fbpx
- Reklama -
ROZHOVORYJacob Dahl Rendtorff: Bez uznania niet spravodlivosti

Jacob Dahl Rendtorff: Bez uznania niet spravodlivosti

-

Jacob Dahl Rendtorff: Bez uznania niet spravodlivosti

Prinášame Vám ďalší rozhovor z Dinkovej knihy Besy kapitalizmu.

Stretol som sa s ním v Prahe na medzinárodnej filozofickej konferencii. Pôsobil sviežo, mladícky. Počas prestávok sa utiahol do kúta, pil kávu a premýšľal. Z jeho vystúpenia, diskusných príspevkov bolo jasné, že sa upína výsostne na teoretické témy. Vo filozofii to zrejme ani ináč nejde, hoci, netreba to za každú cenu preháňať. Ľudskú letoru však neprerobíš, tvrdo si stál za svojimi teoretickými závermi. Nuž, tvrdohlavý blonďavý Dán. Jacob Dahl Rendtorff (1965) profesor etiky, zodpovednosti a legitímnosti korporačných spoločností na Katedre komunikácie, podnikania a informačných technológií na Roskildskej univerzite (Dánsko). Zároveň šéf študijnej a výskumnej skupiny v oblasti podnikania a riadenia na tejto katedre. Profesionálne sa venuje etike, podnikateľskej etike, bioetike, politickej teórii a filozofii práva. Rendtorff napísal sedem kníh, ako spoluautor a vydavateľ sa podpísal pod ďalších desať kníh a celý rad odborných štúdií a článkov. Absolvoval stáže vo výskumných inštitúciách v Utrechte, Freiburgu, Ríme v Bostone, určitý čas hosťoval na Santa Clara University v Kalifornii atď. Momentálne je členom výboru Dánskeho filozofického fóra a viceprezidentom Dánskej asociácie filozofov vo francúzskom jazyku. V lete 2008 ho zvolili za člena riadiaceho výboru FIDP (Féderation international des societies de phlilosophie). Rendtorff sa osobitne špecializuje na etiku a politiku uznania v kultúre. Skúma filozofickú kategóriu uznania, počínajúc Hegelovou Fenomenológiou ducha, nadväzuje na filozofov, ako sú Kojève, Mauss, existencialisti, ďalej Fukuyama, Fraserová, Gadamer, Habermas, Honneth, Ricoeur, a končiac mladým americkým filozofom Markellom. A o tejto téme sme sa aj spolu rozprávali. Už vopred avizujem, že to bola ťažká téma. Nepomohlo ani to, že som ho trocha tlačil do kúta.

Uznanie je významnou a nevyhnutnou súčasťou života každého človeka. Bez uznania by bol úplne stratený, nedokázal by nájsť samého seba. S prejavmi uznania sa stretávame na každom kroku: do obchodu príde významný športovec, všetci ho začnú obskakovať, venovať mu značnú pozornosť; alebo: v spoločnosti sa objaví známy herec, obdivovatelia sa zhromaždia okolo neho, žiadajú ho o autogram. On prežíva slávu, uznanie, ostatní ostanú odstrčení.Ako je to teda s uznaním? Zdá sa, že niekomu padá do lona ako manna. Je to férové?

- reklama -

 Pravdupovediac, spočiatku som pristupoval k uznaniu a spravodlivosti ako existencialista. V myslení existencialistických filozofov možno vypozorovať ostrú kritiku dovtedajšej filozofie uznania, najmä však vo filozofii Jeana Paula Sartra. On sám rozlišuje tri významy pojmu uznanie: po prvé, uznanie, po druhé, uznanie ako obraz, po tretie, uznanie ako intersubjektívny zápas, boj. Napokon, napätie medzi agonistickým darom (bojovým darom) a veľkorysosťou daru (ponímané ako určité vybočenie z logiky vzájomnej výmeny) je v myslení J. P. Sartra až nadmieru viditeľné. V práci Bytie a ničota (1943) chápe vzťahy medzi ľudskými bytosťami ako vzťahy boja a konfliktu. Nie je jednoducho možné odrazu uznať človeka ako bytosť samu osebe a samu pre seba; z tohto dôvodu je podľa neho neprípustné pokladať romantickú lásku za unikátny stav uznania a harmonického daru. Sartre zovšeobecňovaním vzťahu agonistického daru vlastne predkladá koncept základných vzťahov medzi ľudskými bytosťami. Na druhej strane sa však v publikácii Cahiers pour une morale (Zápisky o etike, napísané v rokoch 1946 – 1947, vydané až posmrtne v roku 1983) pokúša nájsť pozitívne potvrdenie vzťahu k druhým. Nachádza ho vo svedomí, v negatívnom svedomí; môžeme teda povedať, že koncept uznania ako úcty a koncept veľkorysého daru zohráva v tomto zmysle veľkú úlohu. Uznanie druhého ako slobodného a tvorivého ducha je vnútorne späté s veľkorysosťou daru a aj s úctou k projektu druhého, a to aj napriek tomu, že sa odlišuje od môjho vlastného projektu. Ako vieme, Sartre nechcel alebo nemohol publikovať svoje myšlienky o ontológii potvrdenia. Možno preto, že nekorešpondovali s ideou jeho diela Bytie a ničota.

Nejednoznačnosti v Sartrovej koncepcii uznania sa však objavujú aj v jeho druhom veľkom diele Kritika dialektického rozumu…

Sartre v tejto práci nahrádza boj za uznanie sociálnym bojom, prerastajúcim do revolúcie za lepšiu spoločnosť. Táto dialektika sa špirálovito opakuje, skupina ľudí sa stmeľuje, stáva sa organizovanou skupinou, až sa napokon inštitucionalizuje. V tomto dialektickom procese sa uznanie realizuje ako slobodný projekt jednotlivcov s cieľom bojovať za spravodlivejší spoločenský poriadok. V skutočnosti ide o veľkorysý dar podnecujúci vznik sociálnej organizácie spoločnosti; veľmi rýchlo však tento dar vyúsťuje do výmeny (daru) za ekonomickú a sociálnu biedu a nastáva čas humanity – v boji proti útlaku. Sloboda a spravodlivosť nepadne človeku do lona ako manna, treba si ich vybojovať.

Z vašich slov vyplýva, že uznanie nedostane nikto zadarmo. Nepochybne oň zápasili aj dve v úvode spomínané osobnosti – športovec a herec. Bojovali oň namáhavým tréningom a profesionálnou prípravou. Hoci v tomto prípade zohral dôležitú úlohu aj talent. Talent sa niekedy stavia proti všeobecnej spravodlivosti. Všetci však túžime po spravodlivosti a šťastí. Môžeme to dosiahnuť prostredníctvom uznania uznania?

Francúzsky filozof Paul Ricoeur v knihe Parcours de la reconnaissance: Trois études (Cesta uznania: Tri štúdie) načrtáva rámec diskusie o koncepte uznania. Poukazuje na komplexnosť konceptu uznania, ktorý je podstatne širší ako koncept boja za uznanie. Ricoeur definuje charakter vzťahov uznania nasledujúcim spôsobom: uznávam druhého a požadujem, aby druhý uznával mňa. V tomto zmysle uznanie naberá súčasne tri podoby: uznanie ako umenie viery (v Kantovom ponímaní uznania), uznanie ako obraz, imaginácia (v Bergsonovom chápaní uznania ako seba samého)* 45 a intersubjektívne uznanie (v zmysle boja za uznanie). Popri týchto signifikantných znakoch konceptu uznania sa môžeme ešte zmieniť o vzťahoch daru a jeho výmeny (sociálnej a ekonomickej). Ricoeurova viacvýznamovosť uznania nám pomáha pochopiť dimenzie úcty a porozumenia pri stretávaní sa Ja s ne-Ja, pri stretávaní sa ľudských bytostí s určitým kultúrnym obsahom – a to odrazu ako poznávací rozmer, sebauvedomovací rozmer a ako normatívny či morálny rozmer. Uznávať znamená byť uznávaný a zároveň uznávať druhého v zmysle pokladať niečo za pravdu, akceptovať pravdu niečoho alebo byť svedkom vďaky, pri ktorej jeden obdaroval druhého (niečím, nejakou akciou). Pri tomto terminologickom vysvetľovanísa môžeme sami seba opýtať, aký je vzťah medzi kantovským uznaním, bergsonovským uznaním a hegeliánskym či posthegeliánskym uznaním. V odpovedi zistíme, že je takmer nemožné robiť rozdiel medzi vedomím a uznaním. A práve v tom spočíva najdôležitejšia otázka filozofie uznania, ktorá vyvoláva mnohé diskusie. Jedno je však isté, bez uznania niet spravodlivosti.

• Ešte raz sa vrátim k Hegelovi, k jeho Fenomenológii ducha. Uznanie označuje ako ideálny recipročný vzťah medzi subjektmi, v ktorom každý nazerá na druhého ako na seberovného a zároveň od seba oddeleného. Človek sa stáva individuálnym subjektom len vtedy, keď uznáva druhý subjekt a druhý subjekt zase uznáva jeho. K čomu môže viesť prípadná jednostrannosť v tomto vzťahu?

Pomôžme si príkladom. Zamyslime sa nad tým, ako čítal Hegelovu filozofiu francúzsky filozof ruského pôvodu Alexandre Kojève. Predovšetkým treba povedať, že k jeho Fenomenológii ducha pristúpil s novým pohľadom a v tomto zmysle položil základy modernej diskusie o intersubjektivite, histórii, o vzťahoch medzi identitou a rozličnosťou. Kojève vo svojich prácach upúšťa od konceptu thymos (ľudskej túžbe po uznaní) ako základného kameňa v historickom zápase medzi otrokármi a otrokmi. Podľa Hegelovej fenomenológie otrokári a otroci bojujú až na smrť, no otroci boj prehrajú, jednoducho sú slabší. Prečo? Dobrovoľne sa podriaďujú, pretože sa boja smrti, kým otrokári sa so smrťou konfrontujú. Kojève hovorí opak, otroci vyhrajú, stanú sa silnejší, pretože majú možnosť utiecť od svojich utláčateľov. Budúcnosť patrí otrokom. História je históriou reprodukcie otrokov, svet otrokov sa pozerá na výsledky kultúrnej a tvorivej činnosti cez prizmu vlastnej práce a vlastnej reprodukcie pri tvorbe dejín. Otroci tak nájdu uznanie, ale to nie je prípad otrokárov, ktorí uznanie nepotrebujú.

Vo Fenomenológii ducha sa zdôrazňuje, že zneuznanie možno prekonať láskou. Tu sa Hegel ukázal ako dokonalý idealista. Myslím si, že dnes už len málokto verí, že diskrimináciu vo všeobecnosti, homofóbiu, sexizmus, rasizmus, rodovú nerovnosť možno zlikvidovať prostredníctvom lásky, skrátka, že láska je cestou k uznaniu. A už vôbec si neviem predstaviť aktívne pôsobenie lásky pri likvidácii nerovnosti a vykorisťovania v triedne rozdelenej spoločnosti…

Hegelovu filozofiu uznania možno interpretovať rôznymi spôsobmi. Musíme rozlišovať koncept uznania mladého Hegela z Jeny, keď uznanie integroval do pocitu lásky a šťastia, s ktorým sa stretne subjektívne Ja. V tomto jeho romantickom období možno vypozorovať prvky úžasu zo slobodného obdarúvania seba samého uznaním prostredníctvom lásky druhého. Aj napriek tomu však vo Fenomenológii ducha vycítime zmeny v koncepte uznania, v ktorom nám oznamuje predzvesť boja na smrť v historickom vývoji. V tejto súvislosti vyzdvihuje Hegel Hobbesovu otázku, týkajúcu sa miesta ľudských bytostí v prirodzenom stave, keď si navzájom prejavujú úctu a všetci sa svorne boja smrti. V zápase na život a na smrť sa problém vzťahov medzi Ja a ne-Ja ukazuje ako veľmi dôležitý, rovnako ako intersubjektívne uznanie, ktoré v konečnom dôsledku vyúsťuje do etického a politického uznania štátu vo vzťahu k doktríne právneho štátu. Uznanie sa tak stáva politickým konceptom, ktorý je ústredným bodom pri realizácii indivídua v univerze a pri uskutočňovaní slobodného ducha v dejinách. Z Hegelovej analýzy jasne vidno, že v koncepte uznania vysoko prekonal Kanta. Nepochybujem o tom, že v druhej etape svojho filozofického myslenia prišiel na to, že láska nemôže byť jediným nástrojom na dosiahnutie uznania.

Francúzsky filozof Marcel Mauss prišiel v koncepte uznania (vo filozofii aj sociológii) s kategóriou vzťahu medzi agonistickým darom a slobodným darom. Dar ako taký obsahuje v sebe požiadavky toho, kto dáva, i toho, kto dostáva. V skutočnosti je veľmi ťažké odmietnuť dar a v určitých situáciách je zase povinnosť darovať niečo, resp. byť vďačný a na oplátku takisto poskytnúť dar. Mauss tvrdí, že dar ako vyjadrenie uznania zohráva v modernej spoločnosti významnú úlohu. Paul Ricoeur k tomu dodáva, že dar bez očakávania niečoho je vlastne možnosťou, ako odstrániť problém boja za uznanie. Čo si o tom myslíte? Zoberme si príklad: Bohatý štát dá chudobnému štátu nenávratnú pôžičku. Chudobný štát ju nemusí vrátiť, ale či chceme, alebo nechceme, ostane bohatému štátu zaviazaný…A čo potom?

Pri uchopení týchto myšlienok si musíme byť vedomí, v akej dimenzii sa uskutočňuje hľadanie úcty prostredníctvom konceptu daru. Dar reprezentuje víziu sociálnej výmeny, ktorá je ústredným problémom modernej spoločnosti. Nie je dôležitý iba agonistický dar a veľkorysá deštrukcia samého seba, ale aj pozitívna stránka daru, ako daru smrti a života. Dar ponímaný ako výmena ráta s povinnosťou dať a dostať, prirodzene, aj zo strany toho, kto dar dostane. Môžeme povedať, že povinnosť vrátiť sa stáva v tomto zmysle imperatívom. Dar je tak darom života aj darom smrti. Hĺbka uznania druhého sa prejavuje v kvalite daru. Dať a dostať je znamením uznania a úcty tomu, kto dáva, alebo tomu, kto dostáva. V dare však treba vidieť aj morálne uznanie, predovšetkým však určitý duchovný vzťah. Darovať niečo znamená rešpektovať druhého ako duchovnú bytosť, ktorá má svoju autonómnosť a dôstojnosť ako ľudská bytosť. Vo vašom príklade nemá chudobný štát možnosť vrátiť dar. V takom prípade by sa mal prejaviť morálny charakter daru zo strany bohatého štátu. Pravda, morálny rozmer je iba jedna stránka daru (pôžičky), nepochybne tu zohrajú významnú úlohu aj ďalšie aspekty. Otázne je tiež, či má pôžička ozaj morálny rozmer, alebo sa za ňou skrýva niečo iné…

Zostaňme pri modernom štáte. Neoliberálni filozofi tvrdia, že moderný štát so svojou všeobecnou ochranou slobody občanov je imanentne spätý s uznaním jednotlivca ako príslušníka demokratickej spoločnosti a zabezpečuje, aby sa uznávali navzájom. Už spomínaný filozof Alexandre Kojève si myslel, že Spojené štáty a prazačiatky Európskej únie predstavujú po druhej svetovej vojne príklad moderného homogénneho štátu, ktorý má univerzálne uznanie. Podľa neho univerzálny štát znamenal koniec vývoja ľudskej spoločnosti – jednoducho preto, lebo túžba po uznaní už nie je viac potrebná, objekt uznania sa už naplnil. So svojím existencialistickým paradoxom ide ešte ďalej: koniec histórie je koncom umenia a dokonca aj koncom filozofie. Preto musí ľudstvo prísť s novým systémom svojej existencie, malo by sa vraj inšpirovať spôsobom života Japoncov. Americký ekonóm Fukuyama k tomu dodáva: V roku 1989, po skončení politického zápasu medzi komunistami a zástancami liberálnej demokracie, sa boj za uznanie skončil. Čo si myslíte o týchto myšlienkach? Čo si myslíte o myšlienke, že globálny kapitalizmus je koncom histórie?

Francis Fukuyama, americký politický ekonóm, sa inšpiroval politickou filozofiou Leo Straussa a ďalej rozvíjal Kojèveho úvahy. Faktom ostáva, že pohyb smerom k liberálnej demokracii, ktorý sa odohral v západnom svete, sa teraz opakuje vo všetkých kultúrach bývalých totalitných štátov. Liberálna demokracia je pre Fukuyamu vrchol, ktorý sa už nedá prekonať. Nevidí jej neblahé dôsledky, nevidí prehlbovanie rozdielov medzi svetom bohatých a chudobných. Presadzuje ideológiu „kultúry chudoby“, ktorá tvrdí, že chudobní dostávajú iba to, čo si zaslúžia. Nereaguje ani na súčasné výzvy konceptu uznania, keď sa nerovné uznanie medzi rovnými ľuďmi konfrontuje s rovným uznaním medzi nerovnými ľuďmi. Iný názor, a ten zdieľam aj ja, prináša americká filozofka Nancy Fraserová. Koncept uznania posúva do roviny politiky identity, kde sociálne skupiny používajú boj za uznanie ako nástroj na integrovanie sa do politickej komunity.

Nancy Fraserová, ako vieme, sústreďuje svoje teoretické závery v koncepte uznania na otázky spravodlivosti a prerozdeľovania. V čom vidí záruku spravodlivosti?

Podľa Fraserovej dimenzia uznania zodpovedá statusovému usporiadaniu spoločnosti (rod, rasa, náboženstvo), a tým aj konštitúcii kultúrne definovaných kategórií pre sociálnych aktérov prostredníctvom spoločensky zakorenených kultúrnych hodnotových vzorcov, čiže vytvorením statusových skupín, ktoré sa vždy vyznačujú relatívnym rešpektom, relatívnou prestížou a úctou, ktorú človeku preukazujú druhí. Dimenzia rozdeľovania zase zodpovedá hospodárskej štruktúre spoločnosti, a to prostredníctvom vlastného poriadku a trhu práce. K pochopeniu súčasnej spoločnosti nestačí ani kulturalizmus, ani ekonomizmus. Preto nemožno nároky na prerozdeľovanie a nároky na uznanie chápať izolovane, odtrhnuto od seba. Spravodlivosť, hovorí Fraserová, možno dosiahnuť iba vtedy, ak budeme obe dimenzie chápať ako spojené nádoby. Skrátka, v spravodlivej spoločnosti nemôže existovať jedna bez druhej, inak povedané, nijaké prerozdeľovanie bez uznania a nijaké uznanie bez prerozdeľovania.

Kanadský filozof Charles Taylor v eseji Politika uznania napísal: „Základná téza znie nasledovne: našu identitu sčasti formuje uznanie, alebo jeho absencia, často zneuznanie od ostatných. Jednotlivec či skupina ľudí môžu utrpieť veľkú ujmu, ozajstné utrpenie, keď sa k nim spoločnosť obráti chrbtom.“ Nazdávam sa, že v západných krajinách prichádza v súčasnosti k procesu zneuznania. Spomínam si na nedávne prejavy britského premiéra a nemeckej kancelárky, ostro zamerané proti multikulturalizmu. Čo si o tom myslíte?

Vždy podčiarkujem dôležitosť dialógu ako prostriedku na zabezpečenie uznania jednotlivca. Myslím si, že tieto prejavy, orientované na zneuznanie prisťahovalectva, neboli v poriadku. Smerovali k potlačeniu identity jednej skupiny a vyzdvihnutiu druhej skupiny. Určite to nezapadá do rámca súčasného úsilia klásť do popredia koncept uznania. Už Hans-Georg Gadamer v diele Pravda a metóda (1960) zdôrazňuje nevyhnutnosť dialógu v rozvoji historickej hermeneutickej tradície. Nie boj o uznanie, ale vzájomné porozumenie vedené aristotelovskou múdrosťou. Aj Habermas poukazuje na nevyhnutnosť rozlišovať medzi prácou, jazykom a ľudskom interakciou. Prostredníctvom filozofie jazyka a komunikačnej interakcie možno podľa neho docieliť demokratické myslenie. Netreba na to boj za uznanie, pretože uznanie je výsledkom komunikácie. Neodmieta úplne agonistickú pozíciu, ale žiada uprednostňovať komunikáciu. Honnethov výklad uznania

Demokracia je vždy záležitosťou uznania: ľudia musia vedieť chápať pravidlá a rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú, a ktoré by mali vyjadrovať ich vlastnú vôľu. Politická demokracia však nie je všetko, človek potrebuje k životu aj ekonomickú demokraciu.

Tieto otázky rieši Habermasov pokračovateľ, nemecký filozof Axel Honneth. Teóriu uznania chápe ako boj, ktorý prekračuje rámec komunikácie. Poukazuje na to, že Gadamer a Habermas zabúdajú na silné momenty konfliktu, ktoré sú prítomné v komunikácii, a zároveň zdôrazňuje, že uznanie nemožno izolovať od pochopenia sociálnych podmienok života. Honneth reflektuje tri sféry uznania – lásku, právo, výkon. Vychádza z toho, že rodičia, a historicky vzaté, najprv iba matka, majú prevziať špecifické povinnosti starostlivosti o dieťa a pripraviť mu tak cestu od organickej bezmocnosti k vývoju sebadôvery. Súčasne s týmto procesom sa uskutočňuje porovnateľné osamostatnenie lásky ako formy uznania; vzťahy medzi pohlaviami sa oslobodzujú z ekonomických a sociálnych väzieb správania a otvárajú sa tak pocitom vzájomnej náklonnosti. Sobáš sa začína chápať ako inštitucionálna výrazová forma osobitného druhu intersubjektivity, ktorej špecifikum spočíva v tom, že muž a žena sa navzájom potrebujú a navzájom si prejavujú lásku.

Ako je to u Honnetha s právnym uznaním jednotlivca?

V predmoderných spoločnostiach sa právne uznanie jednotlivca spájalo s jeho sociálnym ocenením, ktoré mohol požívať na základe pôvodu, veku či funkcie. Rozsah práv, ktoré malo indivíduum k dispozícii, sa odvíjal od miery cti alebo postavenia, čiže od toho, ako ho uznávali ostatní členovia spoločnosti. Spojenie právneho rešpektu a sociálneho ocenenia bolo v podstate morálnym základom všetkých tradičných spoločností. Narušil ho, podľa Honnetha, až kapitalistický spoločenský poriadok. Stalo sa tak pod vplyvom normatívnych premien, sociálna vážnosť prestala byť závislá od pôvodu. O uznaní jednotlivca už nerozhoduje členstvo v stavovskej skupine, ale osobne po[1]daný výkon v štruktúre industriálne organizovanej deľby práce…

Pán profesor, dovoľte vrátiť sa k otázke, na ktorú ste mi ešte neodpovedali. Myslím tým ekonomickú demokraciu…

V tejto súvislosti by som rád uviedol, že v kapitalistickej spoločnosti, ako to prízvukuje sám Honneth, dochádza k rozštiepeniu predmoderného pojmu cti do dvoch protikladných oblastí: na jednej strane sa časť tejto hierarchicky zabezpečenej cti takmer demokratizuje tým, že každému členovi spoločnosti ako právnej osobe sa priznáva rovná úcta voči jeho dôstojnosti či autonómii, kým druhá časť sa do určitej miery „merokratizuje“ prostredníctvom toho, že každý člen spoločnosti ako „produktívny občan“ sa má tešiť sociálnemu oceneniu podľa svojho výkonu. A tu sa vynára ten najväčší háčik – vykorisťovanie človeka človekom. Tento typ sociálneho vzťahu je na základe toho organizovaný hierarchicky, čiže spôsobom, ktorý má jednoznačne ideologickú povahu. A napokon prichádza k tomu, čo ste naznačili v otázke – politická sloboda podľa ústavy a „otroctvo“ podľa pracovného práva. Želám si byť subjektom…

Uznanie znamená aj slobodu. Isaiah Berlin to napísal veľmi múdro: „Pozitívny význam slova sloboda vychádza zo želania jednotlivca byť sám sebe pánom. (…) Želám si, aby môj život a moje rozhodnutia záviseli len odo mňa, a nie od vonkajších faktorov. (…) Želám si byť subjektom, nie objektom.“ Čo nám pomôže byť slobodným a suverénnym?

Už spomínaný filozof Paul Ricoeur sa venuje vari najpodrobnejšie vzťahu medzi uznaním a slobodou. Pri analýze používa kategóriu daru ako prvku uznania. Uznanie chápe ako identifikáciu. Identifikovať niečo, odlíšiť niečo od niečoho znamená vytvárať si o niečom mienku, obraz. Uznanie je v tomto zmysle aktom reprodukcie imaginácie, ktorá sa identifikuje so schopnosťou porozumenia. Ricoeur zdôrazňuje význam uznania pre identitu ako takú, hovorí dokonca o sebauznaní každej ľudskej bytosti, o dôležitosti vzťahu medzi uznaním a osobnou zodpovednosťou, medzi hrdosťou a hanbou. Prostredníctvom identifikácie s thymos ja uznáva ty ako morálne zodpovednú bytosť. A práve v zodpovednosti spočíva sloboda; byť slobodný znamená byť zodpovedný a naopak, byť zodpovedný, znamená byť slobodný. Zodpovednosť spočíva v posúdení toho, kam siaha naša sloboda a kde sa začína sloboda druhého. Sloboda zase spočíva v zodpovednosti, s akou dokážeme odlíšiť ja od ty.

Uznanie znamená aj spravodlivosť. Spravodlivosť, ako ste už uviedli v súvislosti s konceptom uznania Nancy Fraserovej, má dva základné prvky: prerozdeľovanie a uznanie. Prerozdeľovanie je založené na socio-ekonomických aspektoch, uznanie zase na kultúrnych aspektoch. V prvom prípade ide o triedne delenie spoločnosti, v druhom o kultúrny status (etnické skupiny, rody, príbuzenstvo, rasa atď.) Nazdávam sa, že pri definovaní spravodlivosti nemožno od seba tieto dva prvky oddeľovať. Čo si o tom myslíte?

Problém uznania spravodlivosti je otázkou uznania druhého. Keď hovoríme o vzájomnom uznaní medzi ľuďmi, riešime tým zároveň problém hľadania identity a uznania druhého v spoločnosti ako bázu pre komunitu založenú na multikulturalizme a rozličnosti. Na globálnej úrovni nám nejde iba o ekonomickú rovnosť, ale aj o kultúrnu úctu k druhému. Nepochybne, obidva prvky sú pre spravodlivosť nevyhnutné. Lenže aj tu je háčik: nezabúdajme, že spoločenské procesy sú vo veľkej miere bojom za uznanie. Nie som si istý, že boj, konflikty, násilie a moc ako také nám poskytujú dobrú základňu pre politickú a sociálnu etiku. Ak aj áno, musíme sa opýtať, do akej miery. Nazdávam sa preto, že koncept uznania musí súčasne sprevádzať koncept daru, ktorý môže za pomoci mediácie prispieť k spoločenskej integrácii a vzájomnému porozumeniu.

Mladý americký filozof Patchen Markell prichádza s novým konceptom: namiesto pojmu uznanie ako recognition navrhuje pojem uznanie ako acknowledgement (pozn.: v slovenčine ťažko nájsť adekvátne výrazy na odlíšenie týchto pojmov, skusmo použijeme termín akceptácia).Aký je v tom rozdiel? Čo to pre normálneho smrteľníka znamená?

Markell inšpirovaný Hannah Arendtovou argumentuje, že nespravodlivosť nie je iba záležitosťou uznania, ale zahŕňa aj iné veci. Práve z týchto dôvodov navrhuje nahradiť pojem politika uznania pojmom politika acknowledgementu (akceptácie). Vo svojej teórii berie do úvahy predovšetkým fundamentálnu zraniteľnosť každej ľudskej bytosti, ktorá sa zdá byť stratená v politike boja za uznanie. Markell dôvodí, že uznanie je určitým druhom metafyzickej subjektívnosti, ktorá v konečnom dôsledku vedie k zneuznaniu.

Pán profesor, záverečná otázka. Hannah Arendtová povedala: „Je dobré byť uznávaný, ale lepšie je byť vítaný.“ Môžete vysvetliť túto myšlienku?

 Arendtová povedala túto vetu, keď v Spojených štátoch preberala medailu amerických spisovateľov Emersona a Thoreaua. V tomto zmysle je acknowledgement (akceptácia) a uvítanie niečo, čo stojí nad uznaním a obsahuje v sebe veľkorysosť daru, ktorý nás vovádza za hranicu uznania a ekonomickú hodnotu daru. Mohli by sme povedať, že politika acknowledgementu (akceptácie) nám ukazuje, že by sme mali prekročiť hranice boja za uznanie a kráčať v ústrety reciprocite založenej na vzájomnom rešpekte a vzájomnej úcte ľudskej rozličnosti, slobody a výnimočnosti. Niet uznania bez boja za uznanie, lenže, čo a ako ďalej? Dokážeme takto napredovať? Nezostane nám iba boj bez uznania? Iba Ricoeur sa pokúša integrovať pozitívny pohľad na uznanie prostredníctvom daru bez vrátenia protihodnoty. (jún 2011)

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás