Orbánov prejav na 32. letnej univerzite Maďarov v rumunskom Baile Tušnade vyvolal koncom júla 2023 vlnu rozhorčenia v Rumunsku i na Slovensku. Treba však hneď na úvod povedať, že maďarský premiér nepovedal nič nové, čo by v minulosti nezaznelo z úst predstaviteľov maďarských politických strán i samotnej maďarskej vlády.

Výrok predstaviteľa vlády spoza južných hraníc o „odtrhnutých územiach“ je skôr eufemizmom ak ho porovnáme s výkrikmi sfanatizovaného davu pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti počas uplynulých rokov na Deň maďarskej spolupatričnosti, ktorým  si Maďari pripomínajú podľa nich „potupné podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy“ 4. júna 1920.

Tento deň je pre maďarskú iredentu traumou, ktorá popri nárekoch za „odtrhnutými územiami“ vyplavuje na povrch šovinistickú penu popierajúcu existenciu susedného národa:„Slováci ukradli maďarskú zem! Slovensko je jedna neexistujúca krajina! Politici ju vytvorili!“Prirodzene, oficiálna orbánovská politika sa k podobným heslám a pesničkám typu Az a szép, az aszép, miénklesz a Felvidék, (To je krásne, to je krásne, náš bude Felvidék)nehlási, nemá záujem o eskaláciu prípadnej studenej vojny so Slovenskom v nádeji, že táto krajina je najslabším ohnivkom reťaze štátov v karpatskom oblúku a spolieha sa na iredentistickú politiku maďarských etnických strán v jej vnútri.

Nečudujme sa, iredente často nahrávali aj slovenskí politici, aj nízke vlastenecké povedomie Slovákov, udupávané a vysmievané domácimi médiami od vzniku republiky v roku 1993. Len si spomeňme na istú, pre Maďarsko slávnostnú udalosť, počas ktorej si niekdajší slovenský poslanec, kresťanský demokrat (a terajší kandidát KDH) František Mikloško prevzal v maďarskom parlamente vyznamenanie „mučeníka“ Jánoša Esterházyho, toho politika, odsúdeného na Slovensku ako vojnového zločinca, ktorý požadoval revíziu trianonských hraníc a nadšene vítal Miklósa Horthyho, keď vchádzal ako okupant na bielom koni do Košíc.

Matovič – tragikomická figúrka slovenskej politiky v akcii

Ak si niekto myslel, že sa staré iredentistické túžby maďarských politikov na Slovensku rozplynuli po vstupe krajín po oboch stranách Dunaja do Európskej únie, bol na veľkom omyle. Pri stom výročí Trianonu sa v našich končinách po rokoch relatívne pokojného spolunažívania opäť ozvala stará pesnička a znova ožili jej interpreti.

V predvečer výročia podpísania trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920 a maďarského štátneho sviatku Spolupatričnosti pozval novopečený premiér Igor Matovič zástupcov Maďarov žijúcich na Slovensku na stretnutie spojené s recepciou, ktoré malo názov Minulosť sme nepísali, budúcnosť je v našich rukách. Zo strany Úradu vlády SR išlo o neštandardné stretnutie, lebo na Bratislavskom hrade sa takto vlastne oslavoval maďarský štátny sviatok z iniciatívy slovenskej vlády a nie z iniciatívy maďarskej ambasády. Čudné je, že verejnoprávne médiá tejto udalosti takmer nevenovali pozornosť.

Ak čosi preniklo na verejnosť tak to bol text Memoranda maďarskej komunity s podpisom desiatich predstaviteľov SMK, ktorý predložili nekompetentnému slovenskému premiérovi. Medzi signatármi Memoranda, nechýbali predseda Republikovej rady Strany maďarskej komunity Péter Őry a ďalší notoricky známi žiadatelia maďarskej autonómie na juhu Slovenska – Pál Csáky, Gyula Bárdos, či József Menyhárt. Predstavitelia mimoparlamentnej SMK žiadali, aby sa mohli slobodne používať maďarské národné symboly ako trikolóra erb a hymna „v každej oblasti života,“ aby „maďarský jazyk bol rovnocenným jazykom na území obývanom našou komunitou,“  teda aby sa v úradnom styku používala maďarčina ako úradný jazyk.

Z memoranda priamo vyplývalo uznanie maďarskej autonómie v rámci Slovenskej republiky pod názvom Maďarské okolie a zároveň uznanie Maďarov za „svojbytný politický národ.“ Táto požiadavka nebola nová, bolo ju počuť už pred tridsiatimi rokmi. Lenže vtedy, rovnako ako dnes slovenskí občania maďarskej národnosti nevzali do úvahy historický fakt, že Maďari sú svojbytným, politickým národom v Maďarsku a na Slovensku sú národnosťou tak ako Česi, Nemci, Chorváti, či Rusíni. Podobne v Maďarsku sú Slováci, Nemci, Rumuni slovenskou, nemeckou, rumunskou národnostnou menšinou.

Rovnocenné používanie symbolov maďarskej štátnosti so symbolmi slovenskej štátnosti na zvrchovanom území Slovenskej republiky je neprijateľné. Symboly či zástavy cudzích štátov možno na Slovensku používať len za istých zákonom stanovených okolností.Čudné je, že elektronické médiá sa tejto prvej okázalej Matovičovej avantúre takmer nevenovali a rovnako ich nezaujímali ani požiadavky maďarskej komunity. 

Historický exkurz k Trianonu

V archíve francúzskeho mestečka Courneuve dostupnom linkou č. 7 parížskeho metra je uchovávaná dnes už storočná Trianonská mierová zmluva, ktorá má podobu vyše päťsto stranovej knihy. Je to originálny opečiatkovaný exemplár s podpismi tridsiatich troch predstaviteľov zúčastnených strán a vloženou mapou s novými hranicami štátov strednej a časti východnej Európy. Podľa článku 104 uvedenej zmluvy sa na troskách Rakúsko-Uhorska vytvorili reálne hranice nového maďarského štátu ako aj hranice nových národných štátov. Dňa 4. júna 2020 nás delilo celé storočie od spravodlivej dohody medzi vtedajšími národmi Európy a svetovými mocnosťami, umožňujúcej podľa neodňateľného samourčovacieho práva vytvoriť si vlastnú štátnosť alebo štátnosť v spojení s inými národmi na základe dobrovoľnosti.

Dohoda podpísaná v paláci Veľký Trianon vo Versailles pri Paríži sa nerodila ľahko. Po agónii rakúsko-uhorskej monarchie, sa v Budapešti striedali rozhárané vlády, ktoré politicky nespájalo takmer nič, okrem jedinej spoločnej idey: Zúfalej obrany už neexistujúcej integrity Uhorska, čo sa dalo chápať len ako obhajoba maďarskej hegemónie nad nemaďarskými národmi. Predstavitelia Maďarska pokladali až do podpísania mierovej dohody nový stav po prehratej prvej svetovej vojne za protiprávne obsadenie svojho teritória napriek tomu, že tieto územia boli po roku 1918 už súčasťou nových štátov.

Na čele maďarskej delegácie, ktorá prišla na mierové rokovania do Paríža začiatkom roka 1920 stál v Budapešti populárny a doteraz uctievaný gróf Albert Apponyi, politik medzinárodne skompromitovaný maďarizačnými školskými zákonmi a násilným odnárodňovaním nemaďarských národností v Uhorsku. S takýmto renomé nemohol Apponyi na konferencii uspieť. Šance Maďarov obnoviť Uhorsko boli mizivé. Rakúsko-Uhorsko bolo vo vojne porazeným štátom a veľmoci Dohody pokladali Rakúsko a Maďarsko za dedičov tohto prakticky mŕtveho štátneho útvaru.

Na začiatku leta, 4. júna 1920 bolo rozhodnutie veľmocí a nových štátov, ktoré sa vymanili z rakúsko-uhorského žalára národov spečatené podpismi. Zmluvu podpísali najskôr zástupcovia Maďarska, potom zástupcovia dohodových mocností USA, Anglicka, Francúzska, Talianska, Japonska a nakoniec nasledovali podpisy delegátov ostatných štátov. Za Česko-Slovensko ju podpísali minister zahraničných vecí Edward Beneš a Štefan Osuský, jeden z najaktívnejších predstaviteľov Slovenskej ligy v Amerike a v tom čase aj ako vyslanec a splnomocnený minister.

Maďarský štát pred rokom 1918 je mýtus.

Taký štát neexistoval, existovalo len Uhorsko, v ktorom Maďari tvorili 48 percent, teda ani nie polovicu obyvateľstva a až Trianon vytvoril predpoklad na vznik ich prvého demokratického národného štátu – samostatného Maďarska. Maďari si to však dodnes neuvedomujú. Pocit historickej krivdy a plač nad Trianonom sa u nich strieda s odhodlaním získať späť „odtrhnuté územia“, na ktorých vraj žijú Maďari ako občania cudzích štátov. Najzrozumiteľnejšie sa k tejto téme vyjadril svojho času dlhoročný šéf maďarského parlamentu László Kövér: „Uzavretím potrianonskej doby sa pre celý národ môže začať nová epocha, vďaka ktorej sa stane bezpredmetným používanie pojmu – na tejto strane hranice a za ňou. Je jeden maďarský svet, jeden maďarský národ…“

Podľa rétoriky radikálnej parlamentnej strany Jobbik nilenže je Felvidék odtrhnutá časť z maďarského tela, ale „Slovensko je umelý štát, ktorý maďarská vláda nemusí rešpektovať, lebo Slováci sú vlastne Maďari hovoriaci českým dialektom.“ Tento výrok pripomína z opačnej strany vyjadrenie prezidenta prvej Československej republiky T. G. Masaryka, že „Slováci jsou Čechy, přestože užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“

Alebo slová z úst jeho nástupcu Edwarda Beneša: „Mne nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ. Je to mé vědecké přesvědčení.“ Na prvý pohľad sú to absurdné produkty politického myslenia tej doby, s ktorými sa český národ nestotožnil, ale v povedomí mnohých súčasných Ma­ďarov sú podobné myšlienky trvalou súčasťou ich veľkomaďarského presvedčenia.

Ak by sa chceli historickými princípmi oháňať naši západní susedia, Rakúšania, museli by považovať za oveľa väčšiu národnú krivdu stratu obrovského územia svojho bývalého cisárstva.  Rakúšania si však vo svojom štáte nepestujú iredentu, nemajú nijaké šovinistické organizácie a hnutia, ktoré by sa dožadovali revízie hraníc. Majú svoj moderný národný štát a rakúsko-uhorská monarchia je pre nich iba históriou, ktorej zákonitosti nedovoľujú zaradiť spiatočku. Maďarský smútok za stratenou hegemóniou v Uhorsku, v ktorom utláčali a pomaďarčovali iné národy, možno ako-tak pochopiť, ale nemožno na tom stavať doktrínu návratu „svojho teritória“ pod starú uhorskú korunu.

Deštrukčná maďarská interpretácia Trianonu

Kým pád Habsburgovcov znamenal pre Rakúšanov vznik prvej rakúskej republiky v histórii, Maďari vznik svojho štátu takto nevnímali. S pádom monarchie sa nezmierili a nie je to tak dávno, keď očakávali návrat kráľovstva. Boli predsa jediní z bývalých národov monarchie, čo čakali, že sa Habsburg vráti z Madeiry späť ako panovník, ako uhorský kráľ. Svojho hrdinu Miklósa Horthyho vymenovali za regenta-admirála, pretože čakali návrat reálneho kráľa. V maďarskej ilúzii je stále obsiahnuté, že Uhorsko bolo maďarské a táto ilúzia pretrváva dodnes, pestuje sa aj v školách a z tohto uhla pohľadu pociťujú Maďari Trianon ako veľkú krivdu. Akoby mnohí z nich stále žili vo svojom virtuálnom Uhorsku.

V jednej z brožúr k výročiu Trianonu je napísané: „Znova položíme otázku: Môže to takto zostať? A odpovedáme nie, nie, nikdy! Csonka Magyarország nemország, egész Magyarország menyország!“ (Okyptené Maďarsko nie je štátom, veľké Maďarsko je nebeským rajom!)

Najväčší znalec uhorských archívov i maďarských dejín Ladislav Deák k tomu svojho času napísal: „Maďarská interpretácia Trianonu vyznieva jednoznačne deštrukčne a neobjektívne, nedáva seriózne východisko pre národy strednej a východnej Európy a vychádza v ústrety jedine maďarskému nacionalistickému chápaniu.“ Žiaľ, o objektívnom chápaní dejín sa nedozvieme ani zo súčasných maďarských stredoškolských učebníc ani z doterajších vyjadrení premiéra Viktor Orbána.

Pripomeňme si jeho slová na pamätnom tohoročnom festivale Maďarov v Rumunsku:„Milí Maďari z Felvidéku, je to dosť absurdná situácia: Žije tam pol milióna Maďarov. Nemôžeme povedať, že kvôli Slovákom sa nedokážeme zmobilizovať, aj keď iste aj oni robia rôzne špekulácie…“ Podľa neho ak chcú Maďari vo Felvidéku, v „odtrhnutých častiach krajiny“,  pre seba a národ niečo urobiť, musia sa vzchopiť a zabezpečiť svoje zastúpenie v zákonodarnom zbore…“

Slováci majú svoj štát a tak to zostane.

Slovenská republika nie je odtrhnutá časť maďarskej krajiny. Má svoje definitívne aj Maďarskom uznané hranice a vytváranie  nových štátnych, ale aj regionálnych hraníc s autonómnou samosprávou  by bol nebezpečný precedens, ktorý by viedol k veľkej nestabilite v strednej Európe. Maďarská politika by sa mala konečne zbaviť trianonskej nočnej mory a rovnakoby sa mala prebudiť z veľkomaďarského blúznenia o „našom Felvidéku,“ tak, ako my nebudeme súčasným Maďarom pripomínať krutý maďarizačný útlak po roku 1867 a okupáciu južného Slovenska v rokoch 1938- 1945 aj keď na to nezabudneme.

Básnik Milan Rúfus v roku 1992 napísal báseň Pán Björnson, v ktorej predstaviteľom nášho národa, vládam a celej slovenskej spoločnosti nastavuje nemilosrdné zrkadlo: „Kto o nás rozpovie, ak my sme nemí? Všetko je kde má byť: voda je v okove, studňa je v zemi – všetko je pri sebe. Len my sme mimo, v tíšine posunkov, v jazyku mímov.“ Básnik to vyjadril presne – v „tíšine posunkov“ nie je cesta pre Slovensko. Radikálnym maďarským politikom a iredentistom treba odpovedať rázne, bez zbytočnej diskusie. A najmä nemlčať.