I. časť – Bosna a Hercegovina – súčasť Západného Balkánu
Začiatkom tohto storočia sa začal používať pojem geografického charakteru – Západný Balkán. Bol to však len politický neologizmus západnej mediálnopolitickej interpretácie situácie, ktorá sa vytvorila na Balkáne po rozpade (rozbití) veľkej Juhoslávie a nasledujúcich vojnách (označovaných aj za občianske vojny v Juhoslávii). Za ich hlavného vinníka sa vydával „veľkosrbský“ nacionalizmus.
Západ vedený USA po dezinterpretácii udalostí na Balkáne prekročil medze únosnosti spôsobu riešenia konfliktov na ňom brutálnym bombardovaním „malej“ Juhoslávie na jar 1999. Išlo o arogantné narušenie medzinárodného práva, ale keď Washington zistil, že medzinárodné spoločenstvo nie je schopné proti tejto akcii zakročiť, pokračuje so svojimi lokajskými spojencami v porušovaní medzinárodného práva doteraz.
V rokoch 1993 – 2017 fungoval Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (plným názvom Medzinárodný trestný tribunál pre stíhanie osôb zodpovedných za závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva spáchané na území bývalej Juhoslávie od roku 1991), mediálne známy pod skratkou jeho anglického názvu ICTY. Pôsobenie tribunálu vyvolalo vlnu kritiky. V duchu západného pokryteckého pohľadu na balkánske vojny súd odsúdil najviac Srbov, ale pod silou dôkazov dospel k záveru, že neboli vyvolané len Srbmi, ale aj inými národmi, ktoré sa podieľali aj na vojnových zločinoch.
V súčasnosti na pôsobenie ICTY nadväzuje Mechanizmus OSN pro medzinárodné trestné tribunály. V jeho rámci pôsobí zvláštny tribunál v Haagu pre vojnové zločiny na Kosove. V roku 2020 prekvapujúco po rokoch vydal zatykače na vysokopostavených kosovských politikov za terorizmus a vojnové zločiny spáchané 90. rokoch. Dostali sa do väzenia v Haagu a najznámejšiemu z nich H. Thacimu (veliteľ teroristickej Kosovskej oslobodeneckej armády, neskôr predseda vlády a prezident samovyhláseného Kosova) v októbri 2021 súd zamietol žiadosť o prepustenie z väzby.
Veľká (socialistická) Juhoslávia bola vzhľadom na svoju zahraničnú politiku, najmä kvôli výraznému pôsobeniu v Hnutí nezúčastnených tŕňom v oku USA. CIA už v roku 1990 vypracovala scenár pre juhoslovanskú krízu – Yugoslavia Transformed. V októbri 2012 bol v časopise Бritić – The British Serb Magazine uverejnený rozhovor s bývalým agentom CIA R. Baerom, ktorý v rokoch 1991 – 1994 pôsobil na Balkáne (začínal v Sarajeve). Po odchode z CIA pracuje ako novinár a vydal viacero kníh o agresívnej činnosti CIA i USA. V rozhovore uviedol, že CIA podnikala skryté a zákerné kroky na rozoštvávanie juhoslovanských (najmä chorvátskych a bosniackych, ale aj srbských) politikov, novinárov a mimovládnych organizácií, pričom mala k dispozícii milión dolárov.
Čisté svedomie nemajú ani v NSR, ktorá podporovala Chorvátsko. Tam podľa niektorých zdrojov prišlo napriek embargu veľa zbraní, najmä samopalov z Maďarska. No a Západ otvorene, aj keď len logisticky podporoval aj operácie „Blijesk“ a „Oljuna“, po ktorých sa k Chorvátsku v roku 1995 pripojilo územie bývalej Republiky Srbská krajina, kde potom prebehli ďalšie etnické čistky.
Západný Balkán sa začal po vstupe Slovinska do EÚ v roku 2004, označovať ako „politicky jednotné“ územie štátov bývalej veľkej Juhoslávie a Albánska. Nezohľadňovali sa problémy spojené s národnostným a konfesionálnym „premiešaním“ obyvateľstva v nich. Okrem toho Západ nechce vidieť, že každý štát (národ) v regióne má trochu inakší uhol jeho vnímania i dimenzií svojej pozície v ňom.
Rozsah umelo vytvoreného regiónu Západného Balkánu sa od začiatku jeho používania zmenšil len o územie Chorvátska, ktoré bolo prijaté v roku 2013 do EÚ. Zdôrazníme, že na Balkáne sa rozťahuje aj NATO, ktoré okrem dvoch spomínaných štátov prijalo za svojich členov postupne aj Albánsko, Čiernu Horu a Severné Macedónsko. Na tomto základe ale aj v spojení s ďalšími udalosťami sa Západný Balkán stal priestorom zvýšeného bezpečnostnopolitického (geopolitického) záujmu USA, kde robia všetko možné na elimináciu vplyvu Ruska, ktorý tu má dlhé historické tradície.
Neuralgické body regiónu predstavujú samovyhlásené Kosovo (semenište organizovaného zločinu) a Bosna a Hercegovina (ďalej len BaH) so svojim špecifickým štátoprávnym usporiadaním. Oba štáty sú masívne podporované zo Západu, pričom niektoré pramene uvádzajú, že sa nachádzajú pod špecifickým medzinárodným protektorátom.
V rozbúrenom svete posledných rokov nie je divom, že ani BaH sa nedarí „vymotať“ z ťažkostí, ale je len málokedy v popredí pozornosti západných médií. Územie prešlo zložitým historickým vývojom a v súčasnej podobe sa stalo v roku 1945 ako Republika BaH súčasťou ľudovej, neskôr socialistickej federácie Juhoslávie. V roku 1961 dostali dialektom (variantom) srbochorvátčiny hovoriaci Bosniaci (moslimovia) štatút národnosti.
BaH spolu s Kosovom patrili k najchudobnejším častiam Juhoslávie. V roku 1991 tam žilo asi 44 % Bosniakov, 31 % Srbov a 17 % Chorvátov (vyše 5 % obyvateľov sa hlásilo k juhoslovanskej národnosti). V 80. rokoch narastalo napätie medzi etnikami, ktoré dopĺňal aj náboženský faktor, keď už predtým začal vzostup islamu, k čomu prispieval aj rozvoj vzťahov Juhoslávie s arabskými štátmi. V 80. rokoch v BaH vznikali nové mešity a narastal počet mladých Bosniakov, ktorí získavali islamské vzdelanie (aj vyššie) v školách (medresoch) na Blízkom východe. A. Izetbegovič, ktorý bol na čele BaH od decembra 1990 do marca 1996, bol v roku 1983 s ďalšími islamskými aktivistami za podnecovanie nacionalizmu a náboženskej neznášanlivosti odsúdený na 14 rokov väzenia, ale na ich obranu sa postavili západné ľudskoprávne organizácie. Na slobodu sa dostal už v roku 1988. V roku 1980 vydal v USA knihu Islam medzi Východom a Západom. Pri návšteve Teheránu v máji 1991 mu prisľúbili podporu iránskych vládnych kruhov.
Na prelome februára a marca 1992 sa v Republike BaH uskutočnilo referendum, ktoré Srbi žijúci v nej (v januári 1992 vyhlásili Republiku Srbskú), ignorovali. V apríli na základe referenda republika vyhlásila samostatnosť.
Za začiatok vojny v BaH (bosnianskej vojny) sa považuje marec 1992, kedy došlo k prvým potýčkam s obeťami na životoch. Po krátkom uspokojení sa rozhorela veľmi chaotická vojna, keď proti sebe bojovali neraz aj neprehľadne tri vojská: vojsko Republiky Srbskej, ozbrojené sily Chorvátskej republiky Herceg-Bosna a bosnianske vojsko – Armáda Republiky BaH. Vzhľadom na národnostnú a náboženskú heterogenitu štátu, ale aj zasahovanie cudzích síl do vojny (akcie NATO proti Srbom, účasť moslimských bojovníkov najmä z arabských štátov, vrátane mudžahedínov /ich počet v roku 1992 sa odhadoval na 3 000/ v bosnianskom vojsku), mala najkrutejší priebeh i najhoršie následky zo všetkých vojen v Juhoslávii v prvej polovici 90. rokov. Oveľa viac ako inde ju sprevádzali desivé udalosti ako likvidácia zajatcov, koncentračné tábory, etnické čistky, vypaľovanie obcí, zabíjanie žien, detí a starcov. V októbri 1995 sa uzavrelo prímerie a začali sa mierové rokovania. V novembri A. Izetbegovič, F. Tudjman (chorvátsky prezident) a S. Miloševič (prezident Srbska) súhlasili s Daytonskou mierovou zmluvou, ktorá bola 14. decembra 1995 podpísaná v Paríži. Znamenala koniec občianskych vojen v Juhoslávii v prvej polovici 90. rokov.
Koniec prvej časti, zajtra uverejníme pokračovanie
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
