Všetko sa to začalo 11. marca 2011. Krajinu vychádzajúceho slnka zasiahlo silné zemetrasenie. V krajine gejší, samurajov či nindžov, ktorá sa nachádza na rozmedzí tektonických dosiek, to nie je nič nezvyčajné, ročne sú ich tisícky. No toto zemetrasenie ukázalo aký je krehký vzťah medzi človekom a prírodou a že ľudstvo pri ceste za úspechmi vedy musí dôrazne pozerať aj na silu prírody a prihliadať aj na špecifiká jednotlivých oblastí. Tak je to inak aj v iných oblastiach života, nielen v oblasti vedy.
Silné zemetrasenie vyvolalo obrovské cunami, ktoré zasiahlo prefektúru Fukušima. Okrem mŕtvych ľudí a veľkých škôd na majetkoch, vyvolal príliv vody aj ďalší problém obrovských rozmerov. Atómová elektráreň Fukušima nepredpokladala tak veľkú prívalovú vlnu a ochranný múr pred ňou bol výrazne nižší. Nezabránil tak drakonickým škodám na elektrárni, čo však mohlo mať ešte ďalekosiahlejšie dopady. No i dnes, desať rokov od odalostí z 11. marca 2011 je stále citeľné, čo sa vtedy udialo. Japonci sú však príkladom súdržnosti a nepoddajnosti. Namiesto ubližovania si navzájom, si v tejto krajine šintoizmu, budhizmu, ktorá žije v súzvuku aj s kresťanstvom, vrúcne pomáhala.
Nielen súostrovie s tisíckou ostrovov, ktoré sa rozprestierajú na tisícoch kilometrov, si z udalostí vzalo veľa. Jednak oživilo a pritvrdilo diskusiu o tom, či jadro naďalej podporovať, resp. zakázať ho na miestach, ktoré sú geologicky predurčené na jadrové zlyhania. Jednotlivé vedecké či štátne inštitúcie, ktoré vyvíjajú či kontrolujú oblasť jadra, urobili za tie roky určité opatrenia, ale to stále nemusí stačiť. No uspokojiť nás nemôže ani nekritické a fanatické prijímanie všetkých nápadov zelenej lobby, ktorá niekedy je viac zelená len navonok, ale v skutočnosti s pridruženými činnosťami môže mať ešte výraznejšiu ekologickú stopu.
Pokiaľ ide o jadro, resp. elektrinu z neho vyrábanú, tak tu určite nehrozí jej rýchle ukončenie. Jadro tu s nami bude ešte veľmi dlho, podstatné je však, aby orgány jadrového dozoru dôrazne tlačili na maximálnu bezpečnosť, na zvyšovanie prvkov bezpečnosti, aby výskumné inštitúcie tvoriace budúcnosť jadrovej energetiky mali dostatok nezávislosti a financií na výskum potrebný pre neustále zlepšovanie elektrární takéhoto typu. A pokiaľ ide o bezpečnosť, nesmie nám stačiť len často deklaratívna póza politikov či inštitúcií. Lebo veď aj pri Fukušime bolo predtým deklarované, že všetko je v najlepšom poriadku a prevencia je na vysokej úrovni. V tejto oblasti žiadny múr strážiaci cunami nie je privysoký.
Hovorí sa, že papier znesie všetko, no sú oblasti, keď aj verejná mienka v žiadnom prípade nesmie pripustiť podceňovanie tejto oblasti. Práve aj udalosti spred desiatich rokov sú stále časovo veľmi blízkym mementom, aby sme ako ľudstvo tlačili na maximálnu obozretnosť a snahu o postupné zdokonaľovanie.
No v neposlednom rade je to aj otázka stále rastúcej spotreby. Tú by sme aj vzhľadom na výzvy budúcnosti, keď bude potrebných viac klimatizačných jednotiek, keď sa aj s nárastom elektromobility preťaží elektrická sieť, mali skúšať znižovať aj pri našich každodenných činnostiach. Štát by tiež mal podporiť domácich vedcov, aby hľadali cestu odstrihnúť sa od elektriny nie úplne, lebo to nebude možné, ale aby postupne vznikali možnosti zapájať aj iné druhy energií.
Štát by mal však pri postupnom zakladaní subjektov zapájajúcich časť hospodárstva na nové druhy energií, myslieť aj na potrebu mať tieto subjekty pod vlastníckou kontrolou, aby sme sa mohli v budúcnosti vyhnúť aj možným katastrofám typu blackout, o ktorom sa už nedávno reálne hovorilo, keď v súvislosti s elektrickou energiou a ochladením hrozil práve blackout. Hoci ten bol donedávna len názvom pre sci-fi knihu, dnes sa stáva čoraz reálnejší. Aj preto je dôležité myslieť na alternatívy, ale rozumné, ktoré nespôsobujú ďalší dopyt po elektrickej energii, ale ani nie sú nezmyselne a fiktívne predražené.
Michal Albert
