S bývalým ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Jánom Richterom, ktorý na tejto pre Európu často turbulentnej pozícii vydržal až úctyhodných osem rokov, sme sa rozprávali aj o stave, keď sa rukojemníkom stala celá naša spoločnosť. Súčasný poslanec Národnej rady (NR) SR a podpredseda sociálneho výboru NR SR aj o tom, čo Slovensko dostáva do pasce.
V spoločnosti je potrebný sociálny zmier. Ako v súčasnosti vidíte Slovensko v oblasti sociálneho zmieru?
V trhovej a globalizovanej ekonomike, keď dlhodobo víťazí kapitál je to mimoriadne vážna téma.
Práve preto musí byť vyvažovanie, regulácia a prispievanie k maximálnemu možnému sociálnemu zmieru každodenný imperatív vlády a kompetentných predstaviteľov štátu. Žiaľ, mohli by sme sa celé hodiny rozprávať o príkladoch toho, kedy súčasná vláda nekoná v záujme sociálneho zmieru, ale práve opačne. Vláda bez škrupúľ siaha na základné sociálne istoty ľudí, cieľom je zrušiť všetko, čo je spojené s úspechmi našich sociálnych vlád. Preto sociálny dialóg zlyhal už na začiatku ich vládnutia nielen pri Covid opatreniach ale mnohých kľúčových legislatívnych zmenách. Keď sa už vláda očividne bojí ľudí a nekomunikuje s regiónmi, mala by načúvať aspoň zástupcov zamestnancov, dôchodcov a tisícov menších firiem a iných organizácií a riešiť problémy ich každodenného života. Jeden deň tak kričia rozhorčené odborové organizácie, ďalší zamestnávatelia, inokedy jednota dôchodcov, zástupcovia ľudí so zdravotným postihnutím a sociálnych služieb, alebo samospráva a rôzne združenia.
Keď už je príliš dusno, vláda aj dialóg a konsenzus predstiera, ale následne prichádza vytriezvenie verejnosti pri vyjadreniach ostatných zainteresovaných strán. Často obratom vidíme víťaziť ich aroganciu a bohorovnosť, vďaka čomu si autokraticky aj tak vždy presadia svoje a súperov s inými názormi zadupú pod zem, prípadne zosmiešnia. Často po pár hodinách či dňoch aj sami negujú, čo predtým slávnostne odprezentovali. Každodenná metóda pokus – omyl, čistý chaos a paródia na vládnutie, rukojemníkom je celá naša spoločnosť.
Na rôznych miestach spoločenských vrstiev (okrem tých bohatých) to už vrie. Čím ďalej tým viac sa spoločnosť radikalizuje. Čo by sme preto ako spoločnosť mali nevyhnutne urobiť, aby nehrozilo ďalšie radikalizovanie spoločnosti?
Áno, je nás veľa, ktorí z toho máme veľmi zlý pocit. Napokon, súčasná vláda je všetkým možným, len nie zjednocujúcou, odbornou a funkčnou autoritou. To sa prenáša do všetkých tém, počnúc pandemickými opatreniami, cez sociálne politiky, až po napr. zahraničnú politiku.
Odpoveď pre dnešné dni je preto radikálna zmena politickej kultúry, profesionalizácia prístupu k témam a riešeniam a samozrejme komunikácie, čoho ale súčasná vláda evidentne schopná nie je, nemá to v základnej DNA. Každodenne sme svedkom amaterizmu, večných pokusov a omylov a úplne protichodných postojov aj v samotnej koalícií, o konštruktívnom dialógu s opozíciou a inými relevantnými reprezentantmi ľudí ani nehovorím. Vláda sa vyhýba konfrontácie s opozíciou, bojí sa chodiť medzi ľudí, niektorí už radšej nechodia ani pred kamery. Toto sa nevyhnutne musí presúvať medzi rôzne tábory a skupiny v našej spoločnosti. Občasné hlásanie solidarity od niektorých predstaviteľov koalície sa javí ako predstierané. Všetko chcú kompenzovať sofistikovaným a hrubo demagogickým PR, ktorým skrývajú podstatu, ale mnohí ľudia už dobre poznajú kontexty a vedia ich demaskovať.
A pritom bežným ľuďom sa reálne stále žije horšie a horšie aj po ekonomickej stránke. Najmä ľuďom z regiónov a starším spoluobčanom.
Dôvodom spomínaného hnevu a radikalizácie však zďaleka nie je len amaterizmus každodenného riadenia pandemickej krízy touto vládou. Sú tam aj ďalšie prehlbujúce sa problémy, ktoré v médiách takmer zanikajú v záplave Covid–tém, opatrení, ale aj balastu. Zhoršuje sa napríklad nezamestnanosť v ekonomicky citlivých regiónoch, ktorú sme spolu so samosprávami postupne roky znižovali celými systémami opatrení, akčných plánov a projektov. Veď na začiatku minulého roka mali viac než 15-percentnú mieru nezamestnanosti štyri okresy. Tento rok ich počet stúpol na desať a problém sa stále prehlbuje. Najvypuklejší je problém dlhodobej nezamestnanosti a mladých ľudí.
História nás učí, že práve mladí ľudia sú skupinou, ktorá sa ľahko radikalizuje, ak je vyčlenená na okraj spoločnosti bez jasnej perspektívy, sú zraniteľní. Pre nedostatok pracovných skúseností totiž prichádzajú v takýchto situáciách o prácu ako prví. A tí, ktorí ešte nikdy prácu nemali, si ju hľadajú oveľa ťažšie. Počas pandémie stúpol počet nezamestnaných mladých do 29 rokov o takmer 16-tisíc. Pre porovnanie, kým v marci 2020 sme boli približne v strede európskeho rebríčka so 16,3 %, teraz sme už šiesty najhorší s mierou vyše 23 %. Je to vážny problém a bude to ešte horšie, keď do evidencie v septembri pribudnú čerství absolventi. My sme sa preto roky riadili tým, že mladým treba pomôcť čo najskôr po strate zamestnania či po ukončení štúdia, aby sa nestalo, že v evidencii pobudnú dlhé mesiace a nádej nájsť si nové či prvé zamestnanie bude stále menšia a menšia. Jednoznačne preto treba pokračovať v už overených projektoch na podporu zamestnávania mladých, ktoré sa osvedčili. Tie, ktoré som spúšťal ešte ako minister, sa už skončili, nové aj napriek potrebe však Krajniak doteraz nespustil.
Ktoré kroky zanedbávajú, na čo by mali nadviazať?
V politike zamestnanosti sme nepretržite najmä európske zdroje efektívne využívali na investovanie do cielených projektov a nástrojov pre zvýšenie kvalifikácie a motivácie zamestnávateľov prijímať ťažšie zamestnateľných ľudí. Teda všetkých znevýhodnených kategórií, ako nekvalifikovaných, dlhodobo nezamestnaných, mladých a starších ľudí či mladé mamičky s deťmi. Chválili a inšpirovali sa od nás aj zo zahraničia. Práve vďaka komplexnému systému týchto opatrení a motivujúcej sociálnej aj pracovnej politike sa nám napriek rekordnému zvyšovaniu platov, dôchodkov a ochrany zamestnancov podarilo po 8 rokoch od ekonomickej krízy znížiť evidovanú nezamestnanosť pod 5 % a naopak, zamestnanosť vo vekovej skupine od 20 do 64 rokov v 2019 na historických 73,4 %. Prácu si našli desaťtisíce ľudí a prestali byť závislí od tzv. sociálnych dávok. Ďalších k prehodnoteniu ich životného postoja motivovala k zamestnaniu a aktivite povinnosť odpracovať si základnú dávku pre mesto či obec. Vyše roka sa preto pýtam, kde sú aktívne opatrenia tejto vlády a projekty?! Veď dlhodobá, regionálna nezamestnanosť a nezamestnanosť mladých nám nebezpečne opäť po 10 rokoch stúpa. Áno, tú celkovú zatiaľ držia v naoko lepších číslach vďaka i tak slabým kompenzáciám Prvej pomoci, ktorých podmienkou je však udržanie podporených pracovných miest…
Aký máte pohľad na minimálnu mzdu? Mala by sa zvyšovať podľa nejakého automatu, alebo ad-hoc podľa rozhodnutí politikov?
Počas 2 funkčných období som každoročne o tomto čase riešil túto dôležitú ekonomickú a sociálnu tému najmä na Hospodárskej a sociálnej rade vlády s oboma tábormi, zástupcami firiem, aj odborov. Vznikali analýzy a argumentačné súboje. V záujme udržania konkurencie schopnosti Slovenska v najbližšom konkurenčnom priestore, najmä vo V4, sme vždy v záverečnom návrhu prihliadali na to, aby zvyšovanie bolo výrazné a zároveň primerané, rovnako v prípade príplatkov za prácu či ďalších kľúčových otázkach pracovného práva a ďalších benefitov. Ako vieme, po rokoch súbojov bolo výsledkom presadenie automatického modelu v zákone od SMER-SD, po ktorom v záujme predvídateľnosti roky volali aj zamestnávatelia. Dnes už vieme, že tak ako minulý rok, opäť vyhrali reprezentanti firiem a ich záujmy. Minister Krajniak sa pred nimi chváli tým, že sa opäť uplatní jeho nižšie zvýšenie minimálnej mzdy na úrovni 57 % a nie nami v zákone ustanovených 60 % spred 2 rokov. Zrejme si tiež myslí, že pracujúci za najnižšiu mzdu najmä v čase pandémie nepotrebujú a nezaslúžia si za každodennú robotu vyššiu mzdu. A tak namiesto 680 eur budú dostávať len 646 eur. Prepytujem v hrubom a v roku 2022, v čistom je to len 527 eur. No uživte z toho v dnešných časoch seba, nebodaj ešte rodinu a majte motiváciu chodiť do práce a odovzdávať očakávaný výkon. A aby toho nebolo málo, zamestnancom sa v budúcom roku nezvýšia ani dôležité príplatky za prácu v noci či počas víkendu. Tie totiž Krajniak v minulom roku zákonom zmrazil.
Zároveň zdecimovali v zákone kolektívne vyjednávanie, ktoré je dôležitou súčasťou systémového zlepšovania miezd a pracovných podmienok. Volá po ňom už hlasno aj Európska komisia a ďalšie európske autority. Pamätáme si ešte všetci, že po týchto krokoch Konfederácia odborových zväzov pred rokom opustila tripartitný dialóg na Slovensku. Nemôžme sa im čudovať, bol to krajný krok zúfalstva, veď vláda arogantne obratom mení základy sociálneho štátu a pracovného práva, ktoré sa dlhé roky zložito a postupne obrusovali a zlepšovali vďaka stovkám vyjednávačov, odborníkov a zástupcov v sociálnom dialógu. Takú rýchlu a jednoduchú deštrukciu si zrejme nepamätá a nevedel predstaviť nikto.
Aký je skutočný význam minimálnej mzdy aj čo sa týka vplyvu na širšie skupiny zamestnancov?
Žiaľ, priemerne zarábajúci ľudia môžu mať mylný dojem, že sa ich minimálna mzda netýka. Pritom minimálna mzda vo všetkých svojich 6 triedach tzv. minimálnych mzdových nárokov sa u nás týka väčšieho percenta ľudí ako inde v Európe, keďže významná časť zamestnancov sa nachádza v úzkom pásme medzi minimálnou a tzv. mediánovou mzdou. Vo výsledku však nižšie mzdy nebudú mať len tí, ktorí pracujú za minimum alebo v neštandardnom čase. Týka sa to všetkých, pretože minimálna mzda, ktorá je v trhovej ekonomike hlavným regulačným nástrojom štátu v tejto oblasti, tlačí prirodzene na rast všetkých miezd! Ja som dlhodobo presvedčený, že vyšší rast platov Slovensko stále potrebuje. Aj v tzv. pandemických časoch, ktoré nevieme, ako dlho potrvajú.
A je tu ďalšia hrozba. Pri stagnácií miezd nám hrozí najmä následne, v tzv. normálnych časoch výrazný odliv ľudí za lepšími podmienkami do zahraničia, životné náklady sú totiž na Slovensku neúmerne vysoké a aj vďaka globálnym vplyvom pandémie a rozhodnutiam tejto vlády stále stúpajú, k čomu sme zvolali mimoriadnu schôdzu NR SR.
A pokiaľ ide o produktivitu práce, čo je známy argument firiem v neprospech zvyšovania minimálnej mzdy?
Slovensko sa dlhodobo nachádza na posledných priečkach firemných investícií do inovácií a výskumu. Aj v objektívnom porovnaní s krajinami V4 sme poslední. Tento fakt však reprezentantom zamestnávateľov dáva obľúbený argument súčasného spomalenia rastu produktivity práce. Tú však už sotva zvýšia samotní zamestnanci ešte tvrdšou prácou, najmä ak hovoríme o výrobnej sfére, ktorá u nás dominuje.
Vo vyspelej Európe je všeobecne známym faktom, že zamestnávatelia majú najväčšiu zodpovednosť za rast produktivity práce, preto by nemali niektorí naďalej raziť filozofiu, česť výnimkám, s riešením konkurencie-schopnosti nízkymi mzdami a nie inováciami.
Z dlhodobého pohľadu však rast miezd za našich vlád len dobiehal dlh voči zamestnancom, keďže predtým dlhé roky produktivita práce rástla omnoho rýchlejšie, ako minimálna a ostatné mzdy…
Vieme, že sme lídrom nočných a víkendových zmien, ľudia robia aj vysoké nadčasy, aby zarobili o niečo viac. Toto však nie je normálna cesta k dôstojnému zárobku.
Na opačnej strane rovnice potom nevyhnutne nastane tlak zamestnávateľov na otvorenie pracovného trhu pre zamestnancov z tzv. tretích krajín mimo EÚ. Bude, ako opakovane v minulosti na západe sprevádzaný logickými argumentmi o tom, že už niet inej cesty, ak chceme zachovanie niektorých sektorov a služieb, od ktorých sú prácou závislí aj naši občania. A budeme v pasci…
Sám som bol v 2017 pri najnižšej 5 % nezamestnanosti v histórii spoluautorom regulovaného systému príchodu kvalifikovaných cudzincov do odvetví, kde preukázateľne chýba pracovná sila, tak aby to neohrozilo fungovanie rozbehnutých podnikov a nespôsobovalo následný sociálny damping miezd a pracovných podmienok. Ako vieme, pomohlo to v niektorých prípadoch a neustále sme kontrolovali opodstatnenosť a primeranosť, vrátane ponúkaných pracovných podmienok pre týchto cudzincov. Po rokoch vidíme, že žiadny masový nárast nenastal. Dnes mám však obavu, či sa na Ukrajine, alebo v Srbsku ešte nachádzajú takí kvalifikovaní ľudia, ktorí sú ochotní ísť na Slovensko, keďže sa o tých kvalitných neustále usilujú aj krajiny, ktoré často ponúkajú lepšie platy a podmienky ako u nás, rovnako ako svojim pracujúcim občanom. Nízke mzdy nás vždy dobehnú.
Pokračovanie nabudúce.
Michal Albert
