno-neomarxistická ľavica odmieta akýkoľvek nacionalizmus (na rozdiel od Lenina) v mene nejakého budúceho svetoobčianstva. Zároveň zdôrazňuje, že otvorene poukazuje na podstatu sovietskeho teroru a že neskrýva nebezpečenstvo niektorých Leninových myšlienok. Hoci kniha nie je v nijakom prípade obranou komunistických zločinov a komunistických režimov, nesúhlasí s autorovým porovnávaním počtov obetí komunizmu s počtami obetí liberálneho imperializmu. Porovnáva tu neporovnateľné, uzatvára Drulák.

Recenzia filozofa a publicistu Petra Takáča predstavuje súhrn rozháraných myšlienok a úvah, neraz výrazne protirečivých, až nelogických. Na jednej strane zdôrazňuje, že „Vidovan predstavuje Uľjanova ako realistu, antiglobalistu a populistu. Tu možno povedať, že ide viac o želania autora ako verný obraz revolucionára. Zvolené charakteristiky totiž opomínajú celkový súvis Leninovho chápania kapitalizmu a politickej stratégie na jeho prekonanie“ (noveslovo.eu). O niekoľko riadkov nepochopiteľne konštatuje, že perspektíva, ktorú volí Vidovan pri interpretácii Lenina, je reakčná a oportunistická. Obracia sa k Leninovi, aby z neho sňal závoj zakázaného a hľadal v ňom nadčasové inšpirácie pre súčasnú dobu, namiesto toho ho zneužíva na reakcionárske účely, ktorými chce legitimizovať ústup ľavice od ambicióznejších cieľov.

Aj z tohto vidieť, že recenzent stavia knihu z nôh na hlavu, vytvára myšlienkové konštrukty, ktorým zrejme sám nerozumie alebo rozumieť nechce. A už vôbec neviem, či z nich bude múdry čitateľ.

Záverom

Vidovan (Blaha) v svojej knihe vysvetľuje, že „pre modernú ľavicu môže byť Lenin príkladom v tom, že vychádzal z historických trendov, z praxe a realistickej politiky. Nebol rojko, nebol utopista… (…) urobil mnoho ľudských chýb, mnoho cynických rozhodnutí a mnoho nemorálnych činov“ (s. 166).

Kniha nie je v nijakom prípade obhajobou Lenina, je pokusom zhodnotiť túto významnú postavu ruského a svetového komunizmu bez predsudkov – v postkomunistickom priestore sa už takáto ambícia môže pokladať za rebéliu. Napokon  sa tak aj stalo, ako sme si to ukázali na začiatku tejto eseje.

Autor diela Lenin a 21. storočie nemohol do detailov analyzovať teoretickú a praktickú činnosť tohto revolucionára, nebolo to ani jeho cieľom. Ako vyplýva z názvu knihy, chcel  poukázať i ba na tie momenty, z ktorých by sa mala a mohla poučiť súčasná ľavica. A to sa mu podarilo. Slavoj Žižek to povedal výstižne: Opakovať Lenina znamená neopakovať to, čo Lenin urobil, lež opakovať to, čo neurobil, na čom stroskotal a tým premárnil príležitosť.“

Pavol Dinka

Nie je isté, či tento titul bude v celej knižnej sieti. Ak chcete mať istotu, že sa ku knihe dostanete, môžete si ju objednať na mailovej adrese lenin.vidovan@gmail.com