Stanislav Grospič je podpredsedom českej parlamentnej Komunistickej strany Čiech a Moravy (KSČM) a členom Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky. V dnešnej dobe, keď sa na históriu hľadí často s propagandistickými prvkami, sme sa rozprávali, či on bol v roku 1985, keď si podal prihlášku do Komunistickej strany Československa, nejako nútený pre takýto krok. Taktiež prezradil, prečo si niektorí ľudia môžu povedať, že v kapitalizme sa žije lepšie. Je presvedčený, že je to vďaka výraznej pomoci komunistov z minulosti. A mladým ľuďom poslal aj dôležitý odkaz. Podpredseda KSČM Stanislav Grospič.

Pán Grospič, čo bol vlastne taký okamih, keď ste sa vy vo svojom živote rozhodli, že sa stanete komunistom?

Ono sa veľmi hovorí, že pred rokom 1989 ľudia vstupovali do tej strany buď nútene, alebo z hľadiska snahy budovať si nejakú osobnú kariéru či prospech. Priznám sa, že ja som tak nejak k myšlienkam sociálnej spravodlivosti, socializmu prišiel sám, nikto ma nemusel presviedčať a hoci som sa nikdy nezúčastnil žiadneho funkcionárčenia v mládežníckych organizáciách, tak som proste dospel k rozhodnutiu, keď som v roku 1985 požiadal o vstup do Komunistickej strany Československa, prešiel si dvojročnou kandidátskou lehotou, a to, čo si skôr myslím, že je také osudové spojenie, že som sa kandidátom a členom Komunistickej strany Československa stal na dni jej ustanovujúceho zjazdu, to znamená 15. mája 1985 a následne o dva roky neskôr teda aj právoplatným členom. Takže to si myslím, že je také asi osudové spojenie pre mňa, ktoré, si myslím, že ma zaväzuje k tomu, nemeniť a neprechádzať do nejakej inej strany.

A čo sa vám osobne na tých komunistických myšlienkach najviac páči. Čo je také najdôležitejšie?

Myslím si, že najviac a najdôležitejšie je odstraňovať sociálnu nerovnosť medzi ľuďmi. Nedávno som počul taký rozhovor, kde si dvaja ľudia vo vlaku rozprávali o tom, že ako sa im vlastne nikdy nežilo lepšie, ako v súčasnej dobe. A mňa to priviedlo k tomu zamysleniu, povedať si, áno, ale ten súčasný štandard a životný štýl bol nastavený tým, že tu existoval 40, 70, 80 rokov reálny zápas formovať nejakú inú spoločnosť, než na báze kapitalizmu, na báze vykorisťovania človeka človekom, hoci ekonomický nie donucovaním, ale inými formami donútenia, ako v predchádzajúcich spoločenských etapách. A pokiaľ sa dnes udržiava určitý sociálny štandard, 8-hodinová pracovná doba, v reále v systéme sociálneho zabezpečenia, dôchodkový systém, tak to je vďaka tomu, že tu reálna snaha budovať socialistickú spoločnosť. A pokiaľ by tu tá reálna snaha nebola, tak by sa možno tie systémy vyvíjali úplne inak a my by sme boli niekde inde a každý by bojoval sám o prežitie a asi by to bolo trošku iné. Tá doznievajúca pandemická kríza, ktorá možno navodí ekonomickú krízu, toto pripomenie verejnosti, ale chcel by som v tej súvislosti tiež pripomenúť, aby ľudia nezabúdali ako v úvodzovkách veľmi vyspelé kapitalistické štáty Spojené štáty Americké, Veľká Británia, vlastne vôbec nedokázali zvládnuť pomoc občanom, alebo ich ozdraviť v dobe krízy. Takže ak to dokázali východoeurópske krajiny, tak vďaka tomu, že tu bol budovaný systém zdravotného a sociálneho zabezpečenia.

Čo by ste možno odkázali hlavne tým mladým ľuďom, ktorí socializmus nezažili a hodnotia ho len na základe tej propagandy, ktorá hovorí len o tom, ako bolo zle a čo bolo zle? Čo by ste im odkázali, aby robili?

Asi by som im povedal, aby mysleli o tom, akým spôsobom zaisťujú svoje vzdelanie, kto im ho platí, či im ho platia ich rodičia, ktorí sú relatívne dobre situovaní a môžu si to dovoliť, alebo ich to núti k tomu, aby si hľadali rôzne formy brigád, práce, zárobkov a z toho vlastne platili nielen to kultúrne vyžitie, alebo športové vyžitie a samotné štúdium, teda budúce vzdelanie. Potom aby premýšľali o tom, kde vlastne získavajú prostriedky pokiaľ chcú založiť rodinu, bývanie, osamostatniť sa, takže to by ich malo viesť k zamysleniu, že socializmus môžeme vnímať ako historickú etapu vývoja ľudstva a určite etapu, ktorá zďaleka nie je na konci, pretože spoločenské etapy nás sprevádzajú vždy niekoľko storočí a tisícročí a tu hovoriť o tom, že čo bolo pokusom a trvalo ani nie jedno storočie, nie je reálne. Existujú na svete krajiny, ktoré ďalej usilujú ísť touto cestou prekonania spoločenskej nerovnosti a darí sa im to, získavajú tú podporu. Takže, aby o tom mladí ľudia premýšľali.

Michal Albert