fbpx
- Reklama -
KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Stanú sa parlamentné voľby v máji 2022...

František Škvrnda st.: Stanú sa parlamentné voľby v máji 2022 v Severnom Írsku urýchľovačom rozpadu „Spojeného kráľovstva“?

-

František Škvrnda st.: Stanú sa parlamentné voľby v máji 2022 v Severnom Írsku urýchľovačom rozpadu „Spojeného kráľovstva“?

O možnosti rozpadu „Spojeného kráľovstva“, ako sa má v skrátenej podobe oficiálne označovať Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska od roku 1927 (hoci Severné Írsko vzniklo v roku 1921), sa začalo hovoriť v súvislosti s prípravou referenda o nezávislosti Škótska, ktoré sa konalo v septembri 2014. Na referende sa zúčastnilo 84,6 % obyvateľov, z ktorých sa však nakoniec 55,3 % vyslovilo za zotrvanie Škótska v monarchii. Ďalšie úvahy o možnom rozpade sa rozšírili v procese brexitu – vystúpenia „Spojeného kráľovstva“ z EÚ, ktoré sa tiahlo do roku 2020.

- reklama -

Označenie „Spojené kráľovstvo“ v úvodzovkách možno nie je celkom politicky korektné, ale poukazujeme ním na to, že bežne mediálno-politicky sa tento štát označuje ako Veľká Británia. Pre angličtinu a jej pochlebovačov stačí aj skratka UK, ale ak sa chce správne písať prídavné meno vychádzajúce zo „Spojeného kráľovstva“, nielen v slovenčine ale aj v nemčine, francúzštine, maďarčine i v ďalších jazykoch, v súlade s ich gramatickými pravidlami sa používa prívlastok britský (britisch, britannique, brit atď.). Uštipačne by sme mohli písať aj o „ostrovnom“ kráľovstve, čo je priestorovo lepšie identifikovateľné označenie ako „spojené“.

Nebudeme rozoberať dejiny Veľkej Británie, ktorá sa niekedy honosne označovala aj za ríšu, nad ktorou nezapadá slnce. Aj táto koloniálna ríša, ktorá patrila k najkrvavejším v dejinách a svojou politikou zapríčinila rôznym spôsobom smrť nespočítateľného množstva miliónov ľudí, sa začala rozpadať. Oficiálne sa tak stalo v roku 1931, keď sa zmenila na Britské spoločenstvo národov (pojem sa neoficiálne začal používať už skôr). Od 1949 to je len Spoločenstvo národov. Ide o voľné združenie „Spojeného kráľovstva“ a jeho bývalých domínií a kolónií, ktoré ma dnes 54 členov. Zaujímavé je, že Mozambik (člen Spoločenstva od roku 1995) a Rwanda (od roku 2009) neboli britskými kolóniami. Stále je niekoľko štátov, ktoré nepatrili medzi britské kolónie a prejavujú záujem vstúpiť do tohto spoločenstva.

Relikt či anomáliu v medzinárodných vzťahoch predstavuje, že britský panovník (v súčasnosti kráľovná) je v štátoch Spoločenstva, ktoré v ňom zostali konštitučnými monarchiami, formálne ich hlavou. Zastupuje ju generálny guvernér, ktorý by do politiky nemal zasahovať a plní len ceremoniálne funkcie. Naposledy došlo k porušeniu tohto pravidla v Austrálii v novembri 1975, keď generálny guvernér odvolal nad rámec zvykov sociálnodemokratického predsedu vlády G. Whitlama a miesto neho menoval na čelo úradníckej vlády vodcu opozície M. Frasera.

Najznámejšie štáty na čele ktorých je britský panovník, sú Austrália, Kanada a Nový Zéland. Ide však aj o viacero malých štátov v Karibiku, ako sú Antigua a Barbuda, Bahamy, Grenada, Jamajka, Svätá Lucia, Svätý Krištof a Nevis, Svätý Vincent a Grenadíny a Belize v strednej Amerike. Papua-Nová Guinea, Šalamúnove ostrovy a Tuvalu sú v Oceánii. Do novembra 2021 medzi ne patril aj Barbados v Karibiku, ktorý sa stal republikou.

Nostalgia globálneho pôsobenia teda Veľkej Británii stále nedá pokoja. Jedným z dôvodov, ktorý viedol časť britských elít k odchodu z EÚ, bolo stať sa znovu svetovou (globálnou) veľmocou, čo však vyvolalo rôzne reakcie. Pripomenieme, že demokrati-globalisti z USA sa snažili britské obyvateľstvo ovplyvniť, aby nehlasovalo za vystúpenie z EÚ. Zbožné prianie kruhov, ktoré chcú získať silu svetovej veľmoci, je zrejme podmienené aj tým, že v Londýne sa ešte stále nachádza jedno z centier svetových financií. Zatiaľ sa ho nedarí naplniť (a s najväčšou pravdepodobnosťou k tomu už vôbec nedôjde), lebo Veľká Británia ide z problému do problému a z krízy do krízy. Médiá poukazujú na to, že po veľkých ilúziách spravidla prichádza krutá realita a namiesto rastu prestíže môže dôjsť k rozpadu monarchie. Ďalším  poriadnym a nepríjemným úderom pre Londýn sa stali výsledky májových volieb do severoírskeho parlamentu.

V hysterickom mediálnom huriavku, kde dominuje ukričané, prozápadné a deformované informovanie o bojoch na Ukrajine, sa zaregistrovalo historické víťazstvo írskej radikálnej, nacionalistickej strany Sinn Féin v týchto voľbách. K čomu to môže viesť, hlavný prúd však uvádza značne opatrne. V neoliberálnych médiách sa však na adresu B. Johnsona vyjadruje značne kriticky, že ho majú dosť nielen obyvatelia, ale vo vlastnej strane, pričom nechýba jeho označovanie za klamára a lenivého človeka a ani poznámky o jeho intelekte nie sú potešujúce. Po neúspechu konzervatívcov vo voľbách sa preto nikde nemohli objaviť výkriky typu „Bravo Emmanuel“, ktorými sa to hemžilo po víťazstve E. Macrona nad M. Le Penovou v druhom kole francúzskych prezidentských volieb v apríli. Mimochodom, macronovci sa pozerajú na výsledky francúzskych parlamentných voľbách, ktoré budú v júni, s obavami, že v nich stratia väčšinu.

Osobnosť typu B. Johnsona je akoby zákonitým výsledkom kontroverznosti britskej politiky v tomto storočí, ktorá sa od pôsobenia bushovského pudlíka T. Blaira vyznačuje prehnanou lojálnosťou k USA. Voči iným štátom sa však Londýn takto nespráva a ani ho svete ho príliš nechvália, hoci existujú rôzne kruhy, ktoré k Veľkej Británii zbožne, spravidla silne nostalgicky, vzhliadajú a stále ju považujú za vzor kadečoho, čo však v dnešnom svete už nefunguje.

Pri výsledkoch volieb do severoírskeho parlamentu treba vidieť, že v podmienkach špecifického volebného systému – tzv. jedného prenosného hlasu, konečné výsledky môžu byť trochu iné ako pri priamych či iných pomerných systémoch. Preto sa objavujú aj väčšie či menšie rozdiely medzi získanými percentami a pridelenými kreslami.

Zopakujeme známe výsledky. Zvíťazila strana Sinn Féin (voľne preložené My sami), za ktorú hlasovalo 29,0 % voličov a získala 27 kresiel v 90-člennom parlamente. Na druhom mieste bola Demokratická unionistická strana s 21,3 % voličov a 25 kreslami. Aliančná strana Severného Írska získala 13,5 % hlasov a má 17 kresiel. Ulsterská unionistická strana má 9 poslancov (získala 11,2 % hlasov) a Sociálnodemokratická a labouristická strana 8 kresiel (11,9 %). Dve strany – Tradičný unionistický hlas (7,6 %) a People Before Profit (Ľudia pred ziskom, 1,2 %) získali po jednom kresle.

V komentároch sa zdôrazňuje historicky prevratný moment týchto výsledkov – prvýkrát za 101-ročné dejiny Severného Írska vyhrala v tejto časti „Spojeného kráľovstva“ strana, ktorej hlavným cieľom je pripojenie Severného Írska k Írskej republike. V predchádzajúcich voľbách vždy zvíťazili „unionisti“ – stúpenci zotrvania Severného Írska v monarchii.

Problém Severného Írska je špecifickou a stále pálčivou stránkou dlhodobo zložitých a protirečivých vzťahov medzi Írskom a Anglickom. Preto stručne poukážeme na vybrané medzníky ich vývoja. V 12. storočí sa Írsko, kde v tom čase bojovali medzi sebou rôzne feudálne sily, dostalo ako Írske panstvo (Lordship of Ireland) pod moc anglických kráľov. V roku 1541 si anglický kráľ Henrich VIII si nechal parlamentom v Dubline odhlasovať zmenu svojho titulu na kráľa Írska (King of Ireland). V rokoch 1541 – 1800 bolo Írske kráľovstvo v personálnej únii s Anglickom (od roku 1707 po jeho spojení so Škótskom už s Veľkou Britániou).

Reformácia cirkvi v Írsku nebola zďaleka taká silná ako v Anglicku a k mocenským a sociálno-ekonomickým problémom pribudol aj konfesionálny rozmer, keď v Írsku stále výrazne prevládajú katolíci. Často tam prepukali nepokoje, vzbury i povstania, ktoré vyvrcholili na konci 18. storočia. Po neúspechu povstania z roku 1798 odňali v Londýne zvyšky írskej autonómie. Írsky parlament bol v roku 1800 donútený prijať zákon o pripojení k Británii a 1. januára 1801 vzniklo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska.

V polovici 19. storočia bol v Írsku niekoľkokrát hladomor, ktorý viedol k veľkému vysťahovalectvu. Rozšíril sa názor, že príčinou veľkej úmrtnosti Írov (odhady počtu mŕtvych sa rôznia od pol milióna do jeden a pol milióna osôb z celkovej populácie asi 8 mil. ľudí) bolo, že londýnska vláda nebola ochotná vzdorovitej a nábožensky odlišnej periférii pomôcť. V niektorých kruhoch sa doteraz diskutuje o tom, či nešlo o genocídu, s ktorej historickými i aktuálnymi podobami dnes médiá i politici na Západe veľmi ľahkovážne narábajú. Postupne narastal radikálny nacionalizmus, ktorý využíval aj terorizmus. Ku koncu 19. storočia sa v anglických liberálnych politických kruhoch začalo uvažovať o navrátení určitej autonómie Írsku.  

Prvá svetová vojna odsunula problém írskej autonómie načas do pozadia, ale nezanikol.  Írske republikánske bratstvo zorganizovalo od 24. do 30. apríla 1916 Veľkonočné povstanie. Po potlačení povstania boli jeho vodcovia popravení. Prispelo to však k ďalšej radikalizácii írskych nacionalistov.

Vo všeobecných voľbách v decembri 1918 získala strana Sinn Féin zo 105 írskych miest v Dolnej snemovni 73. V januári 1919 členovia Sinn Féin, ktorí neboli v tom čase vo väzení a preživší účastníci Veľkonočného povstania vytvorili nezávislý parlament (Dáil Éireainn) a oddelili za od kráľovstva. Vláda v Londýne odmietla nový štát uznať, čo viedlo k Írskej vojne za nezávislosť.

Vo vojne od januára 1919 do júla 1921, kedy sa uzavrelo prímerie, proti britským ozbrojeným zložkám partizánskym spôsobom bojovala Írska republikánska armáda (ďalej len IRA). V dôsledku bojov zahynulo vyše 2000 osôb, z čoho vyše tretina boli civilisti. V decembri 1920 bol prijatý zákon o vláde Írska, ktorý ho rozdelil na južnú a severnú časť. Severnú časť vytvorilo 6 z 9 grófstiev historického územia Ulsteru. Od 3. mája 1921 existuje Severné Írsko ako časť monarchie a 7. júna sa vytvoril jeho parlament. 6. decembra 1922 bol  vyhlásený Írsky slobodný štát, ktorý do roku 1937 zostal britským domíniom. Na druhý deň po jeho vyhlásení sa parlament Severného Írska pripojil k Veľkej Británii.

Potom ako 29. decembra 1937 vstúpila do platnosti republikánska ústava, sa názov štátu zmenil na Írsko. Vznikol však paradox, že malo dve hlavy štátov – írskeho prezidenta ale aj britského panovníka, čo skončilo až v roku 1949, keď Írsko vystúpilo zo Spoločenstva národov a premenovalo sa na Írsku republiku.

Zaujímavý bol v 20. storočí vývoj severoírskeho parlamentu. Ako Parlament Severného Írska (mal 52 členov) fungoval do marca 1972, kedy bolo jeho pôsobenie pozastavené z dôvodu neschopnosti obnoviť poriadok po vzniku The Troubles (voľne preložené ťažkostí) – vyostrenia severoírskeho problému, ktorý sa skončil až Veľkopiatkovou zmluvou v apríli 1998. Parlament Severného Írska bol v roku 1973 bol zrušený a nahradilo ho Severoírske zhromaždenie so 78 kreslami. Voľby doňho sa konali v rokoch 1973, 1975 (ako do Northern Ireland Constitutional Convention – Severoírskeho ústavného zhromaždenia) a 1982, kedy po 61 rokoch do neho znovu kandidovala aj strana Sinn Féin. Potom až v roku 1996 sa zvolilo Severoírske fórum so 110 miestami.

Severoírske zhromaždenie v podobe upravenej Veľkopiatkovou zmluvou sa prvýkrát zvolilo v júni 1998. Okrem neho sa v tejto zmluve v prvej „vetve“ vytvoril aj výkonný orgán Severného Írska – exekutíva na čele s prvým ministrom a zástupcom prvého ministra, ktorých funkcie sa obsadzujú podľa výsledkov volieb. Doteraz bol prvým ministrom vždy zástupca Demokratickej unionistickej strany. Od mája 2007 je zástupcom prvého ministra zástupca strany Sinn Féin. Po tohtoročných voľbách by sa mal stať prvým ministrom predstaviteľ Sinn Féin. Demokratická unionistická strana sa vyjadrila, že nemá záujem o obsadenie postu prvého zástupcu ministra.

Súčasťou zmluvy bolo  v ďalších dvoch „vetvách“ vytvorenie inštitúcií (orgánov) na línii „sever – juh“ (medzi Severným Írskom a Írskom) a „východ – západ“ (medzi Veľkou Britániou a Írskom). Prvky vytvorené v troch „vetvách“ zmluvy sú charakterizované ako do seba zapadajúce a vzájomne závislé.

Britský parlament na základe Veľkopiatkovej dohody prijal v novembri 1998 zákon o Severnom Írsku. Ukončilo sa tým priame riadenie tejto časti monarchie (označuje sa aj za provinciu, podobne ako Škótsko a Wales, pričom však sú medzi nimi rôzne právno-politické rozdiely) od 70. rokov minulého storočia.

Situáciu skomplikovala dohoda o brexite. Jej časť – protokol o Írsku a Severnom Írsku, ktorého cieľom je zabrániť obnoveniu fyzickej hranice medzi britským Severným Írskom a Írskou republikou, ako členským štátom EÚ. Londýn má v súvislosti s tým nezhody s EÚ a pokúša sa opätovne otvoriť dohodu o brexite, keď tvrdí, že v dôsledku protokolu došlo k narušeniu toku tovaru do Severného Írska. Hrozí, že ak EÚ navrhované zmeny neprijme, Veľká Británia aktivuje ochranné opatrenia stanovené v dohode. EÚ návrhy odmieta s tým,  že súčasný stav chráni integritu jej jednotného trhu.  

V záujme riešenia problému protokolu B. Johnson 16. mája odcestoval do Belfastu. Predtým uviedol najmä v súvislosti s Veľkopiatkovou zmluvou, že vláda v Londýne sa bude podieľať na zabezpečení politického mieru a demokracie, ale všetky strany zmluvy sa musia zísť s cieľom znovu posúdiť jej fungovanie.

Okrem toho B. Johnson vydal ministrom príkaz pripraviť plán zníženia počtu štátnych úradníkov o 90 tisíc (neoficiálne ich je v súčasnosti asi 475 tisíc) v záujme hľadania zdrojov pre šetrenie v kríze.

Doplníme ešte „príbeh“ Sinn Féin. Označovalo sa za ňu viacero írskych politických hnutí, ktoré nadväzovali na pôvodnú stranu založenú v novembri 1905 A. Griffithom. Strana sa po írskej vojne za nezávislosť rozdelila a súčasná podoba a línia Sin Féin v Severnom Írsku sa formovali od roku 1970. Pôvodne uskutočňovala politiku „abstentionismus“ (zdržiavania sa), keď kandidovala vo voľbách, ale s výnimkou miestnej úrovne do získaných kresiel nezasadla. Svoju líniu zmenila v 80. rokoch a začala pôsobiť v parlamentoch (v súčasnosti okrem zastúpenia v Severoírskom zhromaždení má 7 poslancov za Severné Írsko v Dolnej snemovni /zo 16/, ktorí však dodržiavajú zásadu „abstentionismus“, 1 poslanca v Európskom parlamente a 32 poslancov /zo 160/ v parlamente Írska, ktorí sú v opozícii). Zapojila sa aj do rokovaní o Veľkopiatkovej zmluve. Dnes to je jediná významná politická strana, ktorá pôsobí v oboch častiach Írska. Zopakujeme, že ide o národne orientovanú stranu, ktorá je za zjednotenie ostrova a hlási sa k socialistickej orientácii.

Sinn Féin bola kritizovaná za rôzne „napojenia“ na IRA, ktorá sa niekedy považovala aj za jej ozbrojené krídlo. Korene IRA sa spravidla odvodzujú od organizácie Írski dobrovoľníci, založenej v novembri 1913, podieľajúcej sa na Veľkonočnom povstaní i vojne za nezávislosť Írska. Po občianskej vojne v Írsku (jún 1922 – máj 1923) bola IRA výrazne oslabená a uskutočňovala len sporadické akcie teroristického charakteru najmä proti Veľkej Británii. Po druhej svetovej vojne presunula ťažisko svojho pôsobenia do Severného Írska a aktivizovala sa koncom 60. rokov, keď prešla k taktike mestskej guerilly. Stala sa jednou z najobávanejších teroristických organizácii v Európe. V roku 1969 sa z pôvodnej IRA odštiepila časť označovaná ako provizórna (provisional) IRA. „Oficiálna“ IRA v máji 1972 ukončila teroristickú činnosť. Do Severného Írska však bola medzitým presunutá časť britských ozbrojených síl, aby bojovala proti teroristom, čo viedlo k zvýšeniu napätia i násilia. Išlo najmä o „krvavú nedeľu“ (30. januára 1972 britskí výsadkári pri paľbe na katolíckych demonštrantov v Londonderry zabili 13 ľudí) či „krvavý piatok“ (21. júla 1972 nechala IRA v centre Belfastu vybuchnúť 22 náloží, pri čom zahynulo 9 ľudí). V roku 1980 väznení teroristi IRA na protest proti tomu, že od roku 1976 prestali mať postavenie vojnových zajatcov a hľadelo sa nich ako na ostatných väzňov, začali hladovky. Vláda odmietla ich požiadavky a v priebehu roku 1981 ich desať zomrelo.

Väčšina frakcií IRA sa po Veľkonočnej zmluve dobrovoľne odzbrojila, k čomu napomohli aj niektoré politické prísľuby do budúcnosti. Neskôr sa už len výnimočne uskutočnili teroristické akcie. Aktívne zostali ešte pokračujúca (continuity) IRA, ktorá sa odštiepila v roku 1986 a pravá (real) IRA, ktorá pôsobí od roku 1997. 15. augusta 1998 uskutočnila pravá IRA bombový útok v Omaghu, ktorý zabil 15 ľudí a zranil 220 ďalších, čo bol najväčší počet obetí pri jednom útoku v Severnom Írsku. 40 minút pred výbuchom dostala polícia telefonické varovanie (toto frakcie IRA praktizovali už dlhší čas, aby sa predišlo obetiam na životoch), ale nebolo presné, v dôsledku čoho bola časť ľudí v ohrozenej lokalite nechtiac nasmerovaná k bombe ukrytej v aute. Poľa niektorých zdrojov mali americké, britské i írske tajné služby informácie o pripravovanom útoku, ale neodovzdali ich severoírskemu policajnému zboru.  V roku 2001 nechala pravá IRA vybuchnúť dve autá v Londýne, pričom nedošlo k obetiam na životoch.

Podľa neoficiálnych prehľadov pravá IRA zabila aj v posledných rokoch niekoľko osôb, ktoré patrili k zločincom (údajne berie spravodlivosť do vlastných rúk a útočí na drogových dealerov a iných zločincov) a umiestnila viackrát nálože najmä v autách (napr. v Newry vo februári 2010), ale o výbuchu s predstihom informovala a tak len výnimočne došlo k zraneniam ľudí. Rôzne teroristické incidenty sa v médiách spájajú aj s novou IRA, ktorá pôsobí od roku 2012.  

Všeobecne možno povedať, že napriek Veľkopiatkovej zmluve pretrvávajú v Severnom Írsku prvky napätia, ku ktorým prispieva aj pokračujúca necitlivá a povýšenecká politika Londýna. Severné Írsko zostáva najchudobnejšou časťou monarchie.

Vzhľadom na napätú medzinárodnú situáciu, najmä kvôli Ukrajine, do ktorej Londýn tiež príliš angažovane zasahuje a šíri o nej neoverené informácie, sa môže zdať, že problém možného rozpadu kráľovstva nie je akútny. Aj vo vzťahu k Severnému Írsku treba dodať, že na to, k čomu povedú výsledky volieb a aký bude charakter pôsobenia novej exekutívy si treba počkať.

Možné spojenie Írska aj v niekoľkoročnej i komplikovanej perspektíve je však pre kráľovstvo nočnou morou. Hoci momentálne to priamo na zjednotenie nevyzerá, črtá sa však plán na uskutočnenie referenda o zjednotení. Uponáhľanosť v tomto prípade nie je na mieste. Predsedníčka Sinn Féin M. L. McDonaldová naznačila, že jej strana bude do piatich rokov presadzovať referendá o zjednotení Írska v oboch jeho častiach. Škótska premiérka N. Sturgeonová sa tiež vyjadrila, že ak bude referendum v Severnom Írsku, musí byť aj v Škótsku – kde je aj tak naplánované už na rok 2023. Zatiaľ nebudeme uvažovať o žiadnych scenároch, ale hranicu piatich rokov do možného rozpadu „Spojeného kráľovstva“ uvádzajú rôzne zdroje. Podľa článku The Guardian z 11. mája 2022 nikto tak nezneužíval voľnosť britskej ústavy ako B. Johnson a môže za to očakávať rôzne následky.

Stabilite Veľkej Británie nepomáha ani „nálož“ kríz, ku ktorej politika Londýna doma i vo svete prispieva. Najmä vybičovávanie „skalopevnej“ jednoty Západu na pozadí ukrajinskej krízy do nevídaných podôb môže náhle prekročiť mieru. Úpadok či až kolaps tejto jednoty hrozí rôznymi následkami na globálnej, regionálnej i štátnej úrovni. Môže urýchliť aj odstredivé procesy v „Spojenom kráľovstve“, ktoré situáciu v „kolektívnom“ Západe len skomplikujú. Reálnosť a pragmatickosť jeho uvažovania a konania má dnes aj tak priveľa slabých miest.  

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás