fbpx
- Reklama -
KomentáreMichael Klimmage: NATO JE PRÍLIŠ VEĽKÉ A PRÍLIŠ PROVOKATÍVNE –...

Michael Klimmage: NATO JE PRÍLIŠ VEĽKÉ A PRÍLIŠ PROVOKATÍVNE – NA VLASTNÚ ŠKODU. Podľa Foreign Affairs nastal čas zatvoriť dvere do Severoatlantickej aliancie

-

Michael Klimmage: NATO JE PRÍLIŠ VEĽKÉ A PRÍLIŠ PROVOKATÍVNE – NA VLASTNÚ ŠKODU. Podľa Foreign Affairs nastal čas zatvoriť dvere do Severoatlantickej aliancie

Vážení čitatelia,

neustále sa snažíme zlepšovať sa a prinášať vám čoraz väčšie množstvo kvalitnejších informácií. Prednedávnom sme pridali spravodajstvo z regiónov, od júna však pripravujeme podstatne zásadnejšiu zmenu - pravidelné podcasty na rôzne témy, ktoré sa týkajú našej spoločnosti (ekonomika, investigatíva – vyšetrovacia žurnalistika, kultúra) či aktuálne podcasty o našej spoločnosti so zaujímavými hosťami.

Bez vašej podpory to však nebude možné. Potrebujeme technicky vybudovať podcastové štúdio a vybudovať tím pravidelných spolupracovníkov, ktorí budú pre Vás podcasty pripravovať. Zvážte teda možnosť podpory našej práce podľa vašich možností, odmeníme sa Vám kvalitným a nezávislým obsahom.

Podporte nás pravidelnou čiastkou 4, 6 či 10 eur mesačne na č. účtu:


IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Aliancia NATO nie je vhodná pre Európu 21. storočia. Nie preto, že to hovorí ruský prezident Vladimir Putin, alebo preto, že sa Putin usiluje využiť hrozbu vojny na Ukrajine na vynútenie jej neutrality a na zastavenie  ďalšej expanzie aliancie. Je to skôr preto, že  NATO trpí vážnou konštrukčnou chybou: siaha hlboko do kotla východoeurópskej geopolitiky a navyše je príliš veľké, príliš nejasne definované a príliš provokatívne, čo škodí aliancii ako takej.

- reklama -

NATO, založené v roku 1949 na ochranu západnej Európy, bolo triumfom. Najprv držalo postupujúci Sovietsky zväz na uzde, udržiavalo mier a umožnilo hospodársku a politickú integráciu západnej Európy. Po konci studenej vojny, USA a rôzne krajiny v strednej a juhovýchodnej Európe, podporili dramatické rozšírenie aliancie, čím sa otvorili brány NATO pre viac ako tucet krajín v rámci viacerých, po sebe idúcich kôl rozširovania. Dnes je aliancia voľným a nemotorným monštrom 30 krajín, ktoré zahŕňajú Severnú Ameriku, západnú Európu, pobaltské štáty a Turecko. Takto rozšírené NATO kolíše medzi ofenzívou a obranou, keďže sa vojensky angažovalo v Srbsku, Afganistane a Líbyi. Obrovská veľkosť aliancie a temnosť jej misie je rizikom, že môže samú seba zatiahnuť do veľkej európskej vojny.

V záujme zjednodušenia strategických cieľov a umocnenia obranných kapacít by malo  NATO verejne a explicitne vyhlásiť, že nebude priberať ďalších členov. Aliancia by mala dať jasne najavo, že jej dlhá fáza expanzie sa skončila. Ukončenie politiky otvorených dverí, akokoľvek zložité, a prehodnotenie bezpečnostnej architektúry strednej a východnej Európy by nebolo ústupkom Putinovi. Naopak, je nevyhnutné, aby najúspešnejšia aliancia dvadsiateho storočia pretrvala a prosperovala aj v dvadsiatom prvom storočí.
Byť väčší neznamená byť efektívnejší
Pôvodná aliancia plnila tri hlavné funkcie. V prvom rade to bola obrana. Sovietsky zväz sa počas druhej svetovej vojny rýchlo pohol na západ, pohltil nezávislé národy a upevnil sa ako významná európska mocnosť. NATO tento trend nezvrátilo, ale podarilo sa mu to vytvoriť perimeter, za ktorý Sovietsky zväz nemohol zájsť. Po druhé, NATO vyriešilo endemický problém bezpečnosti západnej Európy a najmä problém striedania francúzskeho, nemeckého a britského antagonizmu. Transformácia Francúzska, Nemecka a Spojeného kráľovstva z pravidelných nepriateľov na trvalé spriatelené stálice sa stala receptom na trvalý mier. Napokon, NATO umožnilo zapojiť USA do európskej bezpečnosti, presne to, čo nedokázala prvá svetová vojna a jej mätúce následky.
Od roku 1949 do roku 1989 NATO plnilo všetky tieto kľúčové funkcie. Sovietsky zväz nikdy neposlal svoje tanky cez túto líniu. Namiesto toho vytvoril sovietsku verziu NATO, Varšavskú zmluvu, ktorá sa venovala boju proti americkej moci v Európe, obmedzovaniu sily Nemecka a upevňovaniu sovietskej vojenskej prítomnosti, počínajúc východným Berlínom, cez  Prahu, Budapešť atď. Severoatlantický pakt  udržiaval mier v západnej Európe veľmi efektívne –  často sa však na to zabúda. Vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa stala nepredstaviteľnou, čo umožnilo vytvoriť Európsku úniu. Napriek vojne vo Vietname, napriek Watergate a napriek energetickej kríze v 70. rokoch sa Spojené štáty nikdy nestiahli z Európy. Washington sa v roku 1989 angažoval do európskej bezpečnosti rovnako intenzívne ako v roku 1949. Inými slovami, aliancia fungovala brilantne.
Potom však prišlo dramatické obdobie redefinície. Prezidenti Bill Clinton a George W. Bush založili svoju politiku NATO na dvoch predpokladoch. Prvým bolo, že NATO je najlepším prostriedkom na zaručenie európskeho mieru a bezpečnosti. Duch francúzsko-nemeckého zmierenia by sa mohol preniesť na celé NATO, aspoň také boli úvahy, čím by sa znížilo riziko, že sa nečlenské štáty dostanú k jadrovým zbraniam, a zároveň sa vytvorí obranný val pred Ruskom. Nemecký kancelár Helmut Kohl a mnohí východoeurópski lídri cítili, že 90. roky boli anomálne a že Moskva by sa mohla skôr či neskôr vrátiť do predchádzajúcej kondície. Keby sa tak stalo, rozšírené NATO by mohlo byť hrádzou proti Rusku, akou bola pôvodná aliancia proti Sovietskemu zväzu.
Druhý predpoklad rozšírenia NATO vychádzal z optimistických predstáv o medzinárodnom poriadku.
Možno bolo Rusko na ceste k demokracii a ruská demokracia by, prirodzene, rada spolupracovala s NATO. Možno by sa Rusko nestalo demokraciou, no napriek tomu by bolo podriadené v rámci aliancie Severoatlantickému paktu. V roku 2003 Úrad pre politické plánovanie Ministerstva zahraničných vecí USA pripravil dokument s názvom Prečo by NATO malo pozvať Rusko, aby sa pripojilo. Americkí tvorcovia politiky predpokladali, že magnetický západný model pritiahne Rusko do Európy, rovnako ako celý rad krajín, ktoré ešte nie sú v NATO: Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina. NATO a západný politický model budú tak kráčať vpred ruka v ruke. Vzhľadom na to, ako dobre aliancia doteraz fungovala, viac NATO by podľa definície znamenalo viac mieru, viac integrácie, viac poriadku.
Oba predpoklady rozšírenia NATO sa ukázali ako nereálne. Štruktúra vytvorená pre západnú Európu v polovici storočia nedávala po studenej vojne pre východnú Európu zmysel. Pôvodné NATO bolo ohraničené – železnou oponou, geografiou a politikou. S Rakúskom a Fínskom sa tiež rátalo: obe krajiny boli formálne neutrálne, ale svoju oddanosť dali jasne najavo tichou podporou imperatívov západnej bezpečnosti. Hrôzy druhej svetovej vojny navyše potlačili nacionalizmus v západnej Európe, ktorá má za sebou históriu silných národných štátov. Po roku 1945 sa medzi nimi vyriešili všetky otázky okolo hraníc. Žiadna vonkajšia moc, ani Sovietsky zväz, ani Čína, neboli ochotné zmeniť hranice západnej Európy. NATO by mohlo vynikať tým, že je, ako sa predpokladalo, obrannou vojenskou alianciou
Rozšírené NATO však funguje vo východnej Európe úplne inak. V roku 2022 neexistuje ekvivalent železnej opony a geografická poloha východu Európy nebráni rozširovaniu NATO. Namiesto toho je aliancia nemotorne a náhodne roztiahnutá po východnej Európe. Kaliningradská oblasť je malý ostrov Ruska v mori územia NATO, ktoré sa tiahne odklonom od Estónska k Čiernemu moru. 
NATO 21. storočia balansuje nad otázkou, kde sa končí ruská západná hranica a kde sa začína východná hranica Európy, ktorá bola odjakživa príčinou nespočetných vojen – niektoré pochádzajú z čias ruského imperializmu a niektoré majú na svedomí západné invázie. NATO náhodne prekračuje desiatky deliacich čiar na neľútostnom ihrisku impérií, národných štátov a etník, ktorým je východná Európa. Aliancia nie je príčinou regionálnej nestability, ale jej angažovaná prítomnosť a objekt ruského nepriateľstva nemožno od tejto nestability oddeliť. Možno, ak by všetky európske krajiny (okrem Ruska) boli členmi NATO, aliancia by mohla byť účinnou hrádzou proti Moskve, ale to zďaleka neplatí.
Neočakávané riziká rozširovania NATO sa znásobili politikou otvorených dverí, v dôsledku ktorej jej východné krídlo nemá logiku. Vyhlásenie NATO z roku 2008, že Ukrajina a Gruzínsko sa jedného dňa stanú členmi, bolo prinajlepšom ambiciózne a prinajhoršom neúprimné. Potenciál pohybu hraníc NATO smerom na východ je však veľmi reálny, ako to zdôraznili nedávne rozhovory o možnom pristúpení Fínska a Švédska. Navyše, snaha ukrajinskej vlády o vstup do NATO zaplietla alianciu do najvýbušnejšieho etnicko-nacionalistického konfliktu v regióne, aj keď zástancovia autonómie NATO považujú členstvo Ukrajiny len za vec rešpektovania charty aliancie, ktorá zakotvuje politiku otvorených dverí, alebo Kyjevu Bohom dané právo vybrať si svojich spojencov. Obranná aliancia nie je vybavená na to, aby zvládla konflikt medzi nečlenom, ktorý sa usiluje o členstvo, a jadrovou mocnosťou, ktorá je odhodlaná toto členstvo popierať. To je konflikt, ktorý môže NATO len prehrať a ktorý môže dokonca ohroziť existenciu aliancie v prípade, že členské štáty Poľsko alebo Litva budú vtiahnuté do prebiehajúcej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou.
Ďalším rizikom pre rozširujúce sa NATO je medzinárodný poriadok. Namiesto toho, aby sa Rusko pripojilo k jestvujúcemu poriadku v Európe pod vedením USA, bude sa snažiť vybudovať vlastný medzinárodný poriadok a obmedziť americkú moc. Je iróniou, že rozšírenie NATO alebo prísľub rozšírenia Putinovi v tomto úsilí pomáha. Podporuje to jeho rozprávanie o západnej zrade a ospravedlňuje ruský intervencionizmus pred ruskou verejnosťou. V Rusku NATO vnímajú ako cudzie a nepriateľské. A jeho rozšírenie dáva Putinovi vnútropolitickú legitimitu. Rusko potrebuje vodcu, tak aspoň funguje Putinova logika, ktorá môže povedať nie aliancii, ktorá vznikla preto, aby mohla povedať nie Moskve.
Späť na obranu
NATO musí zmeniť kurz tým, že verejne a explicitne odmietne prijať ďalšie členské štáty. V žiadnom prípade by sa nemalo vrátiť k svojim záväzkom voči krajinám, ktoré sa už pripojili – americká dôveryhodnosť v Európe závisí od toho, ako ich budú USA rešpektovať –, ale je nevyhnutné revidovať podmienky, ktoré boli základom rozšírenia NATO v 90. rokoch. Aliancia sa až nadmieru rozšírila v jednom z najnebezpečnejších susedstiev na svete a prijatie Ukrajiny by bolo strategické šialenstvo. Absurdná náklonnosť Západu k politike otvorených dverí je sama osebe urážkou Ukrajiny (a Gruzínska) a časom vyvolá zlú vôľu voči Washingtonu. Aj keď každý vie, že to, čo hovoria, je v rozpore s realitou. Ukrajinci aj Američania kalia vody a presviedčajú svet o úprimnosti.
Spojené štáty potrebujú novú stratégiu pri rokovaniach s Ruskom o východnej Európe, ktorá sa primárne nebude spoliehať na NATO. Aliancia je tu na to, aby bránila svojich členov a zatvorenie otvorených dverí by jej v tom len pomohlo. Niet pochýb, že ukončenie expanzie by si vyžadovalo náročnú diplomaciu. Bolo by to v rozpore s často opakovanými sľubmi amerických a európskych predstaviteľov – narušil by sa tým precedens. Aliancia, ktorá nemôže konať vo vlastnom záujme a pridržiava sa nepodložených predpokladov, sa podkopáva zvnútra. Prežitie si vyžaduje reformu, uzatvorenie rozširovania členstva v NATO by umožnilo zodpovedajúco pristupovať k zložitostiam regiónu, k medzinárodnému poriadku, v ktorom nevládne západný model, ale ani revizionizmus Putinovho Ruska.
Spojené štáty a ich európski spojenci a partneri by zároveň mali navrhnúť novú inštitúciu na rokovania s Ruskom, ktorá by sa zamerala na uplatňovanie krízového manažmentu, deeskaláciu konfliktu a na strategický dialóg. NATO by v tom nemalo hrať nijakú rolu. Bolo by vhodné poslať do Moskvy odkaz, možno pre vodcu, ktorý príde po Putinovi, že NATO nie je všetko, tobôž nie koniec európskej bezpečnosti. Najdôležitejšie je, že Washington by mal postupovať opatrne. Súčasný stav je neistý a každý centimeter, ktorý sa dá získať americko-európsko-ruskou diplomaciou, stojí za to. Šanca, že takáto diplomacia uspeje, je malá, ale nedať jej šancu by bola neodpustiteľná chyba.
Namiesto spoliehania sa na NATO by mal Washington v nadchádzajúcich konfliktoch s Ruskom využívať ekonomické páky. Spolu s Európskou úniou by mohli Spojené štáty použiť kombináciu sankcií, opatrení na zablokovanie transferu technológií, izolovať Rusko od európskych a amerických trhov s cieľom tlačiť na Rusko a iné oblasti, kde nejestvuje zhoda. Nie je to nová myšlienka, ale zaostávajúca ruská ekonomika a relatívne slabší finančný potenciál sú vhodným cieľom na uskutočnenie  takých opatrení.
V prípade nového vojenského konfliktu s Ruskom by Spojené štáty mali vytvoriť adhoc koalíciu so spojencami a partnermi, aby sa, namiesto priameho zapojenia NATO, boli schopní vysporiadať s možnými hrozbami (pokiaľ Rusko nezaútočí na člena NATO). Skúsenosti NATO od roku 1991 ukazujú, že aj stratégia smerom k územiam nečlenských štátov by sa mala zásadnejšie zmeniť, najmä s ohľadom na neúspešné misie v Afganistane a Líbyi. Aj preto by sa mala aliancia sústreďovať na obranu, nie na útok.
Zatvorenie otvorených dverí NATO nevyrieši problémy Washingtonu s Ruskom, tie ďaleko presahujú rámec aliancie. Ukončenie rozširovania NATO by však bolo aktom sebaobrany pre samotnú alianciu – prinieslo by jej väčšiu prehľadnosť a jasnosť vo vzájomných vzťahoch i vo vzťahoch k nečlenom.
                                                   Preložil Peter Skalin
 
(Vyšlo v prestížnom americkom časopise pre zahraničnú politiku Foreign Affairs 17. 1. 2022. Michael Kimmage je profesorom histórie na  Catholic University of America, zaoberá sa dejinami studenej vojny a americko-ruskými vzťahmi po roku 1991. V rokoch 2014 – 2016 pôsobil v politickom plánovacom štábe ministra na Ministerstve zahraničia USA s agendou Rusko/Ukrajina.)

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás