Čo možno napísať k nedávno skončeným parlamentným voľbám?

Viacerých nás neskoro večer vydesil exit poll, podľa ktorého mali vyhrať progresívci, ale nakoniec je zrejmé, že jednoznačným víťazom volieb sa stala strana Smer – sociálna demokracia.

Výsledok tejto strany je celkom logickým zavŕšením jej prístupu k predvolebnej kampani, ale aj logickým vyústením toho, ako k politike pristupovala počas celého uplynulého volebného obdobia. Strana Smer robila a prezentovala tvrdo opozičnú politiku voči nenávidenej Hegerovej a Matovičovej vláde s jej amatérskymi a škodlivými rozhodnutiami.

Na práci strany Smer-SSD je už dlhodobo vidieť jej profesionalita, ale aj jej jednoznačná sociálna a pronárodná orientácia. Hoci nejde vyslovene o konzervatívnu stranu, konzervatívnych prvkov v jej agende a rétorike je dosť na to, aby strana bola lákavá aj pre tento typ voliča.

Niet čo dodať – strane Smer sa jej dlhodobá usilovná práca skrátka vyplatila. A je pravdepodobné, že práve tento subjekt bude čoskoro zostavovať novú vládu. Pričom nie je príliš ťažké domyslieť si jej možných partnerov. Je zrejmé, že najpravdepodobnejšou koalíciou je z dnešného pohľadu zoskupenie Smer, Hlas a SNS. Slovensko teda má reálnu šancu vrátiť sa na cestu kompetentného spravovania vecí verejných a zároveň na cestu suverénnejšieho a sebavedomejšieho presadzovania záujmov väčšiny svojich obyvateľov.

Strana Hlas-SD už bola o poznanie menej presvedčivá. Peter Pellegrini pôsobil dojmom váhavého politika, ktorý sa nevie v zásadných momentoch ani poriadne ozvať, ale chce byť v prvom rade pred všetkými „za dobrého“. Táto stávka vyšla len čiastočne – tak či onak, Hlas je teraz stranou, ktorá sa v žiadnom prípade pri zostavovaní budúcej vlády nebude dať obísť.

Slovenská národná strana pod vedením Andreja Danka ešte nedávno príliš veľkú perspektívu pre svoje ďalšie pôsobenie vo vysokej politike nemala. Oplatil sa však Dankov prístup, v rámci ktorého chcel na kandidátku SNS integrovať čo najširšie spektrum príbuzných politických subjektov či podobne zmýšľajúcich osobností. Ťažko povedať, ako by výsledok volieb vyzeral, pokiaľ by sa na kandidátke SNS ocitli aj predstavitelia KSS, s čím sa tiež pôvodne rátalo. SNS nakoniec spojila sily so stranou Život, s Národnou koalíciou a stranou Slovenský Patriot europoslanca Miroslava Radačovského. Pokiaľ sa pozrieme na zoznam poslancov zvolených za SNS, jasne vidíme, že voliči na kandidátke strany preferovali hlavne kandidátov „odinadiaľ“. A tak sa do parlamentu dostali okrem iných Tomáš Taraba, Filip Kuffa, Roman Michelko, ale aj Martina Šimkovičová či predseda Národnej koalície Rudolf Huliak.

Poďme však k veľkému „zázraku“ uplynulých volieb, ktorým mala byť strana Progresívne Slovensko. Pochopiteľne, že jej výsledok približne 18 percent nie je vôbec zlý a isteže je potrebné takúto stranu brať vážne ako významný a relevantný politický subjekt. Avšak, pri takom mediálnom „dopingu“ PS ako sme v poslednom čase sledovali, môže takýto výsledok, hlavne s takým odstupom za víťazom, na jej členov a sympatizantov pôsobiť ako sklamanie. Do výsledku PS sa premietla aj nepresvedčivá, zjavne od reálneho života odtrhnutá osoba jej predsedu Michala Šimečku. V prípade takéhoto lídra skutočne ani ten spomínaný „doping“ nemôže príliš napomôcť k víťazstvu.

Pravdu má aj Eduard Chmelár, ktorý sa vyjadril, že PS chce svoj program presadzovať za každú cenu, aj pri nesúhlase veľkej časti obyvateľov Slovenska s ňou a že v tomto nedokáže prejaviť voči Slovákom dostatok empatie. V podaní predstaviteľov PS namiesto toho sledujeme častokrát skôr akúsi aktivistickú pseudo-empatiu v tom zmysle, že treba pomáhať vybraným skupinám ľudí, ako trebárs LGBTI ľuďom či občanom Ukrajiny.

Nuž, ako je vidieť, takto orientovaný subjekt to jednoducho napriek všetkej podpore zo strany elít nemá vôbec jednoduché. Ak chce PS v budúcnosti vážnejšie zasahovať do slovenskej politiky, bude potrebné prehodnotiť trebárs aj jeho spôsob komunikácie, tak, aby nepôsobilo, že je orientované len na tých najväčších „hipsterov“ a čo najvýstrednejšie zmýšľajúcich ľudí.

Pokiaľ ide o relatívny úspech hnutia OĽaNO a jeho „priateľov“ Kresťanskej únie a strany Za ľudí, Matovičovi sa vlastne podaril husársky kúsok. Ako najväčšmi nenávidený politik dokázal na seba natoľko strhnúť pozornosť, že okrem tých, ktorí ho nenávidia, zjavne dostatočne zaujal a „prebudil“ aj svojich sympatizantov.

Ťažko povedať, ako možno hodnotiť národ, ktorý si opätovne do parlamentu zvolí človeka, ako je Matovič – veď si len spomeňme na mesiace, ktoré sme s ním zažili ako s premiérom a  na všetky jeho výstrelky počas uplynulého volebného obdobia. Snáď nám môže byť útechou, že sa už sám Matovič stihol vyjadriť, že celkom určite smeruje do opozície.

Pokiaľ ide o jeho bývalých koaličných partnerov: Sme rodina pohorela na celej čiare, SaS sa do parlamentu dostala, hoci jej výsledok nie je nijako slávny. Sme rodina sa pokúšala hrať na ten „zmierlivejší“ ale zároveň aj vlastenecký a „normálne“ orientovaný politický subjekt. Ako vidno, voliči hru tohto hnutie prekukli a tak už Borisovi Kollárovi nepomohlo ani nedávne vyznamenanie bývalého prezidenta Ivana Gašparoviča či kňaza Mariána Kuffu. Vlasteneckí a konzervatívni voliči jednoducho volili iné strany, ktoré boli v spomínanej agende presvedčivejšie.

V prípade SaS možno konštatovať, že pre určitú časť voličov, povedzme pre takých liberálne orientovaných a lepšie zarábajúcich, bola táto strana akýmsi jednookým medzi slepými. Komu agenda PS prišla až príliš „uletená“, prípadne príliš ľavicová, mal tu k dispozícii ešte Sulíkovu stranu, prípadne stranu Demokrati expremiéra Eduarda Hegera. Obsadenie a komunikácia Demokratov boli však natoľko nedôveryhodné (kto by už volil tandem lekárky Letanovskej spolu s amatérom Hegerom?), že to spomínaný subjekt do Národnej rady nakoniec nedotiahol.

Pokojne môžeme z našej analýzy vynechať maďarské strany, ktoré doplatili okrem iného aj na svoju nesvornosť, nemusíme zvlášť rozoberať ani neúspech takých strán ako sú KSS či ĽSNS. Stačí nám konštatovať, že KSS je už dlhodobo okrajovou stranou, ktorá akoby stále nepochopila, ako má v 21.  storočí vyzerať politický marketing, a že ĽSNS jednoducho doplatila na ego jej predsedu Mariana Kotlebu, ktorý po rozchode s „uhríkovcami“ viedol stranu dosť amatérsky a málo atraktívne pre akýsi „stredný prúd“ voličov.

Pokiaľ ide o samotných „uhríkovcov“ združených v Republike, ich neúčasť v budúcom parlamente je relatívne prekvapujúca. Rozhodne sa snažili byť profesionálnejší než ich „materská“ strana ĽSNS, ale ako vidno, na vstup do parlamentu to nestačilo. Za dôvody neúspechu tejto strany môžeme označiť aj slabé rétorické schopnosti Milana Uhríka, prípadne stigmatizáciu strany zo strany mainstreamu nálepkou akéhosi „extrémizmu“ či „krajnej pravice“. Sú to v zásade len dehonestačné nálepky, ale v prípade, že voliči neznalí politiky denno-denne o niekom počúvajú, že je „fašista“, tak si časom tento názor, ani sami nevedia ako, osvoja. A následne sa to odrazí aj na volebnom výsledku danej strany.

Voľby dopadli mimoriadne pozitívne pre KDH vedené Milanom Majerským, ktoré sa po dvoch volebných obdobiach mimo parlamentu vracia do Národnej rady. Tento výsledok pripisujem trebárs aj konzervatívne orientovaným voličom sklamaným z toho, akú politiku robilo v minulom období OĽaNO. Pochopiteľne, tento, nazvime to, umiernený typ konzervatívcov nemohla príliš osloviť ani politika hnutia Sme rodina, zvlášť pri vedomí toho, kto je vlastne Boris Kollár. Nateraz tak títo voliči dali hlas Majerskému. Nevedno však, ako títo voliči zareagujú na jeho slová, že si vie predstaviť prípadnú koalíciu s PS a SaS.

Neviem, či má zmysel komentovať ešte výsledky Modrých pod vedením Mikuláša Dzurindu či ministraničku na čele so Zsoltom Simonom a Pavlom Mackom. Tieto subjekty odčerpali určitú časť liberálnych hlasov, ale povedzme si pravdu, že nie príliš podstatnú. „Lepšiu“ prácu tu pochopiteľne odviedli Hegerovi Demokrati.

Voľbami sa nič nekončí, koniec parlamentných volieb znamená zároveň začiatok tvrdých politických vyjednávaní. Ako sme uviedli, dá sa očakávať zostavenie vlády za účasti Smeru, Hlasu a SNS. Naozaj možno ťažko očakávať, že Hlas by sa za týchto okolností bol ochotný pridať do koalície vedenej Progresívnym Slovenskom. Aj posledné predvolebné vyjadrenia predstaviteľov Hlasu naznačovali skôr ochotu spolupracovať so Smerom. A pokiaľ ide o prípadné pribratie SNS do koalície, tu by tiež zo strany oboch ľavicových strán nemal byť zásadnejší problém, aký sme sledovali trebárs v súvislosti s Republikou, ktorej sa pripisoval extrémizmus.

Z pohľadu Slovenska a záujmov väčšiny jej bežných občanov možno konštatovať, že parlamentné voľby dopadli relatívne dobre. Nezabúdajme však na to, že aj pokiaľ by vznikla koalícia za účasti Smeru, Hlasu a SNS, mala by tu silných protihráčov predovšetkým zo strany politických mimovládok či mainstreamových médií. Problémy by mohli nastať aj pri komunikácii s „vyspelým“ zahraničím, zvlášť pokiaľ by išlo o otázku vojny na Ukrajine.

Určité východisko na riešenie pálčivých otázok dnešnej doby sme teda týmito voľbami dostali. Teraz sú na rade pronárodní a vlasteneckí politici, aby dôveru občanov získanú vo voľbách zúročili.

Ladislav Kováčik