Po oslavách okrúhleho výročia vzniku dvoch samostatných štátov Slovenskej republiky a Českej republiky musel mať slovenský divák a poslucháč rozpačitý dojem. V Česku sa centrálna oslava konala v pražskom Rudolfine v podobe dôstojného koncertu a v priateľskom ovzduší večere za účasti premiérov oboch krajín a na Slovensku vyústila spoločná oslava do trápneho galaprogramu v Slovenskom národnom divadle, ktorá pripomínala horšie vydanie estrády. Pre koho vlastne bolo toto podujatie?Pre zahraničných turistov, aby sa zoznámili s krásami slovenských vrchov, dolín a jaskýň, pre súčasných slovenských politikov, aby si zaspomínali ako to bolo počas vzniku Slovenskej republiky keď mali desať či šestnásť rokov alebo nebodaj pre pamätníkov, ktorí sa k slovu nedostali, lebo to nepredpisoval scenár?
Zmätená dramaturgia, slabá réžia a hudobný sprievod z každého rožku trošku, dalo by sa povedať stručne, bez epiteton ornans, ako sa zvyčajne prikrášľujú slávnostné udalosti. Nemienim sa zaoberať nedostatkami elementárnej profesionality, keď počas dialógu moderátorskej dvojice rekvizitári v pozadí premiestňujú stoličky ako zlodeji (akoby neexistoval strih a réžia prenosu). Škoda slov. V momentálnom stave RTVS sú predsa podobné trápnosti už známe. Mne ide o obsah tohto vyvrcholenia osláv tridsiateho výročia vzniku Slovenskej republiky.
Je trestuhodné ak sa na úvod po menovitom predstavení našich súčasných vrchností od prezidentky až po odvolaného premiéra, od zahraničných prezidentov po excelenciene unúvali „konferenciéri“ prenosu Alena Heribanová a Ján Žgravčák predstaviť aspoň priezviskom architektov slovenskej a českej štátnosti. Vladimír Mečiar a Václav Klaus sedeli v treťom možno vo štvrtom rade ako bezvýznamný komparz, vo filmovej hantýrke ako krovie, ktorým treba obsadiť prázdne stoličky. Hanba na ďalšie desaťročie!
Po prejave prezidentky mali dostať slovo, mali povedať pár viet práve títo dvaja páni! Nielen zo slušnosti, ale za zásluhy! Alebo priateľské rozdelenie Česko-Slovenska na dva suverénne štáty bol nelegitímny akt ako povedala v inej televízii bývalá premiérka Iveta Radičová?Alebo dôležitejší v tomto domácom liberálnom košiari boli politici, ktorí nahlasovali za Ústavu Slovenskej republiky a neželali si samostatné Slovensko? Nech mi je odpustené, že som si všimol len vyčnievajúcu hlavu Františka Mikloška v druhom rade, lebo o ďalšie persóny som už nemal záujem.
Pamätám si na aklamačné hlasovanie o ústave, ako by to bolo včera: Poslanci KDH vstávali z lavíc ako jeden muž a hlasovali: „Som proti prijatiu Ústavy Slovenskej republiky.“ Pán Mikloško, bývalý predseda Slovenskej národnej rady pred rokom 1993, bol, prirodzene, medzi nimi. Nevedno podľa akého kľúča sedel medzi prominentnými hosťami, lebo Slovensko nemal nikdy v hlave ani v srdci. Priateľov mal v Prahe a v Budapešti. V maďarskom parlamente prebral z rúk László Kövéracenu „maďarského mučeníka“Jánosa Esterházyho, bývalého poslanca Slovenského snemu, po vojne v Bratislave odsúdeného na smrť za vlastizradu a kolaboráciu s Nemcami. V roku 2020 prebral Mikloško z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, toho Štúra na ktorého hlavu vypísali Maďari v meruôsmych rokoch odmenu tridsať zlatých. Náš velikán sa na modranskom cintoríne obracia v hrobe.
Mimochodom, cením si vystúpenie českého premiéra, profesora Petra Fialu (aj keď s jeho politikou nesúhlasím), ktorého kultivovaná reč sa nedala porovnať so slovami nášho padlého premiéra Eduarda Hegera, ktorý dikciou stále pripomínal len toho starého predavača vodky pre amerických konzumentov. Pre pánajána ako sa táto Matovičova bábka mohla stať prmiérom! Pospomínal niektoré negatíva nášho tridsaťročného vývoja: Hanebnú privatizáciu, únos Kováčovho syna Kočnerovho kamaráta aj vraždu Kuciaka, akurát nespomenul Dzurindovu „Gorilu“ a Čaputovej „Tepláreň.“
Nuž, také to boli oslavy tridsiateho výročia. Pred galapredstavením v SND treba spomenúť aj besedu vo verejnoprávnej televízii kde dávali divákom svoje rozumy ďalší odporcovia slovenskej štátnosti -Ján Figeľ(bývalý funkcionár KDH), Béla Bugár bývalý funkcionár MKDH a Most-Híd) a dvojica politológov – Grigorij Mesežnikov (exkomsomolec školený v Sovietskom zväze) a Samuel Abrahám (vyškolený na politológa v Kanade). Zostava na pohľadanie! Iného si v Machajovej RTVS pri takom významnom výročí nevieme ani predstaviť.
Napokon by som na záver osláv pripomenul čo predchádzalo podpisom o zániku federácie, o čom nevedia nič v RTVS a čo si staršia generácia možno nepamätá a o čom mladšia generácia netuší. Pripomeňme si stručne ďalšie dôležité dátumy pre našu krátku pamäť.
August 1990 – Deklarácia o zvrchovanosti Slovenska, prvý text štátoprávneho dokumentu ako „rodného listu obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti“ (Autor textu: Doc. JUDr. Ján Cuper, CSc. – člen SSI Korene)
5. október 1990 –Celonárodné zhromaždenie na podporu tzv. matičného návrhu jazykového zákona na Nám. SNP v Bratislave, z ktoréhobol prenos STV do celej republiky a ktoré zorganizoval akad. maliar ViliamHornáček.
23. október 1990 – tri desiatky slovenských intelektuálov vydali dokument 61 krokov k slovenskej identite – Memorandum iniciatívy za Zvrchované Slovensko.
24. októbra 1990 – niekoľko tisíc ľudí sa zhromaždilo na demonštrácii na podporu tzv. matičného jazykového zákona pred budovou SNR v Bratislave. Demonštrácie pokračovali aj v nasledujúcich dňoch, pričom k nim pribudli tzv. hladovkári, ktorí hladovali a mrzli v stanoch na námestí SNP „Za tú našu slovenčinu.“
25. októbra 1990 – napriek odporu verejnosti plénum SNR prijala tzv. koaličný návrh jazykového zákona, ktorý zrovnoprávnil češtinu so slovenčinou a umožnil aj používanie menšinových jazykov v úradnom styku. Reakciou verejnosti boli demonštrácie za odvolanie vlády, generálny štrajk i rozsiahle hladovky.
15. november 1990 – predseda SNR F. Mikloško sa stretol po troch týždňoch s účastníkmi hladovky „Za tú našu slovenčinu“, za účasti predsedu Matice slovenskej. Požiadavky hladovkárov – verejná diskusia v STV a referendum o jazykovom zákone – ostali nenaplnené.
10. marec 1991 – SNS zorganizovala na námestí SNP míting na podporu Deklarácie o štátnej suverenite a zvrchovanosti Slovenska.
11. marec 1991 – Celonárodné zhromaždenie na podporu Deklarácie o štátnej suverenite SR na Nám. SNP v Bratislave, ktoré iniciovala Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene a organizovala Matica slovenská.
10. apríl 1991 – zástupcovia hnutia Za zvrchované Slovensko, Štúrovej spoločnosti a Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene odovzdali premiérovi V. Mečiarovi deklaráciu Za zvrchované Slovensko a požiadali o jej prerokovanie v SNR.
23. apríl 1991 – predsedníctvo SNR odvolalo V. Mečiara z funkcie predsedu vlády SR a odvolalo aj ostatných ministrov. Za nového premiéra ustanovilo J. Čarnogurského. Tieto kroky vyvolali reťaz spontánnych demonštrácií na Mečiarovu podporu.
6. apríl 1991 – na protest voči nedemokratickému odvolaniu V. Mečiara z funkcie sa z iniciatívy odborárov konal výstražný hodinový štrajk v Žiari nad Hronom. Do neho sa zapojilo ďalších 99 podnikov po celom Slovensku.
25. máj 1991 – Ján Pavol II. udelil sídelnému biskupovi v Nitre J. Ch. Korcovi hodnosť kardinála; stal sa tak prvým biskupom na území Slovenska, ktorému Sv. stolica udelila tento najvyšší stupeň cirkevných hodností.
30. júl 1991 – nitriansky biskup kardinál J. Ch. Korec osobitným posolstvom apeloval na predsedu SNR F. Mikloška, aby SNR „vhodným spôsobom“ zakotvila do svojich rozhodnutí dekrét Svätej stolice z 30. 12. 1977, ktorým bola zriadená samostatná Slovenská rímsko-kat. cirkevná provincia, pretože má nesporný štátoprávny význam.
11. september 1991 – Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene zverejnila výzvu na adresu poslancov SNR i občanov, o potrebe vyhlásiť zvrchovanú Slovenskú republiku ako subjekt medzinárodného práva.
19. september 1991 – Celoslovenský míting „Za zvrchovanosť Slovenska“ na Nám. SNP v Bratislave“( 143.výročie 1. vyhlásenia nezávislosti Slovákov – vedenie V. Hornáček)
17. október 1991 – Matica slovenská, HZDS, SNS, Strana zelených a petičný výbor Za prijatie Ústavy zvrchovanej SR zorganizovali v Banskej Bystrici míting.
28. október 1991 – na manifestácii k 73. výročiu vzniku ČSR na námestí SNP v Bratislave vystúpili zástupcovia o. i. federálnej vlády a prezident Havel, ktorého však niektorí nespokojní účastníci uvítali hádzaním vajíčok (tzv. vajíčkový míting).
30. máj 1992 – z iniciatívy zoskupenia Zvrchované Slovensko (novinári a spisovatelia, Roman Kaliský,Drahoslav Machala, Peter Štrelinger,) sa zišla na Donovaloch veľká skupina slovenských intelektuálov, ktorá sa vyslovila za úplnú suverenitu Slovenska. Za účelom jej dosiahnutia založila Kongres slovenskej inteligencie.
17. júl 1992 – poslanci SNR schválili Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky ako základný dokument suverenity slovenského národa. Dokument konštatoval, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo“ a poslanci SNR deklarujú „prirodzené právo slovenského národa na samourčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.
1. september 1992 – poslanci SNR prijali Ústavu Slovenskej republiky. Za jej prijatie hlasovalo 114 prítomných poslancov. Zástupcovia maďarských strán (MKDH, Spolužitie) rokovaciu sálu pred hlasovaním demonštratívne opustili. Proti prijatiu Ústavy hlasovali poslanci KDH,štyria poslanci sa zdržali.
3. december 1992 – SNR prijala Vyhlásenie NRSR k parlamentom a národom sveta, v ktorom to oznámila, že od 1. januára 1993 sa Slovenská republika stáva samostatným a nezávislým štátom. Vydala aj vyhlásenie o prevzatí záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných dohôd.
Na záver už len citát z nedávneho vyhlásenia expolitika a exkádeháka Františka Mikloška keď z odstupu času komentoval nástup strojcov bazárového výpredaja slovenských strategických podnikov do cudzích rúk – M. Dzurindu a M. Mikloša.„To bolo vydýchnutie (po odchode Mečiara). Aj po odchode Smeru to bolo vydýchnutie, že sme to prežili,“ povedal pre TASR Mikloško. „Je to mentalita národa, ktorý sa nenaučil vládnuť a je skôr poddanský.“
Mikloško sa v politickom živote v minulosti často mýlil a mýli sa aj teraz. Mýlil sa, keď tvrdil, že samostatné Slovensko neprežije, mýlil sa, keď hľadal spásu u Dzurindu, ktorý je dnes len oživená politická zombie u moderátora Dírera na TA3. No comment. I don’t have any answers.
