V nedávnej minulosti sa inštitút kajúcnika využíval vo vyšetrovaní orgánov činných v trestných konaniach pomenej pravdepodobne pre neveľkú dôveryhodnosť obvinených spolupracujúcich svedkov, ktorých výpovede o trestnej činnosti iných osôb boli zväčša z druhej ruky, alebo sa nedali doložiť priamym svedectvom iných ľudí v postavení svedkov. Masovo sa tzv. kajúcnictvo začalo využívať až v roku 2020 ako nový fenomén podľa tvrdenia, že slovo kajúcnika je takmer sväté. Bývalý kriminalista, analytik a spisovateľ Matej Snopko z vlastnej praxe hovorí, že kajúcnictvo je ako obchod a že reči o „zapredaní vlastnej matky“ pre osobný prospech sú pravdivé. „Dotknutá osoba pristúpi na dohodu bez výčitiek svedomia.“Podľa neho „náročná situácia a pobyt vo vyšetrovacej väzbe odhalia, čo je v človeku…“

Sľuby výhod a vidina slobody boli pre nejedného „kajúcnika“, obvineného zo závažných trestných činovmotívom, aby udával svojich kolegov či známych z vypočítavosti, len na základne vlastných domnienok, alebo preto, že to od neho chceli počuť vyšetrovatelia či prokurátori.

Odpoveď na otázku ako sa začala temná éra „kajúcnictva“ na Slovensku nám dáva prípad bývalého sudcu Vladimíra Sklenku, ktorý sa kajúcne priznal k vzatiu úplatku od Mariána Kočnera vo výške okolo 200-tisíc eur a neskôr si spomenul, že bral aj úplatky od iných sudcov a že vzal ešte aj obálku od bývalej sudkyne, podpredsedníčky Najvyššieho súdu (NSSR) Jarmily Urbancovej. Obeťami jeho výpovedí sa stali trinásti sudcovia a mnoho ďalších štátnych úradníkov, advokátov a podnikateľov.Na základe svedectva jediného spolupracujúceho „kajúcnika“ Sklenku došlo od marcar. 2020 k rozsiahlemu zatýkaniu, aké si občania nepamätali za takmer tridsaťročie  existencie samostatnej Slovenskej republiky.

Okrem podpredsedníčky NSSR, terajšej dôchodkyne Jarmily Urbancovej zatkli policajti a obvinili vyšetrovatelia a prokurátori Národnej kriminálnej agentúry týchto sudcov a sudkyne: Andreu Haitovú (krajskú sudkyňu) za prečin podplácania,Richarda Molnára (krajského sudcu) za prečin podplácania,Ľuboša Sádovského (expredsedu Krajského súdu a sudcu) za zločin zasahovania do nezávislosti súdu,Eugena Palášthyho (krajského sudcu) za zločin prijímania úplatku,Miriam Repákovú (okresnú sudkyňu) za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa,Denisu Cvikovú, (okresnú sudkyňu) za zločin prijímania úplatku, Zuzanu Maruniakovú (okresnú sudkyňu) za zločin prijímania úplatku a zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa,Gabrielu Buľubášovú (okresnú sudkyňu) za zločin prijímania úplatku,Angelu Balázsovú (okresnú sudkyňu) za zločin zasahovania do nezávislosti súdu,Katarínu Bartalskú (okresnú sudkyňu) za zločin prijímania úplatku a zločin zasahovania do nezávislosti súdu,Dušana Srogončíka (expredsedu Okresného súdu BA V) za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa,Davida Lindtnera (expredsedu Okresného súdu BA III) za prečin podplácania. Počet obvinených po zásahu NAKA v kauzách Búrka a Víchrica sa dodnes rozrástol aj o ďalšie osoby.

Svedectvá „kajúcnika“ Vladimíra Sklenku v uvedených kauzách boli jediné a rozhodujúce, ktoré viedli k zatknutiu a obvineniu neuveriteľne veľkého počtu osôb. Novinárky Veronika Prušová a Monika Tódová spustili v súlade s agendou Igora Matoviča svoj osobný naratív boja proti korupcii a uverejnili v Denníku N článok s nadpisom„Búrka v skorumpovanej justícii: toľko sudcov ešte nikdy nezatkli, o ich väzbe rozhodne Ústavný súd.“ Ešte neuschol atrament s podpisom vyšetrovateľov pod uznesením o obvinení a obe redaktorky už vedeli o každom sudcovi za čo bude sedieť. 

Kým sa desiatky obvinených zo zločinov podplácania a úplatkov ocitli vo väzbe, hlavný zločinec Sklenka sa dostal na slobodu vďaka priznaniu a „spolupráci s vyšetrovateľmi.“  Odložili mu obvinenie, nezaistili majetok a  mohol si komfortne užívať peniaze z úplatkov od Kočnera.V podstate sa mohol cítiť ako ktorýkoľvek bezúhonný občan. Samozrejme,vtedajšia predsedníčka súdnej rady Lenka Praženková podala naňho disciplinárny návrh, čo automaticky znamenalo pozastavenie výkonu sudcovskej funkcie a zrážku 50 percent z platu. Sklenka sa však nestiahol do ulity, hanba sem, hanba tam,  požiadal súd ešte aj o vyplatenie štrnásteho platu, na ktorý majú sudcovia nárok. Akože, veď nebol právoplatne obvinený a navyše tu pre neho osobne platí aj prezumpcia neviny!

Niektoré internetové médiá, ale najmä portál Topky.sk priniesli informácie, dokresľujúce obraz tohto prvého oficiálne známeho „kajúcnika.“Vladimír Sklenka o výške sumy (takmer dvesto tisíc eur), ktorú postupne zinkasoval od Kočnera ani netušil, uviedol len to, že peniaze použil na prerábku domu na zariadenie, na dovolenky alebo „na dostavbu niečoho“…  Pred vyšetrovateľom a advokátom  sa vyjadril: „Môžem povedať, že neviem či je to takáto suma, lebo zakaždým je táto suma iná.“ Povedal pravdu, lebo od komplica Kočnera, s ktorým paktoval od roku 2016  bral za svoju „činnosť,“ vždy inú hotovosť. Okrem toho bral od neho aj iné úplatky, napríklad za golf a školenie v tomto športe pre svojho syna  vo WELTENE Báč nemusel zaplatiť ani cent. Všetko zariadil známy „kmotor.“

 Bývalý podpredseda Okresného súdu Bratislava I nebral úplatky len od všestranného komplica Kočnera. Vraj mu peniaze dával aj priateľ z Krajského súdu v Bratislave Richard Molnár, na ktorého donášal ako spolupracujúci svedok. V tomto bode bola však jeho výpoveď prinajmenšom  podozrivá, lebo Molnár mal dať svojmu nižšie postavenému kolegovi Sklenkovi úplatok za to, aby vyriešil súdny spor v prospech istej štátnej firmy. Očividne tu niečo nehrá. Aký záujem mohol mať Molnár na tejto veci, keď štátna firma v spore so súkromnou firmou v tom čase proces prakticky vyhrala bez pričinenia kohokoľvek.

Za podrobnú výpoveď, ktorá údajne odhalila sériu údajných zločinov na bratislavských súdoch, Sklenka dostal od prokurátorky Úradu špeciálnej prokurátorky Valérie S. prísľub beztrestnosti. Pozastavenie obvinenia a beztrestnosť nebola  jediná výhoda  v tejto transakcii. „Vyzvali vás OČTK (Orgány činné v trestnom konaní) na vydanie príjmu z trestnej činnosti?“ spýtal sa svedka Sklenku pri konfrontácii jeden s advokátov Richarda Molnára. Jeho odpoveď znela: „Nemám o tom takú vedomosť.“ Na ďalšiu otázku – „ani ste ten príjem z trestnej činnosti nevydali OČTK dobrovoľne?“, odpovedal jednoslabične: „Nie“. Nuž, dá sa k práci vyšetrovateľov a prokurátorky po tomto výsluchu spolupracujúceho svedka ešte niečo dodať?

Sklenka musel podľa všetkého pracovať na súde, kým bol sudca, ako firma s.r.o.

Niekoľko rokov veľa bral, menej dával – skrátka točil peniaze. A potom, keď ho čapli a na verejnosť prenikla jeho komunikácia s Kočnerom cez aplikáciu Threema,spomenul si aj na iných sudcov a udával ich ako na bežiacom páse. Uzavrel dobrý obchod s prokurátorkou, dostal slobodu ako odmenu za „správne svedectvo“ a má sa ako finančne zabezpečený „kajúcnik“ výborne, hoci ešte nie je celkom za vodou.Časopis PLUS 7 DNÍ zistil, že teraz „asistuje manželke pri prenájme nehnuteľnosti na jednej z najfrekventovanejších obchodných ulíc v hlavnom meste a jeho manželka rozbieha podnikanie aj v Prahe.“

Z rozhovorov s niektorými obvinenými sudcami, ktorí po niekoľkomesačnej tortúre preventívnej väzby a vyšetrovania boli prepustení na slobodu po zásahu Najvyššieho súdu alebo Ústavného súdu SR sme sa dozvedeli o protiústavnom konaní určitých vyšetrovateľov i prokurátorov z prostredia Národnej kriminálnej agentúry. O tom ako sa pracovalo inkvizičnými metódami v prípravnom štádiu trestného konania by mohli uviesť nielen obvinení ale aj nález Ústavného súdu v prípade sudcu Richarda Molnára, v ktorom sa konštatovalo porušenie jeho práv a protiústavné obmedzovanie osobnej slobody.

Zrejme to nebol ojedinelý prípad, keď sudcovia špecializovaného trestného súdu rozhodli o väzbe bez akýchkoľvek konkrétnych skutočností, len na základe výpovede jedného spolupracujúceho svedka a pod vplyvom politickej a mediálnej objednávky.Modelová situácia pri vyšetrovaní obvineného, ktorý strávil pol roka či rok v kolúznej väzbe vyzerala približne takto: „Hrozí vám vysoký trest dvadsať, možno dvadsaťpäť rokov väzenia. Stratíte manželku, prídete o deti, ale keď sa priznáte a usvedčíte ďalších spolupáchateľov dostanete podmienku.“ Takáto vyšetrovacia metóda je v odbornej  reči pomenovaná ako nadkvalifikácia skutku. Často sa obvinenému kladie stereotypná otázka: „Prečo by si svedok svedčiaci proti vám niečo vymyslel?“ Lenže v tej otázke je zásadná chyba, lebo vyšetrovateľ by ju nemal klásť obvinenému, ale sám by si mal overiť výpoveď spolupracujúceho svedka, tzv. kajúcnika a podložiť ju materiálnymi dôkazmi.

V právnom štáte je dôležitá jedna zo základných zásad trestného konania „égalité des armes“ – rovnosť zbraní. Lenže ak sa zásada rovnosti zbraní nerešpektuje, prekračuje sa pomyselný horizont právneho štátu. Táto zásada, ktorá sa musí uplatňovať rovnako v občianskych ako aj trestných konaniach, vyžaduje, aby štátne orgány činné v trestných konaniach bojovali adekvátnymi legálnymi prostriedkami, aby obvinená osoba mala možnosť brániť sa tiež adekvátne. Preto má obvinený subjekt obhajcu, ktorého úlohou je pôsobiť ako protiváha v procese, kde proti nemu stojí celá „štátna mašinéria“ na čele s policajtom, prokurátorom, sudcom a v špecifických slovenských podmienkach i väčšinová mediálna sféra.

Zásada „égalité des armes“ tiež znamená, že obvinený nemusí dokazovať svoju nevinu, ale vinu mu musí dokázať štátny orgán. V mnohých prípadoch, ako o tom u nás svedčí prvé masové obviňovanie osôb v kauzách Búrka a Víchrica a potom aj v nasledujúcich mediálne známych megakauzách, je to obrátené: štátny orgán, politici a médiá požadujú, aby sa obvinené osoby „vyvinili,“ čiže dokázali svoju nevinu.

Žiaľ, postupuje sa podľa premisy alebo subjektívneho presvedčenia, že obvinený stopercentne spáchal trestnú činnosť a na základe takéhoto predpokladu sa hľadajú proti nemu dôkazy. Samozrejme, malo by to byť naopak – najprv dokáž, až potom trestaj!

Z toho čo doteraz vieme o nedodržiavaní princípu prezumpcie neviny, čo vieme o úlohe falošných svedkov, čo vieme o manipuláciách v trestných konaniach, o indoktrinovaní verejnej mienky v médiách, môžeme oprávnene usudzovať, že na Slovensku sa trestné právo  v súčasnosti zneužíva na boj proti konkurenčným ekonomickým subjektom i politickým oponentom.To všetko sa pred očami vnímavého pozorovateľa odohráva ako v priamom prenose. Stojíme na prahu kolapsu trestného systému, alebo sa už nachádzame priamo v ňom?

Vydanie knihy Ľudovíta Števka Byť kajúcnikom sa oplatí  Môžete podporiť viacerými spôsobmi

Ak na účet: SK92 7500 0000 0003 2623 8393  pošlete podľa Vášho uváženia a Vašich možností sumu:

• 5 eur (variabilný symbol 005), ak chcete len podporiť vydanie knihy

• 10 eur (variabilný symbol 010), ak ste z Bratislavy alebo z Košíc, po vydaní knihy si ju vyzdvihnete osobne v určených časoch vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov na Cukrovej 14 v Bratislave, číslo dverí 522 alebo v Komunitnej knižnici DAV DVA na Hlavnej 68 v Košiciach