Urobila som chybu. Bola som na to upozornená a hneď som konala. Chybu som nielen napravila, ale sa aj za ňu ospravedlnila. A potom povstali proroci dokonalosti, múdrosti a morálnej čistoty, aby mi vyčítali, že som človek, lebo veď „Errare humanum est“. Sú oni azda nadľudia alebo len pokrytecky predstierajú, že chyby sa týkajú všetkých naokolo, len ich nie?

Čo sa stalo?

Sediac pri počítači unavená z toho, ako ľudia tlieskajú politikom pri krádeži a udupávaní našich ľudských práv a základných slobôd, sa mi dostalo do pozornosti video. Zle označené, ale nadchlo ma. Videla som v ňom to, čo som vidieť chcela. Videla som v ňom spájanie sa občanov, ktorí (prepáčte mi tento výraz) prdiac na slová politikov sa spoločne postavili za správnu vec. V nadšení videného zobrazujúc postoj spolupatričnosti som v sobotu zdieľala fotky, ktoré neodzrkadľovali skutočnosť sobotňajších protestov vo Viedni. Nech mi je odpustené, že nezdieľam primitívnosti ako profil Policajného zboru na Facebooku napríklad aj o tom, že je možné obmedziť všetky ľudské práva. Presne to vo videu povedal docent Domin, ktorého inak veľmi kvalitná kniha „Volebné právo a volebné systémy“ je súčasťou mojej osobnej knižnice.

Vráťme sa k vyjadreniu docenta Domina v spomínanom videu, ktoré ešte stále je na facebookovom profile Polície SR. Ak by sme pripustili, že všetky ľudské práva je možné obmedziť, nadšene by sme mohli tlieskať otrockej práci, všakáno?! Tri ľudské práva nie je možné obmedziť za žiadnych okolností, dokonca ani počas vojny. Ale to si iste všetci uvedomujeme.

Keď ma mnohí v sobotu upozornili, že som urobila chybu, odtrhla som sa od kníh a vrátila sa na Facebook, kde som bez meškania zverejnila ospravedlnenie a upozornenie na môj omyl. To, žiaľ, vyvolalo ďalšiu búrku. Mnohí sa do mňa navážajú, čo ustojím. Hysterické výkriky niektorých ma však privádzajú do údivu.

Zauzlenie deja

Pod statusom s ospravedlnením a uvedením vecí na pravú mieru sa objavili aj komentáre od „elitných“ novinárov. Od takých, ktorí pracujú aj pre denník N. Dámy a páni, ani som netušila, že sledujete moju stránku na Facebooku! Som poctená! Iróniu v duchu, že „ďakujem za reklamu“, si odpustím. Chcem sa vyjadriť k tomu, čo považujem za úplné chrapúnstvo.

Nie je tajomstvom, že som bola v relácii s Robertom Kaliňákom. Žiaľ, neprebrali sme všetky témy, ktoré som považovala za dôležité, ale bývalý minister sľúbil, že ešte príde. Tak to určite doplníme.

Prečo spomínam Roberta Kaliňáka? Jeho politická kariéra sa triasla v základoch dosť dlho, ale zrútila sa kvôli kauze, ktorá sa stala známou ako „únos“ Vietnamca. Táto kauzička sa začala v roku 2018. V takzvaných mienkotvorných médiách, lebo udalosti sa mali odohrať v roku 2017. V roku 2018 už bolo asi nutné, aby mainstreamové médiá o dušu napomáhali vtedajšej opozícii odstaviť stranu Smer-SD od riadenia štátu. Podarilo sa. V roku 2020 prebral z rúk Zuzany Čaputovej menovací dekrét Igor Matovič a stal sa predsedom vlády SR.

Únos Vietnamca začali, živili a aj do dnes živia médiá dnes už bývalého hlavného prúdu. Nenávisť z ich pier, ceruziek a klávesníc si užil nielen Robert Kaliňák. Dnes sa táto kauza už pripisuje aj Marošovi Žilinkovi. Ten si totiž „dovolil“ uzavrieť celú kauzu po tom, čo nemecký súd vyhlásil, že „žiaden občan SR sa tohto únosu vedome nepodieľal“.

Namiesto toho, aby sa denníky rozsievajúce hejt ospravedlnili, ešte zúrivejšie sa držali pôvodného scenára. Bez ohľadu na straty, ktoré niektorí utrpeli. A tým nemyslím Roberta Kaliňáka. Svoje si užil aj Peter Krajčírovič, ktorý v dôsledku kampani a lynču médií prišiel o kariéru. Muž, ktorý verejne vyhlásil, že „skladal prísahu vernosti Slovenskej republike, a nie nejakému ministrovi“. Žiaden novinár sa nikdy nikomu za toto profesionálne, morálne a ľudské zlyhanie neospravedlnil. Netreba azda pripomínať, že na Slovensku je bežnou praxou uverejňovať ospravedlnenia na poslednej strane a hlavne malým písmom.

Čo sa nestane!

Status zo dňa 18. novembra 2021 nestiahnem. Dôvod je ten, že nie som pokrytec, ktorý bude o pár mesiacov hysterčiť, že „ja som také nikdy neurobila“, alebo „ja som sa nikdy nepomýlila“, prípadne „to sa nikdy nestalo“ a ešte lepšie „niekto mi hackol počítač a to som nebola ja“ (ako napríklad Daniel Lipšic pri ospravedlnení svojich SMS s Alenou Zsuzsovou). Urobila som chybu? Áno, a nie malú! Nie je mi totiž jedno, aké šírim informácie. Mrzí ma to? Áno, veľmi! No odmietam sa tváriť, že som vlastne nič neurobila. Spravila som chybu a ubezpečujem každého, že nie naschvál. Kto tvrdí opak, tvrdí, že mi vidí do hlavy. Pre tých mám len jeden odkaz: Skús si v mojej hlave prečítať, čo si o tebe myslím!

Odmietam sa zaradiť do stáda, ktoré nikdy nečítalo netiketu. Snažím sa riadiť bodom 8. Nemyslím pritom zrovna svoju „moc“, skôr „vedomosti“, o ktorých tento bod hovorí. A tým, ktorí si nevedia upratať pred vlastným prahom, odporúčam vo všetkej skromnosti nielen prečítať si bod 9, ale sa ním aj riadiť.

Autor: Judita Laššáková

Zdroj: InfoVojna