Pred 400 rokmi sa v Paríži narodil herec, divadelný principál a predovšetkým komediograf Jean Baptiste Poquelin známy pod menom Molière. Ako uvádza Renata Venclová, po Shakespearovi sa objavil dramatik, ktorého dielo ako by predstavovalo samostatnú kapitolu, ak nie rovnú epochu divadelných dejín, ktorá navyše zostáva dodnes živá nielen pre francúzske publikum.
Molière, vlastným menom Jean Baptiste Poquelin (pokrstený 15. januára 1622, Paríž, Francúzsko – † 17. február 1673, Paríž, Francúzsko) bol francúzsky herec, dramatik, režisér a divadelný riaditeľ. Spolu s Pierrom Corneillom a Jeanom Racinom patrí k trojici najvýznamnejších dramatikov francúzskeho klasicizmu.
Jean Baptiste Poquelin sa narodil v Paríži ako syn kráľovského čalúnnika a komorníka. Študoval právo a pripravoval sa na povolanie notára. Avšak neskôr, v roku 1643, stretol svoju lásku – herečku Madeleine Béjartovú a štúdium zanechal, stal sa hercom a prijal meno Molière. Spolu s Béjartovou a jej bratom a sestrou založili divadelnú skupinu L’Illustre Théâtre (fran. Slávne divadlo). Kvôli dlhom však spoločnosť v roku 1645 zbankrotovala a Molière sa na niekoľko týždňov dostal aj do väzenia.
Ešte v ten istý rok vstúpil do kočovnej spoločnosti herca Charlesa Dufresnea, v ktorej rýchlo získal vedúce postavenie. Celých trinásť rokov spolu cestovali a hrali po francúzskom vidieku. Molière počas týchto rokov spoznal najrôznejšie odtiene ľudskej povahy a stýkal sa s ľuďmi zo všetkých spoločenských vrstiev, čo využil najmä vo svojej neskoršej dramatickej práci. Taktiež sa naučil dramaturgicky upravovať hry, tak aby mali na divákov čo najväčší účinok.
V roku 1658 sa Molière vracia do Paríža a hrá v Louvri, ktorý v tom čase slúžil ako divadelná budova. Hral tu v Corneillovej tragédii Nicomède a vo fraške Zamilovaný doktor (Le docteur amoureux). Bol mu udelený titul Troupe de Monsieur (Monsieur bol brat kráľa) a s pomocou kráľovho brata sa začala Molièrova skupina striedať s talianskymi hercami v paláci Petit Bourbon. Stretnutím s talianskymi hercami Molière spoznal commediu dell’Arte, pod ktorej vplyvom začal písať komédie. Svoju dramatickú prvotinu – Smiešne preciózky (Les Précieuses ridicules) predstavil 18. novembra 1659 v Petit Bourbon. Toto dielo je považované za jedno z jeho najlepších a ide o vôbec prvý z jeho pokusov vysmiať sa určitým manierom, ktoré boli bežné v súvekom Francúzsku. Napriek tomu, že samotný Molière obľuboval tragédie, písal predovšetkým komédie a frašky. Jeho prvé frašky boli napísané len sčasti, zvyšok sa zakaždým improvizoval v štýle commedie dell’Arte. Je to práve Molièrov výrok, že satira castigat ridendo mores (lat. kritizuje zvyky pomocou humoru), ktorý je často zamieňaný s latinským príslovím Ridendo dicere verum. Štýl a obsah jeho diel sa dostal do centra pozornosti divadelnej a literárnej kritiky.
Rok po jeho debute v Petit Bourbon sa jeho herecká skupina presťahovala do Palais Royal. Tu sa prvýkrát hrali Molièrove hry Škola mužov (L’École des maris) a Škola žien (L’École des femmes), ktoré sa obe zapodievali ľudskými vlastnosťami, ktoré nebezpečne ohrozujú rodinný život. Téma manželstva a rodinných vzťahov, obohatená o ľudskú falošnosť v medziľudských vzťahoch bola častá v Molièrových dielach.
Pri príležitosti výročia vznikla v Českom rozhlase nová inscenácia snáď najznámejšej Molièrovej komédie Lakomec. V titulnej úlohe Ivan Trojan. Je k dispozícii zdarma online. Moliérov Lakomec bol tiež spracovaný vo filmovej podobe a stvárnil ho legendárny Louis de Funes.
VÝROČIE ÚMRTÍ ROSY LUXEMBURGOVEJ ČO ANTONA BERNOLÁKA
15. január je spojený tiež s úmrtím komunistickej revolucionárky Rosy Luxemburgovej (významná predstaviteľka európskeho robotníckeho hnutia a proletárska internacionalistka). V roku 1897 získala nemecké štátne občianstvo, presídlila sa do Berlína a vstúpila do Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD), kde pôsobila ako žurnalistka, agitátorka, marxistická teoretička a antimilitaristka. V roku 1905, počas Ruskej revolúcie, sa prechodne vrátila do Poľska, no po krátkom väzení sa v roku 1906 vrátila do Nemecka. Od 1907 vyučovala na politickej škole SPD politickú ekonómiu. 1904 – 1914 zastupovala SDKPiL v Medzinárodnom socialistickom politbyru. V roku 1913 vydala svoje hlavné dielo „Akumulácia kapitálu“, kde interpretovala imperializmus ako zákonitý dôsledok kapitalistického systému. Po neúspešnom Spartakovom povstaní, s ktorým nesúhlasila, bola spolu s Karlom Liebknechtom najprv ilegálne zatknutá a potom i zavraždená za nejasných okolností proti-republikánskými vojakmi – skupinou dôstojníkov Freikorpsu.
Anton Bernolák bol slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic a jazykovedec. Ako prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu – bernolákovčinu. Bernolákovčina bola prvá kodifikovaná forma (spisovnej) slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, podrobne opísaná v normatívnych príručkách. Ustanovil ju v roku 1787 Anton Bernolák na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými prvkami stredoslovenského nárečia a s fonologickým pravopisom.
Narodil sa ako druhé dieťa v rodine šľachtica Juraja Bernoláka zo Slanice a Anny, rod. Timčákovej v Slanici na Orave. Študoval v rokoch 1774 – 1778 na Gymnáziu v Ružomberku, rétoriku, filozofiu a poetiku na Emerciáne v Bratislave, Štefaneu v Trnave a teológiu na univerzite Pázmaneu vo Viedni. Štúdiá ukončil v roku 1787 v generálnom seminári v Bratislave. Po štúdiách jeho prvým pôsobiskom bolo kaplánske miesto v Čeklísi (dnes Bernolákovo) kde pôsobil 4 roky (1787 – 1791). Šesť rokov pôsobil vo funkcii tajomníka arcibiskupského vikariátu v Trnave. Od mája 1797 až do svojej smrti 15. januára 1813 bol farárom v Nových Zámkoch a zároveň stál na čele novozámockého dekanátu a bol správcom mestskej školy. Jeho mimoriadny talent sa prejavil už v bratislavskom Generálnom seminári, kde sa zapálil za osvietenské reformy cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II. Tam sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, veľmi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na území Slovenska používalo živú reč v písomnom styku a v školstve, nie je možné, aby sa formovalo na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti. Tomuto účelu podriadil svoje vedecké diela. Vyčerpávajúca literárna i kňazská práca, mnoho starostí s blízkou rodinou a ďalšie okolnosti mu podlomili zdravie natoľko, že nečakane zomrel na srdcový infarkt.
ZAJTRAJŠOK PATRÍ VAJANSKÉMU, ALE AJ DUŠANOVI HERGOTTOVI
JUDr. Svetozár Hurban-Vajanský, vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban (* 16. január 1847, Hlboké – † 17. august 1916, Martin) bol slovenský spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik. Zvaný aj „Patriarcha Slovákov“.
Narodil sa ako najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana a jeho manželky Anny Jurkovičovej. Vzdelanie získal v Hlbokom, Modre, Tešíne (1858), v hornorakúskom Oberschutzene, ako štipendista v pruskom Stendale (1863 – 1866), zmaturoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (1867). V štúdiu pokračoval na právnickej akadémii v Bratislave (1867 – 1870), štúdium dokončil v Budapešti (1871). Pracoval ako koncipient v Trnave, Budapešti, Bratislave i Viedni, až si napokon otvoril vlastnú prax v Skalici. V roku 1875 sa oženil s Bratislavčankou Idou Dobrovitsovou, a vďaka právnym neúspechom sa snažil uchytiť vo viacerých mestách (Viedeň, Námestovo, Liptovský Mikuláš). Po roku 1878 sa pokúšal pracovať ako profesor v Rusku, Bulharsku či ako redaktor v Martine, no ani tu sa nestretol s väčším úspechom. V roku 1878 bol povolaný do armády, stal sa redaktorom v Martine (Národnie noviny) a neskôr aj ich šéfredaktorom (od 1906). Pôsobil tiež ako interný spolupracovník časopisu Orol, neskôr od roku 1881 obnovil vydávanie časopisu Slovenské pohľady, okolo ktorého sústredil literárny a kultúrny slovenský život. Od roku 1894 bol až do smrti tiež tajomníkom ženského spolku Živena. Viackrát bol uväznený za svoju novinársku a publicistickú činnosť (v Banskej Bystrici, vo Vacove), veľa cestoval (Rusko, Praha, Budapešť, Viedeň, Mníchov). Začiatkom 80-tych rokov 19. storočia sa stal vedúcim zjavom mladej generácie. Prispelo k tomu aj to, že bol najstarším synom predstaviteľa štúrovskej generácie Jozefa Miloslava Hurbana. Bol tiež členom študentského spolku Naprej, popredným činiteľom SNS a odporcom hlasistov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Jeho syn, Vladimír Ladislav Hurban, bol slovenským diplomatom v zahraničných službách Československa.
Svojou literárnou tvorbou pobúril všetkých politikov z obdobia slovenského realizmu. Veľký vplyv na jeho umelecký vývoj malo prostredie, v ktorom vyrastal, kde sa okrem štúrovskej ideológie stretával i so zahraničnou literatúrou. Dôverne poznal antickú literatúru, no i literatúru nemeckú, anglickú, ruskú či českú. Začiatky jeho literárnej činnosti sa prejavovali už v jeho detstve, keď ako desaťročný začal prispievať do doma písaného časopisu Zrnká. Väčšinu diel napísal v slovenčine, no písal tiež nemecky. Jeho manželka tiež neskôr prekladala jeho práce do nemčiny. Vo svojich dielach reagoval na súdobé spoločenské problémy, venoval sa i problematickým vzťahom jednotlivca a národa či boja za zachovanie národa. Spočiatku sa venoval najmä písaniu poézie, neskôr sa venoval i próze a prekladom.
Výročie úmrtia má Dušan Hergott (* 29. október 1959, Svätý Jur – † 16. január 2006, Pezinok) slovenský hudobník, spevák, bubeník a zabávač, známy predovšetkým ako člen skupiny Senzus. Zomrel 16. januára 2006 vo veku 46 rokov. Predkom Dušana Hergotta bol vlastenec, zberateľ, účastník dobrovoľníckych výprav a podporovateľ štúrovcov Ján Branislav Hergott.
ĎALŠIE VÝROČIA TÝCHTO DNÍ, ALICA V KRAJINE ZÁZRAKOV A ULYSESS
Pred 190. rokmi sa narodil autor Alici v krajine zázrakov. Charles Lutwidge Dodgson, známy pod pseudonymom Lewis Carroll (* 27. január 1832, Daresbury, Cheshire, Anglicko – † 14. január 1898, Guildford, Surrey) bol anglický spisovateľ, matematik, logik, učenec, anglikánsky duchovný a fotograf. Jeho najznámejším dielom je román Alica v krajine zázrakov (Alice’s Adventures in Wonderland) a jeho pokračovanie Za zrkadlom a čo tam Alica našla (Through the Looking-Glass and What Alice Found There) ako aj básne „Honba za Snarkom“ (The Hunting of the Snark) a „Jabberwocky“. Všetky tieto diela sú príkladom nonsensovej (nezmyselnej) literatúry. Je známy precíznymi slovnými hračkami, logikou a fantáziou vo svojich dielach.
James Augustine Aloysius Joyce (* 2. február 1882, Dublin, Írsko – † 13. január 1941, Zürich, Švajčiarsko) bol írsky románopisec a básnik. Svojim dielom náleží medzi popredných autorov 20. storočia, akými sú Marcel Proust, Robert Musil či Virginia Woolfová. Je autorom diela Ulysses.
Ulysses je román írskeho spisovateľa Jamesa Joycea. Prvýkrát vyšiel v sériovom vydaní v americkom literárnom časopise The Little Review, kde sa objavoval od marca 1918 do decembra 1920. Knižne bol publikovaný Sylviou Beachovou 2. februára 1922 v Paríži. Tento román je považovaný za jednu z najdôležitejších diel modernistickej literatúry.[1] Ulysses opisuje putovanie hlavnej postavy príbehu, Leopolda Blooma, Dublinom počas obyčajného dňa, 16. júna 1904. Názov diela je narážkou na hrdinu Homérovho eposu Odysea (angl. Ulysses). Medzi týmito dvoma dielami preto existuje množstvo spojitostí, či už v zobrazení postáv alebo v dejovej línii (napr. zhoda medzi Leopoldom Bloomom a Odyseom, jeho manželkou Molly Bloomovou a Penelopou a Stephenom Dedalusom a Télemachom). V súčasnosti je 16. jún celosvetovo oslavovaný Joyceovými fanúšikmi ako Bloomsday (teda Bloomov deň). Ulysses tvorí v originálnej anglickej verzii 265 000 slov, pričom slovnú zásobu diela tvorí 30 030 slov (vrátane vlastných mien, plurálov a rôznych tvarov anglických časov). Celkovo je román rozdelený do 18 epizód. Hneď po vydaní sa Ulysses stal predmetom mnohých sporov a podrobného skúmania. Pre obvinenia z oplzlosti sa kvôli románu viedli súdne spory a v písomnej forme taktiež dlhotrvajúca „vojna s Joyceom“. Technika prúdu vedomia, dôkladná štruktúra a experimentálna próza plná slovných hračiek, paródií a narážok, či detailné opisy a vulgárny humor spôsobili, že na román sa nazerá ako na jedno z najvýznamnejších diel modernizmu. V roku 1999 vydavateľstvo Modern Library označilo román Ulysses za číslo jeden v ich zozname 100 najlepších anglicky písaných diel 20. storočia.
Na a na záver ešte jedno výročie – Josef Smrkovský (* 26. február 1911, Velenka – † 15. január 1974, Praha), česko-slovenský politik a funkcionár KSČ počas Pražskej jari 1968, kedy zastával funkciu predsedu Národného zhromaždenia ČSSR.
