Desiateho januára 1913 sa v Dúbravke narodil najvýznamnejší slovenský socialistický politik druhej polovice 20. storočia JUDr. Gustáv Husák, CSc. Gustáv Husák jednoznačne patrí do slovenských dejín a to bez ohľadu na jeho pozitívny či negatívny výklad. Nenastal už konečne čas na objektívne hodnotenie jeho osobnosti? V každom prípade získal čestné miesto v top 10 súťaži o Najväčšieho Slováka.
VZDELANIE
V rokoch 1925-1933 študoval na Masarykovom (dnešnom Grösslingovom) gymnáziu, kde patril medzi premiantov. Maturoval s vyznamenaním. V roku 1929, ako šestnásťročný, vstúpil do Komunistického zväzu mládeže a v roku 1933, ako študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, mal vstúpiť do Komunistickej strany Československa. V roku 1937 absolvoval s vyznamenaním vysokoškolské štúdium. V roku 1938 bol promovaný a získal akademický titul JUDr. (doktor práv). Potom pracoval ako advokátsky koncipient v advokátskej kancelárii Vladimíra Clementisa. Vedecký titul kandidáta vied získal v Ústave štátu a práva československej Akadémie vied v Bratislave.
DAVISTA
Husák sa stal vedúcou osobnosťou Socialistického spolku akademikov a prispievateľom revue DAV, na ktorý nadviazal aj náš projekt DAV DVA, ktorý neskôr prešiel transformáciou na Veci verejné. Gustáv Husák v DAVe písal pod pseudonymom Ivan Kola, a neskôr tiež organizoval projekt Šíp. Patril k mladšej generácii davistov. DAV bol s Husákom spätý celý život a napokon sa stal pre neho v 50. rokoch osudným, keď práve za aktivity v DAVe získal nálepku buržoázneho nacionalistu.
Aj preto je Gustáv Husák pre nás mimoriadne dôležitá osobnosť. Husákovu osobnosť si minulý rok pripomenul vo videu aj člen DAV DVA, Juraj Janošovský.
ORGANIZÁTOR POVSTANIA
Významnou etapou Husákovho života bola organizácia Slovenského národného povstania, kedy sa stal členom ilegálneho odboja, za čo bol viackrát uväznený. Husákov spolubojovník Laco Novomeský o historickom význame týchto udalostí napísal:
„Vianočná dohoda o SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. ..v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“
Laco NOVOMESKÝ: Piate výročie Vianočnej dohody (1948). In. Zväzky a záväzky. Bratislava: Pravda. 1972. s. 344
Počas SNP pôsobil ako podpredseda povstaleckej Slovenskej národnej rady a po potlačení Povstania Nemcami sa stiahol s partizánmi do hôr. Husák neskôr o týchto reáliách napísal:
„Z histórie je známe, že masové revolučné vystúpenia sa takmer nikdy nezačínajú a neprebiehajú presne tak, ako boli pripravované a plánované… Začala sa strašná púť menších útvarov, skupín, skupiniek i jednotlivcov v blate a snehu po dolinách, horských masívoch a končiaroch Nízky Tatier. Iba milosrdná hmla znemožnila nemeckým lietadlám masakrovať tieto blúdiace kolóny a skupiny. … Nebýva mnoho chvíľ v histórii národa, keď sa jeho bojovníkom ukladá taká ťažká skúška fyzických i morálnych síl.“
V rámci projektu DAV DVA sme zdigitalizovali jeho knihu Svedectvo o SNP. O SNP Husák napísal:
Odkaz SNP tiež Husák aktualizoval v súvislosti s hrozbou ďalších vojnových konfliktov:
„40. výročie SNP si pripomíname v čase, keď nad svetom znovu visí hrozba nového vojnového konfliktu. Národy zaplatili obrovskú cenu a priniesli nesmierne obete za víťazstvo nad fašizmom. Svetový mier, mier na našom kontinente sa podarilo 40 rokov ubrániť. Agresívne sily sa však nechcú zmieriť s touto skutočnosťou. Imperializmus, predovšetkým americký, sa snaží všetkými svojimi prostriedkami získať nadvládu nad svetom, diktovať svoju vôľu a svoje poriadky ostatným národom.“
POVOJNOVÝ POLITIK A POLITICKÝ VAZEŇ
Vo vrcholnej politike zotrval aj po druhej svetovej vojne. V 4. Zbore povereníkov a v 5. Zbore povereníkov bol povereníkom vnútra. V 6. Zbore povereníkov ustúpil na post dopravy a verejných prác.
V prvých povojnových parlamentných voľbách v máji roku 1946 zvíťazila na Slovensku Demokratická strana, na rozdiel od českých krajín, kde zvíťazili komunisti. Po podpise tretej pražskej dohody však všetky rozhodnutia Slovenskej národnej rady podliehali schváleniu celoštátnej československej vlády. Husák sám sa stal predsedom 7. Zboru povereníkov, teda prakticky slovenskej autonómnej vlády. Na jeseň roku 1947 vytlačil nátlakovými akciami niektorých popredných nekomunistických povereníkov z ich úradov (8. Zbor povereníkov) a získal potom priamy vplyv na riadenie slovenskej polície, ako poriadkovej polície (Zboru národnej bezpečnosti), tak tajnej polície (StB). Stal sa tak jedným z vplyvných aktérov tzv. Víťazného februára v roku 1948, kedy zostal aj predsedom po februárových 9. Zboru povereníkov a spočiatku tiež 10. Zboru povereníkov. Tieto udalosti mapuje seriál Roky prelomu, ktorý sme sprístupnili na DAV DVA.
Zlom nastal roku 1950, kedy bol spolu s Vladimírom Clementisom, Lacom Novomeským a mnohými ďalšími obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu. V máji 1950 stratil post predsedu Zboru povereníkov. Vo februári 1951 bol zatknutý a v sobotu 24. apríla 1954 bol v tzv. procese s buržoáznymi nacionalistami, súdenými za velezradu, sabotáž a vyzvedačstvo, odsúdený za velezradu na doživotný trest odňatia slobody.
Po odsúdení čakal na presun do väznice v Leopoldove v tajnej väznici ŠtB v priestoroch bývalého Arcibiskupského gymnázia v Prahe-Bubenči. Bol jedným z mála obžalovaných, ktorí pri procese nedoznali aj napriek mučeniu žiadnu vinu, čo mu pravdepodobne zachránilo život. Kvôli tomu, že po každom mučení nakoniec odvolal svoje priznanie, sa tiež pretiahla príprava procesu. Rozsudok nad ním bol vynesený až po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, a to možno tiež prispelo k tomu, že unikol trestu smrti.
PO REHABILITÁCII
V roku 1960 bol po rozsiahlej amnestiu prezidenta Antonína Novotného prepustený a v roku 1963 plne rehabilitovaný. V priebehu 60. rokov bol Husák spočiatku jednou z význačných osobností reformného prúdu v KSČ, v období tzv. pražskej jari 1968 vystupoval ako stúpenec reforiem. V apríli roku 1968 sa stal podpredsedom československej vlády, v ktorej bol potom jedným z popredných iniciátorov ústavného zákona o federatívnom usporiadaní republiky.
Až do roku 1969 patril medzi prívržencov reformného prúdu v KSČ a podporoval Dubčeka, s ktorým sa po invázii sovietskych vojsk zúčastnil aj na rokovaniach v Moskve.
Krátko potom, čo okupačné vojská internovali čelných predstaviteľov ČSSR a KSČ v Moskve, sa Husák stal členom oficiálnej československej delegácie pod vedením prezidenta Ľudovíta Svobodu. Je pravdepodobné, že Husákova výrečnosť a ráznosť presvedčili najvyššieho predstaviteľa ZSSR Leonida Brežneva, že práve Husák je tým mužom, ktorému by mala byť daná dôvera a prednosť pred ostatnými komunistickými politikmi v Československu.
O situácii v roku 1968 Husák napísal:
„Priestor pre verejnú mienku sa otvoril nielen komunistom, nielen ľuďom podporujúcim socialistickú myšlienku, ale aj antisocialistickým silám… i ľuďom, ktorí s komunizmom nikdy nezrástli, ktorí stáli na opačnej pozícii. A my sme nenašli dosť politických prostriedkov na zápas s týmito silami, či to už boli rozličné kluby – K231, KAN alebo aj rozličné iné prejavy, čo už išlo o pokusy najmä v českých krajoch o obnovenie sociálnodemokratickej strany atď.„
K otázke vpádu varšavský vojsk Husák napísal:
„Bola to intervencia a po nej okupácia.“ (odpoveď na otázku ako hodnotí 21. august 1968, odpovedané 18. mája 1990)
NORMALIZÁTOR ALEBO POLITIK, KTORÝ POZDVIHOL SLOVENSKO?
V apríli 1969 Husák nahradil Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka KSČ, v máji 1971 sa formálne stal generálnym tajomníkom KSČ a v tejto funkcii zotrval až do decembra 1987.
V roku 1971 sa stal generálnym tajomníkom a v roku 1975, po abdikácii Ludvíka Svobodu, zároveň prezidentom ČSSR. Túto funkciu obhájil v rokoch 1980 a 1985.
O tzv. normalizácii s ktorou je Husák spájaný sám napísal:
„Koncepcia normalizácie nebola mojim výmyslom. Všetci sme ju schvaľovali ako jediné možné východisko. Keď niektorá krajina zažije zemetrasenie – čo robí? Snaží sa normalizovať život. A čo je možné robiť, keď do nej vtrhne stotisícová spojenecká armáda? S Brežnevom som mal o tejto otázke tvrdé rozhovory aj po auguste. Vedel, ako nás to páli. Odďaloval riešenie. Po ňom to samé robil Andropov. A tak to bolo až od roku 1987, keď som sa vzdal funkcie generálneho tajomníka. Aj Gorbačov sa po svojom nástupe vykrúcal, že on pri tom roku 1968 nebol, že nebola to len ich vec a podobne. A čo Amerika? Čo celý Západ? Prezident Johnson sa dohodol s Brežnevom a vzal okupáciu Česko-Slovenska na vedomie. Formálne protestoval, ale ináč nepohol ani prstom.“
Napriek tomu sa Husák stal jedným z najmocnejších ľudí v ČSSR a symbolom politickej normalizácie 70. rokov vo všetkých oblastiach politiky, kultúry a hospodárstva. V jej rámci boli vykonané rozsiahle personálne čistky vo všetkých odvetviach spoločenského a hospodárskeho života, kedy vedúce posty politiky i hospodárstva mohli zastávať predovšetkým tí, ktorí (aspoň navonok) odsúdili reformné snahy Pražskej jari a vyjadrovali podporu normalizačnému vedeniu KSČ.
Na druhú stranu to bolo práve v 70. rokoch kedy sa slovenská časť dostala na vrchol ekonomického blahobytu. Stavali sa kultúrne domy, školy, nemocnice a nezamestnanosť neexistovala. Aj v najchudobnejších regiónoch Slovenska bola práca a ľudia mohli žiť dôstojné životy. Avšak silnou daňou za tento blahobyt bola lojalita k ZSSR a normalizačná cenzúra.
V roku 1987 ho v najvyššej straníckej funkcii nahradil Miloš Jakeš a až zamatová revolúcia v roku 1989 donútila Gustáva Husáka po 14 rokoch prezidentovania abdikovať a tento úrad opustiť. Zomrel 18. novembra 1991 na zlyhanie srdcovej a dýchacej sústavy. Pád socializmu znášal ťažko, čo dokazujú aj slová:
„Ja osobne som od mladých rokov veril svetlým ideám socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostávam verný.“ (1991)
HUSÁK A DNEŠOK
Gustáv Husák sa stal populárnou témou v oblasti umenia a kultúry, tak ako pred rokom 1989 (stvárňovali ho Ivan Mistrík či Michal Dočolomanský predovšetkým v seriáloch Oslobodenie, Povstalecká história či Roky prelomu), tak aj po roku 1989. Vzniklo niekoľko dokumentárnych filmov či divadelných hier, a vznikajú dodnes (Ta lidská bezmoc moci… (Petr Lokaj, 2006), V hlavní roli Gustáv Husák (Robert Sedláček, 2008), Rudí prezidenti: Kněz komunismu – Gustáv Husák).
Odkaz Gustáva Husáka je mimoriadne aktuálny aj pre dnešok. Husák totiž dokázal spojiť prvky národného aj sociálneho. Nepatril k tej časti komunistov, ktorí by popierali aj myšlienky významu národnej kultúry a napokon nie je náhodou, že často citoval slovenských národných dejateľov a básnikov. Jeho obľúbeným mottom bol citát Jána Botta zo Smrti Jánošíkovej: „Príde, bo prísť musí ten veľký deň súdu, a za stôl zasadne pravda môjho ľudu!“
Husák bol zároveň tvrdým kritikom západného imperializmu, bojovník za sociálnu spravodlivosť a pacifista. Dokazujú to aj ukážky z knihy, ktorú sme taktiež zverejnili v projekte DAV DAV. Práve v súvislosti so súčasným prituhovaním vojnového štvania západu voči východu priam dokonale zapadajú nasledujúce Husákove vety:
Rozdúchávajú ohniská napätia v rozličných častiach sveta. To všetko zákonite vedie k zostrovaniu medzinárodnej situácie na všetkých kontinentoch, z toho vyviera i veľké nebezpečenstvo pre národy celej našej planéty.
Gustáv Husák
SÚČASNÝ VEDECKÝ VÝSKUM A DISKUSIE
Husákov ideový odkaz už pred rokom 1989 spracovali autori ako Štefan Drug (Štúrov program na našich zástavách) a najmä Viliam Plevza, ktorý bol spoluautorom knihy rozhovorov s Gustávom Husákom Vzostupy a pády. Gustáv Husák prehovoril, ktorá vyšla v roku 1991. Viliam Plevza vystúpil na jednej z akcií, ktorú organizoval člen DAV DVA, Juraj Janošovský.
Významným momentom pre čiastočnú rehabilitáciu Gustáva Husáka do kultúrno-spoločenskej sféry bolo jeho zvolenie do prvej TOP 10 Najväčších Slovákov.
Vo vedeckej sfére Husákov život azda najviac v poslednej dobe spopularizoval doktor Michal Macháček (s ktorým za DAV DVA robil rozhovor Lukáš Perný), ale aj slovenský historik Tomáš Černák a Martin Mocko, ktorého pre zmenu vyspovedal Roman Michelko.
Pozri recenzie: Politológ Dušan Deák recenzuje knihu Michala Macháčka: Gustáv Husák (ročenka DAV DVA 2020): Je to komplexné a zaujímavé dielo a Husák z Vyšehradu (Michal Macháček: Gustáv Husák)
