fbpx
- Reklama -
KomentáreJUDr. Martin Ribár: Nie je Nálezov Ústavného súdu...

JUDr. Martin Ribár: Nie je Nálezov Ústavného súdu SR o pochybeniach vo väzobnom konaní už „akosi“ priveľa?

-

JUDr. Martin Ribár: Nie je Nálezov Ústavného súdu SR o pochybeniach vo väzobnom konaní už „akosi“ priveľa?

Vážení čitatelia,

neustále sa snažíme zlepšovať sa a prinášať vám čoraz väčšie množstvo kvalitnejších informácií. Prednedávnom sme pridali spravodajstvo z regiónov, od júna však pripravujeme podstatne zásadnejšiu zmenu - pravidelné podcasty na rôzne témy, ktoré sa týkajú našej spoločnosti (ekonomika, investigatíva – vyšetrovacia žurnalistika, kultúra) či aktuálne podcasty o našej spoločnosti so zaujímavými hosťami.

Bez vašej podpory to však nebude možné. Potrebujeme technicky vybudovať podcastové štúdio a vybudovať tím pravidelných spolupracovníkov, ktorí budú pre Vás podcasty pripravovať. Zvážte teda možnosť podpory našej práce podľa vašich možností, odmeníme sa Vám kvalitným a nezávislým obsahom.

Podporte nás pravidelnou čiastkou 4, 6 či 10 eur mesačne na č. účtu:


IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Prí­pad ad­vo­ká­ta Mar­ti­na Ri­bá­ra je vý­nim­kou. Som nao­zaj „vý­nim­kou“?

Nie je Ná­le­zov Ústav­né­ho sú­du SR o po­chy­be­niach vo vä­zob­nom ko­na­ní už „ako­si“ pri­ve­ľa?

Od ro­ku 2002 som pra­co­val v ad­vo­ká­cii, naj­skôr ako ad­vo­kát­sky kon­ci­pient, od 1.1.2006 do dňa 28.10.2019 ako ad­vo­kát, pri­čom ťa­žis­kom mo­jej ad­vo­kát­skej čin­nos­ti bo­lo tres­tné prá­vo.

- reklama -

Dňa 28.10.2019 som bol za­dr­ža­ný, ob­vi­ne­ný, nás­led­ne vza­tý do väz­by – ako inak – ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej. Vo väz­be som strá­vil viac ako rok a pol.

Po­čas tej­to do­by roz­ho­do­val o väz­be (vza­tie do väz­by, opa­ko­va­né roz­ho­do­va­nie o predĺže­ní le­ho­ty tr­va­nia väz­by, mo­je žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by) cel­ko­vo 9x Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd a nás­led­ne 9x ako sťaž­nost­ný súd Naj­vyš­ší súd SR.

      Dňa 14.5.2021 som bol na zá­kla­de Ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR III. ÚS 33/2021 zo dňa 13.5.2021 bez­od­klad­ne pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du –ten­to Ná­lez bol pub­li­ko­va­ný dňa 14.5.2021 na Práv­nych lis­toch – http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a964-ku-ko­luz­nej-vaz­be-pre­ven­tiv­nej-vaz­be-a-k-nad­kva­li­fi­ko­va­niu-skut­ku-po­li­ciou-na­lez-vo-ve­ci-ad­vo­ka­ta-judr-mar­ti­na-ri­ba­ra

      Spo­mí­na­ný Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR spô­so­bil „roz­ruch“ v jus­tič­nej sfé­re, Ústav­ný súd SR vy­tkol via­ce­ré zá­važ­né po­chy­be­nia v roz­ho­do­va­ní o väz­be tak ko­na­jú­cim sú­dom, ako aj OČTK v ich ko­na­ní.

     Via­ce­rí pred­sta­vi­te­lia jus­tí­cie – tak Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR či zá­stup­co­via dot­knu­tých sú­dov, ale aj Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor GP SR –  sa vy­jad­ro­va­li v tom du­chu, že sa v žiad­nom prí­pa­de ne­jed­ná o sys­té­mo­vé zly­ha­nie, ale „prí­pad ad­vo­ká­ta Mar­ti­na Ri­bá­ra je vý­nim­kou“, jed­ná sa o „vý­ni­moč­né po­chy­be­nie pri roz­ho­do­va­ní o väz­be ad­vo­ká­ta Mar­ti­na Ri­bá­ra“.

     Bo­li po­chy­be­nia ozna­če­né Ústav­ným sú­dom SR v Ná­le­ze Ústav­né­ho sú­du SR III. ÚS 33/2021 zo dňa 13.5.2021 sku­toč­ne len „vý­nim­kou“ – „vý­ni­moč­ným po­chy­be­ním pri roz­ho­do­va­ní vo vä­zob­nom ko­na­ní“?

     Môj ob­háj­ca Mgr. Pa­vol An­toš po­čas môj­ho vä­zob­né­ho stí­ha­nia po­dal cel­ko­vo 3 Ústav­né sťaž­nos­ti o po­ru­šo­va­ní mo­jich zá­klad­ných práv a slo­bôd pri roz­ho­do­va­ní o mo­jej väz­be.

Aj v ďal­ších dvoch prí­pa­doch bo­li sťaž­nos­ti môj­ho ob­háj­cu pri­ja­té na ďal­šie ko­na­nie zo stra­ny Ústav­né­ho sú­du SR, a Ústav­ný súd SR vy­dal ďal­šie 2 Ná­le­zy v môj pros­pech o po­ru­še­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd:

–          Ústav­ný súd SR Ná­le­zom zo dňa 30.9.2021 sp. zn.: II. ÚS 299/2021-64 roz­ho­dol, že  Uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 11. no­vem­bra 2020 sp. zn.: 1 Tost 28/2020 bo­lo po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo JUDr. Mar­ti­na Ri­bá­ra na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd

–          Ústav­ný súd SR Ná­le­zom zo dňa 2.12.2021 sp. zn.: II. ÚS 373/2021-45 roz­ho­dol, že pos­tu­pom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 1 Tp 10/2019 a pos­tu­pom Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 4 Tost 10/2021 a je­ho uz­ne­se­ním z 9. mar­ca 2021 bo­lo po­ru­še­né­zák­lad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a je­ho prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd

Niž­šie pou­ka­zu­jem na naj­dô­le­ži­tej­šie zá­ve­ry Ústav­né­ho sú­du SR v oboch Ná­le­zoch (z dô­vo­du extrém­ne­ho roz­sa­hu nep­ri­pá­jam ce­lé zne­nia Ná­le­zov, pod­ľa spi­so­vých zna­čiek je mož­né si ich v prí­pa­de zá­uj­mu jed­no­du­cho vy­hľa­dať):

Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR zo dňa 30.9.2021 sp. zn.: II. ÚS 299/2021:

Pod­sta­ta ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa v sú­vis­los­ti s na­mie­ta­ným po­ru­še­ním je­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy, resp. prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 do­ho­vo­ru je za­lo­že­ná na je­ho tvr­de­ní, že k po­ru­še­niu je­ho práv ko­na­jú­ci­mi súd­mi ma­lo dôjsť jed­nak tým, 1. že sa vô­bec ne­vys­po­ria­da­li s je­ho ná­miet­kou kva­li­fi­ká­cie pred­met­né­ho skut­ku nie ako tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, ale ako tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, a zá­ro­veň k po­ru­še­niu je­ho práv ko­na­jú­ci­mi súd­mi ma­lo dôjsť tým, 2. že sa ná­le­ži­te ne­vys­po­ria­da­li s je­ho ná­miet­kou, že pred­met­ný sku­tok ani vô­bec nie je tres­tným či­nom, keď­že ne­bol za­bez­pe­če­ný žiad­ny dô­kaz sved­čia­ci o tom, že sa sťa­žo­va­teľ mal do­pus­tiť hroz­by ná­si­lím.

Ne­vys­po­ria­da­nie sa s re­le­van­tný­mi ná­miet­ka­mi ob­ha­jo­by vo vä­zob­nom ko­na­níÚstav­ný súd po ús­tav­nom pries­ku­me na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du (a prís­luš­nej čas­ti od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du, na kto­ré­ho dô­vo­dy pou­ka­zu­je a sto­tož­ňu­je sa s ni­mi naj­vyš­ší súd, pozn.) kon­šta­tu­je, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du sa­mos­tat­ne a ani v spo­je­ní s na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du ne­dá­va od­po­ve­de na sťa­žo­va­te­ľo­ve re­le­van­tné ná­miet­ky, kto­ré by sťa­žo­va­teľ po ro­ku strá­ve­nom vo väz­be ne­po­chyb­ne dos­tať mal.

Ne­vys­po­ria­da­nie sa s re­le­van­tný­mi ná­miet­ka­mi ob­ha­jo­by vo vä­zob­nom ko­na­níRe­le­van­tným otáz­kam for­mu­lo­va­ným sťa­žo­va­te­ľom v ko­na­ní o je­ho väz­be ne­bo­la zo stra­ny naj­vyš­šie­ho sú­du pos­kyt­nu­tá ná­le­ži­tá od­po­veď, a pre­to ús­tav­ný súd roz­ho­dol, že naj­vyš­ší súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním po­ru­šil zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy, ako aj prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 do­ho­vo­ru (bod 1 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).

Ne­vys­po­ria­da­nie sa s práv­nou „nad­kva­li­fi­ká­ciou“ skut­ku –  Naj­vyš­ší súd sa v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní (a ani pred­tým špe­cia­li­zo­va­ný súd) ná­le­ži­te ne­vys­po­ria­dal ani s ná­miet­kou kva­li­fi­ká­cie pred­met­né­ho skut­ku nie ako tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, ale ako tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, ho­ci ob­ha­jo­ba pou­ka­zo­va­la na kon­krét­ne roz­hod­nu­tia tres­tných sú­dov a kon­krét­nu práv­nu teóriu, kto­ré de­fi­nu­jú trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti ako špe­ciál­nu skut­ko­vú pod­sta­tu vo vzťa­hu k tres­tné­mu či­nu vy­die­ra­nia v prí­pa­doch, keď k spá­chaniu skut­ku ma­lo dôjsť ná­si­lím ale­bo je­ho hroz­bou. Iš­lo pri­tom o zá­sad­nú ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa, keď­že v prí­pa­de kva­li­fi­ko­va­nia skut­ku uve­de­né­ho v bo­de 6 ob­vi­ne­nia nie ako tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, ale ako tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti by bo­li pod­mien­ky na pre­pus­te­nie sťa­žo­va­te­ľa z väz­by pod­stat­ne od­liš­né a pre ne­ho priaz­ni­vej­šie. Je pri­tom ne­po­chyb­né, že na tú­to ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa mo­hol naj­vyš­ší súd rea­go­vať as­poň v mi­ni­mál­nom roz­sa­hu – pou­ká­za­ním na sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du č. 3/2012, ako to do­da­toč­ne uro­bi­la pod­pred­sed­níč­ka naj­vyš­šie­ho sú­du vo vy­jad­re­ní k ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa.

Ne­vys­po­ria­da­nie sa s práv­nou „nad­kva­li­fi­ká­ciou“ skut­ku –  V sú­vis­los­ti s ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du, že vo vzťa­hu ku kva­li­fi­ká­cii skut­ku bu­de ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia pred sú­dom, ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že ide o ná­zor z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka neak­cep­to­va­teľ­ný. Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že súd, kto­rý o väz­be roz­ho­du­je, je po­vin­ný skú­mať ako jed­nu z tzv. ma­te­riál­nych pod­mie­nok dô­vo­dov väz­by aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti, te­da aj do­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy, nas­ved­ču­jú to­mu, že sa stal sku­tok, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, a či sku­tok vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu. Skú­ma­nie tzv. ma­te­riál­nych dô­vo­dov väz­by je zá­kon­nou pod­mien­kou pre vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by či pre ďal­šie tr­va­nie väz­by. Súd pre­to nes­mie vy­chá­dzať iba for­mál­ne z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale mu­sí skú­mať a hod­no­tiť dô­ka­zy, kto­ré k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia vied­li. Ak do­ka­zo­va­nie ne­potvr­dzu­je, že sa stal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, nie je napl­ne­ná vä­zob­ná pod­mien­ka. Pod­stat­ná je aj práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu. Ta­ké­to skú­ma­nie je dô­le­ži­té prá­ve z dô­vo­dov, aby sa za­brá­ni­lo tzv. úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu skut­ku zo stra­ny po­lí­cie, čo má za nás­le­dok nap­rík­lad dlh­šie tr­va­nie väz­by ale­bo prís­nej­šie pod­mien­ky pre pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, ako to moh­lo byť aj vo ve­ci sťa­žo­va­te­ľa (m. m. III. ÚS 33/2021).

Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR zo dňa 2.12.2021 sp. zn.: II. ÚS 373/2021:

Pod­sta­ta ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa– Sťa­žo­va­te­ľo­ve ná­miet­ky for­mu­lo­va­né v ús­tav­nej sťaž­nos­ti sme­ru­jú jed­nak pro­ti uz­ne­se­niu naj­vyš­šie­ho sú­du č. k. 4 Tost 10/2021 z 9. mar­ca 2021, kto­ré­mu sťa­žo­va­teľ vy­tý­ka, že v ňom ob­siah­nu­té práv­ne ná­zo­ry, kto­rý­mi naj­vyš­ší súd ako sťaž­nost­ný súd pod­po­ril dô­vod­nosť je­ho pre­ven­tív­nej väz­by, sú nes­práv­ne a svoj­voľ­né, v dru­hom ra­de sa do­tý­ka­jú pos­tu­pu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, ako aj pos­tu­pu naj­vyš­šie­ho sú­du pri pre­jed­ná­va­ní je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by zo 7. ja­nuá­ra 2021, kto­ré (pos­tu­py) pod­ľa mien­ky sťa­žo­va­te­ľa nespĺňa­li po­žia­dav­ku urý­chle­nos­ti pre­jed­ná­va­nia vä­zob­ných ve­cí.

Rých­losť pre­jed­ná­va­nia vä­zob­ných ve­cí – do­ru­čo­va­nie roz­hod­nu­tí o väz­be – Z uve­de­né­ho preh­ľa­du ďa­lej vy­plý­va, že oka­mi­hom, keď bol naj­vyš­ší súd ob­jek­tív­ne spô­so­bi­lý pris­tú­piť k roz­ho­do­va­niu o sťa­žo­va­te­ľom up­lat­ne­nej sťaž­nos­ti, bol 26. feb­ruár 2021, keď sťa­žo­va­teľ pros­tred­níc­tvom svoj­ho práv­ne­ho zá­stup­cu do­ru­čil ko­na­jú­cim sú­dom pí­som­né od­ôvod­ne­nie svo­jej sťaž­nos­ti. Naj­vyš­ší súd dru­hos­tup­ňo­vé roz­hod­nu­tie vy­dal, vy­ho­to­vil a spo­lu so spi­so­vým ma­te­riá­lom Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du pred­lo­žil s od­stu­pom až 41 dní odo dňa, keď bol ob­jek­tív­ne spô­so­bi­lý o sťaž­nos­ti roz­hod­núť, čo je do­ba, kto­rá štan­dar­dnú od­po­rú­ča­nú maximál­nu le­ho­tu jed­né­ho me­sia­ca prek­ro­ču­je.

Tá­to si­tuácia je na­vy­še zná­so­be­ná ďal­ším ne­ga­tív­nym mo­men­tom pri­čí­ta­teľ­ným na vrub Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du,a to tým, že po vrá­te­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu s pril­ože­ným dru­hos­tup­ňo­vým vä­zob­ným roz­hod­nu­tím naj­vyš­ším sú­dom Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du ten­to za­bez­pe­čil do­ru­če­nie dru­hos­tup­ňo­vé­ho vä­zob­né­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du sťa­žo­va­te­ľo­vi s od­stu­pom ďal­ších 21 dní.

V kon­texte uve­de­né­ho sa tak ná­miet­ka sťa­žo­va­te­ľa o po­ru­še­ní po­žia­dav­ky urý­chle­né­ho roz­ho­do­va­nia o zá­kon­nos­ti tr­va­nia je­ho väz­by pos­tu­pom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du a pos­tu­pom naj­vyš­šie­ho sú­du pri roz­ho­do­va­ní o je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie zo 7. ja­nuá­ra 2021 v zmys­le zá­ruk vy­plý­va­jú­cich z ozna­če­ných člán­kov ús­ta­vy a do­ho­vo­ru ja­ví ús­tav­né­mu sú­du ako opod­stat­ne­ná. Z uve­de­ných dô­vo­dov ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že pos­tu­pom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 1 Tp 10/2019 a pos­tu­pom naj­vyš­šie­ho sú­du v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 4 Tost 10/2021 bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy a prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 do­ho­vo­ru (bod 1 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).

Ab­sen­cia jas­ných a zro­zu­mi­teľ­ných dô­vo­dov o opod­stat­ne­nos­ti ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by – pre­ven­tív­nej väz­byV uve­de­nom bo­de ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je na svoj pred­chá­dza­jú­ci ná­lez č. k. III. ÚS 33/2021 z 13. má­ja 2021 (pr­vý Ná­lez ÚS SR vo ve­ci ad­vo­ká­ta Mar­ti­na Ri­bá­ra) tý­ka­jú­ci sa pred­chá­dza­jú­ce­ho vä­zob­né­ho roz­hod­nu­tia v rám­ci to­tož­nej tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa, v kto­rom ús­tav­ný súd kon­šta­to­val, že v od­ôvod­ne­ní (chro­no­lo­gic­ky pred­chá­dza­jú­ce­ho) uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du č. k. 3 Tost 34/2020 z 12. augus­ta 2020 o za­miet­nu­tí sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa pro­ti uz­ne­se­niu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du o ne­vy­ho­ve­ní žia­dos­ti o pre­pus­te­nie sťa­žo­va­te­ľa z väz­by chý­ba­jú jas­né a zro­zu­mi­teľ­né dô­vo­dy, z kto­rých by bo­lo mož­né vy­vo­diť opod­stat­ne­nosť ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by, a pre­to dô­vo­dy ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by u sťa­žo­va­te­ľa neexis­tu­jú, čo bo­lo dô­vo­dom na kon­šta­to­va­nie po­ru­še­nia práv sťa­žo­va­te­ľa a zru­še­nia ci­to­va­né­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du. Zdô­vod­ne­nie pre­ven­tív­nej väz­by je v ak­tuál­ne na­mie­ta­nom uz­ne­se­ní naj­vyš­šie­ho sú­du č. k. 4 Tost 10/2021 z 9. mar­ca 2021 pod­po­re­né v pod­sta­te rov­na­kou ar­gu­men­tá­ciou, akú naj­vyš­ší súd pre­zen­to­val vo svo­jom ča­so­vo pred­chá­dza­jú­com uz­ne­se­ní č. k. 3 Tost 34/2020 z 12. augus­ta 2020 zru­še­nom ci­to­va­ným ná­le­zom ús­tav­né­ho sú­du. Ústav­ný súd ju te­da opä­tov­ne hod­no­tí ako ne­dos­ta­toč­nú pre zdô­vod­ne­nie a pod­po­re­nie väz­by sťa­žo­va­te­ľa a z uve­de­ných dô­vo­dov kon­šta­tu­je, že uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du č. k. 4 Tost 10/2021 z 9. mar­ca 2021 bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du za­ru­če­né čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy, ako aj je­ho prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť za­ru­če­né čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 do­ho­vo­ru (bod 1 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).

Dá sa jed­noz­nač­ne skon­šta­to­vať, že vo všet­kých troch Ná­le­zoch Ústav­né­ho sú­du SR sa na­chá­dza­jú ar­gu­men­ty o:

–          ne­vys­po­ria­da­ní sa ko­na­jú­cich sú­dov s práv­nou „nad­kva­li­fi­ká­ciou“ skut­kov

–          ab­sen­cii riad­ne­ho zdô­vod­ne­nia vä­zob­ných roz­hod­nu­tí, kto­ré dá­va­jú od­po­veď na RE­LE­VANTNÉ vä­zob­né ná­miet­ky

–          ab­sen­cia jas­ných a zro­zu­mi­teľ­ných KONKRÉTNYCH dô­vo­dov na ďal­šie tr­va­nie väz­by

–          od­vo­lá­va­nie sa na pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tia vä­zob­ných sú­dov ako ar­gu­ment od­ôvod­ňu­jú­ci ďal­šie tr­va­nie väz­by

Eš­te po­čas môj­ho vä­zob­né­ho stí­ha­nia som pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­háj­cu zve­rej­nil na Práv­nych lis­toch dňa 5.4.2021 člá­nok „Ne­ga­tív­ne tren­dy v roz­ho­do­va­ní vä­zob­ných sú­dov (naj­mä v sku­pi­no­vých ve­ciach) z poh­ľa­du vä­zob­ne stí­ha­né­ho ad­vo­ká­ta JUDr. Mar­ti­na Ri­bá­ra“ – http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a952-ne­ga­tiv­ne-tren­dy-v-roz­ho­do­va­ni-va­zob­nych-su­dov-naj­ma-v-sku­pi­no­vych-ve­ciach-z-poh­la­du-va­zob­ne-sti­ha­ne­ho-ad­vo­kat

     Opa­ko­va­ne dá­vam do po­zor­nos­ti práv­nic­kej ve­rej­nos­ti zvlášt­ny „fe­no­mén“ – od­vo­lá­va­nie sa ko­na­jú­cich sú­dov na pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tia vä­zob­ných sú­dov ako dô­vod na ďal­šie tr­va­nie väz­by s tým, že od „os­tat­né­ho roz­hod­nu­tia“ sa „NIČ POD­STATNÉ ZME­NIŤ NE­MOH­LO“ – nie NEZ­ME­NI­LO – ale ZME­NIŤ NE­MOH­LO!, resp. že od os­tat­né­ho roz­hod­nu­tia o väz­be up­ly­nu­la KRÁTKA do­ba– a te­da ne­vys­po­ria­da­nie sa s no­vý­mi vä­zob­ný­mi ná­miet­ka­mi ob­vi­ne­ných s bez­ob­saž­ným od­vo­la­ním sa na pred­chá­dza­jú­ce vä­zob­né roz­hod­nu­tia.

(k ar­gu­men­tu o up­ly­nu­tí KRÁTKEJ do­by – do mo­men­tu vlas­tnej osob­nej skú­se­nos­ti po­by­tu vo väz­be som si mys­lel, že „ro­zu­miem“ mo­jim klien­tom, kto­rí bo­li vo väz­be a vra­ve­li mi o „inom“ ply­nu­tí ča­su vo väz­be ako na slo­bo­de – je­den deň vo väz­be vie byť ne­ko­neč­ný, a týž­deň vo väz­be je nie­ke­dy „več­nosť“, me­siac je nie­čo šia­le­né – pí­šem o nie­čom, čo som za­žil na vlas­tnej ko­ži, „ne­mud­ru­jem“ o nie­čom, čo som ne­za­žil)

Žiaľ dr­vi­vá väč­ši­na po­pi­so­va­ných „ne­ga­tív­nych tren­dov v roz­ho­do­va­ní vä­zob­ných sú­dov“ pretr­vá­va dod­nes – v os­tat­nej do­be doš­lo zo stra­ny Ústav­né­ho sú­du SR k vy­da­niu via­ce­rých Ná­le­zov tý­ka­jú­cich sa roz­ho­do­va­nia vo vä­zob­ných ve­ciach – o po­ru­šo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­vi­ne­ných vo vä­zob­nom ko­na­ní –nie je tých roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du SR o po­chy­be­niach vo vä­zob­ných ko­na­niach nao­zaj „AKO­SI“ pri­ve­ľa?

Nao­zaj bol môj prí­pad po­ves­tnou „vý­nim­kou“, ale­bo skôr „vý­nim­kou potvr­dzu­jú­cou pra­vid­lo“?

PS: bez akej­koľ­vek iró­nie, skôr so smút­kom z to­ho, že to­to vlas­tne mu­sím na­pí­sať – nie, ne­pí­šem ten­to člá­nok na ob­jed­náv­ku „nie­ko­ho“, nie, nech­cem náv­rat ma­fie ani nič po­dob­né – som úpl­ne apo­li­tic­ký a vždy som aj bol – chcem iba je­di­né – spra­vod­li­vý pro­ces tak pre mňa, ale aj pre všet­kých – aká­koľ­vek oč­ista spo­loč­nos­ti, jus­tí­cie či čo­ho­koľ­vek sa ne­mô­že di­ať „ne­čis­tý­mi“ pros­tried­ka­mi:

–          „Z nep­rá­va ne­mô­že vznik­núť prá­vo“ – „EX INIU­RIA IUS NON ORI­TUR“.

–          „Spra­vod­li­vosť ne­má byť ni­ko­mu od­op­re­ná – „IUS­TI­TIA NE­MI­NI NE­GAN­DA“

JUDr. Mar­tin Ri­bár, ad­vo­kát

Zdroj: pravnelisty.sk

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

1 komentár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás